Slobodomurárstvo a socializmus

V politickej a hospodárskej oblasti slobodomurárstvo pôsobí najzreteľnejšie prostredníctvom liberálnych politických strán. No v nemalej miere ovplyvnilo svet, najmä Európu, aj pôsobením socialistických strán. Socialistické ideológie vzhľadom na svoje zásady v hospodárskej, prípadne aj politickej oblasti, vyvolávajú dojem, že sú protikladom liberalizmu. No v mravnej oblasti vychádzajú z liberalizmu. Tiež hlásajú „slobodu“ od Boha, od Desatora, sekularizmus atď. So slaboduchým marxizmom1, podobne ako s darwinizmom, slobodomurárstvo dosiahlo obrovské úspechy medzi povrchne vzdelanou inteligenciou a nerozhľadenou spoločnosťou. Pre slobodomurárov sa socializmus stal prostriedkom k tyranii a k zoživočíšneniu ľudí.2
Pôvod a sila socializmu vo všetkých jeho podobách je v slobodomurárstve.3  Rovnostárstvo socializmu je dôsledkom slobodomurárskeho hesla rovnosti. Cieľom skutočných vodcov tohto hnutia nebola hospodárska revolúcia alebo diktatúra proletariátu, ale zničenie kresťanskej idey.4 Utopický socializmus sa stal viditeľnou ideológiou Veľkého východu Francúzska, ktorý na seba prijímal vodcovstvo ľavicového hnutia na celom svete a snažil sa zopakovať revolúciu vo Francúzsku v 18. st. aj v iných krajinách sveta. Takmer všetci poprední bojujúci socialisti v 19. a 20. storočí boli slobodomurármi.5
Novodobý socializmus vytvoril vo svojich knižných dielach medzi r. 1753-1760 slobodomurár Morelly. Okrem zrušenia súkromného vlastníctva propagoval aj spoločenskú výchovu detí od 5 rokov a možnosť rozvodu.6 Slobodomurármi boli aj ďalší teoretici socializmu Babeuf7,Saint Simon8, Fourier9, Blanc, Proudhon, Schulz-Delitzsch10, Marx11, Engels, Lasalle12, ako aj jeho vodcovia Lafargue13, Huysmans, Vandervelde14, Lloyd George15, Trockij, Lenin16, Viktor Adler, Béla Kun17,autor internacionály Pottier18 atď. Kým socialisti verejne hlásali odstránenie kapitalizmu, neverejne v slobodomurárstve mnohým jeho predstaviteľom sľubovali bratstvo. Podobne, zdanlivo nepochopiteľne, konali aj predstavitelia najvplyvnejších kapitalistických finančných kruhov Rotschild, Dreyfuss atď. Podporovali socializmus, napr. založili a finančne podporovali významné socialistické noviny Vorwärts, L´Humanité, L´Aurore, Le Bonne Rouge.19 Dokonca členovia organizácie slobodomurársky orientovanej organizácii B´nai B´rith (resp. Bené Berith, Bne Briss, Bnej Brit), bankári J. Schiff, F. Warburg20, patriaci k najbohatšiemu finančnému zoskupeniu na svete, so svojimi spoločníkmi umožnili finančnou pomocou komunistom, aby tento krajný socialistický prúd uchvátil moc v Rusku. Po druhej sv. vojne Schiffov vnuk verejne oznámil, že jeho starý otec na to vynaložil asi 20 miliónov dolárov21, čo vtedy predstavovalo približne mesačný plat milióna robotníkov v USA. Francúzska vojenská spravodajská služba pred týmto vyhlásením výšku Schiffovej podpory odhadovala na 12 miliónov dolárov.22           
Slobodomurárstvo podporovalo nastolenie komunistického režimu nielen v Rusku, ale v r. 1919 aj v Maďarsku, kde sa však udržal len niekoľko mesiacov. Po jeho zániku sa Horthyho vláda zmocnila slobodomurárskeho archívu v Budapešti. Preskúmaním jeho materiálov sa preukázala úloha slobodomurárstva v revolúcii a následne sa v Maďarsku zakázalo.23
Po vzniku komunistických strán do nich vstúpila časť socialistov a sociálnych demokratov- slobodomurárov. Vtedy len v lóžach Veľkého východu Francúzska v Paríži bolo vyše 1000 komunistov, napr. v lóži Jean Jaures ich bolo 170-180, z celkového jej počtu 200 členov.24 Koncom r. 1922 IV. zjazd Komunistickej internacionály vyhlásil nezlučiteľnosť členstva v komunistickej strane a v slobodomurárstve. Obdobne i slobodomurárstvo prijalo túto zásadu. Niektorí komunisti- slobodomurári si vybrali komunistické hnutie. Iní dali prednosť slobodomurárstvu, napr. generálny tajomník komunistickej strany Francúzska Frossard.25 No toto oddelenie nikdy nebolo dôsledné, najmä po 2. sv. vojne. Napr. v r. 1978 na čele pätiny lóží Veľkého východu Francúzska stáli komunisti.26
Aj keď sa komunistické režimy stavali záporne k slobodomurárstvu (s výnimkou Kuby), postoj jeho predstaviteľov aj ku stalinistickému režimu bol priaznivejší ako ku Katolíckej cirkvi.27 Totiž komunistické režimy uskutočňovali viaceré významné slobodomurárske ciele: masové rozšírenie rozvodov, potratov a pod. Aj hlavný komunistický symbol- päťcípa hviezda, bol prevzatý zo slobodomurárskej symboliky.
