rubrika: slovensko 2009

Alebo skôr naopak? Šesťdesiatštyri rokov od porážky fašizmu v máji 1945! Niekedy to vyzerá tak, že hovorcovia našich inštitúcií, ba i podaktorí ústavní činitelia, sú v kútiku duše vlastne aj radi, že nám po uliciach znova pochodujú náckovia.
Je jedno, či v replikách uniforiem členov Hlinkovej gardy, sutanách kňazov celebrujúcich vojnového zločinca Tisa, alebo vo "vlasteneckých" trikolórach najmilitantnejších prívržencov Matice. Mnohí z verejných bojovníkov proti extrémizmu sú vlastne v kútiku duše aj radi, že sem-tam niekto na zastávke či priamo v električke do nemoty zbije černocha, že z hanlivého slova felvidék sa stalo to administratívne suverénne označenie 64 žúp, že na futbalových štadiónoch tečie slovenská i maďarská krv a v policajných služobniach krv rómska, jednak to odvádza pozornosť od iných, ešte horších, najmä privatizačno-politických lapálií a potom... To všetko je pre nich iba hracou plochou, od ktorej sa efektne vracajú ich vlastné superdemokraticky topspinované returny - samozrejme - vystreľované iba verbálne, v najvšeobecnejšej, k ničomu nezaväzujúcej rovine. Podľa nápevu už tradične znejúceho zo zadných otvorov hovädzieho a iného dobytka, zbavujúceho sa nestrávených produktov vlastného metabolizmu.

Živnou pôdou pre český a slovenský extrémizmus sa stal (zdanlivo paradoxne, no v skutočnosti celkom zákonite) falošný, predstieraný boj proti nemu.
Kampaň sama sebe účelom
To, že je situácia naozaj vážna, vyhlásila v rámci stretnutia s Jánosom Kókom, šéfom frakcie maďarskej Slobodnej demokratickej strany, vo Washingtone iba pred pár dňami Madeleine Albrightová. Známa americká diplomatka českého pôvodu konštatovala, že pre postkomunistické krajiny strednej a východnej Európy je extrémizmus omnoho vážnejším nebezpečenstvom, než AIDS, mexická chrípka a ekonomická kríza dokopy. Samozrejme, myslela tým extrémizmus pravicový. Nijakého iného totiž v strednej a východnej Európe niet. Celkom iné slová však počujeme z úst našich, sťaby zo sejby dračích zubov celonárodnej hlúposti zo dňa na deň vyrastených a dozretých analytikov: historických, právnych, náboženských.

politických a najmä policajných. Niet sa čomu čudovať, keď sami policajti často nielen vyzerajú, ale sa aj správajú ako skinheadi: v uliciach dozerajú na bezpečnosť vzorne pochodujúcich fašistov a rázne likvidujú akékoľvek pokusy o protesty zo strany "extrémistov" - to jest, preložené do reči novinárskych floskulí, tzv. pacifistov, radikálnych ľavičiarov, anarchistov. O týraní Rómov priamo v policajných služobniach radšej pomlčím. Ako Slovák sa prepadám od hanby. Tak, ako sa Česi prepadajú od hanby tvárou v tvár upaľovaniu rómskych detí v Bohom zabudnutých slumoch veľkomiest. Hanba je slabé slovo. Skôr plač, zúfalstvo...

Niekto sa tu hlboko mýli alebo celkom vedome klame. Madeleine Albrightová to určite nie je. Takže ten niekto si musí najprv naštudovať a potom osvojiť to, čo v okolitom, civilizovanom svete, už dávno vedia. Čo to ten extrémizmus vlastne je. V našich tuzemských, stredoeurópskych a nie marťanských či iných vzdialeno galaktických podmienkach. Samozrejme, taká definícia nemôže byť názorovo a hodnotiaco impotentná a bezzubá, ako všetky tie výzvy "proti extrémistický" sa štylizujúcich politikov, verdikty "nezávislých" súdov či vyvážená "publicistika" súčasných masmediálnych manekýnov. Mária Ivanová-Šalingová vo Veľkom slovníku cudzích slov uvádza, že extrémizmus je "... prepiato radikálne konanie, počínanie, názory, a podobne, výstrednosť, krajnosť, výnimočnosť". Preložené do praktickej reči to znamená, že extrémizmom nie je taký či onaký vyhranený názor na globálne otepľovanie, záľuba v takej či onakej hudbe alebo taký či onaký strih nohavíc. Ani iné, menšie či väčšie vybočenie z konformistického priemeru. Extrémizmom v našich kultúrno-spoločenských, sociálno-ekonomických, historických a reálno-politických súradniciach je najmä náboženský fanatizmus (napríklad katolícky fundamentalizmus), vypätý nacionalizmus, rasizmus, neonacizmus, fašizmus. Nič menej, nič viac. Zostáva už iba jediné: aby o tom niekto poučil tých, čo nás o extrémizme tak radi sami poúčajú...

