rubrika: slovensko 2009

Vážená redakcia.
So záujmom som si prečítal článok Milana Šupu – Kritika slovenských spisovateľov. S uvedeným textom nemožno nesúhlasiť, je trefný a výstižný, avšak na tento problém je nevyhnutné pozerať v širších súvislostiach.

Pán Šupa vo svojom článku uvádza, že súčasní autori zapierajú svoje živé cítenie a pre „svetskú slávu“ prekračujú hranice prirodzeného a zdravého. Kladie si otázku, či vôbec vedia súčasní slovenskí spisovatelia, čo je skutočným poslaním umenia a aký by mal byť jeho prínos spoločnosti? Či tušia aspoň trochu, k čomu má smerovať ich práca a aký má vlastne zmysel?

Pri týchto hlbokých a pravdivých slovách si musíme najprv uvedomiť, kto je vlastne spisovateľ. Je spisovateľom človek, ktorý niečo napíše, alebo len ten, ktorého dielo je vytlačené a predáva sa na pultoch? Je možné toto pomenovanie uplatniť len na človeka, ktorý sa písaním živí? Ak nájdeme odpoveď na definíciu spisovateľ, možno zistíme, prečo „autori zapierajú svoje živé cítenie a pre svetskú slávu prekračujú hranice prirodzeného a zdravého“.

Ale aby som bol konkrétny. Presakovanie vulgarizmu, cynizmu a amorálnosti v literatúre všetkého druhu sledujem v literatúre už dlhšiu dobu. Svojho času som si položil otázku, či by nebolo možné napísať knihu, či príbeh, ktorý by bol pre mladých čitateľov zaujímavý, ale zároveň mal na zreteli ľudské a morálne princípy, aby podporoval národnú identitu a hrdosť (napríklad tým, že by hlavní hrdinovia boli Slováci, prípadne dej by sa odohrával v niekde na Slovensku), a aby sa v jeho texte nachádzali aj určité „cesty a ideály hodné nasledovania“.  

Keďže som mal v tom čase pomerne veľa voľného času, pustil som sa ako amatér do písania. Vybral som si žáner SCI-FI, ktorý veľa znesie, dá sa v ňom dobre kombinovať a čitateľsky je pre mladých ľudí zaujímavý. Nikdy dovtedy som nič nenapísal a tak spočiatku zdanlivo ľahká úloha sa premenila na ťažkú drinu. Zhruba po dvoch rokoch som knihu dopísal a vyvstal problém, čo ďalej. Dal som ju prečítať známym, nastali korekcie, úpravy. Obdržal som prevažne pozitívne reakcie, ktoré vyústili do vydania knihy na vlastné náklady. Jedna vec je však knihu napísať, druhá vydať a najhoršie je knihu na našom knižnom trhu predať (nebudem sa o tom rozpisovať, pretože v tomto texte je to nepodstatné).

Prvé čo som utŕžil, bola zdrvujúca kritika, v ktorej kritik medzi iným ironicky poznamenáva:  Autor taktiež nekazí mládež  a  neskĺzava na plochu ľahkého sexu, tak častého javu v západnej literatúre a dvaja ľudia si dajú maximálne pusu a držia sa za ruky, čo však vôbec nevadí, lebo náš milý čitateľ hltá odhalené tajomstvá otvorenými ústami  a na nejaké kraviny a vybrané slová slovenského slangu mu neostáva čas.
Kritika bola agresívna, písaná v posmešnom duchu. Išiel ma šlak trafiť. Investoval som peniaze, ktoré boli v knihách a ktoré boli v tom čase ešte prevažne na sklade. V prvom momente ma to deprimovalo, no našťastie váha tejto kritiky bola mizivá až nulová. V priebehu krátkeho času som obdržal množstvo mailov od čitateľov s veľmi pozitívnymi a nadšenými reakciami, ktoré ma povzbudili do ďalšieho písania.