Aj po oficiálnom zastavení činnosti slobodomurárstva v týchto režimoch sa časť jeho členov naďalej tajne stretávala. Dokonca udržiavali spojenie so svojimi druhmi na Západe. Tam časť emigrantov zo socialistických štátov vstupovala do osobitných lóží, napr. emigranti z Maďarska do lóže Martinovics. Zároveň sa tam, predovšetkým v Paríži, do lóží robil tajný nábor občanov zo socialistických štátov, predovšetkým tých, ktorí sa dlhšie služobne zdržiavali na Západe. Občania Juhoslávie sa prijímali v švajčiarskom Lausanne. Noví členovia po návrate domov mali lákať a prijímať ďalších členov.28 Podľa niektorých prameňov slobodomurármi boli aj niektorí vodcovia komunistických strán. Ako slobodomurára uvádza diktátora Rumunska N. Ceauşescua aj slobodomurár Pier Carpi29, slobodomurárska internetová stránka ako slobodomurára spomína vodcu Juhoslávie J. Broza Tita.30 Obaja sa odklonili od ZSSR, hlavného komunistického strediska.           
Slobodomurári si pripisujú značné zásluhy na odstraňovaní komunistickej moci. Bývalý veľmajster Veľkého východu Talianska, Armando Corona, v týždenníku Il Sabato 5. 12. 1989 vyhlásil: „Pomohli sme mnohým ľuďom vo východnej Európe. V Poľsku je veľa našich bratov, veľmi činných, ktorí mali veľmi významnú úlohu v zrýchení procesov liberalizácie. Sám pokus Gorbačova by sa nepodaril bez našej pevnej podpory.“31
Po zániku komunistických diktatúr vo východnej Európe slobodomurári okamžite vyvinuli značné úsilie, aby pri jej novom usporiadaní mali rozhodujúcu úlohu a kresťanstvo ostalo potlačené. Preto financovali početné laické hnutia, aby sťažili vznik kresťanských strán, snažili sa pretiahnuť komunistov na svoju stranu a pripútať ich k Socialistickej internacionále. S nemalým úspechom sa všade vo východnej Európe snažili dostať pod svoju kontrolu novovzniknuté noviny a časopisy (spočiatku v nej nejestvovali súkromné elektronické masmédiá).32 Na verejnosti síce slovne odsudzovali komunistické zákonodarstvo proti cirkvi, no v praktickej politike sa zasadzovali o jeho zachovanie.33 Rýchlej obnove slobodomurárstva pomáhalo jeho tajné pretrvanie za komunistických režimov, ako aj značná pomoc zo zahraničia. Noví členovia sa otvorene lákali v tlači, vystupovaním v televízii, verejnými prednáškami. Hoci nie každý záujemca bol prijatý, i tak rýchle rástlo. Napr. v r. 1993 sa oproti r. 1989 počet slobodomurárov v Maďarsku zvýšil desaťnásobne.34 V r. 2000 bolo na Východe už okolo 10 000 slobodomurárov, ku ktorým patrili aj bývalí funkcionári komunistických strán.35 Časť z nich pôsobí v lóžach so sídlom v zahraničí. Už aj na Východe sa členovia lóží dostávajú do vrcholových funkcií, ako napr. chorvátsky predseda vlády Zlatko Mateša36 (1995- 2000). 