To sladké slovo legislatíva
Veci týkajúce sa extrémizmu definuje celý rad medzinárodných i našich domácich právnych predpisov. Tu sú iba niektoré z nich:
SVET:
* Všeobecná deklarácia ľudských práv 10. decembra 1948
* Medzinárodný dohovor o rasovej diskriminácii 21. decembra 1965
* Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach 16. decembra 1966
* Belehrad 1977, Madrid 1983
* Deklarácia proti rasizmu a xenofóbii z Durbanu a Viedne 2001, 2003.
EURÓPA
* Rímsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd 4. novembra 1950
* Ustanovenia o občianskych a ľudských právach v rámci Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe, Helsinki 1975
* Európsky dohovor o násilí divákov počas futbalových zápasov, 1985
* Európska charta regionálnych jazykov alebo jazykov menšín, RE 1992
* Rámcový dohovor RE o ochrane národnostných menšín, 1995
SLOVENSKO:
* Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992
* Zákon č. 295/1993 Z. z. o Európskom dohovore o násilí počas športových podujatí
* Zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (antidiskriminačný zákon)
* Akčný plán predchádzania všetkým formám diskriminácie, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatným prejavom intolerancie na roky 2004-2005
* Trestný zákon - zákon č. 300/2005 Z. z.
* Trestný poriadok - zákon č. 301/2005 Z. z.
* Národný plán výchovy k ľudským právam na roky 2005-2014 (podľa uznesenia vlády č. 446/2004)
* Národný akčný plán SR k Dekáde začleňovania rómskej populácie 2005-2015 (uznesenie vlády č. 28/2005)
Celkom by nám postačili štyri paragrafy Trestného zákona: § 421: "Kto podporuje alebo propaguje skupinu osôb, ktorá násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, potrestá sa odňatím slobody na jeden až päť rokov." § 422: "Kto verejne, najmä používaním zástav, odznakov, rovnošiat a hesiel, prejavuje sympatie k hnutiam, ktoré násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smerujú k potláčaniu základných práv a slobôd osôb, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky."

§ 423: Hanobenie národa, rasy a presvedčenia: "Kto verejne hanobí niektorý národ, jeho jazyk, niektorú rasu alebo etnickú skupinu alebo skupinu osôb pre jeho vyznanie alebo preto, že sú bez vyznania, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok."
§ 424: Podnecovanie k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti: "Kto sa verejne vyhráža jednotlivcovi alebo skupine osôb pre ich príslušnosť k niektorému národu, národnosti, rase alebo etnickej skupine alebo pre ich farbu pleti, obmedzovaním ich práv a slobôd alebo kto takéto obmedzenie vykonal, alebo podnecuje k obmedzovaniu práv a slobôd niektorého národa, národnosti, rasy alebo etnickej skupiny, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky." Nevšimol som si, že by niekto na Slovensku naozaj a sústavne šíriaci extrémizmus (a teda nielen sfetovaný učeň hajlujúci na WC), bol v rámci týchto paragrafov aj stíhaný. Nevšimol som si to najmä v prípade špičkových slovenských politikov, z ktorých obzvlášť jeden si na porušovaní Trestného zákona SR vybudoval celoživotnú kariéru a teší sa obľube značnej časti slovenskej populácie. Aspoň jeden z jeho nepotrestaných výrokov.

Zaznelo v októbri 2008 pri odhaľovaní dvojkríža v Pavlovciach: "Potom prišli tí zbojníci, tí vrahovia a tí, ktorí stavajú po Slovensku tých hnusných odporných turulov, tých maďarských papagájov!" Tieto verbálne splašky sa vyrinuli z tých istých vysokopostavených politických úst, ktoré, priamo v areáli NR SR, s dikciou opilca štvrtej cenovej, niekoľkokrát za sebou službukonajúcu policajtku titulovali vulgárnym označením ženského pohlavného orgánu. Nijaká reakcia zhora, nijaký trest. Mlčanie. Tak, ako keď (momentálne už zosadený a čeliaci podozreniu zo sprenevery pol miliardy korún) slovenský arcibiskup - eštébák celebroval omšu za vojnového zločinca Tisa. Tak, ako keď sa zástupcovia Matice slovenskej v Dome Únie žien v Bratislave zišli so zástupcami Spoločnosti Andreja Hlinku a Slovenskej pospolitosti, aby oslávili tzv. Slovenský štát - všetkými normálnymi, vzdelanými a slušnými ľuďmi (vrátane historikov a politikov) považovaný za štát rasistický a fašistický. O tejto bizarnej extrémistickej seanse 24. marca 2005 informoval denník SME. A práve to mala na mysli Madelaine Albrightová, keď nás varovala pred postkomunistickým, stredo-a východoeurópskym extrémizmom. Nijaké tzv. akékoľvek formy extrémizmu, ale naopak - veľmi konkrétna a reálne hroziaca jediná forma, navyše (za nečinného prihliadania zodpovedných orgánov) tak veľmi rýchlo metastázujúca: nacionalizmus, neonacizmus, klérofašizmus.

