Baruch Kimmerling je profesorom sociológie a antropológie na hebrejskej univerzite v Jeruzaleme. V dnešnej dobe je hosťujúcim profesorom na torontskej univerzite v Kanade. Je členom rôznych amerických a medzinárodných sociologických asociácií a organizácií. Narodil sa 16. októbra 1939 v Rumunsku a emigroval sa do Izraela roku 1952.
Kimmerling hovorí o sebe, že je sociológ v širšom slova zmysle, preto sa zaujíma o pozadie arabsko-izraelského konfliktu a jeho dopad na ľudí v regióne. Napísal niekoľko kníh z nich "Zionism and Territory", "The Interrupted System: Israeli Civilians in War and Routine Times"," The Invention and Decline of Israeliness: State, Culture and Military in Israel" a "Politicide Ariel Sharon´s war against the Palestinians".

Kimmerling tvrdí, že Izrael pod vedením Šarona sa stáva demolačným nástrojom nielen pre svoje okolie ale aj pre sebe samého. Konečným cieľom židovského štátu je likvidácie palestínskeho ľudu. Pán Kimmerling tu síce likvidáciu označuje ako politickú, ale pritom vysvetľuje, že to znamená rozbitie a eliminovanie politických, sociálnych a ekonomických útvarov palestínskej spoločnosti a zároveň čiastočná etnická likvidácia palestínskeho ľudu. Konečným zámerom tejto likvidácie je vyhnať Palestíncov z území Palestíny, a vytvoriť čisto židovský štát bez Arabov. Podľa Kimmerlinga likvidácia nie je len politika samotného Šarona a nezačala nástupom Šarona do vlády. Likvidácia palestínskeho ľudu je súčasť izraelského myslenia od vzniku židovského štátu a myslenia sionistických pohlavárov ešte pred vznikom štátu. Šaron tak isto ako mnoho iných židovských predstaviteľov verí, že Boh židom daroval celú Palestínu a Arabi nemajú v Palestíne miesto.

Likvidácia a čistka Palestíncov začala ihneď so zrodom izraelského štátu. Celý priebeh tejto čistky bol popísaný v osemdielnej knihe " História Haganah" ktorú vydala izraelská armáda. Táto kniha bola napísaná v hebrejštine a nikdy nebola preložená do žiadneho cudzieho jazyka. Kimmerling konštatuje, že izraelský štát sa stal realitou na Blízkom východe, ale tento fakt nevylučuje druhý fakt, že izraelský štát sa zrodil z hriechu na úkor iného ľudu a inej kultúry. Židia sa stali okupantmi a kolonistami, ktorí vyrvali a kolonizovali arabskú zem za pomoci imperialistických mocností. Kimmerling hovorí, že paradoxné a smutné na celej veci je to, že celá táto likvidácia a čistka sa stala len tri roky po nacistickom holokauste, kde sa ešte milióny utečencov túlali po rozbitej Európe následkom druhej svetovej vojny. Palestínci zaplatili za zločiny Európanov.

Vo vojne roku 1967 Izrael obsadil zbytok Palestíny a tým sa stal okupantom cudzej zeme a iného ľudu. Pod izraelskou okupáciu dnes žije niekoľko miliónov Arabov v pásme Gázy a na Západnom brehu Jordánu. Tato okupácia oživila sionistický sen o vytvorení židovského štátu na území celej Palestíny. Mnoho židov považuje víťazstvo izraelskej armády za božie znamenie, ktorým nabáda židov ku konfiškovaní palestínskej zeme a rozšírení židovského štátu po celej Palestíne. Preto izraelskí predstavitelia a väčšina židov v Izraeli, nech sú ľavičiari alebo pravičiari, odmietajú označiť dobitú zem roku 1967 za okupovanú oblasť a považujú konfiškovanie arabského územia a jeho pripojenia k židovskému štátu za legitímne. Tým sa Izrael postavil proti medzinárodným zákonom a dohodám a zasadil semeno skazy v izraelskej spoločnosti.

Vojenská okupácia podľa vedy o sociológii je dočasný status, ktorý dočasne po vojne vytvorí cudzí moc na cudzej území. Dohody a zákony od 19. storočia chránia ľudské práva a majetok okupovaného obyvateľstva. Podľa paragrafu 55 Lahajskej dohody z roku 1907, okupačné sily riadia okupované teritórium ako dočasná správa, ktorá je povinná chrániť pozemky a ostatný majetok okupovaných. Je zakázané, aby menila status okupovaných, ako napríklad konfiškovať ich majetok, alebo ich vyhnať z domova. Preto, hovorí Kimmerling, "všetky židovské osady na okupovaných územiach Palestíny sú nelegitímne."
Ukončiť okupáciu sa dá podľa Kimmerlinga tromi spôsobmi.
Za prvé: odchodom okupačných vojsk a návratom okupovaného územia do pôvodného statusu.
Za druhé: dať okupovaným právo na sebaurčenie.
Za tretie: pripojiť okupované územie spolu so svojimi obyvateľmi k okupujúcim štátom a dať obyvateľstvu tie isté práva a povinnosti ako občania toho štátu.