Napísal som druhú knihu, tentoraz detektívku s prvkami SCI-FI a rozhodol som sa, že knihu ponúknem vydavateľstvám pôsobiacim na Slovensku. Zhruba po ročnom hľadaní sa mi podarilo nadviazať kontakt a osobne som sa stretol s potencionálnym vydavateľom. Ten prejavil záujem, no odporučil mi aby som zmenil niekoľko kapitol v závere, pretože pre nich je kniha v tejto podobe neprijateľná. Mal som na výber, buď obmedzím svoje predstavy, čo má kniha povedať, či vyjadriť, alebo kniha nevyjde. Na ďalšie dobrodružstvo s vlastným vydaním som jednoducho nemal chuť ani prostriedky. Ustúpil som. Chcel som aby kniha bola vydaná a upravil som ju ako som najlepšie vedel. Z knihy sa dostali, mimo iného, rôzne pasáže a opisy výčinov proti ľudskosti armád NATO, a žiaľ i samotná pointa knihy (čo mi v plnej miere došlo až po čase). Napriek tomu sa kniha v náklade 2000 kusov predala počas jedného roka takmer do posledného kusa.

S jedlom rastie chuť, pustil som sa do tretej knihy. Od času vydania prvej knihy ubehlo zhruba šesť rokov. Morálka spoločnosti vychovávanej médiami za ten krátky čas výrazne upadla. Tento marazmus sa naplno prejavil aj v samotnej knihe, dokonca sa stal jej nosným prvkom. Príbeh je dobrodružný, akčný miestami možno desivý, no napriek tomu si stále zachováva morálnosť, ľudskosť, zodpovednosť a hlavne núti ľudí rozmýšľať inak, ako v duchu médiami vytváranej šablóny.

Napriek úspešným dvom knihám (na slovenské pomery) som pre túto knihu dva roky hľadal vydavateľa. Veľké vydavateľstvá (podporované z cudziny) buď knihu slušne odmietli (kniha je napísaná tak, že sa nedá upraviť prepísaním niekoľkých kapitol), buď sa zo mňa nevyberane vysmiali, alebo si uzurpovali právo na úpravy podľa vlastných predstáv. Pri jednom takomto telefonáte som si takmer doslova vypočul priam neuveriteľní slová:
...musíte počítať s tým, že keď sa mi tam niečo nebude páčiť, tak si to upravím podľa vlastných predstáv...nie ako naposledy, keď som vydal jednému spisovateľovi knihu a tomu debilovi sa nepáčilo, že som tam zmenil...

Onemel som, slušne poďakoval a zavesil.  Zhrozil som sa nad tým, v akom prostredí vychádzajú knihy domácich autorov, no odradiť som sa nedal a oslovil som ďalších. Malé slovenské vydavateľstvá prejavili záujem, no tie deklarovali, že na to aby knihu mohli vydať, potrebujú sponzorské v niekoľkých desiatkach tisíc korún aj napriek tomu, že som bol ochotný zriecť sa honoráru a zabezpečiť grafiku. Oslovil som Maticu slovenskú, ktorá sa   ku knihe vyjadrila, nasledovne:

ďakujeme Vám za Vašu ponuku vydania sci-fi románu Emigrant. Prečítal som si ho a musím priznať, že ma zaujal. Ponúk s tak dobre napísaným textom prichádza do nášho vydavateľstva veľmi malo... Čo sa týka vydávania pôvodnej literatúry v tomto roku  a pravdepodobne sa to dotkne aj budúceho roku, prvoradým cieľom  rozdeleného rozpočtu MS na rok 2008 je uhradiť doteraz neuhradené pohľadávky z predchádzajúcich rokov.  Zvyšná časť je určená  na podporu projektov, ktoré dostali granty z rozpočtu MK.  Finančná podpora z MK SR je však taká nízka  a od nás  požadovaná   finančná spoluúčasť  taká vysoká, že  ani niektoré granty  nebudeme môcť prijať a projekty zrušíme.

      Verím, že pochopíte našu súčasnú situáciu, nezanevriete na nás a napíšete mi, či máme počkať so žiadosťou na Ministerstvo kultúry na rok 2009, ale musím priznať, že neviem aké budú podmienky podávania žiadostí, a aké budú ďalšie rukopisy.  Bola by však veľká škoda, keby Váš rukopis  zbytočne pridlho ležal v našom vydavateľstve, a preto Vám dávam na zváženie, či ho najskôr neponúknete niektorému z iných slovenských vydavateľstiev.
Určite som na Maticu nezanevrel, avšak neskôr, keď vydanie knihy naberalo reálne kontúry, oslovil som Maticu opäť (tentoraz telefonicky) a zisťoval som, či by bolo možné aby mi pomohli aspoň s distribúciou knihy.  Nebolo mi otvorene povedané nie, ale ani áno. Vypočul som si množstvo argumentov, prečo to takýmto spôsobom predaj a distribúciu neriešiť. Toto ma už zarazilo. Inštitúcia zameraná na pôvodnú tvorbu, zjavne jediná organizácia schopná vydávať knihy, necenzurované komerčnými kritériami, je nielenže kvôli insolventnosti neschopná knihy vydávať, ale nedokáže už vydané knihy slovenských autorov distribuovať inak ako na komerčnom základe.