V súčasnosti socialistické strany upúšťajú od socializácie majetku, čo mal byť dôvod ich jestvovania, ale podporujú patologické konanie v iných oblastiach života.

Cesta k totalitnej svetovláde

Cieľom slobodomurárstva je nielen vnútorné zotročenie ľudstva- hriechom, ale aj vonkajšie otroctvo. Aj toto otroctvo má byť čo najhlbšie. Nastolenie vonkajšieho otroctva uľahčuje mravný úpadok, dobrovoľné prijímanie vnútrorného otroctva. V takejto spoločnosti má mať najvyšší slobodomurár neobmedzenú moc nad životom všetkých ľudí, nižší slobodomurári úmerne svojmu postaveniu. Túto predstavu o svete zverejnil už v 18. st. vo svojej knihe „O omyloch a pravde...“ jeden z najvýznamnejších slobodomurárov tej doby, Saint Martin1. Ak by táto moc ovládala len časť ľudstva, vtedy by bola obmedzená. Preto sa slobodomurárstvo snaží ovládnuť celý svet a to prostredníctvom jedného svetového štátu. K jeho vytvoreniu smeruje už niekoľko storočí.2 K tomu si pripravuje cestu najmä šírením kozmopolitizmu, hoci šíri aj národnostnú povýšeneckosť, neznášanlivosť a rasizmus, ako napr. v juhoafrickom slobodomurárskom Broederbonde.3 
Vytvoriť svetový štát sa snaží cestou postupných krokov dvoma spôsobmi. Jedným z nich je vytvorenie svetovej autority, stojacou nad súčasnými štátmi. Prvý konkrétny krok k tomu sa podnikol v r. 1899, keď sa na mierovej konferencii v Haagu vytvoril základ pre medzinárodný súd. Podnet k nej dal ruský cár Nikolaj II., ktorého k tomu inšpirovali slobodomurári4, samotnú konferenciu viedol slobodomurár Léon Bourgeois.5 Súd mal zabrániť vojnám medzi štátmi. Napriek tomu vypukla dovtedy nevídaná vojna, 1. sv. vojna. Táto vojna bola propagandisticky pripravovaná mnoho rokov pred jej vypuknutím, napr. Nemecko sa podnecovalo na výboje vyvolávaním strachu z jeho preľudnenia maltunianizmom. Jednotlivým národom sa v novinových článkoch a v knihách predstavovali v zlom svetle tie národy a štáty, ktoré potom v tejto vojne bojovali proti sebe6 atď. Vojnu vyvolali slobodomurári.7 Niektorí z nich vopred vedeli, koľko bude trvať, napr. významný politik v Anglicku, A. J. Balfour8, na jej začiatku vyhlásil, že skončí do Vianoc r. 1918, čo sa aj splnilo. Pritom sa pravdepodobne mohla skončiť už v r. 1915, pretože Nemecko nemalo suroviny, potrebné na jej dlhodobé vedenie. Tie sa mu však dopravovali z Anglicka, z jeho dŕžav a z USA cez neutrálne štáty, a to s vedomím a súhlasom politikov v Anglicku.9 Počas vojny predstavitelia slobodomurárstva v Anglicku, Francúzsku, Portugalsku a Taliansku odmietali mierové snahy pápeža Benedikta XV.10 Touto zničujúcou vojnou sa vyvolalo priaznivé ovzdušie na  presadzovanie myšlienky nadštátnej autority, ktorá mala zabezpečiť mier. Tá sa po vojne naplnila založením Spoločnosti národov. Tá mala slobodomurársky pôvod11, slobodomurárske členstvo a slobodomurársky rozhodujúci vplyv.12 Ani vytvorenie Spoločnosti národov však nezabránilo ďalším vojnám, vrátane ešte zničujúcejšej svetovej vojne. Aj v pozadí 2. sv. vojny stálo slobodomurárstvo: v jeho lone vznikli idey vedúce k vojne, vytvorilo podmienky na ich udomácnenie sa, podporovalo hlavných protivníkov pred vznikom vojny i počas jej trvania, samo podniklo niektoré kroky k podnieteniu, k rozšíreniu a k predĺženiu vojny. Vo svete spustošenom 2. sv. vojnou sa ešte účinnejšie prijímala myšlienka nadštátnych autorít, ktoré mali slúžiť mieru. Jednou z nich sa stala OSN, vytvorená slobodomurármi13, ktorí prevažovali aj medzi jej funkcionármi.14 Tá sa stala nástupkyňou Spoločnosti národov a dosiahla ešte väčší vplyv ako ona. No ani OSN sa príliš neosvedčila v presadzovaní mieru, od jej vzniku si vojny vyžiadali milióny životov. Na druhej strane sa sama výrazne podieľa v šírení kultúry smrti, presadzuje tzv. plánovanú rodinu.15 Podporuje genocídu vo väčšine štátov sveta a vydala na ňu miliardy amerických dolárov, čo je v rozpore s jej vlastnou konvenciou o genocíde z 9. 