Slobodomurárstvo vo Francúzsku

Pôsobením slobodomurárstva stratilo Francúzsko postavenie najvýznamnejšej európskej krajiny v oblasti mocenskej a kultúrnej. No zároveň Francúzsko obohatilo svet početnou kvalitnou literatúrou, odhaľujúcou ničivú povahu slobodomurárstva. 
Svetlo kresťanstva sa vo francúzskej spoločnosti v 18. storočí snažili zhasiť sluhovia temna, ktorí sa nazvali osvietenci: publicisti d´Alembert, Diderot, Helvétius, Holbach, Montesquieu, Rousseau, Voltaire atď. Všetci boli slobodomurármi.1 Najvýznamnejší z nich bol Voltaire. Toho, podobne ako niektorých ďalších z týchto spisovateľov k odpadu od katolíckej viery priviedlo čítanie antických pohanských spisovateľov v detstve. Podobný dopad tieto diela mali aj na sv. Augustína.2 Ten sa však navrátil do Katolíckej cirkvi vytrvalými modlitbami svojej matky. Voltaire sa stal slobodomurárom asi v r. 1726, počas svojho pobytu v Anglicku.3 Po svojom návrate do Francúzska v r. 1728 začal bojovať proti Katolíckej cirkvi. Tak konal 50 rokov, pričom posledných 25 rokov svojho života svoj spisovateľský talent použil výlučne na to, aby porazil Krista.4 Tvrdil, že zničí cirkev5 a vyvráti Kristove slová, že odolá všetkým útokom. Značný dôraz kládol na výsmech.   
Voltaire a niektorí ďalší z  týchto spisovateľov zamerali svoje úsilie spočiatku najmä na vzdelaných ľudí, ktorých chceli premeniť na bezbožníkov. Preto vydali encyklopédiu, ktorá mala byť najvyššou autoritou namiesto sv. Písma. Encyklopédia mala úspech, no nie preto, že by vynikala formou alebo obsahom. Francúzsko malo vtedy dosť iných nadaných spisovateľov a zhubnosť zásad encyklopédie sa dostatočne prejavila vtedy, keď mali možnosť uplatniť sa v živote. Ibaže encyklopédii, na rozdiel od týchto spisovateľov, robili slobodomurárske lóže reklamu.6 Všetky noviny ju chválili. Tých, ktorí sa ozvali proti jej protináboženskému zameraniu, Voltaire s d´Alembertom označovali za nepriateľov vedy a fanatikov.7 Pritom t oto dielo bolo namierené nielen proti cirkvi, ale v mnohom prispelo aj k falšovaniu vedy. Sám Diderot, jeden z hlavných zostavovateľov encyklopédie, hodnotil svojich druhov ako nedoukov, ktorí chceli vyniknúť. No povrchní ľudia sa považovali za učencov, keď mali niekoľko jej zväzkov.8 A tak sa encyklopédia stala základom súkromných a verejných knižníc.
Okrem encyklopédie vydávali títo sprisahanci literatúru aj pre širšie vrstvy. Snažili sa ju písať pútavo. Po istej dobe dokázali v Holandsku každý týždeň vydať časopisy, namierené proti viere a mravom.9 Táto tlač sa dodávala sa kníhkupcom a potulným predavačom aj zadarmo, aby sa mohla predávať za najnižšiu možnú cenu. Vydávala sa aj pod menom vymysleného alebo zomretého autora10, obsahovala vymyslené príbehy.11 Takto napr. Diderot osočil rehoľníčky v románe Mníška.12
Pre Voltairea bola lož nielen prípustná, ale aj životne nutná pre dosiahnutie jeho cieľa, dokonca ju označil za cnosť. Aj svojich druhov žiadal: „Musíme luhať ako diabol, nie bojácne, nie pre okamih, ale smelo a ustavične... Luhajte, len luhajte, milí priatelia.“13 Vo svojom konaní bol Voltaire vedený aj ctižiadostivosťou, na uspokojenie ktorej sa neštítil použiť nijaké prostriedky. Nectili ho ani jeho početné mimomanželské vzťahy14, dvojtvárnosť a rasizmus. Verejne hlásal zrušenie nevoľníctva, ale svojim priateľom písal, že ľud potrebuje jarmo a ostrý kyjak. Černochov nazýval zvieratmi a dokazoval, že sú od prirodzenosti otrokmi iných ľudí.15
