rubrika: slovnsko 2009

Už je tomu 70 rokov, čo dezinterpretácia návštevy ministra autonómnej slovenskej vlády Mikuláša Pružinského v Berlíne spôsobila vojenský zásah pražskej vlády v Bratislave v noci z 9. na 10. marca, známy ako Homolov puč. Z pozostalosti tohto ministra financií z rokov 1939 – 1945 vyplýva, že 3. marca 1939 navštívil z poverenia autonómnej vlády a s vedomím ministra zahraničných vecí ústrednej pražskej vlády Chválkovského (zahraničné vecí slovenská autonómna vláda nemala v kompetencii) Berlín s jediným bodom programu: ponúknuť záhorácku kapustu na zásobovanie Viedne (po anšluse bola súčasťou Nemeckej ríše). Pochodil dobre, pani Gabika, moja známa zo Záhoria dodnes spomína na to, ako jej rodičia zarábali, keď „na táčkach lifrovali“ kapustu do Viedne.

Už sa chystal domov, keď ho v hoteli vyhľadal posol s pozvaním ku Göringovi. Ten Pružinského ani neusadil, ale vychrlil zo seba vyhrážku: „Ak sa Slovensko okamžite neosamostatní, z juhu po Váh ho obsadia Maďari, zo severu po Váh Poliaci a zo západu po Váh Nemci!“ Pružinský mu vysvetlil: „Ja mám poverenie od vlády, aby som rokoval o kapuste a nie o novom štáte“.

Napriek tomu už na druhý deň pražská propaganda tvrdila, že Pružinský bol žiadať od Nemcov pomoc a tí mu ju prisľúbili s podmienkou, že sa Slovensko osamostatní, čo bol aj dôvod na vojenský zásah. Historka ako z rádia Jerevan, ale pravdivá. Táto nepravda bola jedným z dôvodov, prečo bol Pružinský odsúdený po vojne sudcom Karlom Bedrnom, tým Čechom, ktorý počas Slovenského štátu riadil levočský súd, teda kolaboroval, aby potom po vojne pomáhal súdiť a odsúdiť aj Tisa, aj Macha a ďalších, a aj Pružinského na šesť rokov väzenia.

Mimochodom Pružinský bol výnimočným ministrom financií. V tom čase každý, kto prichádzal do Bratislavy s potravinami, musel za ne zaplatiť daň na čiare. Keď daniar v uniforme („financ“) zastavil jeho auto, spoznal ho a len zasalutoval, minister Pružinský mu oznámil, že má na zdanenie štyri kilá klobás a jednu šunku, aby teda konal. A ďalšia jeho osobitosť: sám sebe podpísal príkaz na uhradenie nedoplatku na dani. Umrel v roku 1953 tesne po tom, ako ho komunisti prepustili z väzenia, čo poznačilo aj život jeho syna Juraja. Ten počas základnej vojenskej služby bol taký nespoľahlivý, že mu nedali do rúk ani len lopatu. Robil šoféra pri „pétépakoch“ voľno na návštevu umierajúceho otca dostal už neskoro. 

Vráťme sa teraz do marcových dní v roku 1939. Po Homolovom puči pozval Adolf Hitler 13. marca do Berlína Jozefa Tisa a dal mu na výber: buď si Slovensko „želá samo spravovať svoje vlastné záležitosti“, alebo „bude váhať“, a potom „ponechá osud Slovenska napospas udalostiam, za ktoré už nebude niesť zodpovednosť“. Tiso sa nepodriadil niekoľkohodinovému nátlaku Ribbentropa, aby vyhlásil slovenský štát z berlínskeho rozhlasu. Trval na tom, že o takomto akte môže rozhodnúť len slovenský snem. Dostal teda ultimátum: buď sa snem zíde do 12. hodiny nasledujúceho dňa, alebo Slovensko zmizne z mapy.

Na základe toho 14. marca 1939, šesť či osem minút po ultimatívnej 12. hodine – po aklamačnom hlasovaní snemu – vyhlásil jeho predseda Martin Sokol Slovenskú krajinu zasamostatný štát.
To sú holé fakty. Napriek ním sú takí, ktorí považujú 14. marec 1939 za najkontroverznejší deň v našich dejinách. Ak však v ten deň Slováci prvý raz vyhlásili svoj štát a akt, ktorým tak urobili, bol zákonný a ústavný, je tento náhľad v poriadku? Nemal by byť tento deň považovaný zadeň slovenskej štátnosti, a to napriek tomu všetkému, čo po ňom nasledovalo? Alebo si niekto naozaj myslí, že malo a mohlo malé Slovensko vypovedať veľkému Nemecku poslušnosť? Napokon urobila tak v tom čase aspoň jedna z mocnosti? Nepodpísal aj Sovietsky zväz s Nemeckom pakt o neútočení?