11. 1948, ktorá odsudzuje zabraňovaniu pôrodnosti v istých skupinách ľudí.16 Štátom, ktoré odmietali podporovať umelú antikoncepciu, sa odoprela hospodárska pomoc. Takto sa pripravilo o život viac ľudí, ako v oboch svetových vojnách dohromady. Takéto konanie OSN je v rozpore aj s jej vlastnou deklaráciou ľudských práv, sformulovanou predovšetkým slobodomurárom Cassinom, začínajúcej sa slobodomurárskym zvratom o slobode, bratstve a rovnosti.17
Ďalšia nadštátna politická autorita, ktorej vznik uľahčila 2. sv. vojna, sa vytvorila pre Európu. Predstavuje druhý spôsob k vytvoreniu svetového štátu, spájanie jednotlivých štátov do jedného štátu v danej oblasti, ktorý však bude len prechodnou formou k svetovému štátu. V Európe to majú byť Spojené európske štáty, ktoré podľa vzoru USA majú byť federálnym štátom, so sociálnodemokratickou orientáciou.18 Plánovanie tohto superštátu vyšlo zo slobodomurárstva.19 Už v 18. st. hlásal vytvorenie celoeurópskej federácie so spoločným snemom slobodomurár J. J. Rousseau. V r. 1815 slobodomurár Saint Simon každému účastníkovi Viedenského kongresu odovzdal návrh usporiadať Európu na federatívnom základe so spoločným celoeurópskym snemom. Od r. 1834 sa snažil zriadiť federatívnu republiku európskych národov významný slobodomurár Giuseppe Mazzini. V r. 1847 kongres lóží v Strassburgu hovoril o vytvorení Spojených európskych štátov. Vytvorenie Spojených európskych štátov v budúcnosti  vyhlásil v r. 1848 vo francúzskom parlamente popredný slobodomurár Victor Hugo. V r. 1867 vytvorili slobodomurári Medzinárodnú spoločnosť mieru a slobody, na prvom zjazde jej predseda slobodomurár Garibaldi a ďalší účastníci nastolili projekt vytvorenia Spojených európskych štátov. Krátko po likvidácii pápežského štátu v r. 1870 slobodomurársky časopis Le Siécle napísal, že pápežský trón musel padnúť, aby sa vytvorili Spojené európske štáty pod republikánskou zástavou. V r. 1884 o plánovanom vyhlásení Spojených európskych štátov sa kladne zmienil almanach slobodomurárov v Lipsku. V r. 1904 slobodomurársky časopis L` Acacia uverejnil článok o politike rovnováhy síl do vytvorenia Spojených európskych štátov. V r. 1917 vytvorenie Spojených európskych štátov prijal konvent slobodomurárov dohodových a neutrálnych štátov v Paríži. V r. 1922 myšlienku  Spojených štátov európskych podporil konvent Veľkého východu Francúzska. V r. 1927 konvent zmiešaného slobodomurárstva vyhlásil, že je potrebné všade a pri každej vhodnej príležitosti, slovom i písmom vyvolávať ovzdušie priaznivé pre vytvorenie Spojených európskych štátov, prvého kroku k vytvoreniu Spojených štátov sveta. V 20. rokoch 20. storočia vytvorenie európskeho štátu výrazne propagoval slobodomurár Coudenhove- Kalergi z Rakúska s morálnou a materiálnou podporou rakúskej veľkolóže, ktorej bol členom.20 Tá vyzvala aj ďalšie slobodomurárske organizácie, aby Coudehoveho- Kalergiho podporili.21 Jeho snahu v týchto rokoch podporili významní slobodomurárski politici Stresemann, Herriot, Briand a ďalší. V USA bol vytvorený pomocný výbor, založený pomocou tamojších lóží a F. Warburga (ktorý sa podieľal aj na financovaní komunistického prevratu v Rusku). Podľa stanoviska Coudenhove- Kalergiho, uverejnenom