:: www.prop.sk
:: www.protiprudu.info
CITÁTY
 

Prorocké vystúpenie S. Miloševiča z roku 2000

rubrika: balkán 2009

 


 Slobodan Miloševič bol nejednoznačný človek. Neboli mu cudzie  ľudské
slabosti a nie vždy sa vo svojich činoch riadil idealistickými  princípmi, vždy pamätal aj na svoje osobné záujmy. Bol to  obratný  politik, ktorý energicky manévroval na medzinárodnej aréne.  Pravdepodobne bývalý juhoslovanský prezident bol taký, akí sú   mnohí balkánski štátnici. Ale...

Osud rozhodol tak, že Miloševičovi bolo súdené vojsť do dejín  srbského národa bok po boku s jeho veľkými vodcami minulosti. Myslím, že   príde čas a Srbi sami adekvátne ocenia tohto človeka. Veď Miloševič   sa pre nich stal nielen ďalším v poradí prezidentom, ale ľudovým   vodcom, obrancom vlasti, ktorý bojoval až do samého konca, aj napriek  tomu, že jeho nepriatelia a nepriatelia jeho národa mali drvivú prevahu v   sile. Bojoval bez ohľadu na následky, hoci chápal, že jeho osobná   porážka je nevyhnutná. Ale podľa všetkého inak už nemohol, keďže vedel,   že pre väčšinu Srbov sa Slobodan Miloševič stal stelesnením Srbska a juhoslovanského štátu ako celku.

Veľmi veľa vedel o skutočných mechanizmoch svetovej politiky a   silách, ktoré za ňou stáli. Vedel a otvorene o tom hovoril. Je možné,   že práve preto sa nedožil svojho rozsudku. Príliš zúrivo sa Miloševič   bránil, príliš veľa hovoril pravdy. A to, že hovoril pravdu, potvrdzuje   samotný čas, pretože mnohé jeho slová sa stali prorockými.
Andrej Vadžra

 

 „Pred druhým kolom hlasovania vás chcem oboznámiť so svojim  videním politických pomerov a situácie okolo volieb v našej krajine,  obzvlášť v Srbsku. Ako je vám dobre známe, už celé desaťročie sa podnikajú  úsilia s cieľom dostať pod kontrolu Západu celý Balkánsky polostrov. Väčšia   časť tejto úlohy je vyriešená prostredníctvom dosadenia bábkových vlád v  niektorých krajinách a ich premeny na štáty s obmedzenou suverenitou alebo  vôbec bez akejkoľvek suverenity. V dôsledku neprijatia takéhoto osudu pre náš štát sme boli  vystavení  tomu najrozmanitejšiemu nátlaku, akému len môžu byť vystavené  národy v súčasnom svete.

Rozsah a intenzita tohto nátlaku stále viac  narastali ako plynul čas. Skúsenosti, ktoré rozvinuté krajiny  nazhromaždili v druhej polovici 20. storočia, - pády vlád, provokovanie  neporiadkov a občianskych vojen, skompromitovanie a likvidácia bojovníkov za  národnú slobodu, privedenia štátov a národov na hranicu biedy, - zažila na vlastnej koži naša krajina a náš národ.

 Udalosti, ktoré sa rozbehli okolo našich volieb, sú taktiež   súčasťou organizovanej kampane očierňovania nášho štátu a národa,  keďže predstavujú prekážku nastolenia absolútneho dominovania Západu na Balkánskom polostrove. V našej spoločnosti už dávno existuje zoskupenie, ktoré pod  názvom opozičnej politickej strany demokratickej orientácie zastupuje  záujmy vlád, realizujúcich nátlak na Juhosláviu a obzvlášť na Srbsko. 

Toto zoskupenie v súčasných voľbách vystúpilo ako demokratická  opozícia Srbska. Jeho skutočný pán však vôbec nie je ich kandidát na post prezidenta Srbska. Jeho dlhoročný pán je predseda Demokratickej  strany a kolaborant z vojenskej aliancie, ktorý bojoval proti našej krajine. Nedokázal dokonca ani utajiť túto svoju spoluprácu. Ostatne,  celej našej verejnosti je známa jeho výzva voči NATO – bombardovať Srbsko  toľko týždňov, koľko je treba, kým jeho odpor nebude zlomený. Takže,  na čele tohto organizovaného zoskupenia v súčasných voľbách stojí  predstaviteľ armády a vlád, ktoré celkom nedávno bojovali proti Juhoslávii.