Knihu sa mi nakoniec napriek všetkým prekážkam a nezáujmu podarilo koncom roku 2008 vydať (píšem to hlavne pre to, aby to nevyzeralo, že sa sťažuje nejaký ohrdnutý spisovateľ, ktorý v zlosti prská na všetky strany) a dúfam, že sa aj podarí v priebehu tohto roka dostať všetky zväzky do kníhkupectiev.
Vrátim sa však k pôvodnej otázke. Kto je vlastne spisovateľ? Uvažujúc nad tým, sa mi do mysle vtiera ďalšia provokatívna otázka: Má vôbec ten kto si hovorí spisovateľ slobodnú vôľu, alebo je existenčne nútený tvoriť doslova na objednávku diela, ktoré by za normálnych okolností nikdy nenapísal? Je úzka škála slovenských autorov výsledkom prirodzeného výberu, alebo cieľavedomou selekciou?

Na základe mojich osobných skúseností, ktoré som popísal vyššie, môžem povedať, že spisovateľ určite má slobodnú vôľu, ale len potiaľ, pokiaľ písanie nie je jeho živobytím, pokiaľ nie je závislý na vydavateľstvách, ktoré preferujú produkciu kníh založených práve na tom morálnom balaste, ktorý opisoval pán Milan Šupa.  Pretože o tom, ktorá kniha bude vydaná, a ktorá skončí v šuflíku rozhodujú práve vydavateľstvá. Odkiaľ vieme pán Šupa, koľko kvalitných diel našich autorov, leží zapadnutých prachom? Ja sám poznám ľudí, ktorí majú „doma“ drahocennosti najvyššej kvality, no vedia o nich len oni, prípadne zopár známych. Pre vydavateľstvá žiaľ nie sú zaujímaví. A tu si treba položiť otázku PREČO? Prečo produkujú a uprednostňujú literatúru, ktorá je scestná? V článku pána Milana Šupu som našiel nasledovnú pasáž:

Vedia vôbec súčasní slovenskí spisovatelia, čo je skutočným poslaním umenia a aký by mal byť jeho prínos spoločnosti? Tušia aspoň trochu, k čomu má smerovať ich práca a aký má vlastne zmysel? Pri čítaní väčšiny ich diel, či už prózy, alebo poézie sa vnímavému čitateľovi neodbytne natíska jediná odpoveď – nie!

Tieto vážne slová by zneli omnoho výstižnejšie a adresnejšie, keby boli napísané takto:
Vedia vôbec súčasní slovenskí vydavatelia, čo je skutočným poslaním umenia a aký by mal byť jeho prínos spoločnosti? Tušia aspoň trochu, k čomu má smerovať ich práca a aký má vlastne zmysel? Pri čítaní väčšiny nimi vydaných diel, či už prózy, alebo poézie sa vnímavému čitateľovi neodbytne natíska jediná odpoveď – nie!

Dovolím si tvrdiť, že pokiaľ by existovala nezávislá štátna inštitúcia, ktorá by reálne dokázala podporiť pôvodnú tvorbu všetkých žánrov (Matica slovenská je zjavne finančne poddimenzovaná a v určitom smere sa správa ako komerčná inštitúcia), vedela zabezpečiť nielen vytlačenie, ale i distribúciu kníh medzi čitateľov, morálny a spoločenský kredit diel slovenských autorov bol na podstatne inej úrovni ako je tomu dnes. Vzhľadom na náš malý knižný trh by práve štát a jeho inštitúcie mali byť finančným garantom zabezpečujúcim kvalitu literárnej tvorby na Slovensku.

Lenže naši politici, sa radšej budú ohradzovať, protestovať a sťažovať v inštitúciách EÚ, keď si naši južní susedia z nás robia dobrý deň, namiesto toho, aby radšej otvorili kohútiky vo financovaní pôvodnej tvorby a pozdvihli tak povedomie národa na úroveň, ktorá mu patrí. Toto nevyužitie národného potenciálu je trestuhodné a krátkozraké, a skôr či neskôr sa nám to vráti ako bumerang. Dúfajme, že potom nebude neskoro.

Oskár Cvengrosch ( píšuci pod pseudonymom Sven Grosman)