Proti Katolíckej cirkvi Voltaire navrhol ísť cestou postupných krokov. Nimi sa mala najskôr oslabiť a potom bezohľadným terorom zničiť.16 Vo Francúzsku sa to začalo sťažením vstupu do rehoľného stavu17 a najmä zákazom jezuitskej rehole v r. 1764. V tom zohral nemalú úlohu slobodomurár minister Choiseul.18 Jezuitov v školách zastúpili profesori vybraní d`Alembertom. Z týchto škôl potom vyrástlo pokolenie, ktorého dielom bola   slobodomurárska revolúcia o štvrť storočie neskôr.19 Podľa revolucionára slobodomurára Rabauda Saint Etienna, bez odstránenia jezuitov by sa revolúcia nemohla uskutočniť.20 V r. 1773 slobodomurári dokonca dosiahli dočasné zrušenie jezuitskej rehole samotným pápežom Klementom XIV. Aj podľa slobodomurárskeho autora Mašľana to bolo v dôsledku ich agitácie.21 Mašľan už neuviedol, že agitácia pozostávala z najhorších lží. Bola súčasťou dlhodobého medzinárodného slobodomurárskeho plánu, ktorý pochádzal najneskôr z r. 1752.22 Agitáciu sprevádzal silný nátlak na pápeža.
Voltaire síce spôsobil Katolíckej cirkvi značné škody, ale nezničil ju. V r. 1778, v tom roku, keď jej podľa svojho vyjadrenia mal ísť na pohreb, išlo sa na pohreb jemu.23 Pred svojou smrťou sa chcel zmieriť s Bohom, ale jeho odchovanci k nemu nepustili kňaza. Zomrel v obrovskom zúfalstve.24 Dr. Fruchen, ktorý bol toho svedkom, sa vyjadril, že to bol taký strašný pohľad, že keby tí, ktorých Voltaire zviedol svojou tvorbou, boli pri umierajúcom, nedokázali by zotrvať v jeho učení.25 Podobne aj cítil d´Alembert pred smrťou výčitky svedomia a chcel sa zmieriť s Bohom. Ale slobodomurár Condorcet k nemu tiež nepripustil katolíckeho kňaza.26
V tom čase bolo slobodomurárstvo už mohutné a jeho predstavitelia mali silné zastúpenie na najdôležitejších miestach. Aj kráľ bol nimi obkľúčený.27 Služobný postup vo vojsku, v súdnictve, vo verejných službách, ba aj výnosné funkcie v cirkvi sa stali nemožnými bez podpory slobodomurárstva.28 Tak sa vytvárali podmienky k tomu, aby uchopilo moc. K tomu využilo aj finančnú krízu Francúzska, ktorú vyvolal vysoký štátny dlh. Ten sa v značnej miere vytvoril podporou severoamerických slobodomurárskych vzbúrencov proti Anglicku. Podporu cez svoje slobodomurárske kontakty dojednal veľvyslanec vzbúrencov vo Francúzsku a zároveň ctihodný majster francúzskej lóže Les Neuf Soeurs (Deväť sestrier- t. j. múz) Benjamin Franklin. Členmi tejto lóže boli významní činitelia v tom i neskoršom čase: d´Alembert, Bailly, Brissot, Condorcet, Danton, Desmoulins, Fauchet, Lacépede, La Séze, Lafayette, Pastoret, Sieyes, Voltaire a iní.29 Na vyriešenie krízy kráľ na návrh svojich poradcov, slobodomurárov Neckera a Turgota, chcel nájsť východisko po  porade so snemom. Tajným, no skutočným cieľom zvolania snemu, o ktorom vedeli len vodcovia slobodomurárstva, bolo zvrhnutie jestvujúceho zriadenia vo Francúzsku.30
Snem predstavovali zvolení zástupcovia šľachty, duchovenstva a ostatného obyvateľstva- generálne stavy. Asi tri štvrtiny ich členov predstavovali slobodomurári31, ktorí mali vplyv najmä v najpočetnejšom, v treťom stave. Na ich úspechu vo voľbách do nich mali zásluhu peniaze a propaganda lóží.32 Slobodomurári takisto presadili takú organizačnú štruktúru generálnych stavov, ktorou mohli presadiť neskoršie revolučné zmeny.33
