13.03.2010

Spolu s Borisom Súdnym si autorom Pamätníka padlým slovenským vojakom 1939-1945. Zatiaľ len vo virtuálnej podobe. Ako Pamätník vznikal a prečo? Plánujete pokračovať v jeho doplňovaní alebo ho máme považovať za ukončenú záležitosť?
Ak môžem povedať za seba, pamätníkom sme chceli v prvom rade vyjadriť poctu všetkým zahynuvším vojakom slovenskej armády, ktorých pamiatka sa dlho zamlčovala. Vlastne zamlčuje sa aj dnes. Naši verejní predstavitelia a médiá sa tvária, akoby slovenská armáda v druhej svetovej vojne ani nejestvovala, akoby tu boli len padlí v odboji. Namiesto toho sa neustále vyzdvihujú súčasní žoldnieri, ktorí za veľké peniaze navštevujú rôzne „misie“.
Ignoráciu padlých „na nesprávnej strane“ vidíme aj na všetkých zachovaných pomníkoch a tabuliach na Slovensku – snáď ani na jednom nenájdete mená zo slovenskej armády, ale len účastníkov odboja.
Sami si uvedomujeme, že zoznam ešte nie je kompletný. Chýba niekoľko mien padlých zo ZSSR. Mená padlých z Talianska máme k dispozícii, len ich treba zavesiť na stránku.
Osobitnou a najnáročnejšou kapitolou sú však mená tých, čo boli v evidencii MNO vedení ako nezvestní, no pritom boli už v tom čase mŕtvi. Išlo o niekoľko desiatok mien vojakov, ktorí zbehli zo Zaisťovacej či Rýchlej divízie, pričom následne boli Sovietmi popravení, resp. zahynuli v zajateckých táboroch. Tieto osudy neboli nikde podchytené a len postupne ich lúštim (ZD mám v zásade hotovú).
Takže v pamätníku hodláme pokračovať, hoci žiadne termíny nemáme stanovené

Je na túto vašu prácu nejaký ohlas? Napríklad na knižné publikovanie alebo kvôli výrobe „nevirtuálneho“ pamätníka?
Pokiaľ si dobre pamätám, tak okrem ohlasov na stránke som dostal na pamätník len asi jeden pozitívny mail. Pre návštevníkov stránky to asi nie je až taká „akčná“ záležitosť, ktorá by stála za nejaké reakcie. Ono na celú svoju doterajšiu tvorbu mám takú skúsenosť, že ak sú nejaké ohlasy, tak zväčša súkromného rázu (mailom, listom, telefonicky, osobne a pod.). A potom samozrejme zvláštna „pozachrbtová“ forma podráždených reakcií historikov, či už vojenských alebo civilných kruhov, že si ktosi dovolí spochybňovať ich „vedecké“ tézy. Ba mnohých dráždi už len fakt, že niekto iný si vôbec dovolí písať o veciach, na ktoré si vyhradili monopol predsa oni. To je aj jedno z vysvetlení, prečo je tak málo verejných, odborných ohlasov.