v slobodomurárskom časopise Wiener Freimaurerzeitung v r. 1923, pôvodné obyvateľstvo ním navrhovanej Paneurópy sa malo zmiešať s rôznymi národmi sveta a na jej čele mali byť Židia, ako nová šľachtická rasa.22 V r. 1929 konvent Veľkého východu Francúzska uviedol, že slobodomurárstvo vo Francúzsku už pol storočia túto myšlienku propagandisticky podporuje a v r. 1932 sa prihlásil k jej autorstvu.23 V r. 1945 sa priaznivo k európskej federácii postavil americký prezident, slobodomurár Truman. V r. 1946 ju na univerzite v Zürichu propagoval popredný britský politik, slobodomurár W. Churchill, ktorého v r. 1948 potvrdili na čele hnutia za európsku jednotu.24
Prvé praktické kroky k zjednoteniu Európy na slobodomurárskych základoch podnikli  koncom 18. a začiatkom 19. st. násilnou cestou slobodomurári ovládajúci Francúzsko. Nemali trvalý úspech. Väčší úspech mal pomalší, navonok nenásilný spôsob. 2. sv. vojnou sa vytvorilo priaznivé ovzdušie na jeho presadzovanie, ako prostriedku na zabránenie vojny medzi bývalými nepriateľskými štátmi. V r. 1950 urobil k tomu prvé kroky francúzsky politik R. Schuman, na základe podnetu v r. 1946 od ministra zahraničných vecí USA D. Achesona, slobodomurára.25 Konkrétny návrh vypracoval významný slobodomurár, ópiový exfinančník Jean Monnet. Ten navrhol vytvorenie nadštátneho Európskeho spoločenstva uhlia a ocele. Hoci tlači poskytol vyhlásenie, že dohoda o tomto spoločenstve kladie základ pre európsku federáciu a založil v r. 1955 Akčný výbor pre Spojené európske štáty, tento zámer ostal verejnosti neznámy.26 Monnetov návrh si osvojili a začali presadzovať niektorí významní katolícki politici, takže vznikol mylný dojem, že má katolícky pôvod. V nasledujúcom období sa jednou z hlavných úloh slobodomurárstva v Európe stalo vytváranie zjednotenej Európy.27 Po uskutočnení Monnetom navrhnutej nadštátnej inštitúcie nasledovali pre verejnosť nečakane ďalšie kroky zo strany politikov, ktoré čoraz väčšmi prehlbovali úroveň integrácie. V súčasnosti úroveň spojenia medzi niektorými štátmi EÚ má už niektoré znaky jednotného štátu, napr. jednotnú menu.
Na usmernenie činnosti veľkých lóží v Európe bola vytvorená Európska slobodomurárska konferencia, do ktorej patria aj slobodomurári v Turecku. Jej vznik sa pripravoval v podobe medzinárodného kolokvia „Sociálne práva občana Európy“, ktoré sa uskutočnilo 12.-13. 6. 1992 v Štrasburgu pod záštitou generálnej tajomníčky Rady Európy Catheriny Lalumierovej.28 Vytvorila sa 5. 6. 1993. Schválila Európsku slobodomurársku zmluvu. Podľa nej sa má vytvoriť slobodomurárska Európa bez odchýliek a kompromisov, t. j. na zásade laickosti, s oddelením cirkvi od štátu.29                        
Avšak aj pre stavbu európskeho domu platia slová sv. Písma: „Ak nebude dom stavať Pán, nadarmo sa trápia tí, čo stavajú ho...“.30 Ak sa aj podarí vytvoriť politicky jednotnú Európu, no bez skutočných duchovných základov, nádeje o blahobyte a bratstve sa nesplnia. To ukázal aj osud komunistického hnutia. To takisto v mene vedy, pokroku a humanity sľubovalo vybudovanie pozemského raja, dokonca v krátkom čase. Ten mal byť vytvorený čisto ľudskými silami, bez Boha a proti Bohu. Pod zámienkou jeho vytvorenia komunisti bezohľadne obetovali desiatky miliónov životov, no sľubovaný raj nenastal. Naopak, nimi ovládané krajiny v hospodárskej i v technickej oblasti zaostali za ostatným svetom, ľudia namiesto polepšenia sa morálne upadli. Aj táto veľmi draho zaplatená skúsenosť by mala dostatočne slúžiť na poučenie pred novou stavbou babylonskej veže.
