Poprevratový vývoj udalostí na Ukrajine sa v mnohom podobá na ten slovenský....
_______________________________________________

Zámerne som nič nenapísal o ukrajinskej "oranžovej revolúcii", keď pred desiatimi mesiacmi práve prebiehala. Veď čo aj povedať? Všetko v súvislosti s ňou bolo tak depresívne predvídateľné, že ani si nebolo treba nič predstavovať:
študentské demonštrácie, zinscenované rockové koncerty, záľaha farieb a sloganov, obviňovania z korupcie, voľby, čo neboli "slobodné a férové" podľa západných štandardov.
Všetci sme vedeli, kto zvíťazí - pro-demokratickí reformátori, ktorí boli za voľný trh - a ak to vyzeralo ako zlý hollywoodský film tak preto, lebo práve tým to aj bolo: bolo to zosnované, financované a uskutočnené Amerikou.

V skutočnosti vlastne ani nebolo o čom písať, lebo masové médiá , zvyčajne spiace za volantom, sa nemohli celkom vyhnúť - napokon - očividným podobnostiam medzi Ukrajinou a predchádzajúcou srbskou a gruzínskou revolúciou. Nieže by také reportáže boli mohli niečo zmeniť, veď vláde naklonené médiá stáli výlučne za a úplne si ich získali pomarančoví revolucionári a to, o čo sa snažili.
Oranžová revolúcia, ako aj tie predchádzajúce, to nebolo nič nové. To zase raz dokazuje starú tézu Jeana Baudrillarda ohľadom sklonu moderného sveta k napodobňovaniu a k tomu, že udalosti predchádza informácia a tá vlastne utvára tú udalosť. Keďže takáto teória by značila zánik novinárstva, to sa teda musí snažiť dokázať svoju vitalitu. Masívne bombardovanie zo strany západných médií a PR zvečňovali ten podvod, rozbiehajúc už pred ukrajinskými voľbami čosi ako "prípravnú" kampaň, ktorou zamýšľali vopred vysvetliť globálnemu poslucháčstvu, kto je dobrý a kto zlý, čo to všetko znamená pre slobodu a demokraciu a zasadiť tým oponentom taký úder, z akého sa už nespamätajú.

Kampaň, čo sa dalo predvídať, sa diala podľa stratégie, použitej v Srbsku a v Gruzínsku. Vymyslená dobre platenými lobystami, aktivistami za ľudské práva, domácimi politikmi a inými kvázi-predstaviteľmi, táto taktika uspela vďaka vopred prihotovenému a neúprosnému informatívnemu preťaženiu. Tá takisto prezradila hlboko zakorené opovrhovanie inteligenciou priemerného západného občana a predstavivosťou tých zahraničných bábok, ktorých poverili zhostiť sa pridelených roličiek pred očami celého sveta.

Keby toto bolo všetko a tam by historka končila, bolo by to veľmi depresívne, ale aspoň by tu bol nejaký záver. Lenže tak to nie je. Keďže nič nie je nikdy celkom ukončené, ani veci reálne a jedinečne neexistujúce, celá tá revolučná dráma pokračuje ďalej - aj dávno po tom, čo sa na volebnom dni usadil prach a čo po puči vyčistili palác - neodvratne do svojej druhej fázy.

Niektoré porevolučné rekapitulácie
Netreba ani hovoriť, že v takomto dobrodružstve nikdy nič nie je celkom isté, zvlášť pre tých, čo chcú z neho veľa získať - napríklad po moci hladných politikov, ktorí prestierajú, že milujú svoju krajinu a občanov, aby mohli pre seba získať absolútnu moc. Pre tých v deň po skončení revolúcie začína veľmi neistá jazda, kedy môže dôjsť k mnohým nepredvídateľným veciam - dokonca aj k ich zvrhnutiu. Tým stále pripomínajú, že (americký) kráľotvorca je v skutočnosti kráľom a že ten, čo nadeľuje, môže aj odobrať.

Teraz, keď už máme za sebou v posledných piatich rokoch tri revolúcie (v Kirgizstane to vypálilo inak, než aby sa to hodilo do tohto vzoru), táto fáza mediálnej udalosti je veľmi dobre známa. Koštunicu, miláčika Západu, keď bolo treba zvrhnúť Miloševiča v Srbsku, odvtedy Západ zápalisto oslavuje za všetko, od uposlúchnutia Hágu po jeho politiku v Kosove. Michailovi Saakašvilimu v Gruzínsku údajne prikázali krotiť sa, keď vlani v lete doslova vyhlásil Rusku vojnu, dokazujúc tým, že aj americký patronát má svoj limit.