Uchopenie moci uľahčil umelý nedostatok obilia na jar a v lete 1789. To sa vo veľkom množstve skupovalo a následne schovalo alebo vyviezlo z krajiny ľudmi z okruhu veľmajstra jednej z dvoch francúzskych veľkolóží, Veľkého východu Francúzska, princa Filipa Orleánskeho34, napr. ministrom Neckerom. Tým sa mal ľud do krajnosti poštvať proti dobrosrdečnému a miernemu kráľovi Ľudovítovi XVI., šľachte a duchovenstvu.35 Kráľ sa úprimne snažil zlepšiť postavenie roľníkov, ktoré bolo lepšie ako v prevažnej väčšine európskych krajín, zrušením pre nich nepriaznivých zákonov. V tom mu bránili revolucionári, želajúci si nespokojnosť obyvateľstva, lebo ju chceli využiť na svoje ciele.36
Významnú úlohu v príprave a v počiatočnom priebehu revolúcie zohral Filip Orléansky. Princ pripravoval revolúciu spolu s ostatnými slobodomurárskymi vodcami: Mirabeuom, Dumouriezom, Le Peletierom, Lamethom, Dantonom, Sieyesom, Lafayettom atď. Tí zasadali v lóžach vyššieho stupňa, riadiac pritom slobodomurárov nižšieho stupňa. Tak pripravili „neočakávané“ povstanie v r. 1789.37 Princ, najzámožnejší človek vo Francúzsku, aj v rozsiahlej miere financoval povstanie.38 Konal tak z nenávisti ku kráľovi a z túžby zaujať jeho miesto.39 Na území Francúzska bolo asi 900 lóží všetkých stupňov, niekoľko desiatok lóží pôsobilo v jeho kolóniách.40 Bolo v nich niekoľko desiatok tisíc osôb.41
Nemalú úlohu v príprave a neskôr v rozduchávaní revolúcie zohral princov palác Royal v Paríži. Do tohto paláca, strediska záhaľky, prostitúcie a revolučnej agitácie, polícia nesmela vkročiť, lebo bol chránený výsadami kráľovského orleánskeho rodu. V ňom sa celý deň konali agitačné zhromaždenia s revolučnými prejavmi, ktoré počúvali tisíce ľudí. Napr. slobodomurár Desmoulins verejne navádzal na vzburu tým, že víťazov nikdy neočakávala bohatšia korisť. Alebo lživo obviňoval kráľovský dvor, že zamýšľal vyvraždiť tzv. vlastencov, t. j. revolucionárov. Zároveň sa tam tlačili revolučné brožúry. Takmer každú hodinu vyšiel nový titul. Z tohto paláca sa podporovali vzbúrení vojaci, zastrašovali sa nepohodlní ľudia- predovšetkým poslanci, ktorí nehlasovali za prevratné revolučné návrhy. Vyhrážalo sa im podpálením domu alebo povraždením rodinných príslušníkov. Mená poslancov poskytovala organizovaná platená skupina asi 600 divákov v sneme. Hoci to nebolo povolené, zúčastňovali sa na jeho zasadnutiach. Pritom robili nátlak na poslancov počas hlasovania potleskom, pokrikom a ohrozovali tých, ktorí nehlasovali za revolučné návrhy. Zoznamy týchto poslancov poskytovali aj niekoľkotisícovému davu zdržujúcemu sa pred snemovňou. Ten ich potom tiež fyzicky ohrozoval. Pomocou tohto nátlaku veľmi malá, 10- 30 členná radikálna poslanecká menšina, presadila niekoľko dekrétov, vrátane toho, ktorým sa zástupcovia tretieho stavu 17. 6. 1789, pôvodne tvoriaci poradný orgán moci, vyhlásili za predstaviteľa ľudu- národné zhromaždenie. Pritom medzi nimi nebol ani jeden roľník, ktorí predstavovali väčšinu nielen tohto stavu, ale obyvateľov Francúzska vôbec, väčšina týchto poslancov boli právnici. Pôvodne proti tomuto návrhu chcelo hlasovať vyše 300 poslancov, t. j. asi polovica členov tohto stavu. Po napadnutí jedného poslanca, nesúhlasiaceho s takýmto návrhom, sa dodatočne proti nemu odvážilo hlasovať len 90 poslancov. Krátko po prijatí tohto návrhu sa k zástupcom tretieho stavu pripojili aj zástupcovia prvého a druhého stavu.42