Medzinárodné právo uznáva právo okupovaného obyvateľstva na odboj proti okupantom.
Izrael odmieta všetky cesty a preferuje štvrtú, a to pripojiť okupované územie k židovskému štátu, ale bez ich obyvateľstva. Táto politika bola a je naďalej oficiálnou politikou všetkých izraelských politikov, niekto o nej hovorí potichu a iní, ako Šaron o nej hovoria nahlas.
Kompletná fyzická likvidácia Palestíncov by bola pre Šarona najlepším a najjednoduchším spôsobom, ale v dnešných svetových politických podmienkach je neuskutočniteľná. Ani násilné vysťahovanie "transfer" Palestíncov do susedných krajín nie je ešte v dnešnej svetovej politickej atmosfére prijateľné. Šaronovi zostavá jediná cesta, hovorí Kimmerling, a to "donútiť Palestíncov aby sa vysťahovali sami." Preto izraelská armáda sústavne ničí infraštruktúru Palestíncov. Systematicky ničí elektrické a vodné zdroje, školy a univerzity, nemocnice a lekárske strediská, mešity a kostoly, cesty a prístavy, sídla strán a organizácii.

Izraelská armáda ničí každý zdroj obživy a v spolupráci s židovskými osadníkmi systematicky vytrháva olivovníky z koreňov, ničí úrodu a konfiškuje úrodnú zem. Raketami ničia každou remeselnú dieľňu pod zámienkou, že tieto dieľne vyrábajú zbrane. Vraždia čo najviac palestínskych vedúcich kádrov, inžinierov, lekárov, ekonómov a politických predstaviteľov pod zámienkou, že sú teroristi. Kimmerling hovorí, že vraždenie sa koná zákerným spôsobom, aby vyprovokovalo odvetné reakcie Palestíncov. V mnohých prípadoch zavraždení neboli vôbec militanti ale naopak boli to známe, vážené a obľúbené osobnosti v palestínskej spoločnosti. V mnohých prípadoch izraelské vojenské akcie neboli čisté a zabili veľa nevinných lúdi. Napríklad keď izraelskí vojaci zničili dom Salaha Šahta tonovou bombou, okrem Salaha zabili deväť deti a desať dospelých.

Izrael konfiškoval a konfiškuje čo najviac palestínske pôdy, aby na nej postavil židovské osady, aby tým vytvoril novú realitu na území okupovanej Palestíny. Židovské osady boli postavené tak, aby izolovali palestínskych obyvateľov a zabránili im vo volnom pohybe a v obrábaní svojej pôdy. Následkom izraelské politiky, životná úroveň Palestíncov rapídne poklesla a mnoho Palestíncov žije pod úrovňou chudoby. Vskutku, hovorí Kimmerling, cieľom tejto politiky je "urobiť Palestíncom život neznesiteľným do takej miery, že radšej utečú do susedných krajín, aby zachránili svoje holé životy."
Tato likvidačná politika mala za následok, že viac než 1,5 miliónov palestínskych Arabov žije v okupovanom západnom brehu Palestíny na území 1950 km2 v čase keď okolo 200,000 až 300,000 židovských osadníkov žije na 3,850 km2 konfiškovaného územia. Palestínci majú na tomto území osem miest, 424 dedín a 19 utečeneckých táborov. Židia majú len jedno malé mesto a 6 dedín.
Kimmerling sa pokúša vykresliť profil izraelskej identity, aby vysvetlil dôvod väčšinovej podpory Izraelcov Šaronovej politike. Izraelská identita obsahuje dve protikladné časti.

