29.08.2009

          August veru nie je ktovieaký mesiac. Dokonca ani pre tých, ktorí majú radi letné horúčavy na kúpanie, lebo tie sa väčšinou minú už v júli. Hoci na paralyzovanie poctivého myslenia ešte vždy stačia. Aj pár zaujímavých postáv pozomieralo akurát v auguste – od Baudelaira, Nietzscheho až po úprimného bluesmana Roberta Johnsona, ktorý zomrel dokonca v ten istý deň a rok ako ešte úprimnejší Andrej Hlinka.
Katastrofálna porážka uhorských vojsk pri Moháči bola tiež v auguste. A mnohí sa určite ešte osobne pamätajú na 21. august roku 1968, keď prebehlo „dooslobodenie“ vtedajšieho Československa a s ním samozrejme aj Slovenska.

Tu sa treba na chvíľu pristaviť pri ľuďoch, ktorí tento dátum vytrvalo označujú slovom „okupácia“, no príchod tej istej armády za rovnakým účelom v roku 1945 ako „oslobodenie“. Dobrý Stalin kontra zlý Brežnev. Pozoruhodná logika. Taká naozaj do horúčav. Samozrejme, že u človeka, ktorý je schopný takejto alogičnosti, nič nedokážete argumentami. Ale je to predsa len váš blížny a tak by mu bolo treba aspoň poradiť návštevu obvodného lekára, aby ho diskrétne požiadal o výmenný lístok, no, veď viete...

Ale ešte horšie veci sa na Slovensku udiali v auguste. Oveľa horšie. Teraz mám na mysli tzv. SNP. Brežnevovi „osloboditelia“ totiž aspoň nevyvražďovali celé dediny ako partizáni a po nich Nemci, ani nevyhadzovali do luftu slovenské mosty a železnice. Tu sa veru musel niekto náramne dobra baviť na Slovákoch, ako si ničili svoje. Ale venovať sa v horúčavách čiernym dňom nie je práve ideálne, a tak prejdeme radšej k niečomu duchovnejšiemu – k sviatkom. Hoci aj tu vidíme, že s konštatovaním, že sviatok by mal byť niečo povznášajúce a duchovné, sme mimoriadne vedľa. U nás sa totiž povinne a celoštátne za sviatok vyhlásilo to, keď komunisti začali u nás prvýkrát organizovane vraždiť a terorom sa prebíjať k moci, bez akéhokoľvek ohľadu na svojich spoluobčanov.

Tí, čo majú lepšiu pamäť, si možno ešte spomenú, že pred dvadsiatimi rokmi v novembri sme kľúčikmi odzváňali – komunistom! To je prekvapenie, čo? Je zbytočné pri tejto príležitosti nejako hlbšie rozoberať, čo je sviatok, pretože pre všetko duchovné boľševikom jednoducho chýbajú perceptory. Určite to však nie je barbarské slávenie triumfu jednej časti národa nad druhou. Ale s našimi dialektickými materialistami už máme svoje skúsenosti – čo je od pohlavných orgánov a brucha trochu vyššie, už je mimo ich obzor. Keby to bol pamätný deň, nech sa páči, to by bolo v poriadku, pretože tento deň si ozaj treba pamätať a pripomínať. A dôkladne. Ale sviatok?
Tuná sa človeku do zorného poľa neúprosne tisne ešte jedna nepríjemná záležitosť. Naši čechoslováci. Už od novembra ?89 sa títo – väčšinou bývalí stalinisti a ich dietky – zvykli mimoriadne ostentatívne vyhlasovať za antikomunistov.

A svoje pohŕdanie všetkým komunistickým vedia veľmi zvučne dať aj najavo, hlavne ak to môžu dať do súvisu so Slovenskom. S jedinou pozoruhodnou výnimkou – a to je práve oslava tzv. SNP. Tu sa mimoriadne vzácne zhodnú s komunistami, pretože veľmi dobre vedia, o čo v ňom išlo. Tuná ako na lakmusovom papieriku môžeme vidieť celú hĺbku ich nenávisti voči všetkému slovenskému. Samozrejme, aj tu je zbytočné vykladať čokoľvek o logike. Navyše ľuďom, ktorí chcú nasilu spojiť dva národy, z ktorých jeden nenávidia až za hrob. Aj tu by sa veru zišiel výmenný lístok ...

Nuž august je mesiac, ktorý je čo najlepšie mať za sebou. Ale keďže hánka pravého ukazováka ukazuje neúprosne 31 dní, všeličo sa za ten čas človeku premelie v hlave. Napríklad sa zamyslí nad anomáliou, že „slovenskí“ komunisti slávne povstali – a komunizmus k nám musel prísť z Čiech. Zaujímavé, nie? Skúsme teda sledovať logiku toho, prečo Stalin nesúhlasil s vážne mysleným návrhom V. ilegálneho výboru KSS, aby Slovenská republika bola pričlenená k ZSSR. Aj tu vidíme, ako naši komunisti vždy chceli pre seba a pre národ len to najlepšie. Pre seba válovy za posluhovanie, pre národ rovno gulagy. Oni veľmi dobre vedeli, čo sa dialo v sovietskom Rusku. Dodnes sa nezmenili. Ale vráťme sa k Stalinovi. Prečo to asi nechcel? Nuž, Stalin bol obrovský zločinec, hoci už nie až taký zver, ako boli pred ním Lenin či Trockij. Ale keď niekoho takto verejne a po zásluhe označia, už podvedome mu každý priradí aj všetky ďalšie zlé vlastnosti, aké len pozná, vrátane hlúposti. No Stalin veru nebol nijaký hlupák. V politickej praxi bol mimoriadny realista a väčšinou myslel na viac ťahov dopredu, ako napríklad jeho západní politickí súčasníci. Aj so všetkou orientálskou rafinesou. Čo postupne vychádza najavo.

