Slobodomurárstvo v Anglicku

Pomocou slobodomurárstva sa táto krajina na istý čas stala najrozsiahlejšou ríšou sveta. Aj anglický slobodomurársky časopis The Freemason`s Chronicle v r. 1902 uviedol, že veľkosť Anglicka je dielom slobodomurárstva.1               
V lóžach sa vychovávalo k podpore záujmov Anglicka. Týmto záujmom bola podriadená aj slobodomurármi ovládaná tlač, ktorá bola pre nevedomú verejnosť označovaná za slobodnú tlač. Do rozhodujúcich funkcií sa mohli dostať len slobodomurári, majúci dôveru vedenia lóží. Vláda bola celkom v ich rukách. V sneme mali väčšinu a preto búrlivé debaty v ňom nemali veľký význam, lebo prijímal závery podľa predchádzajúcich rozhodnutí vyšších lóží. Preto sa najmä zahraničná politika Anglicka vyznačovala značnou stálosťou bez ohľadu na zmenu vlád. Na utajenie tohto diktátorského mechanizmu sa používali výrazy tradícia, obyčaj, džentlmenstvo atdˇ.2
Z Anglicka sa slobodomurárstvo rýchle šírilo do Európy a ostatného sveta, najmä do anglických kolónií. V zahraničí pôsobili v presúvajúcich sa anglických vojskách poľné lóže, ďalšie lóže sa zakladali v opevnených prístavoch a v pevnostiach.3 Na dobytých koloniálnych územiach priťahovalo slobodomurárstvo do svojich radov predstaviteľov miestneho obyvateľstva. Vzťahy medzi materskou krajinou a kolóniami mali upevňovať početné lóže v Londýne. Navštevovali ich slobodomurári z kolónií, keď prichádzali do hlavného mesta.4 K vytváraniu lojality k Anglicku slúžilo aj posielanie detí miestnych kniežat do Anglicka a ich výchova v slobodomurárskych školách.5 Slobodomurárstvo sa zvlášť rozmohlo v tých krajinách, v ktorých rozhodujúci podiel v zložení obyvateľstva začali mať prisťahovalci z Anglicka. Napr. v r. 1988 v Kanade malo 200 000 členov, v Austrálii 160 000, na Novom Zélande 31 000.6
Koncom 18. st. v Írsku, ktoré bolo vtedy anglickou kolóniou, založil slobodomurár T. Wilson protikatolícky, navonok protestantský Oranžský rád7, ktorý pôsobil aj v Anglicku. Ten ovládajú slobodomurári a slúži ich záujmom.8 Na druhej strane slobodomurári v polovici 19. st. založili a naplnili svojím duchom zdanlivú katolícku organizáciu feniánov, údajne sa snažiacu o nezávislosť Írska. Nepriniesla Írsku nijaký úžitok, len veľa zla. Pod pláštikom záujmu národa, bez toho, aby ohrozila cudziu vládu, poškodila Katolícku cirkev, a to tak, ako by sa to nebolo dosiahlo prenasledovaním alebo inými spôsobmi. Podkopala katolícku vieru, u veriacich ničila lásku a autoritu k vlastným kňazom.9
Slobodomurárske väzby sa ukázali byť užitočnými pre Anglicko aj po rozpade koloniálnej ríše. Slobodomurári v osamostatnených krajinách neboli nepriateľsky naladení proti cudziemu kapitálu, ktorého predstavitelia často tiež patrili do lóží.10 Podobne aj po osamostatnení kolónií ostatných štátov sa miestni slobodomurári dostávali do významných funkcií, napr. v Indonézii sa stal prezidentom slobodomurár Sukarno.11
