Chávez v Zulii hovoril o „súdruhovi Sarkózym“ s určitou iróniu, aj keď ho tým nechcel uraziť. Naopak, chcel vyzdvihnúť jeho úprimnosť, keď ako rotujúci predseda EÚ predniesol svoj prejav v Pekingu.

     Nik nehovoril otvorene to, čo vedia dobre všetci európski lídri; že súčasný finančný systém nie je dobrý, a preto ho treba zmeniť. Venezuelský prezident úprimne vyjadril:  

     „Je nemožné refundovať kapitalistický systém! Bolo by to to isté ako chcieť aby znovu vyplával Titanik, potopený na dne oceánu.“

     Na stretnutí Spoločnosti európskych a ázijských národov sa zúčastnilo 43 krajín. Podľa tlačových agentúr, Sarkózy tam urobil dôležité vyhlásenia: “Svet je na tom zle, prežíva finančnú krízu, ktorá svojou veľkosťou, rýchlosťou, agresiou a dopadmi na životné prostredie, spôsobila, že 900 miliónov ľudí nemá prostriedky na svoju výživu.

     My, ktorí sme prítomní na tomto stretnutí, predstavujeme 2/3 obyvateľstva planéty a polovicu jej bohatstva. Finančná kríza sa síce začala v USA, ibaže dnes je už svetovou, a preto musí mať svetovú odpoveď.      ... Miesto pre 11 ročné dieťa nie je fabrika, ale škola... Žiadny región na svete nemá právo dávať lekcie.“  To bolo jasne adresované USA.

    Nakoniec, pred ázijskými národmi, spomenul, kto bol ich bývalým európskym kolonizátorom. Keby tieto slová priniesla Granma, povedali by, že je to klišé oficiálneho komunistického denníka.

     Nemecká ministerka zahraničia Angela Merkelová v Pekingu povedala, že sa nedá predpokladať rozsah a trvanie súčasnej finančnej krízy, a že sa nejedná o nič inšie, ako o novú, zakladajúcu listinu finančníctva.  V ten istý deň boli publikované správy o všeobecne panujúcej neistote.

     Všetci zástupcovia 43 európskych a ázijských krajín, zhromaždení v Pekingu súhlasili, že MMF musí hrať dôležitú úlohu pri asistovaní štátom, najviac postihnutým finančnou krízou a odsúhlasili interregionálny summit, na ktorom sa musí dohodnúť riešenie, ako zabezpečiť dlhodobú svetovú stabilitu a hospodársky rozvoj.

     Španielsky predseda vlády Rodríguez Zapatero povedal, že „je tu kríza zodpovednosti, v ktorej sa malá skupina obohatila a väčšina sa stáva chudobnejšou a keď trhy neveria trhom.“ Vyzval krajiny, aby sa zbavili ochranárstva, pretože je presvedčený, že konkurencia dokáže, aby finančné trhy zohrali svoju úlohu. Zapatero nebol oficiálne pozvaný na sumit vo Washingtone, pretože Bush mu nevie odpustiť, že stiahol španielskych vojakov z Iraku.

     Prezident Európskej komisie José Manuel Barroso potvrdil svoje upozornenie na negatívy protekcionizmu. Tiež generálny tajomník OSN Ban Ki-moon sa zišiel s významnými ekonómami, aby hľadali spolu spôsob ako zabrániť, aby sa rozvojové štáty nestali najväčšími obeťami krízy.

     Miguel D´Escoto, bývalý minister zahraničia Sandinovskej revolúcie a súčasný predseda Valného zhromaždenia OSN protestoval, že problém finančnej krízy nebol diskutovaný na stretnutí G-20, najbohatších a nových štátov, ale na pôde OSN.

     Existujú rôzne diskusie a názory o mieste, kde sa má rozhodnúť o novom finančnom systéme, ktorý by ukončil chaos a totálnu neistotu štátov. Existuje obava, že najbohatšie štáty, spolu s novými, bičovanými finančnou krízou, budú ignorovať ostatný svet a prijmú nový Bretton Woods. Prezident Bush včera vyhlásil, že „štáty, ktoré budú diskutovať na budúci mesiac o globálnej kríze, musia  zároveň podporiť hlavné faktory dlhodobého hospodárskeho vývoja: voľné trhy, voľné podnikanie a voľný obchod.“

     Banky požičiavali desiatky dolárov za každý dolár sporiteľov. Znásobili svoje peniaze. Dýchali všetkými pórmi... Akýkoľvek kontrakt ich viedol ku krachu alebo ku absorpcii inými bankami. Bolo ich treba zachrániť, a to vždy na úkor sporiteľov. Tak prišli ku obrovským bohatstvám. Ich privilegovaní spoločníci mohli platiť za hocičo, a to, akékoľvek vysoké sumy.

