Jednou z najväčších záhad života je, že i napriek dôkazom, svedčiacim o opaku, milióny inak celkom inteligentných osôb je stále presvedčených, že práve Nemecko bolo najmocnejším agresorom II. svetovej vojny. Práve tieto mýty najlepšie ilustrujú schopnosť propagandy usmerňovať myslenie. Dokázateľné fakty naznačujú, že Nemecko bolo v skutočnosti obeťou a nie páchateľom v surovej susedskej agresii. Po následnom spojeneckom vojenskom triumfe nasledoval triumf propagandistov, ktorých najnutnejšou potrebou bolo predstavovať víťazné krajiny ako obete.

Brutálne impérium:

"Nemecko je príliš silné. Musíme ho zničiť."
Winston Churchill, november 1936

"V žiadnej inej krajine nebolo vyčierňovanie dejín také intenzívne a účinné ako vo Veľkej Británii. Práve tu geniálnym spôsobom pokrstili Železnú oponu diskrétnej mlčanlivosti. Doslova takmer nič sa nenapísalo, čo by prezrádzalo pravdu o zodpovednosti Britov za II. svetovú vojnu a jej katastrofálne dôsledky."
Harry Elmer Barnes, americký historik

"Vojna to nebola len záležitosť eliminovania fašizmu v Nemecku, ale išlo skôr o získanie nemeckých trhov."
Winston Churchill, marec 1946

"Británia využila situáciu ísť do vojny s Nemeckom, pretože Ríša bola príliš silná a to narušilo rovnováhu v Európe."
Ralph F. Keeling, Inštitút pre americkú ekonomiku

"Podčiarkol som, že porážka Nemecka a Japonska a ich eliminácia zo svetového obchodu poskytne Británii obrovskú príležitosť posilniť svoj zahraničný obchod, čo sa týka rozsahu i zisku."
Samuel Untermeyer, "The Public Years", str. 347

Dňa 2. septembra 1939 sa delegát Labour Party stretol s britským ministrom zahraničia Halifaxom vo vstupnej hale parlamentu. "Ešte stále dúfaš?", opýtal sa ho. "Lebo ak dúfaš, že bude vojna, tak tvoja nádej sa zajtra naplní. Vďaka Bohu!", povedal mu Halifax.
profesor Michael Freund

"Lord Halifax v Británii údajne povedal, že bol ´spasený´. Objednal si pivo a zažartoval si."
H. Roth, "Are We Being Leid To?"

"V apríli 1939 (štyri mesiace pre začatím vojny)veľvyslanec William C. Bullit, ktorého poznám dvadsať rokov, ma pozval na americké veľvyslanectvo v Paríži. Americký veľvyslanec mi povedal, že sa rozhodlo o vojne. Nepovedal mi - a ja som sa nepýtal - kto o nej rozhodol. ... Keď som povedal, že Nemecko to v konečnom dôsledku voženie do náručia sovietskeho Ruska a boľševizmu, odvetil: ´No a čo? Keď sa vojna skončí, nebude tu už toľko Nemcov, aby sa ich oplatilo boľševizovať."
Karl von Wiegand, 23. apríla 1944, Chicago Herald

"Ľutoval som nemecké obyvateľstvo. Plánovali sme - a donútili nás tie plány aj zrealizovať - zlikvidovať kedysi takú mohutnú krajinu."
admirál Daniel Leahy, americký veľvyslanec

1. mýtus: nemecký národ je národom agresívnym
Fakty svedčia o opaku. Kniha prof. Quincy Wrighta "A Study of War" dokazuje, že v období 1480 až 1940 došlo k 278 vojnám s účasťou európskych krajín s týmto podielom:
Anglicko 28 %
Francúzsko 26 %
Španielsko 23 %
Rusko 22 %
Rakúsko 19 %
Turecko 15 %
Poľsko 11 %
Švédsko 9 %
Taliansko 9 %
Holandsko 8 %
Nemecko (vrátane Pruska) 8 %
Dánsko 7 %