Nasadenie armády v 2. svetovej vojne po boku Hitlerových vojsk je dnes považované popri protižidovských opatreniach vlády za negatívnu stránku slovenského štátu. Preto sa zrejme písalo najmä o tých, ktorí z armády dezertovali a pridali sa na stranu Spojencov. Knihy o pôsobení slovenskej armády v rokoch 1939-1944 by sme zrejme mohli spočítať na prstoch jednej ruky. Nie je záujem verejnosti, alebo je neželané písať o tých, ktorí z armády nezbehli?
Žiaľ, v tomto máš úplnú pravdu – kníh o slovenských vojakoch nie je od skončenia druhej svetovej vojny ani päť. (Viacero ich však vyšlo ešte za slovenského štátu, vydané zväčša MNO – aj tieto treba brať do úvahy – pozn. M. L.). Ba čo viac, ani jediná z nich sa odborne nevenuje slovenskej armáde, skôr len odbojovým aspektom niektorých jej príslušníkov. Prvá vyšla ešte v roku 1957 (S. Falťan, Slováci v partizánskych bojoch v ZSSR), druhá v roku 1989 – B. Kuchara – Ostali verní prísahe, o skutočnom či fiktívnom odboji v Rýchlej divízii, vydaná pre potreby propagandistického zboru SZPB. Poslednou je kniha českého emigranta Ch. Klimenta Slovenská armáda 1939-1945, ktorá však úplne ignoruje slovenský výskum po roku 1989. Právom sa preto o nej Jozef Bystrický už dávnejšie vyslovil, že prínosnou je z nej len obrázková časť.
Pokiaľ by sa historiografia merala len týmito tromi, tak sme na tom s pravdivým obrazom viac než biedne. Ale treba rozumieť, prečo sa od roku 1948 (resp. 1945) v historiografii vyzdvihoval len a len odboj. Pre komunistov bolo totiž ohromnou traumou, že sa Slováci ako „slavjanofili“ vôbec zúčastnili protisovietskeho ťaženia. Aby sa tento fakt akosi prekryl, muselo sa vyzdvihovať len to, čo bolo spojené s odbojom. To je jedna príčina. A druhá, čo sa týka tvojej otázky, prečo sa nepísalo aj o tých „čo nezbehli“, môj názor je ten, že sa tak dialo úmyselne ešte z jedného prostého dôvodu. Totiž, keby fenomén zbehnutí začal ktosi skúmať a opisovať podrobnejšie, veľmi rýchlo by prišiel na to, že zo slovenských vojakov na východne zbehla len mizivá časť. My máme pod dojmom školskej výučby dojem, že spolu s Nálepkom zbehla aspoň polovica vojakov. Pritom presný opak je pravdou – k Sovietom dezertovalo určite menej než jedno percento všetkých, ktorí tam boli nasadení v rokoch 1941-1944 . . .

Nedávno Ťa denník SME označil za „neformálneho lídra“ skupiny mladých historikov, ktorí kritizujú skúmanie histórie pred rokom 1989. Takže aj mladí historici sú rozdelení na tých, ktorí kritizujú a tých, ktorí nekritizujú? Hrozí medzi vami podobná kategori-zácia ako Kamenec, Kováč verzus Vnuk, Ďurica?        
Tu musím povedať, že nie sme žiadnym spolkom mladých so stanovami a predsedom na čele alebo čosi podobné. Mali sme snáď len to šťastie, že práve v našej generácii sa vynorilo viacero mladých autorov, ktorí sa dlhodobo a odborne venujú výskumu obdobia 1. SR a pritom sa nechcú pokladať za nejakých epigónov staršej, ideologicky nezmieriteľne rozdelenej generácie. Na jednej strane reprezentovanej napr. bývalým marxistickým historikom Dušanom Kováčom, na strane druhej proľudácky orientovaným M. S. Ďuricom. Mne sa možno ako prvému časť týchto autorov skúmajúcich 1. SR podarilo podchytiť a „donútiť“ k istej spolupráci.
Čo sa týka „kategorizácie“, aj keď sa škatuľkovanie sotva komu páči a nie je nikdy výstižné, patrí už akosi k ľudskej prirodzenosti, že v tom chaose rozmanitosti si vytvára akési pomocné barličky, kategórie, kam zaraďuje ľudí s istým spoločným základom, orientáciou, názormi a pod. To si robíme aj my a to robia aj s nami. Hoci určite ani nik z mladších autorov nechce patriť do nejakej jestvujúcej „kasty“. Ale iní ho tam zaradia aj tak. Naše prvé konferencie boli napr. týmito kruhmi onálepkované ako „neoľudácke“; na strane druhej sa raz M. S. Ďurica vyslovil, že sme ovplyvnení marxizmom. Prax je taká, že kto stojí v strede, do toho sa udiera vždy najviac – z jednej aj z druhej strany. To vidíme nielen v dejinách, ale aj v súčasnej politike.