Už pred samotnou revolúciou princ vyskúšal možnosť vyvolať vzburu pomocou peňazí a nádeje lúpiť.43 K tomu použil i miestnych slobodomurárov z istej parížskej štvrte, ktorých krátko pred touto udalosťou prijali do lóže. 25. 4. 1789 sa v Paríži rozšírila správa, že továrnik Réveillon hovoril zle na predvolebnom zhromaždení (t. j. o ľude) a že robotník môže žiť z 15 sous denne. Preto sa treba na Réveillona vrhnúť a všetko mu spáliť. Bola to lož, lebo Réveillon platil svojim robotníkom prinajmenšom 25 sous. Dokonca napriek nedostatku práce nikoho neprepúšťal, platil všetkým nezníženú mzdu a tak živil stovky rodín. No týmto osočením vznikli nepokoje, ktoré vyvrcholili 28. 4. 1789. Opitý dav napadol Réveillonov dom, vylúpil ho a vypálil. Podobne nehoráznym osočovaním vodcovia Veľkého východu Francúzska zavraždili štátneho radcu Foullona a jeho zaťa Bertiera. 22. 6. 1789 pri Paríži, v dôsledku udaní bleskovo rozšírených z hlavného mesta, bol zatknutý Foullon. O ňom sa rozšírilo, že sa vraj vyjadril, že ľud nestojí viac ako kone a ak nemá chlieb, má jesť seno. V skutočnosti bol Foullon dobrodincom ľudu, ktorý v zime pred revolúciou vydal 60 000 frankov, aby chudobní mali prácu. Dovliekli ho do Paríža so senom napchatým do jeho úst. V meste ho obesili a odrezali mu hlavu. Podobne aj jeho zaťa Bertiera označili za obilného úžerníka a vinníka hladu, hoci nikdy neobchodoval s obilím. Dav ho tiež zabil a odrezal mu hlavu. Pritom Bertier pred revolúciou v jednej z okolitých oblastí správne vymeral pozemky a tak ľuďom znížil dane.44 V skutočnosti boli zavraždení preto, lebo mohli byť vážnou prekážkou pre plánovanú revolúciu.45
Významným symbolom revolúcie sa stalo obsadenie väznice bastila v Paríži 14. 7. 1789. V nej v 14. storočí väznili pred popravou Jakuba Molayho, poslednú hlavu templárov.46 Podľa slobodomurára Pikea, tajní vodcovia revolúcie na jeho hrobe prisahali zvrhnúť trón a cirkev.47 Bastila bola pôvodne pevnosťou, ktorú neskôr premenili na veľmi mierne väzenie pre väzňov z vyšších spoločenských vrstiev. Pretože väzňov bolo málo a náklady na jej udržiavanie vysoké, kráľovská vláda ju plánovala zbúrať. Útok na bastilu nebol spontánny, ale dopredu pripravený, ako to uvádza aj historik slobodomurár Louis Blanc.48 Slobodomurári útok naplánovali a viedli, napr. Fauchet. Takisto boli členmi štyroch delegácií útočníkov, ktoré vyzývali jej veliteľa, veľmi mierumilovného de Launeyho, ku kapitulácii.49 Dokonca útoku na ňu sa zúčastnili aj slobodomurári z Ruska, napr. Golicyn.50 Posádka bastily nedala podnet na útok, nikoho neohrozovala. Nanajvýš šetrila životy protivníkov, napr. iba raz vystrelila z dela. Aj to až po niekoľkých delostreleckých salvách útočníkov, ktoré vôbec nepoškodili pevnosť, iba okolité domy nepresnou paľbu. Na bastilu zaútočilo niekoľko sto ľudí, ktorých k tomu podnietil Desmoulins v paláci Royal. Táto malá skupina v 700 000 meste nepredstavovala postoj jeho obyvateľov. Tí boli pasívni, niekoľkohodinovému boju sa prizeralo niekoľko desiatok tisíc zvedavcov bez toho, aby sa pripojili k útočníkom. Boj sa pre nich nevyvíjal priaznivo: padlo ich aspoň 83, no nanajvýš traja z vyše sto obrancov. Dobre chránená posádka však nemala srdce masakrovať protivníkov. Na