Podobne aj Pitirin Sorokin v knihe "Social and Cultural Dynamics"
(zv. 111, časť 11, str. 352) dokazuje, že od 12. storočia do roku 1925 boli európske mocnosti vo vojne nasledujúcim podielom.
Percentuálne vyjadrenie rokov vo vojne:
Španielsko 67 %
Poľsko 58 %
Anglicko 56 %
Francúzsko 50 %
Rusko 46 %
Holandsko 44 %
Taliansko 36 %
Nemecko 28 %

Sorokin dochádza k záveru, že Nemecko malo najmenšiu, kým Španielsko najväčšiu úcast na vojnách.
V rokoch 1815 až 1907:
Británia 10 vojen
Rusko 7 vojen
Francúzsko 5 vojen
Rakúsko 3 vojny
Prusko-Nemecko 3 vojny

Nemecko vojnu nechcelo
"Teraz som presvedčený, že Hitler a nemecké obyvateľstvo si vojnu neželalo. Lenže my sme mu vyhlásili vojnu s úmyslom zničiť ho v zmysle nášho princípu rovnováhy moci a nás zase podnecovali ´Američania´ okolo Roosevelta. Ignorovali sme Hitlerove prosby, aby sme do vojny nevstupovali. Teraz sme nútení uvedomiť si, že Hitler mal pravdu."
(britský) generálny prokurátor Sir Hartley Shawcross, 16. marca 1984

"Hitler si najmenej zo všetkého želal vyvolať ďalšiu veľkú vojnu."
Sir Basil Liddel Hart

"Nevidím žiadny dôvod, aby táto vojna pokračovala. Zarmucuje ma myslieť na obete, aké si to vyžiada. Rád by som sa im vyhol."
Adolf Hitler, júl 1940

A Winston Churchill s ním súhlasil:
"Vstúpili sme do vojny na základe svojej vlastnej vôle, bez toho, aby nás priamo napadli."
prejav v Guild Hall, júl 1943

2. mýtus: Nemecké ozbrojené sily počtom prevyšovali sily susedských krajín

Poľsko
30 aktívnych divízií
10 rezervných divízií
12 veľkých jazdeckých brigád
Poľsko malo k dispozícii v prípade mobilizácie takmer 2 500 000 vycvičených mužov.
Francúzsko
110divízií
z toho 65 aktívnych divízií
5 jazdeckých divízií, dve mechanické, jednu ťažko ozbrojenú, ostatné pechota. Na hranici s Nemeckom malo Francúzsko 85 divízií a mohlo zmobilizovať5 000 000 vojakov. Tieto francúzske divízie podporovalo 5 britských.

Británia
Britskú relatívne málopočetnú, ale nanajvýš vycvičenú pravidelnú armádu podporovala armáda teritoriálna, pozostávajúca z 26 divízií, schopná rozšíriť sa na 55 divízií. Nehovoriac o najväčšej žoldnierskej armáde, ktorá držala impérium "v ktorom slnko nikdy nezapadá".

Nemecko
Nemecko bolo schopné zmobilizovať len 98 divízií, z čoho len 52 bolo aktívnych (vrátane rakúskych). Z ostatných 46 divízií len10 bolo schopných zmobilizovať sa a išlo zväčša len o nevycvičených verbovancov, slúžiacich menej než jeden mesiac. 36 zostávajúcich divízií pozostávalo zväčša z veteránov Veľkej vojny vo veku nad 40 rokov, ktorí nepoznali moderné zbrane a moderné vojenské technológie.