A nový výbuch nepokojov a odpor proti jeho vláde - ironicky, zo strany rivalov, používajúcich tú istú mantru ako on, keď zvrhával Ševardnadzeho - zahanbuje "Mišku" a donucuje ho utiekať sa k ďalším stupňom totalitnej formy vlády. Keďže politika sa vždy cyklicky opakuje, možno sa už zasadili semená novej revolúcie.
Ukrajinská oranžová revolúcia, i keď mala kratšiu inkubačnú lehotu, než revolúcie v Belehrade a v Tbilisi, vykazuje znaky, že je zo všetkých najgrotesknejšia. Aj tu sa dostavila rovnaká post-revolučná choroba a o tomto štádiu je viac hodno písať, ak berieme do úvahy, že v Kyjeve sa ustanovila istá humorná hodnota, pretože v Srbsku a v Gruzínsku veru nič veselé nie je.

Revoluční herci a výsledky
Zatiaľčo krátkozrakí politici sa držia rétoriky, aby sa rýchlo obohatili, post-revolučná trauma a verejná nespokojnosť sa nedotýka tých menej známych zamestnancov revolučného priemyslu - študentov, aktivistov, predstaviteľov MVO, premenených na konzultantov, ktorých jedinou pracovnou náplňou je utvárať podmienky, vhodné pre revolúcie, ktoré - keďže sa zastávajú univerzálnych hodnôt - možno exportovať globálne, kopírovať ako kompaktné disky donekonečna.

Ale keďže uskutočnenie tých údajne univerzálnych hodnôt si vyžaduje oklieštiť ich na najnižšiu možnú úroveň porozumenia, nejakú tú cennú malú "demokraciu" a "ľudské práva" možno úspešne dodať. Keď dá lekár chorému človeku len polovicu nutnej dávky lieku a ten ešte viac ochorie, tak znovu proces zopakuje a nikto nemôže povedať, že by pacientovi neposkytol liek; aspoň teda technicky sa lekár nedopustil ničoho zlého a ten proces musí pokračovať, kým pacient prežíva v rovnakom štádiu a potom buď zomrie alebo zmení lekára.

Zatiaľ je skoro hovoriť o tom, čo sa udeje vo východných post - revolučných krajinách, ale už je tu ustanovený istý vzor. Srbsko bezpochyby prežíva vo vegetatívnom štádiu; ak bude Gruzínsko provokovať svojich susedov a domáce etnické menšiny pod Saakašviliho formou ľudských práv a demokracie, možno napokon zomrie. A potom je tu Irak, ktorého "červenú revolúciu" (keďže krv je červená) nenaplánovali dôkladne vopred a je oveľa okázalejšia. Tam sa zdá, že pacient vymieňa lekára a skončí napokon na 100 % lepšie - ako islamský štát, riadený právom Šária - ne-revolúcia, ktorá sa premenila z červenej na zelenú.

A čo Ukrajina, kde sled udalostí dosiahol teraz závratný vrchol? (To bola skutočne zatiaľ najokázalejšia revolúcia, podobne ako olympijské hry sú tiež čoraz okázalejšie a nákladnejšie.)
Ako sa dalo očakávať, obrazy predstavovali všetko. A tak, i keď nemecký lekár vyhlásil, že Viktora Juščenka neotrávili, mohla jeho strašne poďobaná tvár a závraty poukazovať na niečo iné? A pokiaľ ide o jeho pravú ruku Júliu Tymošenkovú, akoby mohla táto super-bohatá magnátka nebyť ženou z ľudu, keď má ten účes s vrkočmi v roľníckom štýle?!

A teraz nech sa začne so značkovaním
I keby sa oranžová revolúcia premenila na červenú (ako tá sovietska), jej výročné nostalgické pripomínanie si značí, že je treba na ňu dáva ť pozor. Preto tento oranžový druh tichučko dali do rúk dospievajúceho playboya - syna prezidenta Juščenka, aby na ňu dohliadal.
"... Podľa miestnych médií sa revolučný slogan "Tak!" a smerom dolu namierená podkova stali značkovým tovarom 19-ročného (Juščenkovho) syna Andryja." "Prezidentovho najstaršieho syna Andryja médiá stále sledujú po tom, čo denník Ukrajinská pravda informovala o jeho štýle na vysokej nohe. Andryj, univerzitný študent hovorí, že pracuje na čiastočný úväzok a to mu umožňuje prenajímať si BMW a priestranný kyjevský byt, platiť si osobného strážcu, stravovať sa v drahých reštauráciách a navštevovať nočné kluby a kasína ."