Predovšetkým – po dohodách so západnými spojencami a s Benešom Stalin už vedel, že Slovensko má vo vrecku. Takisto vedel, že Slovenský štát sa veľmi dobre zapísal u veľkej väčšiny národa. Veď určite preto poslal svojich diverzantov na Slovensko, aby tam záškodníckou činnosťou vyvolali  represívne reakcie Nemcov, aby až keď ho bude „oslobodzovať“,  mohol to využiť pre svoju propagandu. Ale nejaké ilúzie si nerobil. Ten veľmi dobre vedel, aké „národné“ bolo toto povstanie. A aj keď Slovensko preňho určite nebolo pupkom sveta, postupne musel zistiť, že komunisti sú u nás skôr jarmočná atrakcia ako reálna politická sila, ktorej by ho mohol dať spravovať pre svoje záujmy. A ako ho poznáme, určite už videl kontúry nového konfliktu so Západom. A vedel, ako úlohu hrá propaganda. Aj z vlastnej skúsenosti – veď stačilo, aby s Hitlerom dohovorený spoločný prepad Poľska posunul zo svojej strany o dva týždne, a celý svet už hovoril – a dodnes hovorí – iba o Hitlerovi, ako vyvolal vojnu. Aj z toho dôvodu teda nechcel, aby všetka brutalita išla iba na ruský účet, ako to bolo napríklad v Pobaltí, kde nemal inú možnosť, pretože tam ani jeden národ sa nechcel vyvŕšiť na tom druhom a robiť zato Stalinovi posluhovača. Tuná mu však prišiel mimoriadne vhod zakomplexovaný nacionalista Beneš. Stalin musel vedieť, že ponížení Česi za vyhnanie Nemcov a prinavrátenie slovenskej kolónie mu budú lízať z ruky a robiť teror aj zaňho.

Musel byť s nimi mimoriadne spokojný, pretože takrečeno triednu tupú brutalitu ešte dokázali ozvláštniť živočíšnou nacionalistickou nenávisťou. Tu veru neboli v 50. rokoch nijaké nepokoje ako v NDR, Poľsku, Maďarsku, ... Aj rok ?68, dávno po Stalinovej smrti, bol len pokusom o naivné „vylepšenie“ patologickej schémy. Hoci povráva sa aj také, že to iba miláčik národa „Saša“ pripravoval pôdu pre rozmiestnenie vojsk jeho druhej vlasti. Ale potom sa všetci zase vzorne a poslušne postavili do normalizačného pozoru. Veru, na dobrého koňa to Stalin stavil, vôbec sa nezmýlil. Českí nacionalisti mu terorom, vyháňaním a vraždením Slovensko vyfarbili tak do červena, že možno ani sám by to tak nedokázal. Tak sa stalo zdanlivo nemožné, že komunizmus k nám prišiel – zo Západu. Nakoniec,  tak ako do Ruska. A z Východu prišiel jeho pád. To sú paradoxy!

Do celých jeho miestnych dejín logicky zapadá, že padol medzi poslednými, dokonca až po zrúcaní berlínskoho múra. Česi sa vždy báli, že keď príde nejaké ozajstné uvoľnenie, budú musieť vrátiť to, čo nezákonne ulúpili v roku 1945. Samozrejme, bez viny nie sú ani Slováci – tým nemyslím len komunistov, tých posluhovačov posluhovačov – ale hlavné akcenty teroru a neskôr strnulosti prichádzali predsa len vždy spoza Moravy. Červená farba, ktorou už je prelezené takmer celé Slovensko, sa bude zmývať ešte pekných pár rokov. No nielen červená farba. Potom, ako naši eštebáci zistili, že „výdobytky“ novembrovej inscenácie sú už pevne ukotvené, hlavne ekonomické a už sa nemusia vôbec pretvarovať, čoraz viac nám tu vytvárajú aj virtuálne Československo. Dodnes tu máme ľudí, ktorým je ľúto za starými zlatými časmi. Miestami sa to mení až na posadnutosť.

Nakoniec, je úplne prirodzené, že ďaleko najviac čechoslovakistov je medzi komunistami. Len pre ilustráciu, keď jeden spevák, ktorý je vedený v eštebáckych zväzkoch ako agent pod krycím menom „Herec“ ide robiť pár koncertov, hneď je z toho „Československé“ turné. Novozaložená KSS mala dokonca vo volebnom programe opätovné zrušenie slovenskej samostatnosti. Ale to je už iná kapitola, a tá nesúvisí iba s jedným mesiacom.

Ján Lutevský