Nemecko a iné slobodné krajiny napadnuté
Poľsko sa dopustilo prvého aktu agresie. Poľsko, v marci 1939 už okupujúce nemecké teritórium, ´získané´ v roku 1919, napadlo Československo. Mesiace tesne pred vojnou poľské ozbrojené sily opakovane narušovali nemecké hranice.31. augusta 1939 poľské nepravidelné ozbrojené sily otvorene prepadli nemecké mesto Gleiwitz nanemeckej hranici. Nemecko na to v priebehu nasledujúcich hodín reagovalo odvetnou akciou, čo malo za následok, že Británia a Francúzsko dňa 3. septembra 1939 vyhlásilo vojnu Nemecku. Pritom v Británii vyhlásili vojnu podľa ich ústavy ilegálne. Najprv ju neodobril parlament.

Napriek tomu, že mu hranice sústavne napadli početne silnejšie armády Francúzska a Anglicka a svetové finančníctvo ho ekonomicky škrtilo, Nemecko aj tak odmietalo nechať sa vtiahnuť, snažilo sa o mierové rozhovory a nastavovalo aj druhé líce celých desať nasledujúcich mesiacov. Až keď sa dozvedelo, že Anglicko zamýšľa rozšíriť západný front okupovaním Dolnozemia a Nórska, čím by Nemecko úplne obkolesilo, vtedy podniklo preventívny útok. S tým sa začalo 10. mája 1940. Početne menšia armáda porazila 330 000 britských a francúzskych vojakov. Išlo hádam o najväčší debakel vo vojenskej histórii (britská tlač to označila za zázrak).

30. novembra 1939 Rusko napadlo Fínsko (nie prvý raz) a Francúzsko 8.apríla 1940 porušilo neutralitu Nórska tým, že ho napadlo. Aby sa Nemecko vyhlo útoku od Baltického mora, podniklo protiútok. V malých bitkách, ktoré potom nasledovali (Tronheim), 2 000 nemeckých vojakov porazilo 13 000 britských. Evakuovali ich 1. mája. Aby to nevyzeralo ako porážka, Churchill nasadil 20 000 britských vojakov v Narviku. Odtiaľ ich však vyhnalo 2 000 rakúskych alpínskych vojakov.

Kanada vyhlásila vojnu Nemecku dňa 10. septembra 1939. V júni 1940 Rusko prepadlo Lotyšsko, Estónsko, Litvu a Rumunsko. V júni 1940 Británia vyhlásila vojnu Fínsku, Rumunsku a Maďarsku, zatiaľčo medzitým obsadila a okupovala Island, neschopný brániť sa. Všetky tieto akty agresie boli porušovaním medzinárodného práva a predchádzajúcich podpísaných zmlúv.

10. mája 1940 Británia obsadila Island, čo bolo hrubé porušenie medzinárodného práva. Islanďania považovali britské ozbrojené sily za okupačné.
7. decembra 1941 v puči, podporovanom Britániou, zvrhli juhoslovanskú vládu. Dňa 27. marca 1941 britské jednotky vstúpili do Grécka. 6. apríla 1941 Nemecko na tento akt reagovalo a Británia sa opätovne stiahla. V júni 1940 sa Británia chystá napadnúť neutrálne Portugalsko.

Spojené štáty, údajne neutrálne, sústavne prepadali nemecké lode a zatýkali alebo iným spôsobom unášali nemeckých občanov, dokonca aj takých, čo žili v juhoamerických krajinách. V auguste 1941 Nemecko na to reagovalo odvetnou akciou.
Británia - ktorá navonok stála bokom a držala sa na uzde - len v roku 1940 pridala k svojmu impériu 1,6 miliónov štvorcových míľ tým, že obsadila talianske a francúzske kolónie Sýriu, Irak a Perziu. Popredný britský historik A. J. P.Taylor s tým súhlasí: "Niet pochýb, že (Hitler) v roku 1941 rozšíril vojnu len v rámci prevencie."

(vybrané state z článku)
Michael Walsh: "The Myth of German Culpability"
http://www.thetruthseeker.co.uk/article.asp?ID=8579