Pripusťme však, že by sa Slováci boli na jar v roku 1939 vzopreli Hitlerovi. Čo by sa dialo ďalej? Nasledoval by jednoduchý proces: Francúzi a Briti by mali plné lavóry špiny od umývania rúk, Beneš, ako vieme, bol už v teplučkom a pohodlnom Londýne, aby sa po vojne naspäť vyhlásil za „ústavního presidenta“, Tisovi by nezostávalo iné, len odletieť do Vatikánu a Husák by zrejme ušiel do Moskvy. A národ, naši otcovia, mamy, starí otcovia a staré mamy by zostali napospas číhajúcim susedom, ako to sľubovalo Hitlerovo ultimátum. Severné Slovensko, teda zhruba dnešný Žilinský a Prešovský kraj, by pripadlo Poliakovi Pilsudskému, juh Slovenska, teda zhruba dnešný Bratislavský, Trnavský, Nitriansky, Banskobystrický a Košický kraj by uchvátil admirál bez mora Horthy a protektorát Čechy a Morava by siahal povedzme po Trenčín. Napriek tomu, že Maďari Slovenský štát uznali, už o niekoľko dní svojvoľne a vierolomne okupovali maďarské vojská časť východného Slovenska a bombardovali Spišskú Novú Ves („Malá vojna“), po ktorej Slovensko muselo odstúpiť Maďarsku ďalšie územie s 1697 km2 a 69 639 obyvateľmi. Čo by Maďari stvárali, keby sme vlastný štát nemali?

Aj keď v marci 1939 Tiso a slovenský snem konali z nevyhnutnosti, pochybili? Lebo ak by boli Slováci vzdorovali (čo je inak naša povahová črta, no vieme ju prekryť, ak treba), nasledovalo by tuhé pomaďarčovanie, popoľšťovanie a ponemčovanie a nepredstaviteľné strádanie slovenského obyvateľstva. Na smrteľnej posteli v USA to napokon uznal aj Milan Hodža.

To boli dôvody, prečo sa 14. marca 1939 začalo krátke, ale dlho traumatizované obdobie slovenských dejín, na konci ktorého bol povraz pre prezidenta Jozefa Tisa (ten to pred koncom vojny predpokladal: „Nemci vojnu prehrajú, osud slovenského národa je v Božích rukách a ja prídem o krk“). Pričom pravda je taká, že 14. marec 1939 a 29. august 1944 „sú dva medzníky, bez ktorých by sme neboli. Bez prvej Slovenskej republiky by nebolo mohlo vzniknúť Slovenské národné povstanie, lebo by nebola armáda a zbrane. A bez SNP by sme neboli prežili Benešovu povojnovú pomstu“ – to sú múdre slová pani Evy Kristínovej v minuloročnom októbrovom čísle Extraplus. Ak to dokážeme s pokojnou hlavou pochopiť, začneme chápať aj logiku našich dejín.
Neviem, či sa ešte stále nájde občan Slovenska, ktorý by s naznačeným veľmi pravdepodobným vývojom pri opačnom postupe slovenských predstaviteľov 14. marca 1939, vyjadril súhlas. Je naozaj čas, aby sa Slováci – ako geneticky naozaj „jeden z najstarších národov Európy“ (aj keď naďalej len málokto vie, že nejaké Slovensko vôbec existuje, a to by malo ležať na srdci nášmu ministerstvu zahraničných vecí!) správali ako všetci normálni Európania, ktorí si nezakrývajú oči pred ničím a nikým z vlastnej minulosti, a ktorí sa naopak, vedia poučiť zo všetkých svojich prežitých dejov. Aby v niektorých pokračovali a iným sa vyhli.

Áno, myslím na smutný osud slovenských židov, ktorý je škvrnou na krátkej šesťročnej histórii Slovenského štátu a neospravedlňuje ho ani fakt, že z Maďarska vyviezli desaťnásobne väčšie množstvo židov, vrátane slovenských židov z okupovaného juhu Slovenska, teda z Nových Zámkov, Komárna či Košíc. Riešenie „židovskej otázky“, a vôbec už jej nastolenie, bolo obrovskou záťažou režimu i štátu, zodpovednosť je tu jednoznačne na pleciach politických predstaviteľov – snemu, štátnej rady, vlády a prezidenta. Je naozaj mravnou povinnosťou každého humánne a kresťansky založeného Slováka vysloviť hlbokú ľútosť nad deportáciami slovenských židov, a to napriek tomu, že otázka stojí aj tak: keby v marci 1939 Slovenský štát nebol vznikol, bol by osud židov zo Slovenska iný, lepší?

