Budú dnešné voľby 7 785-tich kandidátov v násilím poznačenom Iraku skutočne predstavovať úsvit skutočnej demokracie na Blízkom východe, ako tvrdí americký prezident George W. Bush - alebo len ďalší krok ešte hlbšie do mezopotámskeho bahna?
Po prvé, žiadne voľby v situácii, keď krajinu okupuje zahraničná vojenská sila ako dôsledok neodôvodnenej vojny, nemôžu byť podľa medzinárodného práva legálne. V čase studenej vojny Spojené štáty správne označili voľby v Afganistane a v bývalom Československu - po tom, čo ich obsadil Sovietsky zväz - za "podvodné" a zvolených predstaviteľov za "obetných baránkov".

Po druhé, Šiíti, ktorí nemali politickú moc, odkedy Británia vytvorila Irak v roku 1921, v tých voľbách vyhrajú, keďže tí predstavujú 60 % populácie. Šiítsky veľký ajatoláh Ali Sistani vydal fatwu, t.j. náboženský dekrét, nariaďujúc verným odovzdať hlas šiítskej koalícii. Sistani urobil to, v čom niektorí vidia pakt s diablom. Podporuje aspoň dočasnú americkú okupáciu a exploatáciu na ropu bohatého Iraku výmenou zato, že Washington odovzdá moc do rúk jeho druhom, "dobrým" Šiítom; tých nemožno zamieňať s irackými "zlými Šiítmi", ktorí sú teraz terčom útoku USA a Izraela. "Dobrí Šiíti" nenosia turbany; tí klerikov odstavujú a vyhýbajú sa nahnevaným islamským výrokom. Irackí pro-americkí Kurdi budú voliť svoje koalície, lebo sú odhodlaní udržať si svoje ropné príjmy a vytvoriť nezávislý štát, i keď meno tomu zodpovedať nebude. Sunni stratili moc a výhody, akým sa tešili prv; práve tí teraz vedú v ozbrojenom odpore proti americkej okupácii. To sú vysotení starí, čo boli pri moci a teraz sú vydaní napospas nenávideným Šiítom, dlhodobo prenasledovanej sekte, ktorých Sunni označovali za kacírov a fanatikov.

Po tretie, Spojenými štátmi "usmerňovaný" režim, ktorý sa z volieb vynorí, nebude mať žiadnu substanciu, ibaže by sa šiítsky režim vzbúril a dosiahol nezávislosť. Čo sa týka súčasnej situácie, skutočnou vládou v Iraku je americké veľvyslanectvo v Bagdade, ktoré je najväčšie na svete, a 150 000 amerických okupačných vojakov. Všetky dôležité iracké ministerstvá riadia americkí "poradcovia", ktorí rozhodujú o všetkom, aj o výdavkoch. Moc zabezpečujú zbrane a peniaze. Spojené štáty majú kontrolu nad irackou políciou s nízkou morálkou a platia ju, takisto vojenské jednotky z miestnych v krajine, ktorá má 70 %-nú nezamestnanosť, a tak je toto zamestnanie prostriedkom na uživenie rodiny.

Voľby, aby sa skoncovalo s mizériou
Celý iracký rozpočet pochádza zo sporadického exportu ropy a z americkej rozdávanej finančnej výpomoci (podľa posledných údajov predstavujú náklady na vojnu v Iraku a v Afganistane 240 miliárd dolárov). Mnohí Iračania budú voliť hocikoho, len aby sa skoncovalo s násilím a so sociálnou biedou. Ale mnohí nacionalisti a islamisti, vylúčení z volebného procesu, budú "voliť" svojím vlastným spôsobom - guľkami a bombami. Washington ich označuje za "teroristov", ale Charta OSN umožňuje obyvateľstvu brániť sa voči zahraničnej okupácii.
"Menej islamský" šiítsky režim bez turbanov, spojenec Washingtonu, bude musieť okamžite čeliť kurdským snahám o odtrhnutie a povstalcom Sunni. Mladší, nacionalistickejší Šiíti so spojeniami na Teherán sa budú snažiť zvrhnúť "upokojovaciu" kolaborantskú kliku Sistaniho, akonáhle budú Šiíti pevne pri moci. Skôr ako nie je tu násilie veľmi pravdepodobné a Sistani bude prvoradným terčom pre bombový útok.

Irak je rozbitý ako zemiačky a zrejme ho už nikdy nebude možné dať opäť dohromady. To je takto v poriadku pre pro-izraelských jastrabov Bushovej administratívy, ktorí zinžinierovali túto vojnu. Rozbitý Irak nikdy nebude ohrozovať izraelský nukleárny monopol. Ale pre amerického vrchného veliteľa nie; ten práve upozornil, že v Iraku musí zostať 130 000 vojakov najmenej do roku 2007, ak nie dlhšie. Irakizácia, ako vietnamizácia, sa ukázala byť chimérou. Takisto plány na plienenie irackej ropy. Poprední príslušníci pentagonských ozbrojených zložiek sú znepokojení plánmi neokonzervatívcov začať s novou vojnou proti najväčšiemu nepriateľovi Izraela - Iránu.

Tieto "usmerňované" voľby sú poslednou príležitosťou pre Busha vyhlásiť titanské víťazstvo, stiahnuť jednotky domov a usporiadať veľkú vojenskú parádu, než sa Irak rozpadne do krvavého chaosu alebo ho obsadí Irán. Inak budú Spojené štáty naveky trčať v irackej pasci, preklínajúc deň, kedy zvrhli svojho spojenca Saddama.
V Bagdade sa napokon vynorí skutočne nezávislý režim vtedy, keď sa už USA vyčerpajú finančné prostriedky, osoby a vôľa ku križiackym výpravám. A my budeme vtedy naisto vedieť, že v Iraku sa vynára na obzore skutočná sloboda, keď Bagdad nariadi americkým vojenským jednotkám odísť, zodvihne cenu ropy, opäť vybuduje svoje ozbrojené sily a obnoví svoju podporu prípadu Palestíncov.

_____________________________________

Eric Margolis, Toronto Sun
http://www.canoe.ca/NewsStand/Columnists/Toronto/Eric_Margolis/2005/01/30/914831.html