13.03.2010

Demografi v rokoch 2040 až 2050 budú hovoriť o „osamelosti belochov“, podobne ako sa už raz odvolávali na „bremeno bieleho muža“ pri zdôvodňovaní takzvanej „imperiálnej zodpovednosti“ niektorých európskych národov? Demografia nie je exaktná veda, veľa hrôzostrašných prognóz, od Malthusa až po Rímsky klub, sa nepotvrdilo. Ale podľa nedávno uverejnenej a dôveryhodne znejúcej eseje v časopise Foreign Affairs by aktuálny dvojaký trend v ekonomike a demografii mohol priniesť závratné zmeny v polovici tohto storočia. Podiel západného sveta na globálnej populácii bude predstavovať len 12 percent (Európania zredukovaní na 6 percent, pričom rok pred Prvou svetovou vojnou v roku 1913 mala Európa len o málo viac obyvateľov ako Čína). Hospodársky bude podiel Západu tvoriť okolo 30 percent globálnej produkcie (pokles z hladiny 68 percent z roku 1950), čo je úroveň zodpovedajúca podielu Európy v 18. storočí.

Môžeme sa stať svedkami návratu do minulosti, posunutia Západu na svoje pôvodné miesto vo svete ešte pred dlhotrvajúcim procesom zaostávania Číny zo začiatku 19. storočia. Dlhá etapa západnej dominancie v globálnom meradle sa končí, posilnená a urýchľovaná vlastnými omylmi a nezodpovedným správaním. Vstupujeme do nového historického cyklu, v ktorom bude proporcionálne menej ľudí zo Západu, ale viac Afričanov, obyvateľov zo Stredného východu, pričom  Ázia bude disponovať nielen  väčším počtom obyvateľov, ale aj podstatne väčšou ekonomickou a strategickou silou.

Vzhľadom na uvedené čísla možno vziať do úvahy rozhodnutie Baracka Obamu nezúčastniť sa na nasledujúcom európsko-americkom summite, plánovanom na máj do Madridu. Bolo by lákavé použiť vzor, vytvorený počas Studenej vojny charakterizujúci porovnateľný vývoj Spojených štátov a Sovietskeho zväzu, teda použiť označenie „súťaživý úpadok“ aj pre vzťah medzi USA a Európou. Severná Amerika, ktorá môže zažívať proces relatívneho či priamo absolútneho poklesu, radšej ignoruje Európu, ktorá v očiach USA už nie je problém v porovnaní s Áziou alebo Stredným východom, teda Európu, ktorá ponúka málo možností pri hľadaní riešení problémov, ktoré najväčšmi sužujú Američanov.

V unáhlenom a priveľmi provokatívnom tóne začínajú niektoré americké médiá posudzovať Obamu ako „druhého Jimmyho Cartera“ a predpovedať mu len jedno prezidentské obdobie. Dôležitejšie však je, že americký politický systém so svojou neschopnosťou presiahnuť stranícke rozdielnosti a vytvoriť celonárodnú zhodu je aj navyše čoraz sklerotickejší. Politické inštitúcie v Spojených štátoch zostarli podobne ako infraštruktúra krajiny. Vznikli pred vyše dvomi storočiami v podmienkach vtedajšieho prevažne agrárneho sveta. Dnes ich treba oživiť a skorigovať, ale to sa nemusí dať uskutočniť vzhľadom na posvätnosť, s ktorou mnohí Američania pristupujú k ústave.

Američania a Európania, postavení pred revolučné zmeny v demografii a hospodárstve, by sa mali správať oveľa zodpovednejšie. Namiesto ignorovania toho druhého (americký spôsob) alebo lamentovania nad ukrivdeným egom (európsky spôsob) by mali skôr čeliť spoločným výzvam globalizačného procesu, ktorý už nie sú schopní ďalej riadiť.

(Autor je profesor Harvadrovej univerzity)
The Guardian, 18. 2. 2010, Veľká Británia (krátené)
Preložil PAVOL JANÍK