Bushova autokritika

  V krátkom, 15 minútovom prejave prezident USA potvrdil veci,
ktoré by  z úst ktoréhokoľvek nepriateľa vyzneli ako cynické ohováranie  hospodárskeho systému krajiny, ktorú nazval „demokratickým  kapitalizmom“. Potom, ako dramaticky vyzýval Kongres, aby vyčlenil 700 miliárd dolárov na  zastavenie finančnej krízy, okrem iného vyjadril nasledujúce:

Toto je  výnimočný moment hospodárstva USA. Sme svedkami  žalostnej situácie v hospodárstve USA.  Cieľom je,  zachrániť hospodárstvo USA. Znovu  potvrdzujem, že globálne hospodárstvo je riadené  legislatívou XX. storočia  a je nutné, aby sa prispôsobila financiám XXI.  storočiu. Videl som ako  banky obmedzujú úvery. Veľa  veriteľov schválilo úvery beztoho, aby si overilo možnosti ich  likvidácie.  Ako sme sa  dostali k tomumuto bodu? Aká bude finančná budúcnosť krajiny? Ekonómovia  tvrdia, že sú to problémy, ktoré budú trvať celé desaťročie. Mnoho  ekonómov sa zhoduje v tom, že tieto problémy nevznikli teraz, ale sa  začali už dávno.

Veľa  podnikateľov dostalo úvery na svoje obchody, na kúpy domov a automobilov,  čo sa veľmi negatívne odzrkadlilo hlavne v oblasti nehnuteľností.  Veľa ľudí si  myslelo, že bude môcť splatiť svoje hypotéky, a nestalo sa. Všetky  tieto  problémy prekročili rámec nehnuteľností. Cenné papiere  sa predávajú investorom v celom svete. Mnohí si  mysleli, že cenné papiere  sú nedotknuteľné. Veľa  spoločností, ako napr. Fredie Mac, požiadalo o veľké sumy, čím dostali do  rizikovej situácie náš finančný trh.

Veľké banky  sa ocitli v situácii, že mali veľké množstvá aktív, ktoré nemohli  predať Iné sa ocitli  v podobnej situácii a nemali k dispozícii  úver. Mnohé si  mysleli, že ručiteľom je federálna vláda, a preto sa  zahrávali   s finančným izikom. Postupom času  sa situácia stále zhoršovala. Stále verím  vo voľné podnikanie. Pád  nehnuteľností vyvolal dominový efekt. Myslím si, že  spoločnosti, ktoré prijali zlé rozhodnutia,  by  mali zato zaplatiť.  V normálnej situácii by som sa takto k tomu nestaval,  ibaže nie sme  v normálnej situácii.

 Trh nefunguje  adekvátne. Prišlo ku veľkej strate dôvery. Hlavní  odborníci vo vláde sú presvedčení, že ak nedôjde k okamžitej akcii, môže  vzniknúť v krajine panika, ktorá zapríčiní bankroty  ďaľšich bánk  a negatívny dopad na dôchodkových účtoch, zvýši sa počet  embárg na nehnuteľnosti a milióny Severoameričanov stratí zamestnanie. Štát by sa  mohol ocitnúť v dlhej a bolestivej recesii. Nesmieme dovoliť, aby  k tomu došlo. Mnohí sa budú  pýtať, ako bude fungovať tento záchranný plán. Treba konať  čo najrýchlejšie. Vláda vyčlení  na injekciu likvidity 700 miliárd. Vláda sa bude  snažiť, aby sa čo najskôr znormalizovali trhy. Presvedčili  sme, ako jedna spoločnosť môže svojím  nekontrolovateľným rastom poškodiť celý  finančný systém.

Vláda by mala  dostať povolenie na monitoring podnikov, aby sa ubezpečila, že ich  rast  nenaruší celkové hospodárstvo. Demokratický  kapitalizmus je doteraz najlepším spoločenským systémom. Viem, že  niekedy sú z tohoto naši občania bez nálady, ale je to len prechodná  situácia. Dejiny nám  dokázali, že v kritických časoch sa lídri krajiny   spoja, aby hľadali  spoločné riešenie. Zajtra sa  stretnú v Bielom Dome Obama, McCain a ďaľší lídri Kongresu. Prejav zakončil poďakovaním.

Mnohí ľudia si všimli, že sa po celý čas díval na čítačku,  pričom mal zdvihnuté  obočie. George W. Bush nielenže včera priznal tieto skutočnosti, ale  dokonca oznámil  existenciu istého druhu „aliancie pre pokrok“. Prvou zo všetkých založených bolo kolosálne zavádzanie,  pomenované Punta del  Este (1961). Založil ju Kennedy, relatívne krátko po  kubánskej revolúcii. Predposlednou, Clintonovou, bola Zóna voľného obchodu (Área de  libre comercio –  ALCA), založená v r. 1994. Táto dostala ranu z milosti v  Mar de  Plata v r. 2005.V ten istý deň svojej „autokritiky“, predstavil Bush „Iniciatívu cesty  prosperity v Amerike. Okrem iného, ešte aj pomenovanie je  smiešne.  Keď  som si prečítal zoznam krajín patriacich do tejto iniciatívy som zistil, že  v zozname nie sú Brazília, Argentína, Uruguaj, Paraguaj, Bolívia, Ecuador,  Venezuela a Nikaragua; čiže chýba tam  takmer   celá Južná Amerika  a jeden stredoamerický štát, ktorého bývalý minister  zahraničia Miguel  D´Escoto, Sandínovec a kňaz Teológie oslobodenia, zastáva v   tomto období post predsedu Valného zhromaždenia OSN.

 V súlade s novoobjavenou fantáziou Georga Busha, projekt,  o  ktorom hovoria tlačové agentúry, podľa jeho slov, dovolí vládam  spomínaných desiatich krajín, pracovať na spravodlivom rozdelení obchodného zisku. Agentúry pokračujú: „ Prehĺbi vzťahy medzi regionálnymi trhmi a rozšíri  našu kooperáciu týkajúcu sa rozvoja. Treba nám otvoriť  ďaľšie trhy, hlavne  v našom okolí“. Takéto skutočnosti sú vynikajúcim materiálom na štúdium pre „boj ideí“.

Aký  pokrok môže zaručiť imperializmus hociktorému štátu  Latinskej Ameriky, so  svojimi atómovými zbraňami, zbrojárskym priemyslom,  vojnovými krížnikmi  a materskými loďami, dobyvačnými vojnami, nerovnakými  výmenami a neustálym drancovaním iných národov? Autokritika nie je kategória vlastná „demokratickému   kapitalizmu“. Nebuďme však  nevďační a nevychovaní: mali by sme Bushovi poďakovať za geniálny prínos do  teórie politiky.

Fidel Castro Ruz, 25.  septembra 2008