Dodaním Radovana Karadžiča do Haagskeho zvláštneho tribunálu poskytla nová srbská vláda dôkaz o svojom podriadení sa voči USA, EÚ a NATO. Ich permanentné výzvy Belehradu na vydávanie nemajú nič dočinenia s  pokryteckým, na obdiv vystaveným prianím potrestania zločinov a s právom. Táto má len  podoprieť propagandu o „hlavnej vine Srbov“ v juhoslovanskej občianskej vojne, ktorou maskovali a odôvodňovali západné mocnosti svoju zničujúcu vojnu proti Juhoslávii.

Západnému obyvateľstvu má byť znovu vtĺkané do hlavy, aby chápalo túto vojnu ako boj dobra proti zlu. Pričom Srbi stelesňujú to zlo, ktorých cieľom bolo »Veľké Srbsko«, a ktorých cesta tam viedla cez »etnické čistky«, masové znásilňovanie, mučenie, koncentračné tábory, masakre a vyvražďovanie národov. Toto údajné »Veľké Srbsko« je už propagačná formulka ktorá zavádza, pretože Srbom išlo vždy o zachovanie multinacionálnej a multikultúrnej Juhoslávie, v ktorej aj Srbi v rôznych republikách môžu spolunažívať v jednom štáte. Práve rozbitie tohto spoločného štátu bol vojnovým cieľom západných mocností, preto boli Srbi, ako ich rozhodujúci protivníci »vinní«.

Zriadenie haagskeho zvláštneho tribunálu pre Juhosláviu slúžilo a slúži presne tomuto účelu propagandy NATO, ich vojnových protivníkov kriminalizovať a ich vlastnú vojnu posvätiť ako »spravodlivú«. Pritom sa má zabudnúť, že zvláštny tribunál  nie je žiadnym súdom OSN, ale je ilegálny, pretože bol založený na základe porušenia Charty OSN a nebol uvedený do života príslušnou Bezpečnostnou radou, a pretože svoj rozpočet nefinancuje výlučne zo zdrojov OSN, ale je prevažne financovaný západnými mediálnymi koncernami.

Od bosnianskej vojny tu len ako »vodca Srbov« apostrofovaný Radovan Karadžič je obeťou démonizácie srbskej úlohy v násilnom rozpade Juhoslávie. V tejto propagande sa práve tak málo vyskytujú srbské obete, ako aj tie desiatky tisíc bosnianskych moslimov, ktorí počas občianskej vojny hľadali a našli útočisko „ práve“ v Republike Srbskej.

Preto boli aj obete zo Srebrenice, »až skoro 8000«, označované ako bezbranní bosniansko-muslimskí muži a chlapci, ale tých viacej ako 1000 srbských obetí nachádzajúcich sa medzi nimi neboli braté do úvahy. Taktiež sa ignoruje, že z tých »až skoro 8000« mŕtvych, niekoľko tisíc neskôr a na iných miestach vykonávali znovu svoje volebné právo, čo koncom r.1995 viedlo k volebnej účasti bosnianskych moslimov, div sa svete, na 103 % !! »Nezaujatosť« zvláštneho tribunálu v Haagu bola zvýraznená odmietnutím začať vyšetrovanie voči NATO za medzinárodno-protiprávne napadnutie Juhoslávie r.1999, nehovoriac o vznesení obvinenia. Čo nikoho neprekvapuje, kto počul z úst vtedajšieho hovorcu NATO Jamie Shea, že NATO je  »priateľ tohto súdu«.

Tento „čistý“ súd ani nepredstiera svoju fixáciu na Srbov ako nepriateľov. Po tom, čo ani nevzal do úvahy obžaloby voči šéfovi separatistov Alija Izetbegovičovi a Hashimu Thaci, boli po rokoch aspoň kriminálnici druhej triedy obžalovaní: Naser Orič, veliteľ a „mäsiar“ zo Srebrenice, má dokázateľne na svojom konte viny 1300 usmrtených Srbov a 192 vypálených dedín. Hoci zahraničným reportérom hrdo ukazoval svoje »vojnové trofeje«, videá s odrezanými hlavami, spálenými a zastrelenými Srbmi, vypálenými domami a kopami mŕtvol, prehlásil ho Haagský »súd« pred štyrmi týždňami za voľného.

Haagský obžalovací úrad sa pokúsil, urobiť juhoslovanského prezidenta Slobodana Miloševiča, pre nedostatok iných základných obvinení, zodpovedného za zločiny v Bosne: vedenie bosnianskych Srbov malo byť pod jeho kontrolou. Miloševič, ktorého záujem nebola jeho osobná obhajoba, ale srbského ľudu proti lžiam NATO, nepotreboval veľa času na ľahké vyvrátenie tejto tézy, ktorej odporovali dokonca aj svedkovia »obžaloby«. On sa postavil proti démonizácii bosnianskych Srbov a Karadžiča, bez ohľadu na značné politické diferencie, ktoré mal, ako je známe, s týmto vyhláseným antikomunistom.

Vydaním Karadžiča NATO-m riadenému Haagskemu koloniálnemu úradu, vyslovilo belehradské vedenie svoju pripravenosť, za vzdania sa národnej hrdosti a suverenity prejaviť poslušnosť nepriateľovi NATO. Súhlas nového srbského ministra vnútra Ivicu Dačiča, predsedu Socialistickej strany Srbska s vydaním, spečatil zradu na práve národov, záujmoch juhoslovanských národov a na odkaze Slobodana Miloševiča.

Autor je predseda Medzinárodného výboru pre obranu Slobodana Miloševiča a hovorca jeho nemeckej sekcie
Kriegsgegner in Den Haag                                                            http://www.jungewelt.de/2008/07-31/058.php