Ak Michail Chejfec, ruský žid napísal: „Ako veľký zástanca svojho národa nemôžem nesympatizovať s vlastencami iného národa“, nemôžeme sa s ním inak ako stotožniť. V tomto zmysle sa ťažko stotožniť so slovami Miloša Žiaka: „... vieš, kde sme urobili najväčšiu chybu? Slováci nás vyviezli, lebo boli rýchlejší ako my. My sme ich mali vyviezť prví a všetko mohlo byť inak“, ktoré napísal v knihe Jewropean, (Bratislava 2004, s. 59), a to už aj preto, že rovnako krutý osud postihol aj neslovenských židov.

Holokaust je, žiaľbohu, natrvalo súčasťou aj našej, slovenskej histórie. O čo ľahšie by sme rozprávali o tomto krátkom a zbytočne tabuizovanom období našich dejín, o skvelýchčinoch mnohých vtedajších našich osobností, nebyť oficiálnej štátnej politiky vo vzťahu k nevinným obetiam? Všetky smutné a tragické osudy slovenských židov mrzia o to viac, že história slovensko-židovského spolunažívania bola viac-menej priateľská. Židovský historik Robert Büchler konštatoval, že „antisemitizmus – nenávisť voči Židom – nezapustil medzi Slovákmi žiadne hlbšie korene“, „Andrej Hlinka vždy zdôrazňoval, že antisemitská idea je slovenskému národu cudzia, a súčasne ju aj odsudzoval“.

Ilúzie o suverenite Slovenska v rokoch 1939 – 1945 si robiť nemožno. Zmluva o ochrane s Nemeckou ríšou a Dôverný zápis o hospodárskej a finančnej spolupráci svedčia v nejednom ohľade o vazalskom postavení voči Nemecku, aj keď je faktom, že ho okrem Spojených štátov uznali všetky vtedajšie veľmoci a mnoho iných štátov. Z hospodárskeho hľadiska však nemožno roky Slovenského štátu pokladať za stratené ani za premárnené. Naopak, priemerný rast priemyselnej výroby do roku 1944 o 13,5 percent, to sú čísla, ktorým sa zvykne priradiť ohodnotenie hospodársky zázrak. Bola tu na vojnové pomery výnimočne dobrá situácia aj v zásobovaní obyvateľstva.
Imrich Karvaš vo funkcii guvernéra banky bol zároveň aj šéfom Najvyššieho úradu pre zásobovanie (ten vznikol na nemecký nátlak 15. júna 1942) a pričinil sa o to, že počas vojny nebol u nás prídelový lístkový systém. Takýto systém sa zavádza v časoch núdze a v klasickej podobe ho charakterizuje používanie prídelových lístkov popri peniazoch – za peniaze bez osobitných lístkov sa nedá kúpiť nič.

Taký systém platil v Nemeckej ríši, a v Protektoráte Čechy a Morava od 15. marca 1939. Karvaš takýto systém nezaviedol, začalo sa iba „prísne obhospodarovanie“ niektorých tovarov (z potravín cukru, múky, mäsa a tukov). Išlo o evidenciu nákupu cez osobitné knižky. Neuposlúchnutie Nemcov a nezavedenie lístkového systému bolo jedným z dôvodov, prečo Karvaša koncom augusta 1944 zatklo gestapo. Sám Karvaš napísal: „Gestapo tvrdilo, že som preto nezaviedol lístkový systém a povinné dodávky poľnohospodárskych produktov, lebo som chcel zabrániť vývozu prebytkov do Nemecka. Samozrejme, že som im nepovedal, že naozaj majú pravdu“. (Moje pamäti, Bratislava 1994, s. 87)

Aj keď otázka zásobovania bola zložitá, bola vojna a prídelový systém platil všade okrem Slovenska, Švajčiarska a Švédska, Karvašovi sa podarilo vytvoriť zásoby potravín priamo u obyvateľstva, keď v júli 1944 vydali trojmesačnú zásobu všetkých obhospodarovaných potravín. Lístkový prídelový systém v takom rozsahu, ako ho poznali od začiatku vojny v Česku, bol na Slovensku zavedený paradoxne až po vojne, pri menovej reforme 1. novembra 1945 a zrušený bol v rámci peňažnej reformy 1. júna 1953. O tom, že životné podmienky boli počas príšernej vojny na Slovensku prijateľné, svedčí vyjadrenie predstaviteľov komunistického odboja – Gustáva Husáka a Laca Novomeského, čo im potom privodilo nálepku „buržoáznych nacionalistov“. A aj vyjadrenie vtedajšieho švajčiarskeho diplomata Hansa Kellera, ktorý prežil toto obdobie na Slovensku.