Predstavujúc ich záujmy, členovia tohto zoskupenia sľubovali  našej verejnosti, že na čele s nimi Juhoslávii nebude hroziť žiadne nebezpečenstvo vojny alebo násilia, v krajine nastane ekonomická prosperita, značne stúpne životná úroveň, Juhoslávia sa vráti  domedzinárodného spoločenstva a tak ďalej.

Mojou povinnosťou je oficiálne a včas upriamiť vašu pozornosť  na to, že tieto sľuby sú klamstvá. V skutočnosti je všetko celkom naopak, keďže práve naša politika garantuje mier ? ich politika iba vedie k pokračovaniu konfliktov a násilia. Dôvod toho je nasledovný. Po nastoleniu vlády, ktorú   podporuje, teda fakticky dosadzuje aliancia členských krajín NATO, 

Juhoslávia bude nevyhnutne rozdrobená. To nielen predstavuje zámer NATO, ale aj predvolebný sľub demokratickej opozície Srbska. Od ich zástupcov  sme počuli, že Sandžak dostane autonómiu, o ktorú sa už desať  rokov usiluje člen ich koalície Sulejman Ugljanin, hlava separatistickej  moslimskej organizácie a ktorá fakticky oddeľuje Sandžak od Srbska.

Ich  sľuby taktiež sú spojené s poskytnutím autonómie Vojvodine, čo  privedie nielen k oddeleniu tejto oblasti od Srbska a Juhoslávie, ale podľa  všetkého aj k jej pripojeniu k Maďarsku. Podobným spôsobom od Srbska chcú  odtrhnúť aj iné územia, obzvlášť niektoré pohraničné oblasti. Ich  pripojenie k susedným štátom sa už dávno stalo témou sporov, ktoré   neprestajne stimulujú predstavitelia národnostných menšín v Juhoslávii, s  tým, aby napomohli pripojeniu našich území k susedným štátom, kde ich  menšina predstavuje hlavný národ.

 V duchu tejto politiky rozdelenia Juhoslávie by sa Kosovo stalo prvou obeťou. Jeho dnešný status by bol vyhlásený za legálny a   definitívny. To je prvé územie Srbska, s ktorým by sa Srbsko muselo rozlúčiť,  pritom neprechovávajúc ani len nádeje na to, že mu bude niekedy   vrátené.

Územie, ktoré by si zachovalo meno Srbsko, by bolo okupované medzinárodnými, americkými alebo nejakými tretími vojnovými  kontingentmi, ktoré by disponovali jeho územím ako vojenským  cvičiskom a ako svojim vlastným majetkom, v súlade so záujmami tej strany,  ktorej armáda by zaujala tieto pozície.

Počas uplynulých desaťročí sme videli veľa príkladov takého  hospodárenia a jeho následky, obzvlášť v priebehu posledného desaťročia sú nasledovné: v mnohých krajinách po celom svete, bohužiaľ, v  nedávnom čase aj v Európe, napríklad v Kosove, Republike Srbskej, v   Macedónsku, v našom bezprostrednom okolí. Srbský národ by čakal osud Kurdov, s perspektívou rýchleho vyhubenia, keďže Srbov je menej ako Kurdov  a ich pohyb by bol obmedzený na oveľa skromnejšie územia, než je to,  ktoré už desaťročia obývajú Kurdi.

Čo sa týka Čiernej hory, jej osud by bol zverený do rúk mafie,  pravidla hry ktorej by mali občania dobre poznať. Každý, kto neposlúcha,  alebo tým viac vzdoruje záujmom mafie, sa dostáva na zoznam osôb na   odstrel, ktorý vylučuje právo na akékoľvek omilostenie. Uviedol som túto predstavu o osude Juhoslávie pre prípad, ak plán   NATO bude zrealizovaný v našej krajine a s cieľom upriamiť vašu   pozornosť aj na to, že za podobných okolností, okrem straty územia a   poníženia občanov, všetci budú vystavovaní neprestajnému násiliu. Noví   vlastníci území bývalej, Juhoslávie ako aj okupanti územia, ktoré bude   naďalej nazývané srbským, budú konať teror nad obyvateľstvom, ktorého  územia sa zmocnia. Samotný srbský národ by viedol nekončiaci boj o obrodenie srbského štátu a o svoje zjednotenie v ňom.

…Nechcú mier a blahobyt pre Balkán, chcú aby to bola zóna  neprestajných konfliktov a vojen, ktoré by im zabezpečovali alibi neprestajnej vojenskej prítomnosti. Bábková vláda takto garantuje násilie, zabezpečuje dlhodobú vojnu – čokoľvek, len nie mier. A iba  naša vlastná vláda garantuje mier.

