Susan Bryce

Na septembrovom stretnuti OPEC v roku 2000 venezuelský prezident Hugo Chavez charakterizoval rastúcu nespokojnosť s Amerikou inšpirovaným novým svetovým poriadkom, keď povedal: "20. storočie bolo bipolárne, ale 21. nebude veru unipolárne. 21. storočie by malo byt multipolárne a my všetci by sme sa mali snažiť o vývoj takého sveta. A tak teda, nech žije zjednotená Ázia, zjednotená Afrika a zjednotená Európa!"
Nový svetový poriadok, ten eufenizmus pre americkú hegemóniu, je založený na unipolárnom koncepte sveta, čím sa myslí dominácia americkej super-veľmoci. Ale k čomu v skutočnosti dochádza, to je multipolárny svet, s mnohými centrami vplyvu, vrátane ruského. Ruská federácia sa nazdáva, že sociálny progres, stabilitu a medzinárodnú bezpečnost možno zaistiť len v rámci sveta multipolárneho a je proti pokusom USA zatlačiť Rusko na okraj svetových záležitostí. Takto sa Rusko stáva politickým, vojenským a kultúrnym tŕňom v oku nového svetového poriadku, lebo predstavuje prekážku pre jeho ciele.

Po skončení studenej vojny ohlásil americký prezident George Bush nový svetový poriadok, v ktorom by geopolitické vákuum po studenej vojne zaplnila ťažná ruka amerického imperializmu, čo by USA konečne umožnilo zmocniť sa geopolitického priestoru bývalého Sovietskeho zväzu a nastoliť svoju autoritu nad celou Európou.

Plán oslabiť Rusko

Zbigniew Brzezinski v knihe "Out Of Control" popisuje americkú stratégiu ako "inváziu... vytvorenú rozpadom Sovietskeho zväzu s cieľom premenť bývalé republiky Sovietskeho zväzu na oblasť otvorenej a výlučnej prevahy americkej mocnosti". Brzezinski vraví, že americká hegemónia sa nebude podobať žiadnej inej v minulosti, lebo bude skutočne globálna. Je založená na nevídanom prepojení vojenskej prevahy, idelogického nástupu, technologickej inovácie a kontrole svetového finančného systému. Brzezinski hovorí jasne, že ak si Amerika zaumieni mať kontrolu nad svetom, ako by mala, musí sa zmocniť Euroázie, zvlášť toho, čo nazýva "jej zapadnou hemisférou" (t.j. Európskej únie) a jej "srdca", t.j. Blízkeho východu, Strednej Ázie a ropných zdrojov, čo odtiaľto prúdia.

V čase, ked vyšla Brzezinskeho kniha "Out Of Control", bývalý poradca prezidenta Clintona pre národnú bezpečnosť Anthony Lake definoval vo vyhláseni o zahraničnej politike pod názvom "Od zadržiavania k zväčšovaniu" novú expanzionistickú doktrínu Spojených štátov. Vo vyhlásení sa hovorilo, že "doktrínu zadržiavania z čias studenej vojny musí vystriedať doktrína a stratégia zväčšovania".
Nedávna minulosť svedčí o útokoch na Rusko, ktoré majú za cieľ zredukovať Veľkého medveďa na bedára a pripraviť ho o moc v rámci línie americkej expanzionistickej politiky. Posledné dni Clintonovej administratívy boli svedkom zverejnenia správy Coxovej komisie "Ruská cesta ku korupcii: Ako Clintonova administrativa exportovala vládu namiesto voľného podnikania a sklamala ruské obyvateľstvo". Správa obviňovala "trojku" predstaviteľov Clintonovej administratívy - viceprezidenta Ala Gora, námestníka ministerky zahraničia Stroba Talbotta a ministra financií Lawrencea Summersa - z uplatňovania politiky, ktorá napomáhala korupcii a zločinnosti a paralyzovala ruský voľný trh a demokratický vývoj.

Ruský prezident Vladimír Putin nedávno uznal, že Rusko sa momentálne nachádza v jednom z najťažších období vo svojich dejinách. Po Gorbačovovi sa Rusko zdalo byť štátom bez politiky. Ruský politický filozof Alexander Dugin, vysvetľujúc svoju koncepciu povedal, že "hlavným postulátom ruskej vládnucej elity v liberálnom období bolo presvedčenie,že konfrontácia so Západom bola dôsledkom rozdielov v sociálnych, ekonomických a ideologických modelov. Na základe tohto budovali celú ekonomickú, politickú, zahraničnú, kultúrnu a obrannú stratégiu Ruskej federácie. Predstavitelia krajiny si vážne mysleli, že vzdanie sa marxistického pohľadu na svet a socialistickej ekonomiky v Rusku za aktívnej a priateľskej kooperácie so Západom automaticky vytvorí vyrovnaný system. To bol osudový omyl a trvalo celých desať rokov, než si to uvedomili. S očividným vynorením sa geopolitických faktorov si každý uvedomuje, že studená vojna, to nebola len ukážka ideologického súboja, ale ukážka historickej konštanty, ktorá nezávisí od sociálnej a politickej aktuálnosti. To bolo len jedno štádium vo 'veľkej vojne kontinentov'".