Keby si mal porovnať prácu historikov pred a po roku 1989, ako by si ju zhodnotil?
Práce spred roka 1989 sa nedajú zhrnúť pod spoločnú charakteristiku. Už len preto, že tu bola domáca, marxistická produkcia, na strane druhej produkcia našich emigrantov. Takisto treba poznamenať, že ani domáce „produkty“ nemali rovnakú hodnotu. Mali sme tu tragické 50-roky, z ktorých sa dnes nedá využiť skoro nič, a súčasne dosiaľ neprekonané edície prameňov či monografie z druhej polovice 60-rokov (Prečan, Jablonický a i.). Takže čo bolo kvalitné a prínosné určite využívame aj dnes – napriek tomu, že to bolo publikované v rokoch politickej neslobody.
Pokiaľ ide o podmienky historikovej práce, dnes je oveľa lepší prístup k domácim archívom – hoci stále nie uspokojivý. Ak máte peniaze, dostanete sa aj k západným archívom. No pre zmenu sú pre našich historikov neprístupné bývalé sovietske archívy, z ktorých sa dalo pred 1989 ako-tak čerpať. Môžete si slobodne vydať čo chcete, druhá vec je, že to nedostanete do predajnej siete. V tom bola zas výhoda predošlého režimu, fungovala sieť vydavateľstiev, ktoré Vám vydali aj niečo iné, ako komerčné. Fantastickou pomôckou pre historika je dnes aj reprodukčná technika, o takom čomsi mohli naši predchodcovia len snívať.

V akom stave je história na Slovensku dnes? Neexistuje nejaká politická ideológia alebo vžitý svetonázor spoločnosti, na ktoré sa musí pri interpretácii našich dejín prihliadať?
Znova, na pár riadkoch je veľmi ťažké objektívne zhodnotiť stav dnešnej historiografie.
Po roku 1989 sa určite urobilo mnoho pozitívneho, zaplnilo viacero tzv. bielych miest, odstránili najkrikľavejšie marxistické interpretačné deformácie. Vyšli vynikajúce edície dokumentov (Deák, Petruf, Nižňanský a i.). Na strane druhej som presvedčený, že sa mohlo urobiť aj podstatne viac. Keď sa pozrieme aj na dnešnú produkciu, badáme, že je založená zväčša len na malej skupinke aktívnych pisateľov. Kde je však zvyšok našich štátom platených historikov a vedeckých pracovníkov? Rezervy vidím najmä v najdôležitejších historických inštitúciách – HÚ SAV, VHÚ či Múzeu SNP. Väčšina ich pracovníkov nevyprodukuje za celé desaťročia ani jedinú knihu! Keď si listujete ich práce, najmä konferenčné príspevky, sú to neraz tie isté príspevky, len s pozmenením názvom. Čo vlastne robia ľudia, ktorých jedinou pracovnou náplňou je historický výskum? Za čo sú vôbec platení zo spoločných daní? Nedávno bolo 60. výročie SNP, ktoré je navyše štátnym sviatkom. No k povstaniu ako takému, okrem nášho konferenčného zborníka a zväčša reedície Jablonického starších prác (Samizdat o odboji), vôbec nič nevyšlo. Kde boli všetky spomínané inštitúcie? Necítili potrebu vydať aspoň brožúru o tejto udalosti pre našu najmladšiu generáciu, ktorá o SNP nevie temer nič? Treba pochopiteľne oceniť námahu, ktorú stálo v roku 2004 zostavenie novej, modernej expozície v Múzeu SNP. No ten prepad knižnej produkcie na Slovensku je alarmujúci. Veď posledná monografia o povstaleckej armáde vyšla v roku 1984, prehľadná, odborno-popularizačná monografia o SNP ako takom dokonca v roku 1969. Je hanbou, keď napr. VHÚ s celým kolektívom historikov a pomerne štedrými štátnymi dotáciami nedokázal od roku 1998 vydať 5. diel Vojenských dejín Slovenska 1939-1945. Veľký zborník Slovensko v 1. ČSR, ktorý vyšiel v roku 2004, sa v HÚ SAV pripravoval údajne vyše 10 rokov. Čo si máme o takýchto príkladoch, žiaľ nie ojedinelých, myslieť?
No a k tej druhej časti Tvojej otázky - samozrejme, aj dnes fungujú politické tlaky či tendencie, na ktoré sa nielenže „prihliada“, ale ktorým sa mnohí historici aj prispôsobujú. Pozornejší čitateľ si všimne, že aj dnes údajne máme jednu preferovanú ideológiu: demokratickú a európansku (v zmysle EÚ). Presnejšie, nielen komunisti, ale každý politický režim má svoje „predpísané“ témy, ktorým sa potom viac či menej prispôsobujú aj spoločenské vedy, vrátane historikov. Za 1. ČSR čechoslovakistický režim predpisoval vyhľadávanie historických udalostí dokazujúcich dejinnú spoluprácu Čechov a Slovákov, ľudáci sa naopak zameriavali na vyhľadávanie a vyzdvihovanie náznakov národnej samostatnosti, resp. spolupráce s Nemcami. Komunisti zas naordinovali preferenciu revolučných tradícií a triednych bojov. A historici to aj dôsledne robili, bez reptania. No a dnes sa zas vyzdvihujú najmä tie historické skutočnosti, ktoré „dokazujú“ demokratické tradície nášho ľudu, krajiny... Niekedy to badať aj vizuálne – vezmite si zborník z vedeckej konferencie k 55. výročiu SNP z Múzea SNP v Banskej Bystrici. Jeho podtitul bol „vstup Slovenska do demokratickej Európy“, pričom sa nad ním vynímali hviezdičky a farby EÚ... Nie je to ovplyvňovanie historiografie momentálnou politickou tendenciou? Naopak, temer všetky významné historické osobnosti, ktoré sú spojené napr. s 1. Slovenskou republikou, sú verejne neprijateľné. Niekedy snaha „verejne zabudnúť“ na nepríjemné historické obdobia nadobúda až tragikomické podoby. Napr. VHÚ vydal v roku 2005 reprezentatívnu obrazovú publikáciu v slovensko-anglickej mutácii o dejinách ozbrojených síl Slovenska v r. 1918-2005. No obdobie 1. Slovenskej republiky, kedy sme mali vlastnú národnú armádu, je tu úplne vypustené! Veď to je politická skartácia dejín, manipulácia, ktorú si nedovolili ani komunisti pred rokom 1989! Tí existenciu slovenskej armády rešpektovali, aj keď jej pridávali dehonestujúce prívlastky.

