Koniec roka 2004 akoby predznačil rok budúci, nebývala katastrofa v krajinách okolo Indického oceánu sa dotkla všetkých ľudí na svete, desaťtisíce mŕtvych, tretina z nich sú deti.

V Iraku dennodenne vybuchujú domy, autá, hynú civilní obyvatelia , aj vojaci, ženy a deti.
Sú ich tiež desaťtisíce. Slovenska ako keby sa to netýkalo, slovenský národ sa vzrušuje nad prihlúpymi reláciami typu Super Star, Sedem s.r.o. či Dievča za milión, alebo čítaním Nového času. To všetko svedčí len o tom, ako hlboko Slovensko morálne a eticky kleslo. Niet u nás desaťtisíce mŕtvych, hoci stromov vo Vysokých Tatrách po víchrici padlo za obeť na desaťtisíce, ale nepriamo sme vlastne všetci polovicou života v smrti, pretože sa ukájame nie hodnotami ale antihodnotami, poslušne sme znova, ako už neraz v histórii sklonili hlavu i chrbát a nechali sa bičovať po chrbte, po hlave, po celom tele. Ani ovce sa tak nedajú biť, utečú po prvom šibnutí pastierom.

My však statočne nadstavujeme chrbát, šľahajú nás domáci páni, aj cudzí a všetci v pokore trpíme. Vláda ,ako povedal jej predseda vládne v pokore, pokoruje všetkých živých, aj tých, ktorým už do konca života zostavajú dni či týždne. Nadšenie zo "vstupu do Európy" rýchlo vyprchalo, začína sa obdobie rozčarovania, tak ako po roku 1998, tak ako po roku 2002. Ale žijeme?

Hej, žijeme v krajine v ktorej sa už nedá povedať, že je samostatnou, ani to, že je nezávislou, žijeme ako americkí Indiáni v rezervácii, časom nás bude stále menej a menej a okolo toho neveľkého kúska zeme v strede Európy sa už sťahujú mračná a havrany otvárajú svoje nenásytné zobáky. Aj pôdy, tej slovenskej pôdy, ktorej sa Slovák držal stáročia ako kliešť tela, ubúda, predávame cudzím za misku šošovice, kántrime slovenské lesy a hory, ktoré vždy boli naším najväčším bohatstvom, dané nám Bohom. Boh dal, Boh vzal. Nie. Vzali cudzí alebo vezmú.

Slovenský parlament, ktorý sa pasuje za zástupcov ľudu, pripomína spolok diletantov, ktorým nič nie je sväté, okrem svojho účtu v banke, alebo účtoch širokého príbuzenstva. Ministrov slovenskej vlády možno prirovnať k Jánošíkovej družine, ktorú Jánošík rozpustil a povedal, zbíjajte každý sám a každého koho stretnete. Slovensky prezident, ktorý sa pasoval za národovca na predvolebných stretnutiach sa hrá na automobilového pretekára a vychutnáva si rozkoš, ktorú tento úrad predstavuje.

Čo vlastne priniesol Slovensku rok 2004? Nanebovstúpenie, ako označujú náš vstup do Európy slovenskí politici? Nakŕmenie hladných a nezamestnaných? Pomoc starým a zodratým? Pomoc mladým a utekajúcim na všetky svetové strany? Nič z toho sa neudialo.
Naďalej sa len dobre z našich daní kŕmia už aj tak dosť vykŕmení poslanci parlamentu, vládni pätolizačskí výrastkovia, ktorí robia reformy odtrhnuté od života a pritom vykrikujú, že to je pre budúcnosť mladej generácie. Tá im verí až tak veľmi, že z rodnej vlasti uteká. Čo mladé zutekalo a čo staré nevládalo, starí naozaj nemajú kde utekať, lebo nevládzu a tak musia byť ticho a v pokore, znášať zdravotnícke a sociálne reformy, ktoré možno porovnať so svojráznym spôsobom vysporiadania sa so starými na ostrove Borneo. Tam musia vyliezť na strom, mladí s ním zatrasú, kto spadne nemá právo žiť, kto nespadne, môže žiť ďalej. Nuž, možno uplatňovať rôzne variácie demokracie, všade sú iné. Tie naše sú len kultivovanejšie, ale v podstate znamenajú to isté, čo na Borneu.

A tak sa treba spýtať, nie čo priniesol Slovensku rok 2004, ale čo priniesli roky 2003,2002 et cetera. A tak sa vlastne na sklonku tohto roka človek bojí čo len aj pomyslieť na to, čo prinesie rok 2005, inak rok Kohúta. Ak trikrát zakikiríka, čo je viac ako pravdepodobné, ktosi nás zradí. Nemusíte trikrát hádať, kto to bude, vieme to už dosť dávno, ale väčšina je k tomu letargická a bude letargická aj po treťom zakikiríkaní kohúta. Všetci darebáci, ktorí zobrali plody zamatovej či textilnej revolúcie sú už dostatočne nakŕmení a vykŕmení a tak sa časom dovolia nakŕmiť aj Ficovcom, aby v hanbe nezostali. V hanbe zostane len národ, jeho väčšina, od ktorej sa bude vyžadovať, aby znova volila a bez hanby a začervenania jej budeme sľubovať znova modré z neba, splnenie ružových snov. Nakoniec z toho zostanú len modré či ružové nohavičky jednej zo slečien /to je priveľmi slušný výraz/, ktorými nás budú oblbovať Nový čas, televízne stanice a iné masovokomunikačné prostriedky, v ktorých sa už nedá čítať ani šport, aj ten je hodnotovo zvrhlý.

Tak rok 2004 ,ako všetky od nového storočia, priniesli Slovensku jednu zvrhlosť za druhou, národ pod takouto zvrhlosťou zdivočel, zvlčil sa a prestal vnímať čaro letných nocí, studených rán, krásu prírody, krásu života. Keď kedysi dávno Klement Gottwald vyhlásil, že kto stojí na chodníku, nemiluje republiku, všetci chodili po ceste. Dnes iný podobný idiot vyhlásil, že kto nie je s nami, je proti nám - a všetci idú za ním, takmer všetci. Zjavil sa nový Boh, ktorý chce byť Vševedúcim, Všemohúcim a Všadeprítomným. Prítomný bude začiatkom budúceho roka aj na Slovensku. Už teraz bude treba pozatvárať všetkých kohútov, aby nekikiríkali.

Nebojte sa kikiríkať v Novom roku 2005, ak totiž nebudeme kikiríkať my, zakikiríkajú nám iní a sliepky prestanú niesť vajcia. A bez vajec sa nedá ani vládnuť, lebo každá vláda musí nejaké to slovenské vajce zjesť, najlepšie sú tie zlaté. Ak nebudeme kikiríkať v roku Kohúta, kedy potom ešte budeme môcť? A kikiríkajte tak silno, aby to počuli aj sliepky v Bruseli, tiež nesú vajcia z našich daní.

Roky normalizácie úspešne prebiehajú, takmer všetci sme znormalizovaní a tak Vám prajem normálny Nový rok 2005.

___________________________________

Svätoboj Clementis