Rómovia sú zabudnuté obete a smoliari kosovského konfliktu. Zatiaľ čo albánske dediny boli po vojne 1999 s medzinárodnou pomocou znova rýchlo postavené, žijú Rómovia čiastočne ešte v provizórnych utečeneckých táboroch. Aj pri rokovaniach o budúcom statuse srbskej provincie, nenašli požiadavky Rómov žiadne vyslyšanie. Sprostredkovateľ OSN Martti Ahtisaari sa počas celej doby vyjednávania tvrdošijne bránil, prijať hoci čo len jednu delegáciu ich zástupcov.

Agim Shaqiri navrhuje, aby sme navštívili jeho zničený dom. „Najlepšie ak pôjdete 50 metrov za mnou“, hovorí. Nikto v štvrti by nemal vedieť, že má na návšteve zahraničných novinárov. Dve ulice ďalej, v strede rumoviska naznačuje na hŕbu sutín. Tu býval, až do doby keď sa v 90-tych rokoch zostril konflikt medzi Albáncami a Srbmi, pričom sa Rómovia dostali medzi dva fronty. Shaqirisovci utiekli do Nemecka, na svet prišli tri deti a išli do školy. Pred jedným rokom boli potom odsunutí. Odvtedy žije rodina v podnájme, vzdialená len pár sto metrov od ich pôvodného domu. „Nemáme nič“, sťažuje si 41-ročný otec. „Prácu si nenájdem a deti nechodia do školy zo strachu. Moja žena je chorá.“ Rodina žije z 50 Euro na mesiac. Peniaze posielajú príbuzní z Nemecka.

Malomesto Vushtrii sa stalo pre Rómov horúcou pôdou. Hneď dvakrát sa stali cieľom pogromov albánskych extrémistov. Priamo po vstupe jednotiek NATO v júni 1999, horela ich štvrť prvý raz.  Skoro všetci z celkovo 4.000 obyvateľov museli ujsť. V marci 2004 boli domy niektorých rodín, ktoré sa len krátko predtým vrátili, znova napadnuté stovkami výtržníkov so zápalnými fľašami. Dnes žije vo Vushtrii len málo Aškalov – albánsky hovoriacich Rómov – utiahnuto vo dvoch uliciach. Napriek ľudskoprávnym stausom Kosova vyjednaným medzinárodným spoločenstvom, panuje medzi nimi strach: „Ak dôjde k novým násilnostiach, sme zasa prvé obete“, bojí sa Shaqiri.
Situácia vo Vushtrii nie je jediný prípad. European Roma Rights Center (ERRC) v Budapešti odhaduje, že po konci kosovskej vojny v lete a na jeseň 1999 bolo vyhnaných dve tretiny z 120.000 Rómov z Provincie – často pred očami už umiestnených jednotiek NATO.

Dnes označujú niektorí bývalí velitelia UCK, ako bývalý predseda vlády Kosova Bajram Rexhepi tieto výčiny ako „hanbu“. Ale napriek všetkým prihláseniam sa albánskej prechodnej vlády v Prištine k budovaniu „multikultúrnej spoločnosti“ zostáva u Rómov pocit nedôvery a každodenná skúsenosť s vylúčením zo spoločnosti. Nezamestnanosť, ktorá oficiálne leží v Kosove priemerne pri 40%, dosahuje pri príslušníkoch rómskych komunít skoro 100%. A stále ešte panuje strach, neexistuje žiadna úplná sloboda pohybu, na dennom poriadku sú diskriminácia a zastrašovanie. Zo strachu po odplate sa mnoho deliktov radšej  vôbec nehlási.
Najhoršia situácia bola dlhú dobu v etnicky rozdelenom meste Mitrovica, kde niekoľko sto rómskych utečencov muselo žiť v ošarpaných drevených búdach a z vlnitého plechu, na silno olovom zamorených pôdach. Už v r.2000 zistili spolupracovníci Svetovej zdravotníckej organizácie WHO extrémne vysoké hodnoty olova v krvi detí. Napriek mnohým úmrtiam, ktoré možno odvodiť zrejme na zaťaženie olovom, a protestom množstva rómskych organizácií prešli roky, než správa OSN vôbec videla dôvod pre konanie. „Medzinárodná spoločnosť Rómov roky ignorovala“, poznamenáva dnes Patricia N. Waring sebakriticky. Táto je zodpovedná pre OSN za znovuvýstavbu po vojne zničenej rómskej štvrte v Mitrovici. Koncom marca sa vrátilo niekoľko rodín do prvých novopostavených domov na územie na juhu mesta. Ale Latif Masurica, jeden z hovorcov utečencov, zostáva skeptický: „Bojíme sa o svoju bezpečnosť.“