Nedávno sme si pripomenuli 68. výročie vzniku slovenského štátu, ktoré bolo tradične sprevádzané článkami rôznej kvality v dennej tlači, ako aj komentármi viac alebo menej kompetentných. Podarilo sa už zbaviť vyfabrikovanej histórie spred roku 1989, alebo sa stále živia mýty a legendy?
Ako sami vidíme, dnešné médiá nemajú hlbší záujem o historickú problematiku. Zväčša len o rôzne „senzácie“, „celebrity“ či veci, bez ktorých by sme pokojne mohli jestvovať. Ak sa aj občas nejaký priestor pre históriu vytvorí, sú to zväčša len jednostranné názory a hodnotenia historikov, ktorí povedia novinárom presne to, čo chcú počuť. A obrátene, novinári si vyberajú spravidla len tých historikov, ktorí im nahrajú do karát, potvrdia požadovanú koncepciu. Taký je dnešný mediálny scenár, funguje to vo všetkých oblastiach, nielen pri hodnotení histórie, najmä teda obdobia 1. SR.
Už som konštatoval vyššie, aj dnes pretrvávajú viaceré rezíduá minulého režimu. „Vyfabrikovanej“ histórie, ako si ju nazvala Ty, sme sa úplne nezbavili. Však stačí sa pozrieť na viaceré osoby, ktoré pôsobia kontinuálne v oboch režimoch, aj po roku 1989, bez toho, žeby sa boli vôbec ospravedlnili za svoje predošlé deformácie. Prekonané tézy sa umelo udržujú v učebniciach, knihách. No rezíduá minulosti sú len jedna stránka, pristupujú aj ďalšie. Už som spomenul politické tendencie vyhľadávať „demokraciu“ a odsudzovať „nedemokraciu“. V neposlednom rade treba pozrieť celkom pragmaticky aj na to, kto je vlastníkom „slovenských“ mienkotvorných médií – SME, Pravda, TA 3, Markíza, JOJ a i. – sú to bezozvyšku rôzne cudzie, nadnárodné korporácie. A pochopiteľne redaktori týchto médií píšu v intenciách vydavateľov, vlastníkov. Veľké požehnanie, že dnes existuje aspoň internet, inak by sme u nás dnes boli, pokiaľ ide o objektívne informácie, asi tak na úrovni Číny alebo Bieloruska..