Slobodomurárska Európa, o ktorej v r. 1964 popredný slobodomurár Francúzska Y. Marsaudon uisťoval, že sa stane skutočnosťou31, má nahradiť predchádzajúcu snahu o vytvorenie spoločenstva národov na kresťanskom základe. Jeho návrh pochádza už z r. 47632, keď zanikla Západorímska ríša. Mala sa vytvoriť monarchia Svätá rímska ríša, s pápežom ako najvyššou duchovnou hlavou a kráľmi ako politickými vládcami. Táto myšlienka sa uskutočnila len čiastočne. Pápež bol istý čas duchovnou hlavou mnohých krajín. Jeho blahodarný vplyv zasahoval i do politickej oblasti, no v obmedzenej miere. Pôsobil proti zneužívaniu moci panovníkmi a zmieroval ich. Napr. v r. 1052 pápež Lev IX. na žiadosť uhorského kráľa Andreja I. podnikol dlhú cestu až k Bratislave, aby sprostredkoval mier medzi ním a nemeckým cisárom Henrichom III. Táto európska duchovná jednota dostala vážnu trhlinu rozkolom v 11. storočí medzi západnou a východnou cirkvou, rozdelením na katolíkov a pravoslávnych. K ešte hlbšiemu rozkolu došlo v 16. storočí nástupom protestantizmu. V politickej oblasti táto predstava našla vyjadrenie obnovením hodnosti rímskeho cisára v r. 800, neskôr aj rímskej ríše (dodatočne s prívlastkom svätá) v časti Európy. Jej cisári mali pomerne slabé postavenie a niekedy sa namiesto spolupráce dostávali s pápežmi do sporu. V r. 1806 zanikla. 
Pripravovaná svetová vláda sa označuje slobodomurárskym výrazom nový svetový  poriadok33, prípadne nový poriadok, nový medzinárodný poriadok, svetová jednota a pod. Má pozostávať zo supercirkvi. Tá sa vytvorí vonkajším spojením rôznych náboženstiev. Bude mať okultistické pozadie a bude namierená proti Katolíckej cirkvi. Má predstavovať neviditeľnú diktatúru pod podobou demokracie.34 Vláda sa má ustanoviť dohodou alebo násilím. K tomu má slúžiť vyvolanie pocitu existenčného ohrozenia, hoci nepodloženého. Za pocit istoty a prísľubu blahobytu sa ľudia majú vzdať osobných práv.35
V príprave na tento totalitný systém sa už teraz zavádza dôkladná kontrola obyvateľstva. Napr. už teraz slobodomurári, úplne kontrolujúci Európsku úniu, údajne kontrolujú leteckú dopravu: kto, kedy a kam letel.36 Pomocou techniky, najmä počítačových systémov, možno skúmať, zaznamenávať a kontrolovať najrozličnejšie oblasti života, a to bez želania, prípadne i vedomia majiteľov a užívateľov daných vecí. Napr. pri zapojení sa na internet si možno zistiť obsah súborov daného počítača a kontrolovať obsah e-mailovej pošty, pri nákupe elektronickou úverovou kartou sa dá zistiť čas, miesto a rozsah nákupu, dá sa určiť a archivovať poloha mobilného telefónu, cez neho aj pri jeho vypnutí možno odpočúvať jeho okolie atď.