nátlak jej časti sa veliteľ pevnosti rozhodol vzdať sa za podmienky, že obrancom sa neublíži. Podmienky kapitulácie sa nesplnili. Niekoľko obrancov zavraždili, medzi nimi veliteľa de Launeyho. Odrezali mu hlavu a tú nosili po Paríži. Útokom na bastilu sa oslobodili štyria falšovatelia zmeniek, dvaja duševne chorí a jeden kriminálnik. Ani jeden z nich nebol väznený z politických dôvodov.51 Bastilu za revolučného režimu zbúral stavebný podnikateľ Palloy s platenými robotníkmi. Jej premenu na miesto prechádzok, ako aj zvolanie generálnych stavov, revolúciu a odstránenie kráľovstva niekoľko rokov pred uskutočnením týchto udalostí predpovedal popredný slobodomurár Cagliostro, zakladateľ obradu Misraim.52 Jeho predpovede sa nesplnili preto, že bol prorokom alebo geniálnym prognostikom, ale preto, že tieto udalosti boli vodcami slobodomurárstva naplánované.
Vzdanie sa bastily sa v lóžach oslavovalo ako víťazstvo slobody. V skutočnosti znamenalo začiatok teroru.53 Krátko potom na mnohých miestach Francúzska, aj keď len na jeho menšej časti, vypukli starostlivo pripravené vzbury. Prostredníctvom slobodomurárskych lóží, agenti platení Filipom Orleánskym vraždili šľachticov a kňazov, vypaľovali zámky a lživými správami o cudzích vojskách a zbojníckych skupinách vyvolali strach u obyvateľov. Podnietili ich k ozbrojeniu sa a nepravdivou správou o nariadení kráľa aj k útokom na šľachtu. Keďže výzva k vzbure proti kráľovi by nemala úspech, najskôr sa mala zničiť šľachta ako opora monarchie a po dosiahnutí tohto cieľa aj samotná monarchia.54
Po obsadení bastily v sa sneme naďalej prijímali revolučné zákony za neustále sa stupňujúceho nátlaku organizovanej radikálnej malej menšiny. Preto značná časť poslancov prestala hlasovať alebo zúčastňovať sa na jeho zasadaniach.55 Zloženie a názov snemu sa menili po voľbách. Keď pôsobil pod názvom konvent (1792- 1794), zhodným s názvom slobodomurárskeho zjazdu, pravdepodobne všetci jeho členovia boli slobodomurármi. V každom prípade nimi boli všetci, čo len trochu jeho významnejší členovia: Barnave, Bailly, Billant-Vareun, Carrier, Collot d´ Herbois, Danton, Fougier, Marat, Mirabeau, Robespierre, Saint-Just, Sieyes, Talleyrand, Tinville atď.56 No nie všetci slobodomurárski poslanci poznali zámery svojich vodcov a podporovali ich. Preto sa aj na nich vykonával nátlak.
Nakoniec, po zatknutiach a popravách časti poslancov ich revolucionárskymi druhmi, snem poslušne prijímal jednohlasne navrhované zákony bez rokovania alebo aj bez hlasovania.57 Pod nátlakom prijal aj vyhlásenie ľudských a občianskych práv a slobôd 26. 8. 1789. Najskôr ho zamietol na tajnom zasadnutí. Potom ho prijal na verejnom zasadnutí pod nátlakom organizovanej platenej diváckej tlupy.58 Navrhol ho slobodomurár de Lafayette takmer v takej podobe, v akej bolo dlhodobo predtým pripravované v lóžach.59 Vyhlásenie odmietalo podriadenosť spoločnosti Božím zákonom pod zámienkou neobmedzenej demokracie. Tým vyjadrovalo slobodomurársky postoj k svetu. 17 článkov tohto vyhlásenia malo nahradiť Desatoro. Aby to bolo zrejmé aj navonok, tiež sa zobrazovalo na dvoch tabuliach. Doteraz ho slobodomurári označujú za nesmrteľné.60 Stalo sa vzorom pre mnohé ústavy štátov aj v súčasnosti. Preto je vhodné rozobrať hodnotu vyhlásenia, aby bolo zrejmé, aké následky môže mať jeho napodobňovanie.