Patríš medzi historikov, ktorí sa postavili na stranu nového šéfa Ústavu pamäti národa — len tridsaťtri ročného — Ivana Petranského. Ten čelí mediálnej kritike pre jeho postoje k slovenskému štátu a Jozefovi Tisovi. Čo môžeš povedať na obranu jeho kompetentnosti zastávať taký významný post? Predsa len, si historik a zrejme ho posudzuješ inak, než priemerný žurnalista.
Veď to je práve to – dnes si kadejaký žurnalista osobuje právo hodnotiť nielen odbornosť, ale aj samotného človeka, naviac v profesiách, ktorým v skutočnosti vôbec nerozumie. A ešte si títo novinári neraz dávajú honosný názov – „analytici“... Ľudia nakoniec týmto mediálnym vševedom aj veria, lebo k opačným názorom sa ani nedostanú. Aj v prípade našej petície. Vyhlásenie mladých profesionálnych historikov, ktoré vzniklo na seminári k dejinám 1. SR v Lúke dňa 2./3. februára 2007, bolo rozoslané do všetkých médií. No publikovala ho len čitateľsky okrajová Kultúra, plus jeden internetový portál. Narúšalo totiž mediálny scenár, že Petranského historici odsudzujú. O tri týždne ho síce spomenul aj denník SME, publikoval mená, no bez textu vyhlásenia. Tým došlo k istému skresleniu, vyznelo to celé, akoby za Petranským stálo 12 ľudí a zvyšok historickej obce bol proti. Naviac, náš text vyhlásenia sa primárne orientoval proti mediálnej kampani, ktorá sa rozpútala voči osobným názorom istého historika. Na tomto základe ho potom odpísali ako človeka, aj ako odborníka. A to je už obludnosť. To sú totalitné praktiky nemajúce nič spoločné s demokraciou, ani s ľudskou slušnosťou.
Až na druhom mieste sme si zastali samotného Ivana Petranského. Tu môžem zopakovať len to, čo som povedal už pre SME – ukážte mi jedného zo súčasných historikov, vrátane Dušana Kováča, ktorý ho kritizoval najviac, kto z nich mal v 25-rokoch publikovanú kvalitnú, 300-stranovú vedeckú monografiu ?! Nikto !

Keď už sme pri 14. marci 1939 a Jozefovi Tisovi, aký máš naňho názor Ty?
Iste je nám obom zrejmé, že na takto položené otázky sa nedá odpovedať stručne a pritom vyčerpávajúco. No aj tu by som mohol povedať to, čo už skôr: ako väčšina historických udalostí, ani v 1. SR nebolo všetko len čierne, no určite ani biele, teda pozitívne. Okrem toho sa nedá miešať existencia samotného štátu a totalitného politického režimu v jeho rámci. Ideu slovenskej štátnosti nemôže zdiskreditovať nedemokratický režim – analogicky ako ideu čs. štátnosti zas nespochybňuje fakt, že v tomto štáte vládla skoro polstoročia komunistická diktatúra.
Rovnako rozporné by bolo aj moje osobné hodnotenie prezidenta Tisa; na jednej strane spravil množstvo pozitívneho, snažil sa minimalizovať vojnové nasadenie, straty, vôbec zachraňovať slovenské životy a materiálne hodnoty. Na strane druhej mu nemožno uprieť politickú zodpovednosť v prvom rade za rasové perzekúcie židov, vrcholiace tragickými a neľudskými deportáciami. Takže tak!