Odlišne ako v Anglicku a v jeho kolóniách postupovalo slobodomurárstvo v iných štátoch. Tie oslabovalo. A to buď nepriamo šírením rozličných teórií namierených proti náboženstvu a vlastenectvu, ako aj priamo vyvolávaním nepokojov, povstaní, revolúcií, prevratov, vojen. Ak bolo potrebné daný štát oslabiť, z týchto lóží sa šírilo heslo o samourčení národov, ak posilniť, tak sa z nich šírilo heslo o zjednotení národov.12 Anglická vláda a tajné anglické spoločnosti finančne podporovali slobodomurárov vo Francúzsku, čím zohrali rozhodujúcu úlohu v uskutočnení revolúcie koncom 18. st. Po r. 1813 prevzalo slobodomurárstvo v Anglicku vodcovstvo vo svete a jeho revolučného politického ducha bol cítiť v Európe i v Amerike. Predseda vlády Palmerston bol jedným z najvyšších predstaviteľov svetového slobodomurárstva. K revolučným zvratom slúžila i anglická diplomacia. Anglicko v tom čase vyhlásilo, že podporuje všetko demokratické (t. j. revolučné) hnutie vo svete. Táto politika sa prejavila úspechom i bez úspechu v Brazílii, v Portugalsku, v Holandsku, v Belgicku, v Rusku, v Poľsku, vo Švajčiarsku, v Taliansku, v Uhorsku.13 Slobodomurármi ovládaná zahraničná politika Anglicka sa výrazne prejavovala v európskych dejinách aj presadzovaním tzv. rovnováhy síl. Bez ohľadu na morálnu oprávnenosť Anglicko vo vojenských konfliktoch až do 2. svetovej vojny podporovalo druhý najsilnejší štát na európskej pevnine a s ním spojené menšie štáty proti jej najsilnejšiemu štátu, čím si zabezpečovalo mocenský vplyv.14 Anglicko malo aj nemalý podiel na vzniku 1. sv. vojny, na ktorú sa dlhodobe pripravovalo. Zámerne sa nevyjadrilo, že sa postaví na stranu odporcov Nemecka. Ak by tak urobilo, Nemecko by nevstúpilo do vojny.15 
Počas tejto vojny minister námorníctva, slobodomurár W. Churchill16, ktorý „predvídal“ jej vypuknutie medzi Anglickom a Nemeckom, sa podieľal na zámernom potopení anglickej lode Lusitania. Táto loď plávala z USA do Anglicka. Na jej palube boli civilisti, no zároveň tajne viezla vojnový materiál. Informácie o preprave vojnového materiálu sa zámerne prezradili nemeckej spravodajskej službe. Hoci Churchill vedel, že v smere plavby Lusitanie sa nachádzajú nemecké ponorky, prikázal vojnovej lodi, ktorá ju mala sprevádzať, návrat do prístavu. Lusitaniu 7. 5. 1915 potopila nemecká ponorka. Pritom zahynulo vyše 1000 ľudí. Cieľom tejto cynicky vyprovokovanej tragédie bolo vyvolať šok medzi obyvateľmi USA, ktorým sa ani dodatočne neprezradilo, že Lusitania viezla vojnový materiál. Tak sa mal zmeniť ich odmietavý postoj k vstupu USA do vojny.17 
Na rozdiel od zdanlivej demokracie podporovanej mimo Anglicka, v samotnom Anglicku je slobodomurárstvo nedemokratické, aristokratické. Jeho veľmajstrom je kráľ, prípadne príslušník kráľovskej rodiny. V súčasnosti, keď na čele monarchie je kráľovná Alžbeta II., na čele Zjednotenej lóže Anglicka je jej bratanec, vojvoda z Kentu. Kráľovná má patronát nad ženskými lóžami.18 Veľmajster má nedemokratické právo odmietnuť všetky uznesenia veľkolóže. Významná funkcia v slobodomurárstve spojená s právom veta dáva príslušníkom kráľovskej rodiny oveľa väčšiu moc, než akú by mali mať podľa zákonov. Príslušníci kráľovskej rodiny sú na čele škótskej veľkolóže a niektorých provinčných veľkolóží. Podobne v mnohých provinčných veľkolóžach lóžach je tradíciou, že ich vedenie sa dedí v najvýznamnejších rodinách v kraji.19
Postup v spoločenskej funkcii v Anglicku prináša so sebou pozvanie vstúpiť do lóže.20 Istý čas všetky osoby so známymi menami boli jeho členmi.21 V Anglicku, ako aj v ostatných anglosaských štátoch, je slobodomurárstvo tesne prepletené s politickou vládou a štátnym aparátom, o čom sa zmienil aj bývalý veľmajstr R. Leray.22  V hospodárskom živote má zvlášť veľký vplyv medyi bankármi: jednotlivé banky mávali osobitné lóže pre svojich zamestnancov a dodnes pre bankárov je nemožným nebyť členmi uzavretých slobodomurárskych klubov.