Vyhlásenie malo niekoľko podstatných nedostatkov. Uvádzalo, že ľudské práva treba objasniť. Ale tiež už boli objasnené v Desatore. Totiž príkazy Desatora predstavujú aj práva: príkaz svätiť sviatočný deň je zároveň právom na odpočinok, príkaz nekradnúť je zároveň právom nebyť okradnutý, príkaz neklamať je zároveň právom nebyť oklamaný atď. Namiesto Boha sa za pôvodcu všetkej moci a morálky vyhlásil ľud, t. j. menlivý názor väčšiny. Hlúposť tejto zásady sa prejavuje v tom, že to isté konanie sa tak raz môže vyhlásiť za správne, a krátko potom bezo zmeny okolností za nesprávne. Ďalším značným nedostatkom vyhlásenia bolo to, že na rozdiel od Desatora iba čiastočne pokrývalo ľudské vzťahy k druhým bytostiam. Ten hlavný z nich, vzťah človeka k Bohu, označilo za nezáväzný. Pokiaľ ide o vzťah k ľudom, vyhlásenie nabádalo iba k tomu, aby sa im neškodilo, ale už sa nevyžadovalo im pomáhať v prípade potreby. Nerozumnosť vyhlásenia sa prejavila i tým, že neriešilo správnosť konania v prípade nesúladu svetských zákonov. Tento nesúlad nie je zriedkavý. Dokonca samotné vyhlásenie je vnútorne protirečivé, čím sa tiež líši od Desatora. Napr. v úvode vyhlásenia sa hovorí o prirodzených a neodňateľných právach (v súlade s Desatorom), no v článku 6 sa uvádza, že zákon je vyjadrením všeobecnej vôle. Sú teda možné dva protirečivé výklady. Buď prirodzené a neodňateľné práva možno odňať zákonom, alebo vyjadrenie všeobecnej vôle nemôže zrušiť neodňateľné práva.
Vyhlásenie na jednej strane človeka povyšovalo na úroveň Boha, na druhej strane ho znižovalo na úroveň nerozumných vecí, lebo sa v ňom ako posvätný vzťah človeka zdôraznil jeho vzťah k majetku. V katolicizme sa zdôrazňuje vzťah človeka k Bohu, k bytosti neporovnateľne vyššej ako človek, svätej a dokonalej. A za jediný posvätný a nedotknuteľný vzťah človeka k stvorenstvu označuje katolicizmus manželstvo. Lebo ono nie vzťahom k nerozumnej hmote, ale vzťahom dvoch rozumných a rovnocenných bytostí, muža a ženy, a zároveň obrazom vzťahu Boha k človeku.