     Shi Jianxun, profesor šanghajskej univerzity Tongui, napísal v jednom svojom článku, publikovanom v Národnom denníku: „surová realita priviedla ľudí, uprostred paniky, k poznaniu, že USA použili hegemóniu dolára  na drancovanie svetového bohatstva. Je najvyšší čas zmeniť svetový menový systém, založený na dominantnej pozícii dolára.“

Málo slovami vysvetlil menovú podstatu v medzinárodných hospodárskych vzťahoch. Dialo sa to už stáročia v hospodárskych vzťahoch medzi Áziou a Európou. Spomeňme si; Číne bolo ópium nanútené ako mena. Najvyšší predstavitelia Španielska nechceli ani len kovové mince, ktorými platili Číne zo začiatku, keď išli obchody cez Filipíny, španielsku kolóniu, pretože mena sa devalvovala pre svoj hojný výskyt v Novom svete, čerstvo skolonializovanom Európou. Dnes sa európski vládcovia hanbia za veci, ktoré počas storočí urobili Číne.

     Súčasné problémy, ktoré existujú vo vzťahoch týchto dvoch svetadielov, Európy a Ázie, by sa mali „podľa čínskeho ekonóma“ vyriešiť eurami, librami, jenmi a juanami. Bezpochyby, že rozumné kurzy týchto štyroch mien by pomohli rozvoju spravodlivého obchodovania medzi EÚ, Veľkou Britániou, Japonskom a Čínou.

 Do tejto sféry by boli samozrejme začlenené aj Nemecko a Japonsko, dve krajiny vyrábajúce sofistikované technológie a takisto Čína, budúci motor svetového hospodárstva, ktorý má približne 1,4 miliardy obyvateľov a 1,5 mililiardy dolárov v devízových rezervách, pochádzajúcich väčšinou z USA. V devízových rezervách po Číne nasleduje Japonsko, približne s tou istou sumou.

     V súčasnej konjunktúre stúpa hodnota dolára „vďaka“ jeho dominantnému postaveniu nastolenému ako mena svetovému hospodárstvu ; tak, ako to charakterizoval profesor šanghajskej univerzity.

     Veľké množstvo rozvojových krajín, vyvážajúcich výrobky a suroviny s nízkou pridanou hodnotou „medzi ktoré patríme aj my“ sú  dovozcami čínskeho spotrebného tovaru , ktoré má obyčajne rozumné ceny a technických zariadení z Japonska a Nemecka, ktoré sú stále drahšie. Dokonca, aj naproti tomu, že samotná  Čína sa zasadzovala za to, aby sa juan (čínska mena) neprehodnotil, ako to neprestajne požadujú Američania, aby chránili svoj priemysel pred čínskou konkurenciou, hodnota juanu stúpa a kúpna sila nášho exportu klesá.

Cena niklu, nášho hlavného kubánskeho  vývozného artiklu, ktorý ešte prednedávnom sa predával za 50 tisíc USD za tonu, stojí v posledných dňoch o 8.500 USD menej; čo znamená, že je o 20% lacnejší. Cena medi sa znížila o polovicu; to isté platí o železe, hliníku, cíne, zinku a ďaľších mineráloch, nevyhnutných pre udržateľný hospodársky rast. Spotrebné tovary, ako napr. káva, kakao, cukor a iné, v priebehu viac ako 40 rokov takmer nezvýšili svoje ceny.

Práve preto som prednedávnom varoval, že v dôsledku krízy, ktorá bola predo dverami, stratíme trhy, a že vývozné ceny našich komodít sa markantne znížia. Vyspelé štáty vedia, že za týchto podmienok sa fabriky a služby zastavia, a že jedine spotrebná kapacita veľkej časti populácie, ktorá je na alebo pod hranicou chudoby, môže udržať ich fungovanie.

     Toto je veľká diléma nastolená finančnou krízou, tak ako aj nebezpečenstvo, že spoločenský a národný egoizmus bude silnejší ako túžby veľkého množstva politikov a štátnikov, znechutených týmto javom. Nemajú ani najmenšiu dôveru vo vlastný systém, zásluhou ktorého sa stali verejnými činiteľmi.

     Aj keď sa už národ zbavil analfabetizmu, keď vie čítať a písať, a ovláda čo je  nevyhnutné pre slušný život a poctivú prácu, bude ešte musieť zvíťaziť nad najhoršou nevedomosťou našej doby: nad ekonomickým analfabetizmom. Iba tak pochopíme, čo sa deje vo svete.

 Fidel Castro Ruz, 26. októbra 2008, 17:15 hod.