Aj mučenie, vraždy a popravy prišli až po vojne, pretože „prezident Jozef Tiso nepodpísal ani jeden rozsudok smrti“. (Eva Kristínová) Pravda, podľa iných (Peter Getting v Plus 7 dní) sú to klamstvá, ak niekto tvrdí, že „v slovákštate nebol vynesený rozsudok smrti“. Vynesený rozsudok smrti je však niečo iné, ako vykonaný. Na otázku, či bol niekto odsúdený na trest smrti, znie odpoveď: bol, a to napríklad po nemeckej intervencii proti odsúdeniu Šrobára, ako jednej z vedúcich osobností SNP, iba na doživotné väzenie. Nemci považovali takýto rozsudok bratislavského Krajského súdu z 22. decembra 1944 „za urážku nemeckej brannej moci“ a žiadali pre Šrobára trest smrti. Na otázku, či bol niekto popravený počas existencie Slovenského štátu, je odpoveď: nebol. V prípade Šrobára vyniesli trest smrti až potom, keď s niekoľkými vedúcimi povstania odletel do Moskvy.

A zase sa dostávame ku krutej pravde: na jednej strane ani jeden vykonaný rozsudok smrti, na druhej strane okolo 58 000 bezbranných a nevinných ľudí deportovaných do táborov smrti. Bez ohľadu na to, že v roku 1942, keď sa transporty zo Slovenska začínali, ešte nikto nevedel, ako to všetko skončí, do značnej miery degraduje režim štátu. Nedegraduje však Slovákov ako národ.

Štát Izrael od roku 1963 udeľuje ocenenie Spravodlivý medzi národmi takým nežidom, ktorí sa pričinili o záchranu židov. Získalo ho už viac ako 21 000 ľudí, z toho „k vyše 500 Slovákom pribudlo 27. januára toho roku, v deň, keď si Európa pripomína 64. výročie oslobodenia tábora v Osvienčime ďalších 10, ktorí s nasadením životov chránili slovenských Židov“. (Jožo T. Schön, Keď Nežidia chránili svojich Židov, Hospodárske noviny, číslo 20 / 2009) Vzhľadom na počet obyvateľstva sú Slováci najviac oceňovaným národom.

Jedným spomedzi ocenených in memoriam, je aj vyslanec Slovenského štátu v Budapešti Ján Spišiak (1901 – 1981), pôvodne bankový úradník. Všemožne pomáhal pri záchrane asi 80 tisíc židov, ktorí ostali na Maďarmi okupovanom území po viedenskej arbitráži. Jeho konanie bolo veľmi náročné a aj nebezpečné. Vydával tzv. ochranné listy, ktoré umožňovali návrat židom na Slovensko. V čase, keď Horthyho režim ako prvý v Európe v súlade s postupom Nemecka zaviedol „numerus klauzus“ v neprospech židov, na Slovensku ešte boli židia relatívne voľní. Prvých 18 567 židov, ktorí nemali maďarské štátne občianstvo, alebo ho nestihli dokázať, deportovalo Maďarsko koncom júla a v auguste 1941 na základe dekrétu z 12. júla 1941 do Nemcami obsadenej Ukrajiny, kde asi 16 000 z nich bolo vyvraždených osobitnými SS-jednotkami.

Spišiak rokoval v tejto záležitosti aj s Imrédym, maďarským ministerským expredsedom, ktorý hoci sám židovského pôvodu, nastúpil cestu Hitlera. Spišiak veľa riskoval, keď vystavoval falošné pasy, ba židov na Slovensko prevážal aj vo vlastnom diplomatickom aute. Koniec vojny ho zastihol v Budapešti, kde ho Červená armáda zaistila a odtransportovala do Moskvy. Len zázrakom (a možno aj vďaka dobrým stykom so sovietskym vyslancom v Budapešti) sa jeho život neskončil tak, ako životy iných diplomatov, napríklad švedského Wahlberga, ktorý konal podobne (pomáhal židom) a o ktorého osude málokto vie. Po návrate domov ho čakalo ďalšie prekvapenie: v roku 1947 bolo proti nemu zavedené trestné pokračovanie. Národný súd ho však na základe mnohých svedectiev oslobodil. Spravodlivý medzi národmi sa stal 27. januára 2009.

Uviedli sme len jeden príklad. Možno by stálo za zverejnenie všetkých viac ako 500 a možno by si spravodliví spomedzi nás zaslúžili aj zvečnenie svojich mien pri niektorom z pamätníkov holokaustu.

Marián Tkáč
11. 02. 09.