 Ďalej. Všetky krajiny, ktoré sa ocitli v postavení obmedzenej suverenity, s vládami, nachádzajúcimi sa pod vplyvom   zahraničných síl, sa rýchlo dostali do biedy. Do takej miery, ktorá vylučovala   nádej na spravodlivejšie a humánnejšie sociálne vzťahy. Veľký rozkol na   väčšinu žobrákov a menšinu boháčov – to je obraz Východnej Európy   posledných rokov, ktorý všetci môžeme vidieť. Tento osud by neobišiel ani   nás. Aj my by sme pod kontrolou a taktovkou vlastníkov našej krajiny rýchlo získali obrovský počet veľmi chudobných, perspektíva ktorých   dostať sa z biedy by bola veľmi vzdialená a neistá. Menšina bohatých by 
pozostávala z elity pašerákov, ktorej by bolo dovolené byť bohatou za  podmienky, že bude v každom ohľade lojálna vo vzťahu k tímu, ktorý rozhoduje  o osude ich krajiny.

 Verejný a štátny majetok by sa rýchlo transformoval na   súkromný, ale vlastníkmi tohto majetku, vychádzajúc zo skúsenosti našich   susedov, by sa spravidla stávali cudzinci. Neveľkú výnimku by tvorili tí,   kto si kúpi právo vlastniť majetok cestou lojality a pritakávania, čo  by ich vyviedlo za hranice elementárnej predstavy o národnej a ľudskej 
dôstojnosti.

 Najcennejšie národné bohatstvá za takýchto podmienok sa stanú zahraničným majetkom ? tí, ktorí ho doteraz vlastnili, v novej   situácii budú slúžiť zahraničným firmám vo vlastnej vlasti.
Spolu s národným ponížením, rozdelením štátu a sociálnym krachom sa budú dať pozorovať rozličné formy sociálnej patológie, spomedzi  ktorých sa prvou stane kriminalita. A to v žiadnom prípade nie je predpoklad,   ale reálna skúsenosť krajín, ktoré prešli túto cestu, ktorej sa  pokúšame vyhnúť za každú cenu. Hlavné mestá kriminality sa ani zďaleka nenachádzajú na Západe, ako to bolo kedysi, ale na východe  Európy.

 Pre náš národ je organizovaný zločin súčasnosti málo   pochopiteľný, keďže sme po Druhej svetovej vojne až do 1990-tých rokov žili v   spoločnosti, ktorá nepoznala kriminalitu. A rozmach kriminality, ktorému by sa nedalo vyhnúť v krajine,  ktorou by sme sa stali, stratiac suverenitu a stratiac veľké územia, tento  rozmach by sa ukázal byť pre náš neveľký a nenavyknutý na kriminalitu   národ nebezpečný rovnako, ako je pre spoločnosť a národ nebezpečná  vojna.

Jedna z hlavných úloh bábkovej vlády – ak sa taká dostane k   moci, - spočíva v zničení národnej uvedomelosti. Štáty, ktoré sú  riadené zvonku, sa relatívne rýchlo lúčia so svojimi dejinami, so svojou   minulosťou, so svojimi tradíciami, svojimi národnými symbolmi, svojimi zvykmi,  často aj s vlastným spisovným jazykom. Nenápadná na prvý pohľad, ale  veľmi efektívna a tvrdá selekcia národnej uvedomelosti by redukovala  národ na niekoľko jedál národnej kuchyne, nejaké piesne a tance a na mená národných hrdinov, udelené potravinám alebo kozmetickým  prostriedkom.

Jedným z nepochybných následkov obsadenia územia akéhokoľvek  štátu zo strany superveľmocí v 20. storočí je likvidácia národnej  uvedomelosti národa, žijúceho v tomto štáte. Zo skúsenosti takýchto  štátov je vidieť, že národ je sotva schopný odsledovať rýchlosť, s akou začína  používať cudzí jazyk ako svoj, stotožňovať sa s cudzími historickými  činiteľmi, zabúdajúc na svojich, lepšie sa vyznať v literatúre okupantov  ako vo svojej vlastnej, nadchýnať sa cudzími dejinami, nadávajúc pritom  na svoje, podobať sa na cudzincov, a nie na seba samého…

 Strata národnej prirodzenosti predstavuje obrovskú porážku  akéhokoľvek národa, ale tomu je nemožné sa vyhnúť za existencie súčasných  foriem kolonizácie. Okrem toho, táto nová forma kolonizácie vylučuje,  vďaka svojej podstate, akékoľvek podmienky pre vyjadrenie myšlienok, prejavenie vôle.

