Mnohých v spoločnosti sa podarilo ľudí presvedčiť, že verejnosť nemá väčšie právo nariaďovať korporáciám, ako nakladať s peniazmi, než má súkromný občan právo hovoriť svojmu susedovi, čo má robiť s peniazmi, získanými vo svojom podniku alebo obchode. Ale toto nie je férové prirovnanie.

Súkromný občan istotne nemá právo hovoriť susedovi, čo má urobiť so svojimi peniazmi, ale verejnosť má právo hovoriť toto korporáciám. Prečo? Pretože korporácie by nemohli existovať bez vlády a prinajmenšom v prípade demokracií platí, že vláda dostáva autoritu od väčšiny obyvateľov. Vláda sa musí zodpovedať ľuďom!

Korporácie sú zvláštnymi právnickými "osobami" (organizáciami), ktoré majú svoje práva, privilégiá (ale aj povinnosti a záväzky) a takú ochranu vlády, akú obyčajný občan alebo vlastník podniku zväčša nemá. Takže verejnosť má právo dožadovať sa od korporácií niečo za to, že im dáva právo na existenciu. Či ja ako občan nemám právo požadovať niečo od podniku, postavenom na mojom vlastníctve? A tá istá logika platí aj v prípade vzťahu medzi verejnosťou (spoločnosťou) a korporáciami. Korporácie sa nemôžu skrývať za argument strohého individualizmu!

V mnohých spoločnostiach sa podarilo verejnosť presvedčiť, že absolútne voľný trh, do ktorého vôbec nezasahuje vláda svojimi nariadeniami, automaticky vyrieši všetky problémy krajiny. Či sme už zabudli na veľkú depresiu začiatkom 30-tych rokov, ktorá bola priamym dôsledkom voľnej trhovej ekonomiky bez kontroly a regulácií vlády?

V strohom individualizme má jednotlivec právo ťažiť zo sociálnych a ekonomických interakcií so spoločnosťou, ale spoločnosť pritom nemá právo dožadovať sa od jednotlivca osohu. Ak platí, že osoba má morálne právo byť takým individualistom, ktorý sa stará len sám o seba, potom platí aj to, že jednotlivci sa môžu zhodnúť na tom, že majú morálne právo starať sa len sami o seba. Takéto morálne právo jednotlivcov je základňou väčšinovej vlády a združení v spoločnosti. Istotne; keď má jednotlivec osoh z trhu, spolu s mnohými inými jednotlivcami v spoločnosti, potom majú títo právo dohodnúť sa medzi sebou a dožadovať sa istého osohu pre seba aj od jednotlivca, napríklad slušných miezd, čistého vzduchu, čistej vody, bezpečných pracovných podmienok, atď.

Ak kapitalizmus a sociálne vedomie nemôžu spolu-existovať, ako tvrdia toľkí moji kolegovia republikáni, človek sa zamýšľa, ako je možné, že moderné índustriálne krajiny ako Švédsko, Nórsko a Dánsko majú vysoký stupeň sociálneho vedomia a pritom sú aj ekonomicky a technologicky nanajvýš konkurencie schopné v súboji so Spojenými štátmi.

Bohatí neplatia dane rovnakou mierou ako ostatní. Dokonca aj miliardár Warren Buffet povedal, že tajomníčka jeho úradu platí v prepočítaní z príjmu oveľa väčšie dane ako on. Jedným z nápadov senátora Obamu, ako oživiť ekonomiku, je vydať finančné prostriedky na opravu infraštruktúry krajiny (cesty, mosty, diaľnice, atď.). Väčšinu týchto peňazí by bolo možné získať prostredníctvom zdanenia príjmov bohatých a korporácií, aby aj tí platili adekvátne dane.
Aj v socialistickej spoločnosti by mohli niektorí zbohatnúť, ale nikdy nie na úkor iných v spoločnosti. Pravdou je, že v spoločnosti nikto nemá právo byť strohým individualistom!

Mnohé zo základných práv, zvlášť pokiaľ ide o bezpečnosť na pracovisku, ktoré teraz pokladáme za samozrejmé, nedali spoločnosti bohatí, ale získali sme ich veľmi ťažko prostredníctvom krvavých štrajkov začiatkom 20. storočia.
V biblii sa nepíše, že peniaze sú koreňom všetkého zla, ale je ním láska k peniazom. Tú lásku k peniazom treba v spoločnosti držať na uzde, inak najhoršie stránky kapitalizmu urobia miliónom zo života peklo.

Babu G. Ranganathan, Pravda: "Rational and Moral Basis of Populism"
http://english.pravda.ru/society/stories
/106550-Rational_Moral_Basis_Populism-0