Ako sa rodí fašizmus
Svedectvo podáva Ernest Hemingway v reportážach z Talianska 20. rokov. Už vtedy tam pochodovali také isté šíky čiernoodencov, aké na slovenských uliciach začíname vídať dnes. Spisovateľ, vtedy ešte nič netušiaci o blížiacej sa pohrome, ako ďalšiu "úrodnú" pôdu pre fašizmus uvádza USA. Rasové vyčíňanie Ku-Klux-Klanu a štátom riadená segregácia (až kým nenastolili poriadok Rosa Parks, M. L. King a ďalší, vrátane prvých hviezd rock'n'rollu) - to všetko mu čiastočne dalo za pravdu. Potom sa ozval španielsky filozof a publicista José Ortega y Gasset. To on, v knihe Vzbura davov, varoval pred neuvážene horlivou defenestráciou aristokracie a skutočných elít a následnou, logicky z toho vyplývajúcou tyraniou predmestských holičov. Kto nemá chuť na čítanie a má radšej film, môže si oživiť pamäť pri Bunuelovej Viridiane. Najmä pri jej záverečných scénach, keď alkoholom posmelená pouličná lúza vtrhne do zámku a za pár minút zničí to, čo iní budovali stáročia.

No a napokon - americký židovský filozof Erich Fromm. V knihe kníh nazvanej Útek zo slobody (Escape From Freedom) diagnostikuje nástup fašizmu v 30. rokoch v Nemecku. A pýta sa: Ako je možné, že práve taký vzdelaný, kultúrne vyspelý národ, prepadol tomuto šialenstvu? Ako je možné, že toľkí Nemci zrazu hajlovali Hitlerovi a jeho straníckym hrdlorezom? Dnes, 76 rokov po januári 1933, si podobnú otázku kladieme aj my, na formálne demokratickom Slovensku: Ako je možné, že toľkí Slováci nadšene tlieskajú Slotoví? Ako je vôbec možné, že ešte nikto zodpovedný, v rámci zákonov platných v tejto krajine, nevyvodil voči nemu nijaké závery? Vari niekto čaká, až nastane slovenská Krištáľová noc? Koľkokrát si v duchu odpľujem nad týmto národom a - toľkokrát sa vzápätí zahanbím. Veď Slovensko - to nie sú iba oni! To som predsa aj ja! To je aj moja mama, stará mama, starý otec, ktorý na vlastnej koži pocítil koncentrák... Všetci, vďaka ktorým som tu. V tomto pozemskom raji medzi Dunajom a Tatrami...

Prvá hospodárska kríza nakoniec aj z celkom normálnych ľudí urobila svine. Koľko takých "normálnych" skončilo v oddieloch Hlinkovej gardy! Koľkí z nich zrazu, akoby "z ničoho nič", ponižovali, verejne okrádali a tyranizovali svojich niekdajších susedov a priateľov! Len preto, že patrili k inej rase? Koľkí z nich rezignovali na ľudskú dôstojnosť a slobodu a v ťaživej životnej situácii podľahli tomu neodolateľnému goebbelsovskému mámeniu! Slušnosť, celkom obyčajná, ale niekedy veľmi krehká a vírusom nenávisti ľahko nakaziteľná slušnosť - to je tá podstata ľudskosti, na ktorú upozorňuje Joe Schlesinger, nezabudnuteľný moderátor Mináčovho filmu Sita ľudskosti. Pôvodom Bratislavčan, jeden z tých, čo sa dostali do vlaku Nicholasa Wintona. Nedovoľme, aby sa to už opakovalo.

Najmä ak tomu znova všelikto a všeličo nahráva. Vrátane ekonomickej krízy. Vrátane krízy v uplatňovaní všeľudských hodnôt. Nech o 70 rokov nemusí prísť ďalší Matej Mináč a podať také otriasajúce svedectvo. Napokon - Nicolas Winton zachránil "iba" 669 detí. Niekoľko desiatok tisíc ďalších išlo do plynu...
A začalo sa to tak nevinne. Celkom nenápadným trestno-právnym opatrníctvom. Celkom obyčajným politickým alibizmom. A súbežne s tým - narastajúcou drzosťou prehnane tolerovaných grázlov a chrapúňov.
Madeleine Albrightová konštatovala, že pre postkomunistické krajiny strednej a východnej Európy je extrémizmus omnoho vážnejším nebezpečenstvom, než AIDS, mexická chrípka a ekonomická kríza dokopy.
Kto verejne hanobí niektorý národ, jeho jazyk, niektorú rasu alebo etnickú skupinu alebo skupinu osôb pre jeho vyznanie alebo preto, že sú bez vyznania, potrestá sa odňatím slobody až na jeden rok.

(11.06.2009; Farmár; č. 24, s. 32 - 35; Brožík Vlado)