K tomu Kommersant dodáva:
"... oranžová téma sa doteraz všeobecne používa a oranžové výrobky sú pekne drahé. Napríklad oranžová zástava so sloganom ´Tak!´ stojí od 5 do 20 UAH (1 - 4 doláre) - čo je 10 % priemerného ukrajinského dôchodku. A tak, ak sa starší človek rozhodne podarovať desiatim priateľom takú zástavku, musel by na to vynaložiť celú svoju penziu od štátu. Odborníci vyvíjajú úsilie definitívne zabezpečiť príjmy za práva, ale vyhlasujú, že sú to veľké peniaze. Podľa Jurija Kogutjaka, spoluzakladateľa reklamnej agentúry Euro RSGG&Partners, značky Juščenkovej kampane stoja okolo 100 miliónov dolárov.

Juščenkovi stúpenci zmluvu obhajujú. Jaroslav Lesjuk, ktorý vymyslel farbu i slovo povedal, že pán Juščenko sa nedopustil ničoho zlého, keď tie práva postupuje svojím deťom. ´Z hľadiska spravodlivosti a etiky, len Viktor Juščenko má právo nakladať s oranžovými značkami. Tie boli urobené preňho a kvôli nemu.´ Ale na niektorých Ukrajincov to veru nepôsobí:

"Irina Bereškina, sociologička, napísala na web stránku Ukrajinskej pravdy: ´Vysvetlite mi, aký je rozdiel medzi privatizáciou politických značiek oranžovej revolúcie súčasným prezidentom a privatizáciou Kryvorižstal prezidentovým zaťom.´ Kryvorižstal, čo je najväčšia ukrajinská oceliareň, predali vlani za približne 800 miliónov dolárov - hlboko pod ponúkané ceny - Viktorovi Pinčukovi, zaťovi bývalého prezidenta Leonida Kučmu a jeho obchodným partnerom ."

I keď analógia celkom presne nesedí, niečo povedať treba. Ukrajina si osvojila tie najhoršie charakteristiky Ameriky - alebo teda aspoň niektoré malé súčasti elity. V roku 2005 sa revolučný priemysel tak sprofesionalizoval, že na nič sa nezabúda: predpokladané budúce zisky zo značiek minulých povstaní sa presúvajú vo forme trust fondu tak, aby si prezidentov syn mohol dovoliť žiť v luxuse ďaleko vyššom, než má priemerný Ukrajinec a získavať tak z predtým neexistujúceho dedičstva.
Ale prečo sa ponosujú? Veď, ako sa hovorí aj v článku, môžu využívať svoje občianske právo na vlasteneckú pýchu; už za cenu jedinej penzie cítiť tú zvláštnu radosť, akú môžu priniesť len oranžové revolučné symboly. Napokon, toto bola predsa ľudová revolúcia. Ja neviem , ako sa darí kupcom s ovocím, ale možné je, že Ukrajincom skorbut nehrozí; tí majú úplne iné problémy.

Tu ide o ekonomiku, súdruh
Obraz navonok je všetkým, keď je tu čas volieb, ale niekedy je potrebná substancia, keď si už získame ich dôveru. A práve z toho dôvodu začína byť vláda veľmi znepokojená. Už po ôsmich mesiacoch sa dostavila fáza revolučného priemyslu č. 2 s nespokojnosťou verejnosti s vládnou politikou, v čom má prioritu ekonomika, a to živí dialektiku nekonečných vzájomných bojov a politický rozruch.

Toto napätie vyústilo do otvorených sporov medzi úradujúcimi ministrami s rôznymi presvedčeniami. Hoci vláda tvrdí, že je za "reformy západného štýlu" a ekonomický stimul, pod ž eleznou päsťou Júlie Tymošenkovej sa premenila na sovietsku. Ako napísal v máji Washington Post, kontrola cien, nariaďovaná vládou, rozsiahly renacionalizačný proces, ťažké dane a iné nerozvážnosti sú príčinou, že ľudia majú pocit "návratu k ZSSR". Ale noví štátni socialisti v Kyjeve sa tešia takémuto stavu záležitostí:

"... za ministerku privatizácie vymenovali novú socialistickú ministerku, ktorá je zásadne proti privatizácii. Tá sa nedávno spýtala: ´Čo je na zoštátňovaní majetku také zlé?´ A Tymošenková nedávno v rozhovore pre tlač súhlasila: ´Tie najväčšie podniky, ktoré mo ž no ľahko účinne riadiť, nemožno sprivatizovať a tie môžu štátu ako majiteľovi poskytnúť veľkolepé zisky .´"
Tymošenkovej nedostatočné porozumenie ekonomiky nie je len teoretické, ani jej nepopierateľná náklonnosť k presvedčeniu, že štát má mať kontrolu nad ekonomikou a plánovaním; keďže tá vyznáva absolútnu moc, ona sama sa identifikuje so štátom. A keďže je premiérkou, všetky tie "veľkolepé zisky" bude mať pod kontrolou ona.