Na verejnosti je pomerne známa vedecká konferencia Slovenská republika 1939-1945 očami mladých historikov, ktorej 6. ročník sa tento rok uskutoční na pôde Inštitútu histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity. Ak sa nemýlim, ty si sa ako hlavný organizátor podieľal na usporiadaní jej 3. ročníka. Je ťažké zorganizovať takúto konferenciu? Ako hodnotíš kvalitu príspevkov a celkovú úroveň konferencie?
Trochu ťa poopravím – osobne som zorganizoval prvé tri ročníky (2002-2004), z ktorých vyšli aj príslušné zborníky. Samotná organizácia nebola až taká náročná, ťažšia a časovo náročnejšia bola už príprava a vydanie zborníkov. Potom som odovzdal štafetu iným. Nasledujúce dva ročníky organizovali kolegovia v Banskej Bystrici, tento rok v Prešove. Budúci rok sa uvažuje s Bratislavou, resp. s Českou republikou. Od 4. ročníka sa však trochu pozmenila filozofia podujatia – kolegovia organizátori značne rozšírili okruh prispievateľov na úkor rozsahu štúdií. Ba čo viac, začali pozývať aj historikov, ktorí už dávno prekročili hranicu mladosti. To je však už v ich rukách, ja som dnes len radový účastník. Určite to má aj isté pozitíva. Čo sa týka kvality tých „mojich“ zborníkov, pochopiteľne všeličo im možno vytýkať. Napriek tomu si myslím, že väčšina príspevkov bola kvalitná, niektoré dokonca mimoriadne prínosné. Napr. o téme v minulosti toľko omieľanej – tzv. ilegálnej SNR. Pripadalo mi to ako v Andersenovej rozprávke o cisárových nových šatách, keď čerstvo skončená absolventka vysokej školy napravila to, čo mylne omieľali celé generácie historikov. Že totiž SNR totiž nevznikla na Vianoce 1943 v Bratislave, ako je to vo dodnes vo všetkých učebniciach, ale až v septembri 1944 v Banskej Bystrici.
Osobitnú radosť som mal aj z faktu, že zborník z konferencie k 60. výročiu SNP, ktorá bola v máji 2004, vyšiel už začiatkom januára 2005. Je to podnes vlastne jediná pôvodná odborná knižná publikácia, ktorá na Slovensku vyšla pri príležitosti tejto významnej historickej udalosti. VHÚ a Múzeum SNP, ktoré v auguste 2004 takisto organizovali vedeckú konferenciu k SNP, z tejto podnes zborník nevydali. Pritom ja ako fakticky súkromník, bez podpory a záujmu domovskej UCM Trnava, som si musel v tom istom čase sám zorganizovať konferenciu a z nej sám i vydať konferenčný zborník . . .
Z Historického zborníka MS 1/2005 som sa dozvedela, že Tvoja práca nie je vždy prijímaná pozitívne. Na konferencii k 60. výročiu ukončenia 2. svetovej vojny si pre vulgárne správanie sa časti obecenstva nedočítal referát s veľavravným názvom „Oslobodenie či obsadenie?“ Chceš sa k tomu dodatočne vyjadriť — prípadne, máš viac podobných skúseností?
S negatívnymi, až nepriateľskými reakciami som sa pochopiteľne stretol aj mimo spomínanej konferencie z 8. mája 2005, kde mi poslanci KSS na čele so súdruhmi Hrdličkom, Zubom a spol. vulgárne vynadali a krikom znemožnili dočítať referát. No na strane druhej im spätne musím poďakovať za nechcenú reklamu. O spomínaný referát sa totiž vzápätí začali zaujímať viaceré redakcie. Nakoniec, fakticky bez môjho pričinenia, bol publikovaný asi 4 či 5-krát, dokonca aj v USA.

Si spoluautorom publikácie „1. východomoslimský pluk SS na Slovensku (október 1944 — február 1945)“ (Boris Ti robí v našej Kantíne neúnavnú propagáciu ;). Na čo zo svojej práce by si ešte upozornil? Nejaké plány do budúcnosti?
Nerád by som tu robil reklamu svojim publikáciám, konečne, nemám ich zas tak veľa a uvedomujem si ich nedostatky. Skôr by som chcel vyzvať aj ďalších čitateľov či záujemcov o naše najnovšie dejiny, aby aj oni zachraňovali dobový materiál (spomienky, fotografie, denníky, písomnosti a pod.), zhromažďovali ho a nebáli sa svoje zistenia či názory aj publikovať. Dnes to spoločnosť príliš neocení, ale snáď záujemcovia v budúcich generáciách budú radi, že sme vyprodukovali čosi zmysluplné a zachránili zopár zaujímavých dobových svedectiev. Snáď...
Čo sa týka plánov, najbližšie by som chcel vydať monografiu s názvom Dezercie príslušníkov Zaisťovacej divízie na sovietsku stranu (1942-1943). Kolega Klubert tento rok takisto vydá svoju doplnenú dizertačnú prácu Pancierové zbrane v SNP. Samozrejme, máme v zálohe aj ďalšie plány, ale nebudeme predbiehať.
Ďakujem za rozhovor.

http://www.druhasvetova.sk/view.php?cisloclanku=2007040001