Rubrika: Bez prekladu 2006

„Amerika je jediná krajina, ktorá išla  od barbarizmu k úpadku bez toho, aby medzitým vytvorila civilizáciu.“
Oscar Wilde

Pred nejakým časom som bol u priateľa na návšteve a náhodou  bol v televízii seriál Sex v meste. Keďže nepozerám veľa televíziu, videl som ho prvý krát. Po niekoľkých minútach som však  bol pripútaný k obrazovke.

Seriál je, jedným slovom, hrozný. Aby sme dali diablovi zadosť, zároveň vynikajúci... v zmysle slova, že Hanibal Lektor je vynikajúci zločinec alebo napalm vynikajúca zbraň. Scenár, herci a výprava sú výborné, príbehy sú zaujímavé a komédia je to vskutku zábavná.
Odhliadnuc však od tejto stránky, Sex v meste má niekoľko hlbokých sociálno-politických nuansov.

Tí, ktorí tento seriál nevideli – je o slobodných ženách, ktoré žijú v New Yorku. Bývajú v byte, nezakorenené, bez rodiny, blízkej alebo vzdialenej, bez viery. Ich život sa zväčša skladá z behania po Manhattane, jedenia v reštauráciách, platiac kreditnými kartami v módnych butikoch a angažujúc sa v mnohých sexuálnych vzťahoch.

Napriek lesku som od televízora odchádzal s hlbokým pocitom melanchólie. Ich životy sa viac podobajú životom zvierat ako tomu, čo by mohlo byť nazývané skutočne ľudské. Žijú svoje životy, ktorým dominujú viac  impulzy a pocity, než intelekt alebo duch, životy užívania bez účelu. Žijú v „nekonečnej prítomnosti“ bez ohľadu na budúcnosť alebo obzretia do minulosti. Čo je horšie, ich životný štýl zahŕňa strašidelnú pasivitu, pocit otroctva v ich zhýralosti. Ak ich niekto vezme do luxusnej thajskej reštaurácie, jedia. Ak im niekto podá martini, pijú. Ak sa objaví pekný muž, pária sa.

Toto je v skratke význam ich existencie. Ich postmodernizmus nie je kultúra, ale antikultúra. Je to to, čo ľudia robia v čase jej absencie – klesajúca špirála do priepasti. Tieto ženy predstavujú, uznávam, extrémny príklad.

Na druhej strane tohto spektra leží to, čo nazývam organická kultúra. Najextrémnejšie príklady takejto formy spoločenskej organizácie  predstavujú Amiši a hasidskí židia.

Pre organické kultúry je typická „reťaz bytia.“ Jedinec sám seba považuje za spojivo, ktoré spája rodinu, spojivo, ktoré ide späť nekonečné množstvo generácií, zvyčajne končiace v mýtickom  príbehu, ktoré ho spája s nadprirodzeným. Takýto jedinci tiež pozerajú do budúcnosti a spájajú ju s prítomnosťou za účelom zabezpečenia potrieb svojich budúcich generácií. Rešpekt voči predkom a záujem o potomkov sú takto vštepené v jeden celok do kultúrnych podmienok, ktoré majú hlboký význam pre každodenný život. Spolu sa vnímajú ako jedinečný celok predierajúci sa dejinami k nejakému budúcemu osudu.
Západný svet, počnúc Francúzskou revolúciou a kulminujúc okolo druhej svetovej vojny (tá najzbytočnejšia masakra, aká kedy bola) sa dnes topí žumpe postmodernizmu. Naše intelektuálne a kultúrne elity dávno opustili aj zbytky organickej kultúry a osvojili si novú, dysfunkčnú kultúru Weltanschauungu (svetonázoru, ::prop.sk)

Náš systém sa rúca okolo nás. Aby som si požičal termín marxistov, postmodernizmus má v sebe semená vlastnej skazy. Tento názor a jeho sprievodné sebadeštrukčné protiklady spôsobuje väčšinu rozkladu, ktorého sme dnes svedkami.

Etický relativizmus
Snáď najdôležitejšou úlohou každej civilizácie je vyvinúť jednoduchý, súvislý systém morálnym noriem (a jej prenesenia na pokračovateľov). Fungujúca spoločnosť vyžaduje takmer nepretržitú interakciu medzi svojimi občanmi. A to vyžaduje vysoký stupeň dôvery. Postmodernizmus je poznačený extrémnym relativizmom, sekularizmom a multikulturalizmom.

V skutočnosti sa dokonca chváli svojim pohŕdaním akýmkoľvek etickým systémom, domnievajúc sa, že tým reprezentuje „oslobodenie“ od opresívnych spoločenských štruktúr.

Dôsledky tejto filozofie vidíme všade okolo seba. Nepotrebujeme veslovať do kontroverzných vôd sexuálnej morálky aby sme videli politické dôsledky tohto postmoderného vnímania. Naopak, stačí ak sa pozrieme na našu zahraničnú politiku a politické elity. Náš útok na Irak, ktorý  bol založený na lžiach je typickým príkladom. Používanie mučenia, zrušenie habeas corpus (uväznenie bez súdu, ::prop.sk), programy CIA atď. reprezentujú rozpad morálneho kompasu na najvyšších priečkach vlády.