Nedôvera medzi Rómami na jednej strane a správou OSN na strane druhej, je posilnená ešte tým, že Rómovia a Aškalovia, ako tretia najväčšia skupina obyvateľov boli pri rokovaniach o budúcnosti Kosova úplne obídení. Sprostredkovateľ OSN Martti Ahtisaari počas celej doby vyjednávaní – napriek nespočetným iniciatívam Rómov – úporne odmietal, aj len prijať delegáciu ich zástupcov. Zastupovanie Rómov, nechal sa počuť, je úloha albánskej a srbskej rokovacej delegácie. A tak je len pochopiteľné, že v tzv. Ahtisaari-pláne pre „dozorovanú nezávislosť“ Kosova je síce veľa o právach menšiny Srbov, ale problémy Romov vôbec neprichádzajú do reči. Ani v rokovaniach pod egidou nemeckého diplomata Wolfganga Ischingera neprišli na pretras.
„Pokúsili sme sa o všetko, aby sme boli reprezentovaní“, sťažuje sa Sebastijan Šerifović  z Dokumentačného centra Rómov a Aškalov v Prištine. On a jeho spolupracovníci precestovali celé Kosovo a robili rozhovory, aby zhromaždili požiadavky Rómov – a narazili pri tom na vždy rovnaké problémy: Nie je žiadna práca. Chýbajú peniaze na opravu striech, aby nezatekali. Deti sú choré a musia byť liečené. A: existuje strach pred prechmatmi.
Pre množstvo takýchto rozhovorov verí Sebastijan, že má lepší prehľad o situácii, ako oficiálne materiály Správy OSN . „Mnohé materiály prikrášľujú situáciu Rómov. Skutočnosť je: ľudia sa jednoducho necítia bezpeční.  Nepoužívajú prostriedky verejnej dopravy a majú strach hovoriť svojou rečou.“ Napriek ťažkej situácii vyzýva tento ešte len 22-ročný Šerifovi, ktorý je plný energie a snahy po skutkoch, Rómov k väčšiemu sebavedomiu. Rómovia sa nemajú schovávať.„My sme Rómovia a naša reč je rómština“, hovorí hrdo.
Od medzinárodných organizácií očakáva však zásadnú zmenu myslenia. Tieto by mali Rómov konečne brať ako partnerov vážne a nepozerať na nich ako na príjemcov almužien. To platí predovšetkým na politickej úrovni: „My žijeme v Kosove už stovky rokov! A napriek tomu sa všade hovorí len o Albáncoch a Srboch“, rozhorčuje sa Šerifović. Pri medzinárodných rokovaniach o budúcom statuse Kosova chceli len účasť jedného svojho zástupcu. Ale od jedného vysokopostaveného zástupcu OSN dostali len odpoveď, že namajú márniť jeho čas. „Pre mňa to bola urážka. Myslím si, ako chce Kosovo ukázať, že Rómovia sú tu vítaní?“

Autor: Dirk Auer
Roma zwischen den Fronten
http://www.eurasischesmagazin.de/artikel/?thema=Balkan&artikelID=20070921