Podľa názorov niektorých katolíckych duchovných, vyjadrených už v 19. a 20. st., slobodomurárstvo nesie pečať Antikrista37, ktorému pripravuje cestu.38 Ten má byť jeho posledným vodcom.39 V súlade s týmito názormi sú najnovšie kroky vo svete na kontrolu a ovládanie ľudí. Už v 70. rokoch 20. st. sa v sídle vtedajšej Európskej hospodárskej komisie v Bruseli nachádzal superpočítač, nazvaný Šelma. V ňom sa sústreďujú údaje o celom živote každej osoby zo spriemyselnených krajín (meno, zamestnanie, nadanie, osobná orientácia atď.). Údaje o týchto ľuďoch majú vstupný kód 666. V Luxemburgu sa nachádza ešte výkonnejší počítač, nazvaný Znamenie šelmy, schopný obsiahnuť údaje o všetkých obyvateľoch Zeme. Ten má tak isto vstupný kód 666. Následne na základe Schengenskej dohody z r. 1985 sa postupne obyvateľom EÚ začali zavádzať elektonické plastické preukazy totožnosti napojené na ústredný počítač v Štrasburgu, s hlavným kódovým číslom 666. Plánuje sa pridelenie osobného identifikačného čísla každému človeku na Zemi, ktoré bude 18- miestne a rozdelené do šiestich skupín trojmiestnych čísiel. Toto číslo má byť fyzicky spojené s daným človekom: buď označením pomocou laserového lúča pod povrch kože, no skôr voperovaním mikroprocesora pod kožu. V oboch prípadoch to má byť na pravej ruke alebo na čele (tam sú najvhodnejšie miesta v tele na nabíjanie batérie mikročipu samotným človekom). Po technickej stránke už tento zámer začína byť reálne uskutočniteľný. Takisto v právnej oblasti prebiehajú prvé kroky na jeho zavádzanie. 13. 10. 2004 úrad USA Food and Drug Administration (Správa potravín a liekov) schválil predbežne nepovinné užívanie elektronického mikročipu, „verichipu“, pre zdravotné účely. Takisto sa bude môcť využiť pre kúpu a predaj. Objavila sa už firma, CityWatcher.com zo Cincinnati v USA, ktorá vyžaduje, aby ho jej zamestnanci používali k vstupu do chráneného strediska firmy. Mikročip je veľkosti zrnka ryže, do pravej ruky sa zavádza injekčnou striekačkou. Bude funkčný po celý život svojho nositeľa. Prijíma a vysiela signály, takže jeho nositeľ sa bude dať z družíc zamerať s presnosťou na metre. Aktivuje sa zvláštnym skenerom. Mikročipy môžu nielen kontrolovať dané osoby, ale ich aj ovplyvňovať, napr. vyvolaním šoku alebo zvýšením hladiny adrenalínu v krvi. Už niekoľko desaťročí je číslo 666 vstupným kódom pri čoraz viac používanom všeobecnom čiarkovom tovarovom kóde na označovanie tovarov. Môže sa využívať i na identifikáciu ľudí, ako je to v súčasnom Rusku pri platení daní. Kód pozostáva z troch dvojíc, obvykle predĺžených čiarok, na začiatku, v strede a na konci súboru čiarok. Pritom z technického hľadiska sa čiarkový kód dal riešiť aj iným spôsobom, bez tohto čísla, lebo ono nie je nevyhnutným, ba ani len účelným v kóde. Zároveň pri nákupe a predaji sa čoraz viac presadzuje bezhotovostná platba, napr. prostredníctvom nákupných kariet. Platobné karty možno stratiť alebo ich možno ukradnúť, preto možno očakávať propagandu za fyzické spojenie nositeľa informácií o stave osobného účtu (prípadne ďalších osobných údajov, ako o zdravotnom stave atď.) s danou osobou v podobe mikročipu. Takto osoba, ktorá neprijme označenie, alebo ktorej číslo bude vymazané z ústredného počítača (po zrušení národných peňažných mien), nebude môcť kupovať ani predávať.40 Vzhľadom na to, že v technicky rozvinutých krajinách spoločnosť nepozostáva zo samozásobiteľov, ale jej členovia závisia od kúpy a predaja tovarov, vrátane základných potravín a často aj vody, vylúčenie z tohto systému môže mať za následok smrť. Takýto systém na ovládanie sveta  Antikristom bol predpovedaný už pred 2 000 rokmi.41 Preto v súčasnosti niektoré pravoslávne spoločenstvá odmietajú snahu politických režimov v jednotlivých štátov o povinnú indentifikáciu osôb prostredníctvom tohto kódu. V Grécku sa voči tomu postavila synoda tamojšej pravoslávnej cirkvi vo svojich okružných listoch v r. 1997 a 199842 a veriaci rozsiahlymi manifestáciami. Ich odpor bol úspešný, ako aj odpor pravoslávnych v Rusku, na Ukrajine a vo Fínsku.