Ruský koncept sveta v 21. storočí

Odkedy sa dostal v Rusku k moci Vladimír Putin, jeho iniciatívy sa sústreďovali na opozíciu voči unipolárnemu svetu a na presadzovanie multipolarity. Namiesto aby sa poddal zmyjovitým cieľom Nového svetového poriadku, Rusko prišlo s oživenou snahou stavať sa proti anglo-americkej NATO dominácii nad svetom, uskutočniť také reformy, ktoré by mu umožnili podieľať sa na realite globalizácie, ale vo forme oveľa lepšie stráženej. Kľúčovým dokumentom tohto nového pristupu je "Ruský koncept sveta v 21. storočí", ktorý ruská vláda zverejnila v predvečer nového milénia. Témou konceptu je multipolarita, založená na integračných schopnostiach ruských oblastí a ich interakcii so záujmami stability a bezpečnosti. V koncepte sa konštatuje, že pohyb smerom k multi-polarite odráža vôľu väčšiny členov svetovej komunity i jej skutočných a potenciálnych centier vplyvu.

V rámci multipolárnej vidiny Moskva seba vidí ako sprostredkovateľa medzi Západom a nespokojnými rozvojovými krajinami, ktoré by USA nikdy nemohli reprezentovať. Entuziazmus Vladimíra Putina pre multipolárny svet verne odrážajú jeho diplomatické iniciatívy, keď sa Rusko angažuje v kooperatívnych mechanizmoch v snahe o medzinarodnú bezpečnosť, zatiaľčo berie do úvahy aj vlastné suverénne záujmy. Rozvojovému svetu Putin ponúka diplomatické riešenia, strategické spojenectvá a kooperáciu, čo je v protiklade so západným štandardom reaktívnej politiky izolovať "darebácke štáty", uvaľovať sankcie alebo sa podujať na vojenskú akciu. Spojené štáty odpovedajú na to, čo nazývajú "Putinova diplomatická ofenzíva", rýchlym prehodnocovaním svojho prístupu k "darebáckym štátom", meniac ich označenie na neutrálnejšie "štáty, ktoré robia starosti". Až dosiaľ boli Putinove diplomatické prepady výnimočne úspešné. ...

Pokusy rozdrviť po studenej vojne Rusko

V 90-tych rokoch nielene Rusko vnímali ako štát bez politiky, ale i ako štát bez zorganizovaných a disciplinovaných obranných síl. Rozpustenie Varšavskej zmluvy znamenalo posilnenie NATO...
Ciele NATO po studenej vojne boli jasne vytýčené v správe vypracovanej pre americké ministerstvo obrany Rand korporáciou, pod názvom: "Rozšírenie NATO: ruský faktor". Autor správy Richard Kugler vytýčil stratégiu alebo koniec hier toho, čo nazýval americkým "rozšírením cez otvorené dvere", s cieľom zničit možnost vytvorenia samostatného, autonómneho euroázijského geopolitického priestoru a dostať ten priestor pod americkú kontrolu. Americký prístup bol jasne vyjadrený aj v článku New York Times z februára 1992 o pentagonskom obrannom plánovaní. Pentagonský materiál, to bol jasný plán na ovladnutie sveta, kde sa v závere hovorilo, že "musíme sa snažiť zabrániť vynoreniu sa európskeho bezpečnostného spojenia, čo by potom podkopalo NATO". Pomaly, ale isto, sa vynáral cieľ USA: izolovať Rusko vytvorením nárazovej zóny na periférii bývalého Sovietskeho zväzu, ktorej by dominovalo NATO. Štáty, ktoré by mohli slúžiť ako tranzity pre ropu a zemný plyn, boli zahrnuté do NATO. Iným, ktorých význam vzrastal, ako sa objavovali náleziská okolo Kaspického mora, dali "štatút pozorovateľov".

(ďalšie kapitoly)
Ruské snahy oponovať NATO
Ruská aktívna zahraničná politika stratégie za multipolaritu
Boj za ochranu a posilnenie euroázijských záujmov
(pokračovanie):

Vynárajúce sa euroázijské mocnosti budú vyžadovať väčší rešpekt a budú sa dožadovať výraznejšieho vplyvu v globálnej aréne. Je pravdepodobné, že unikátne kultúrne, geopolitické, sociálne a ekonomické charakteristiky Ruska veľavýznamne prispejú k procesu znoruzrodenia Eurázie, zatiaľčo Spojene štáty sa budú musieť zmieriť so skromnejšou úlohou. Také prispôsobovanie sa môže byť veľmi ťažké a môže spôsobiť, že USA sa stanú (ak už nie sú) "darebáckou veľmocou".
Reakcie USA na ruské diplomatické, ekonomické a obranné iniciatívy sú reakcionárske a urážlivé, chýba tu porozumenie a schopnosť vcítiť sa do ruského konceptu sveta 21. storočia. USA si mylne vysvetľujú ruské iniciatívy ako návrat k minulosti. Podľa Dugina, toto nie je návrat do minulosti, ale sústredenie sa úplne nové koncepty.
"Hovoríme o návrate k tradičným hodnotám, euroázijským konštantám a takisto o najnovších pokrokových technologiách a systémoch, vyvíjajúcich sa všade vo svete, ale všetko to bude treba nanovo interpretovať, osviežiť a kriticky posúdiť. To si od nás vyžaduje epocha a história, nie novú sociálnu a kultúrnu zmluvu predaja. Sme na prahu post-liberálnej éry.Čo to bude? To, čo tu ešte nebolo. To v mnohom závisí od nás, od našej predstavivosti, od našej vôle, intelektu, poctivosti a pripravenosti začat všetko znovu od začiatku."

