27.10.2009

Medzinárodná organizácia Reportéri bez hraníc so sídlom v Paríži každoročne zostavuje index hodnotiaci slobodu tlače v krajine na základe dotazníka, ktorý vypĺňajú väčšinou novinári z tej - ktorej krajiny. Jeden z najväčších kritikov tlačového zákona, predseda Združenia vydavateľov periodickej tlače Miloš Nemeček sa svojho času vyjadril, že rebríček vytvorený anketovým spôsobom „treba brať s nemalou rezervou“.

Spomínaná organizácia zaradila Slovensko v slobode tlače na 44. miesto. Slovenská pobočka Medzinárodného tlačového inštitútu (IPI) hneď nato odsúdila „neakceptovateľné likvidačné finančné čiastky, ktorými slovenské súdy trestajú médiá“. Ktoré médiá boli vládou na Slovensku takto zlikvidované IPI neuvádza.

Aby sme pochopili kritiku zo strany organizácie IPI, ktorá zastrešuje novinárov podieľajúcich sa na vypracovávaní správy pre organizáciu Reportéri bez hraníc,  je nutné povedať si, kto IPI vlastne tvorí.
Predsedom slovenskej pobočky IPI je bývalý riaditeľ agentúry SITA Pavol Múdry, zakladajúcimi členmi sú šéfredaktor časopisu .týždeň Štefan Hríb a generálna riaditeľka Rádia Expres Eva Babitzová.

Na prvom riadnom zasadnutí v r. 2008 sa v Bratislave stretli zakladajúci členovia a  zástupcovia denníkov Sme a Pravda, týždenníkov .týždeň a Trend, či televízie Markíza, Rádia Expres a agentúry SITA. Kto pozná majiteľské štruktúry týchto médií, ľahko zistí, že ak organizácia Reportéri bez hraníc zaradila Slovensko na 44. miesto na základe dotazníkov novinárov zo spomínaných médií, takéto umiestnenie možno považovať za úspech.

Odhliadnuc od výpovednej hodnoty takéhoto rebríčka, nikde v hodnotiacej správe sa nespomínajú ďaleko aktuálnejšie  problémy „slovenských“ médií. Jedným z najdôležitejších nesporne je možnosť prístupu obyvateľov Slovenska  k nestranným informáciám. Ak prijatie štandardného európskeho zákona predstavuje problém pre slobodu médií na Slovensku, ako možno nazvať fakt, že všetky „slovenské“  kopú na jednu bránu?
Je škoda, že neexistuje medzinárodná inštitúcia, ktorá by pravidelne a objektívne monitorovala dôveryhodnosť médií u verejnosti. Ak by taká bola, tak obdobný prieskum na Slovensku by skončil o minimálne sto priečok ďalej.

Zvláštny a ojedinelý fenomén „slovenských“ médií neinformujúcich o politickom boji ale priamo sa ho zúčastňujúcich,  si všimli i v zahraničí, keď rakúski reportéri v  Die Presse napísali v  článku Slowakei - Das Phänomen Fico  okrem iného aj to, že „aj nezaujatý pozorovateľ si (zaujatosť slovenských médií) všimne už pri zbežnom listovaní v novinách“,  „o Ficovi informujú ako o nedemokratickom populistovi či boľševikovi, používajú výroky vytrhnuté z kontextu a robia z nich titulky “...

Smutné je, že o týchto skutočnostiach hodnotiaca správa francúzskych reportérov za hranicami (súdnosti)  nehovorí.

Roman Nagy