Tymošenková má takisto sklony k dráme. Ako nedávno vyhŕkla: "... Ja teraz narážam na prekážky, o akých predchádzajúca vláda ani nepočula... Ja by som dala prednosť tomu, keby ukrajinská vláda fungovala ako vyvážený tím, ale momentálne to tak nie je ."
Veru tak; ukrajinská ekonomická politika je neporiadna, keďže vo vládnej koalícii prepukajú nezhody medzi klikami - dokonca aj kvôli tomu, ako sa zdá, ktorá strana má právo na značku "Naša Ukrajina", používanú revolučnou koalíciou.

A čo viac, ako dodáva správa, uverejnená v Jamestown Foundation:
"... Keďže v Juščenkovom tábore sa stále držia veľkopodnikatelia, bude veľmi ťažké oddeliť podnikanie od politiky... Hoci počas kampane sa ´robila veľká žáležitosť´ zo vzťahu medzi oligarchami a skorumpovanou Kučmovou vládou, aj pre Juščenka sú veľkopodnikatelia veľmi osožnými spojencami ."
V článku sa ďalej píše o údajných požiadavkách Tymošenkovej a jej rivaloch - hm, kolegoch - stúpajúcich si po hlavách v období pred parlamentnými voľbami na budúci rok, ktoré Tymošenková, keďže si namýšľa, že ona je štát, odhodlane zamýšľa vyhrať.

Problémy na horizonte
Lenže to bude veľmi hrboľatá jazda. CNN k tomu dodáva, že "... Tymošenková sa pravidelne háda so svojím zástupcom Anatolijom Kinachom, ktorý je vedúcim pro-podnikateľským členom ukrajinskej pro-západnej vlády ." A voliči, ktorí sa nechali zmámiť populistickým postojom tejto miliardárky, sú teraz zmätení. Najprv im udelili svojvoľné zvyšovanie miezd a dôchodkov, potom Tymošenková oznámila, že oblastní guvernéri budú odmieňaní podľa toho, koľko daňových peňazí budú schopní odviesť a jej vláda sa rozhodla "...umožniť dovoz brazílskeho cukru na úkor miestneho cukrárenského priemyslu", čo bolo rozhodnutie, ktoré otvorene kritizoval minister poľnohospodárstva Olexandr Baranivsky.

Teraz MMF vyzývajú k opatrnosti kvôli alarmujúcej správe o "... populistickej vládnej politike, ktorá viedla k zvýšeniu penzií a miezd, čo spôsobilo nárast inflácie o 15% ".
...Podľa analytika Vassyla Jurčičina? "... privatizácia sa zastavila, tie najstrategickejšie podniky pred legislatívnymi voľbami nepredajú a vláda má k dispozícii jediný nástroj na zníženie deficitu - pôžička zo zahraničia ." A toto je tá hrdá, mocná a nezávislá vláda "Naša Ukrajina", ktorú nacionalistickí voliči tak horlivo podporovali pred ôsmimi mesiacmi!
A ďalej, ceny benzínu v krajine príkro narastajú. V nedávnej správe Itar-Tass sa tvrdí, že "... ceny divoko rastú v oblastiach Krymu, Dnepropetrovska a v transkarpatských regiónoch. Pritom tri ropné ukrajinské rafinérie zastavili výrobu... Zastavenie výroby v polovici z ukrajinských rafinérií nesie so sebou nebezpečenstvo nedostatku pohonných látok. Jediným riešením bude do voz."

Hlavný energetický dodávateľ - Rusko, ktoré s potešením sleduje ťarbavé pôsobenie Juščenka a ktoré dodáva Ukrajine 90 % potrebnej ropy, má tiež v zálohe kartu, ktorou môže zahrať. Šéf Gazpromu Alexej Miller konštatoval, že Rusko Ukrajine strojnásobí cenu benzínu; zdá sa teda, že rozbitie "zvláštneho vzťahu" po oranžovej revolúcii má svoje dôsledky. Juščenkov poradca Boris Nemcov sa ponosoval, že "... Ukrajinu čakajú v nasledujúcich mesiacoch ťažké časy ". A zdá, že je to skutočne pravda.

_______________________________________________

Christopher Deliso, Anti-War
http://www.antiwar.com/deliso/?articleid=6922

Súvisiace články o voľbách na Ukrajine:
Ukrajina 2004