Súvisiaci článok:

Euroázijská alternatíva

To je veľkolepá zvesť, že Nemecko a Rusko teraz aktívnejšie spolupracujú, ako sa zdá. Ruská vláda teraz dovoľuje nemeckým vojenským jednotkám premiestnovať zariadenia z Nemecka do Afganistanu cez ruské územie. Tento vývoj, to je začiatok euroázijskej alternatívy - užšej spolupráce medzi rôznymi štátmi euroázijského kontinentu/pevniny, aby vytvorili hradbu proti americkej hegemónii. Ako možno jasne vidieť, Rusko nechce byť len bábkou ako - napríklad - Anglicko.
V článku v ASIA TIMES sa konštatovalo (mysliac tým podporu prezidenta Putina Teheránu a jeho odmietnutie zredukovať ruskú výpomoc pri iránskom nukleárnom reaktore): "Napokon, z ruského hľadiska je to eminentné diskutabilné, že Rusko vlastne nedostalo nič za to, ze po 11. septembri podporovalo Ameriku. Nielenže sa vojská Spojených štátov a potom Organizácie atlantickej zmluvy (NATO) objavili v Strednej Ázii, ale aj Gruzínsko a Azerbajdžan pozvali americké vojenské sily do svojich krajín, aby im pomáhali proti hrozbám, z ktorých ani jednu nepredstavuje Moskva." Toto výstižne charakterizuje priepasť medzi dekadentným Západom (symbolizovaným bojovnou pózou Ameriky a jej agresívnymi činmi v zahraničnej politike) a tradičným Východom (symbolizovaným Ruskom, ako hlavnou mocnosťou na eurázijskom kontinente). Rusko sa dnes nachádza v pozícii utvárať aliancie s rôznymi krajinami Západnej Európy (zvlášť s Nemeckom a Francúzskom), aby sa zjednotili proti deštruktívnym silám, vyžarujúcim od severoamerickej hyper-mocnosti.

A nielenže sa Rusko stavia proti pravidlám porušujúcim Spojeným štatom, ale jeho postoj tiež symbolizuje znovu-zobudenie európskeho ducha, ktorý znovu túži po seba-určeni - ďaleko od otravného vplyvu McDonaldov a Mickey Mousea. Podla moskovských novín on line PRAVDA... "pri predkladaní návrhu ústavy EÚ bol minulý týždeň pridaný paragraf o založení európskej armády." Toto, samozrejme legitimizuje ideu EU ako super-štátu, s nadnárodnými a národy spájajúcimi inštitúciami a tiež založenie vlastnej vojenskej sily. Prirodzene, EÚ musí urobiť oveľa viac, než len toto. Musí sa ideologicky dištancovať od amerických propagandistických konceptov, napríklad "ľudských práv" a od prázdnych abstrakcií, akými sú "sloboda a demokracia". EÚ potrebuje využiť svoju novo-založenú rolu kontinentálnej veľmoci na vytvorenie protiváhy k Atlantickej územia zaberajúcej mašinérii.
Európske národy by sa potom mali pohnúť ďalej a zrušiť OSN jednoducho tým, že členské štáty nebudú mať chcieť nič do činenia s týmto politickým molochom. Keďže OSN sa časom stala v podstate nezmyselnou (slovami vrchného veliteľa Busha), to by nemala byť až taká prekážka. Akonáhle sa rola EÚ v Európe upevní, potom môže pomaly napredovať k integrácii s Ruskom, a tak utvárať cestu k nastávajúcemu "impériu Európa" (Západná Európa v strategickej aliancii s Ruskom).

So založením nezávislej európskej armády bude Európa v rámci svojich hraníc oslobodená od americkej diktatúry. Potom už nebude potrebovať americké vojenské jednotky na európskej pôde, keďže bude schopná sama brániť vlastné hranice. Európa nebude takisto nútená súhlasiť s americkými vojnami, ktoré majú cieľ podmaniť si a vykorisťovať. Už len z tohto dôvodu by mali pobádať všetky americké vojenské sily z európskej pôdy odísť. Je načase, aby sa solidifikovala európska pevnosť na posvätnej pôde, za ktorú mnohé generácie krvácali a položili svoj život.

1.článok
Susan Bryce, New Dawn Magazine
http://newdawnmagazine/com/Articles/

2.článok
Constantin von Hoffmaister, National Vanguard
http://www.nationalvanguard.org//printer.php?id=887