Mnohé lóže združujú ľudí podľa zamestnania alebo záujmov a tak časť slobodomurárov je súčasne členmi niekoľkých špecializovaných lóží. K takýmto lóžam patrí napr. Guild Halle, založená v r. 1900 starostom Londýna, slobodomurárom Strongom pre zamestnancov tohto mesta23, alebo New Welcome Lodge, založená v r. 1929 princom Waleským pre funkcionárov labouristickej strany.24
Rozmach slobodomurárstva umožnil jeho členom vytvoriť si účinné spôsoby na zničenie nepohodlnej osoby. Cez slobodomurárske kontakty v polícii, medzi lekármi, právnikmi, podnikateľmi, na pošte (kde sa môžu zhotoviť kópie z korešpodencie danej osoby), sa môžu rýchle získať podrobné informácie o dotyčnom človeku. Potom nastávajú konkrétne kroky. Policajti- slobodomurári ho môžu zadržať pod zámienkou obchodovania s drogami, náhle sa od neho žiada zaplatiť zvýšený účet. V zamestnaní ho nútia vykonávať zbytočnú prácu alebo ho z neho prepustia a nezoženie si ďalšie zamestnanie. Človek sa stane obeťou tajného sprisahania a jeho okolie vysvetľovanie jeho neúspechov prijíma ako výplod fantázie alebo paranoika. Niektorí z postihnutých spáchajú samovraždu.25
Za takýchto pomerov verejné kritické postoje k slobodomurárstvu dlhodobo takmer nejestvovali. K výnimkám patril návrh labouristického poslanca Longdena v apríli 1951 na vymenovanie komisie pre zistenie vplyvu slobodomurárov na náboženský, spoločenský a administratívny život vo V. Británii. Tento návrh však odmietol minister zahraničných vecí Morrison a zároveň predseda labouristickej strany. Takisto ho odmietol aj predseda vlády, ktorý ho označil za neprípustný.26 V tom čase pôvodne anglikánsky kňaz, neskôr katolík Walton Hannah, napísal o slobodomurárstve niekoľko kníh. V nich poukázal na to, že Veľký staviteľ sveta nie je Boh v kresťanskom chápaní. Preto by kresťania, najmä biskupi anglikánskej cirkvi, nemali vstupovať do lóží. Jeho diela tiež nemali väčší dosah. Oveľa väčší ohlas mala kniha spisovateľa Stephena Knighta „Bratstvo. Tajomný svet slobodomurárov“, vydaná po veľkých ťažkostiach v r. 1984. V nej autor poukázal aj na slobodomurárske       zvýhodňovanie sa na úkor spravodlivosti.27 V r. 1985 (  ) poslanci labouristickej strany sa v Európskom parlamente neúspešne snažili presadiť rezolúcie, požadujúce zverejniť príslušnosť jeho poslancov a úradníkov k slobodomurárstvu.28 No aj tak preniklo na verejnosť, že jeho vplyv je tam značný: pre týchto poslancov a odborných pracovníkov v Štrasburgu jestvuje lóža Európa, pri ďalších orgánoch EÚ pôsobia ďalšie podobné lóže29, a v súčasnosti podľa slov bývalého veľmajstra Veľkého východu Španieska J. Corominasa 60 % poslancov Európskeho parlamentu sú slobodomurári.30 V tom istom roku Britská metodistická cirkev vystríhala pred kompromisom vo viere, ktorého sa dopúšťajú kresťania vstupujúci do lóží. V r. 1987 Generálna synoda anglikánskej cirkvi odsúdila slobodomurárstvo. Niektoré slobodomurárske obrady označila za zjavné zlo.31 V r. 1989 spisovateľ Martin Short vydal knihu „Vo vnútri bratstva. Ďalšie tajomstvo slobodomurárov“. V nej okrem iného uverejnil zoznam významných sudcov- slobodomurárov. Short zaslal britským poslancom dotazník, týkajúci sa ich príslušnosti k slobodomurárstvu. Podľa autora mnoho slobodomurárov lživo poprelo svoje členstvo. Medzi nimi bol aj bývalý predseda Konzervatívnej strany C. Parkinson a bývalý minister vnútra W. Whitelaw. Od konca 80. rokov sa rozmohli kritické hlasy voči slobodomurárstvu aj v britskom sneme. Vtedy sa v ňom sa začala debata o ohrození demokratického zriadenia zo strany slobodomurárstva. Poslanci labouristickej strany pripravili návrh zákona, podľa ktorého by kandidáti do verejných úradov mali zverejniť svoju prípadnú príslušnosť v tajných spolkoch. Zákon neprešiel, ale debata sa neukončila. V marci 1993 poslanec Mullin intepretoval v tejto súvislosti ministra Jacksona, že v 39 člennom zastupiteľstve grófstva Lancaster je 34 slobodomurárov. V r. 1996 denník The Guardian zverejnil, že predseda vládnej komisie pre súdne omyly F. Crawford je členom elitnej lóže Royal Arch, ktorej členovia, ako aj ostatní slobodomurári v Británii, prisahajú brániť svojich slobodomurárskych druhov za každých okolností. Dokonca aj vtedy, ak by sa dopustili trestného činu. Nasledovali početné ohlasy, aby Crawford odstúpil. V súvislosti so škandálom okolo Crawforda sa začalo čoraz častejšie hovoriť, že o mnohých kariérach na britských ostrovoch rozhoduje členstvo v slobodomurárstve. V r. 1997 sa v sneme i mimo neho začalo hovoriť o potrebe protislobodomurárskej previerky. V r. 1998 sa sa k tomu urobil prvý, hoci nedostačujúci krok. Bolo vydané vládne nariadenie, podľa ktorého pracovníci justície, dôstojníci polície a iní verejní činitelia sa majú vyjadriť, či sú členmi lóží.32 Mnohí však neurobili tak.