 Koniec koncov, vylučuje možnosť akejkoľvek tvorivosti. Podmanené  štáty berú občanom, ktorí v nich žijú, právo slobodne vyjadriť svoj   názor, keďže tento názor sa stretáva s despotizmom. Obmedzovanie  slobodného myslenia – to je forma mučenia v krajine, ktorá stratila slobodu.  ? o prejavení vôle, prirodzene, nemôže byť ani reč. Prejaviť vlastný názor je prípustné iba v podobe frašky a realizujú to iba sluhovia zahraničných pánov.

 Obzvlášť chcem zdôrazniť: štáty, zbavené suverenity, podľa  zákonov hry sú zbavené práva na tvorivosť, obzvlášť na výdobytky v  oblasti vedy. V tomto prípade vonkajšie sily financujú vedecké práce vedcov a   rozhodujú o využití výsledkov ich výskumov. Závislé štáty, hoci aj 
majú vedecké laboratória a vedecké inštitúty, nevlastnia ich ako samostatné subjekty, ale sú iba ako filiálkami vedeckých centier v zahraničí, ktoré kontrolujú ich samých a obzvlášť úroveň rozvoja tvorivého   myslenia a vedeckých objavov. Táto úroveň sa musí pohybovať v medziach   dovoleného, aby neboli zasiate semená vzbury v okupovanej krajine a zotročenom 
národe.

V súčasnosti, pred druhým kolom hlasovania, členovia demokratickej opozície Srbska na prostriedky, získané zo zahraničia, uplácajú, vydierajú a zastrašujú občanov, organizujú stávky, neporiadky a  silové akcie s cieľom paralyzovať výrobu a akúkoľvek činnosť a 
aktivitu. Všetko to sa pochopiteľne robí nato, aby v Srbsku boli zmrazené životné procesy, vysvetľujúc to tým, že život znovu začne prúdiť a  bude sa rozvíjať dynamicky a úspešne iba vtedy, ak sa jeho organizovaním  začnú zaoberať tí, ktorí tu predstavujú záujmy, projekty a ciele   okupantov.

Naša krajina predstavuje suverénny štát, máme vlastné zákony, vlastné inštitúcie moci. Srbsko sa musí ubrániť pred inváziou, ktoré  je preň pripravené s pomocou rôznych foriem podvratnej činnosti. A  občania musia vedieť, že účasť na tejto činnosti, - úlohou ktorej je 
zabezpečiť zahraničné dominovanie nad našou vlasťou, teda jej okupácia, -   ich robí historicky zodpovednými za búranie práva na existenciu vlastnej domoviny. Zverujúc svoj štát iným, cudzej vôli, rovnako zverujú  do cudzích rúk aj svoj život a budúcnosť svojich detí a   spoluobčanov.

Považoval som za svoju povinnosť varovať pred následkami činnosti, ktorá sa financuje a podporuje vládami krajín NATO. Občania mi môžu a  nemusia veriť. Len by som bol rád, aby nebolo už príliš neskoro, keď sa presvedčia, že moje varovania boli pravdivé, teda vtedy, keď už  bude ťažké napraviť tie chyby, ktoré občania napáchajú v dôsledku  svojej naivity, omylov alebo povrchnosti. Ale tieto omyly bude zložité  napraviť a niektoré z nich sa možno ani napraviť nikdy nepodarí.

Nevyjadrujem svoje názory takýmto spôsobom kvôli vlastnému  prospechu. Dvakrát som bol zvolený za prezidenta Srbska a raz za prezidenta Juhoslávie. A zrejme každému, po uplynutí týchto desiatich rokov   je jasné, že na Srbsko neútočia kvôli Miloševičovi, ale na Miloševiča útočia kvôli Srbsku. Moje svedomie je pokojné, ale nebolo by   čisté, ak by som po desiatich rokov riadenia krajiny nepovedal svojmu národu,   čo si myslím o jeho osude, v prípade žeby mu tento osud nanútil   niekto iný, hoci už len preto, aby mu potom vysvetlil, že si takýto osud  vybral sám.

Takýto omyl, - keď si ľudia vyberajú to, čo za nich vybral  niekto iný, - je ten najnebezpečnejší omyl; a predstavuje hlavný dôvod, prečo  som sa rozhodol oficiálne obrátiť na občanov Juhoslávie s týmto   prejavom.“

 


Slobodan Miloševič
september 2000
http://www.ruska-pravda.com/index.php/20080902128/stat-i/geopolitika/2008-08-29-13-29-34.html


Diskusia:

 

© 2003 - 2009 www. prop. sk | Materiály z tejto stránky je možné kopírovať len s uvedením odkazu na túto stránku | When reproducing our materials in whole or in part, reference to prop.sk must be made.|