Autogenocída
Postmodernizmus zaobchádza s deťmi ako s drahou a výstrednou hoby,  sú čosi ako módny výstrelok. Deti sú, koniec koncov, nákladné a neporiadne. A ak sa na ne dívame ako na módny doplnok alebo citové rozptýlenie, tak jedno alebo dve postačia. Tento názor sa dostatočne demonštruje v demografických štatistikách všetkých spoločností, ktoré si osvojili postmodernizmus. V celom západnom svete a tiež niektorých ázijských krajinách bol zaznamenaná katastrofický úpadok pôrodnosti.
Organické kultúry sa dívajú na deti z úplne iného pohľadu, ktorý brilantne zhrnul Oswald Spengler v jeho Hodine rozhodnutia :

„Žena (kmeňa) nechce byť spoločníkom alebo milenkou, ale matkou a nie matkou jedného dieťaťa, ktoré by slúžilo ako hračka alebo rozptýlenie, ale mnohých: inštinkt silného kmeňa hovorí pýchou, ktorá veľké rodiny inšpiruje, pocitom, kde neplodnosť  je najťažším prekliatím, aké môže ženu postihnúť a cez ňu aj jej kmeň…Intelektuálna žiarlivosť veľkých miest plodí len erotický apetít, ktorý druhé pohlavie považuje za prostriedok  k potešeniu ako aj  samotný fakt zvažovania očakávaných alebo obávaných  detí , zrádza kmeňové nutkanie k trvalosti a tento inštinkt k trvalosti nemôže byť oživený žiadnymi prejavmi. Primitívne sobáše neboli sentimentálne. Muž chce synov, ktorí zachránia jeho meno a  gény po jeho smrti, práve tak ako on bol výsledkom volania jeho predkov.“

Toto veľmi jednoduchým spôsobom opisuje rozdiel medzi dvoma kultúrnymi názormi. Keďže Západ si osvojil tento model, má len dve možnosti: môže odhodiť jarmo postmodernizmu a znovu založiť organickú kultúru, ktorá je schopná svojej reprodukcie alebo bude kolonizovaný a dobytý plodnejšími kultúrami.  Západné elity sa domnievajú, že môžu sa vyhnúť demografickému kolapsu tým, že importujú a nahradia úbytky inými kultúrami a skorumpujú ich postmodernizmom skôr, než budú schopní využiť svoju vlastnú organickú kultúru v hosťovských krajinách. Toto môže fungovať v Amerike a jej veľkej hispánskej populácii, avšak vyhliadky k európskemu islamu sú, povedané mierne, nanajvýš podozrivé.

Smrť ducha
Postmodernizmus je materialistická filozofia do samotného svojho jadra. Nemám tým na mysli nenásytnosť (napriek tomu, že je jej viac ako dosť) ale skôr marxistický význam tohto slova. Postmodernizmus je antiduchovný. Okrem svojho bezprostredného okamžitého sveta neuznáva nič. Nemá žiadne vyššie ašpirácie a svojim nasledovníkom neposkytuje žiadnu duchovnú potravu. Ak máte gastro lístky alebo podporu a miesto kde bývať, postmodernizmus verí, že máte všetko, čo k životu potrebujete. Napriek týmto materialistickým tvrdeniam ľudstvo potrebuje „úctu k duchu“, ktorá by ho inšpirovala k najvyšším možným výškam. Človek nepotrebuje len vojsť do Sixtínskej kaplnky alebo počúvať Bachovo Requiem, aby si uvedomil, že  duše umelca sa dotklo čosi božské.

Čoraz ohyzdnejšie a vulgárnejšie výtvory nášho súčasného sveta sú skôr manifestáciou postmodernistickej degenerácie vo svojej konečnej podobe: nihilizme.

Záver
Pre súčasné generácie je ťažké vôbec pochopiť čo sa stratilo. Jeden z dôvodov prečo rád pozerám filmové spracovania Jane Austenovej  je presne tento. Je fascinujúce sledovať ako západná kultúra vyzerala pred svojim kolapsom a vidieť ako ľudia konali a mysleli. Fascinujú ma ich komplexné spôsoby riešenia, energický zmysel pre dobro a zlo a organické puto so svojou históriou.

Tí z nás, ktorí sa narodili počas alebo po sociálnej revolúcii v 60-tych rokoch nemajú žiadnu živú spomienku na zostatky západnej kultúry. Namiesto toho okúsili degenerujúci postmodernizmus, zmáčaný v dusnom humanizme, absurdnom univerzalizme, hlúpom egalitárstve, ktorý  odvtedy dominuje.

Ako to bystro podotkol Hans-Hermann Hoppe, demokracia nás zaviedla dole kvetinovou cestou k úpadku, ktorá na oplátku poskytuje ospravedlnenie za ďalší etatizmus (názor, podľa ktorého sa štát považuje za jediný zdroj hybných síl, ::prop.sk) . Tento systém úpadku, akokoľvek zvodný a lákavý občas môže byť, je neudržateľný. Nemôže pokračovať. Skončí bankrotom, demografickou implóziou alebo vojnovým chaosom.

Ak veríte Spenglerovým náhľadom na civilizáciu ako podobnú organickému životu, potom Západ sa nemôže spamätať a zotaviť do svojej rannej, pôvodnejšej formy o nič viac ako dôchodca sa nemôže znovu - narodiť ako puberťák. V tomto  prípade je na kocke hodená smrť.
Ženy zo seriálu Sex v meste budú našim civilizačným náhrobným nápisom.

_____________________________________________

(krátené)
Steven LaTulippe
http://www.lewrockwell.com/latulippe/latulippe71.html