Prvá časť je kmeňová nerozvojová, ktorá je súhrnom náboženských a národných presvedčení. Druhá je civilná, ktorá stojí na pojmoch svetových civilných a ľudských práv. Obe časti boli vždy zdrojom konfliktov v izraelskej spoločnosti. Prvá časť stojí na princípe čisto židovskej spoločnosti, ktorá z ich radov vylučuje nežidov. Ľudské práva majú byť len pre židov a nie pre nežidov. Zdrojom tejto ideológie je židovská tradícia, ktorá je napísaná v HALACHA. Táto ideológia vidí svet dvojmo, "my židia a ti ostatní". Ti ostatní sú bez ohľadu na ich národnosť, pôvod alebo náboženstvo, nech sú Rimania, kresťania, nacisti alebo Arabi zapísaní v pamäti židov ako nepriatelia a ich zámer je židov likvidovať. Preto boj o prežitie vyžaduje, aby židia stále tasili meč proti nepriateľom vrátane židovských zradcov, ktorí sa asimilujú v cudzej spoločnosti, alebo konvertujú na inú vieru. Každá kritika voči židom alebo Izraelu sa považuje za antisemitizmus, proti ktorému treba ostro zakročiť. Jemnejšie skupiny tohto prúdu síce hovoria o demokracii, ale o "židovskej demokracii" a to je systém, v ktorom demokracia existuje len pre židov a ostatné menšiny sú z nej vylúčení a zaručia sa im len individuálne práva. Podľa nich, tvrdí Kimmerling, demokracia jednoducho je "židovská hodnota" a prakticky je len pre vyvolených.

Druhá časť - civilná je prakticky zrkadlovým obrazom tej prvej. Síce zákony sú sekulárne podľa európskych noriem, ktoré boli vytvorené Francúzkou a americkou revolúciou. Volený parlament a vláda, rôzne názorové prúdy a strany, ale tiež, ako ta prvá, vidia sebe v stálom a večnom konfliktu s okolím. Nával prisťahovalcov z Ruska, ktorí dosiahol vyše miliónu občanov zmenil demografickú skladbu izraelskej spoločnosti. Prisťahovalci z Ruska podľa Kimmerlinga doniesli zo sebou zo starej vlasti šovinistické tendencie a tým posilnili etnicko-náboženskú časť izraelskej identity. Izraelská demokracia je podľa Kimmerlinga limitovaná národne a nábožensky. To znamená, že je len pre židov a odmieta ostatných, ktorí žijú pod jej mocou. Izrael už dávno nie je demokratickým štátom. Od doby, čo prestal považovať okupáciu za dočasný stav a začal konfiškovať okupované územia a vysťahovať ich majiteľov. Od tej doby čo prestal rešpektovať civilné a ľudské práva Palestíncov. Môžeme považovať Izrael za demokratický štát, ale je to demokracia elity.

Kimmerling hovorí, že je pochopiteľné, že každá vláda má povinnosť svoje obyvateľstvo chrániť. Ale to, čo proklamuje izraelská vláda, že boj proti terorizmu jej dá právo zabíjať civilistov a ničiť ich obydlia a majetok a terorizovať ich do nekonečna je zavádzajúca logika. Dôkladné čítanie Šaronovej politiky a jeho vojenských operácií a štúdie súčasnej sociálnej a politickej kultúry v Izraeli, je dostatočným dôvodom, aby sme sa presvedčili, že izraelská likvidačná politika postupne a isto pokračuje. Izrael dostáva od USA zelenú a Izraelci si myslia, že USA je najvyššie morálne JA. To, čo dovoľuje USA, sa stáva možným a morálnym, pretože USA je znak slobody a príklad demokracie a morálnosti.

120 štátov súhlasilo s rímskym zákonom o medzinárodnom kriminálnom súde. Jedine Izrael a USA spolu s Čínou, Líbiou, Irakom a Katarom boli proti. Izrael a USA stáli vedľa tých štátov, ktoré sami kritizujú, že sú nedemokratické režimy a to preto, lebo ten zákon je o zločinoch proti ľudskosti a o vojnových zločinoch, ktoré sa praktizujú v medzinárodných konfliktoch.

Kimmerling sa snaží odpovedať na otázku prečo izraelská spoločnosť dovolí a priamo súhlasí s vojnovými zločinmi, ktorých sa jej armáda dopúšťa. Hovorí: "Je v tom viac dôvodov a najhlavnejší je ten, že židia si myslia, že židovská armáda nikdy nekoná zločiny. Vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti konajú len gójovia proti židom, ale židia také zločiny nikdy nekonajú. Ak sa predsa, izraelská armáda dopustí zločinu, potom sa to vysvetľuje ako sebaobrana. Židia veria, že po tom všetkom čo židia utrpeli, majú právo byt tvrdí a ostrí proti nežidom."
Kimmerling tvrdí, že izraelská likvidačná politika proti Palestíncom bude mať za následok rozklad izraelskej spoločnosti a rozpad morálneho základu izraelského štátu a dodáva, že " likvidačná politika izraelskej vlády voči Palestíncom bude dvojnásobná likvidácia a to likvidácia palestínskej spoločnosti a zároveň v budúcnosti nevyhnutná likvidácia samotnej izraelskej spoločnosti."

_____________________________________

Dr. Nidal Saleh
(Z novej knihy Nidala Saleha, pod názvom: "Svedectvo o morálnom úpadku". Kniha sa pripravuje do tlače a bude v českom jazyku).