Hodnota vyhlásenia sa ukázala v jeho dosahu na život. Začalo sa to už jeho 1. článkom, podľa ktorého sú ľudia od narodenia slobodní a vo svojich právach rovní, no otroctvo v kolóniách ostalo zachované. Podľa čl. 7 sa človek mohol obžalovať, zatknúť alebo zajať iba v zákonoch stanovenou formou, podľa čl. 8 sa nesmelo trestať bez vydania zákona, podľa čl. 9 sa človek až do dokázania viny mal pokladať za nevinného a proti zaistencovi sa nesmelo tvrdo zakročiť. V skutočnosti slobodomurárski revolucionári tieto zásady hromadne porušovali: prenasledovali, mučili, odsudzovali a popravovali ľudí bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom porušili zákon, bez obvinenia a dokázania viny, len na základe podozrenia alebo istých vlastností, napr. kvôli pôvodu alebo bydlisku.61
Hromadne sa vraždilo len pre samotné obývanie oblasti Vendée. Slobodomurármi nariadená a uskutočňovaná genocída voči tamojším obyvateľom bola pomstou za miestne povstanie v r. 1793. Podobných protirevolučných povstaní bolo v tom roku vo Francúzsku mnoho, vo väčšine jeho oblastí, no toto bolo najrozsiahlejšie. Na rozdiel od početných slobodomurárskych vzbúr, či už vo Francúzsku v r. 1789 a neskôr, ako aj v iných častiach sveta, toto neslobodomurárske povstanie nebolo dopredu tajne pripravované jednotlivcami. Bolo spontánne a malo všeobecnú ľudovú podporu. Navyše bolo aj v súlade s čl. 2 deklarácie o nedotknuteľnom ľudskom práve na slobodu a odpor voči útlaku. Podnetov k povstaniu bolo viac: justičná vražda kráľa Ľudovíta XVI., prenasledovanie náboženstva a nútené odvody roľníkov na útočné vojny proti okolitým štátom (dovtedy bola vojenská služba povinná len pre šľachticov, bola to tzv. daň krvi, ktorí preto neplatili iné dane), čo nebolo v záujme prevažnej väčšiny Francúzov, a teda ani v zhode s čl. 12 deklarácie. Po niekoľkých mesiacoch, koncom r. 1793, bolo toto povstanie v podstate porazené. Napriek tomu od konca toho roku vláda prikazovala vojenským veliteľom v povstaleckom kraji neušetriť ani živú dušu a Vendée premeniť na pustatinu.62 Aj snem 6. 2. 1794 sa uzniesol na „úplnom zničení kraja Vendée a vyhubení jeho obyvateľov“, vrátane žien a detí, dobytka, úrody a budov. Po dlhé mesiace vládne oddiely, príznačne nazývané pekelnými oddielmi, miestnych obyvateľov, pokiaľ neutiekli, strieľali, prebodávali, vešali a topili. Parížski radikáli uvažovali aj o ich vraždení plynom. Kvôli tomu úradne poverení vedci robili pokusy na ovciach, ale ešte nedokázali technicky vyriešiť túto požiadavku.63 Po zvrhnutí a poprave v lete 1794 nevyhláseného, no faktického kráľa Robespierra, teror vo Vendée sa zmiernil a neskôr zastavil. V dôsledku bojov a genocídy tam zahynulo vyše 100 000 miestnych obyvateľov. No pretože vo Vendée zahynulo veľa vládnych vojakov a obyvatelia Vendée hynuli aj za hranicami svojej oblasti, vzbura si možno vyžiadala 400 000- 500 000 životov.64 Zničilo sa 20 miest a 1 800 dedín.65
Celkove len vo Francúzsku počas tejto revolúcie v r. 1789-1799, v dôsledku krutého väzenia, popráv, hladu spôsobeného revolucionármi, občianskych vojen a útočných vojen proti zahraničiu, len spomedzi narodených zahynulo asi 2 milióny ľudí.66 Z toho asi 300 000 bolo popravených.67 Obeťami revolúcie boli v prvom rade roľníci: či už v rámci vyhladzovania Vendée, alebo ako zmobilizovaní vojaci, alebo ako obete väzenských pomerov a popráv v rôznych miestach Francúzska. Oveľa menej postihla revolúcia šľachticov.68 Neznámy počet detí zahynul aj v dôsledku potratov po ich uzákonení v r. 1791.
Nebyť pádu Robespierra a zabitia jeho jakobínskeho druha, slobodomurára Marata,  Francúzsko by bolo postihnuté oveľa väčšími stratami na ľudských životoch počas tejto slobodomurárskej revolúcie. Po poprave Robespierra sa v jeho dome našiel plán, zostavený Maratom, podpísaný Robespierrom a slobodomurárom Carrierom, na likvidáciu 12- 15 miliónov obyvateľov Francúzska, polovice až dvoch tretín jeho obyvateľov. Tieto genocídne zámery potvrdili aj početní svedkovia. Boli podnietené slobodomurárskym maltuzianizmom. Vraj Francúzsko bolo preľudnené a pri nižšom počte obyvateľstva by zbohatli tí, ktorí by prežili. Terorom, ktorý intenzívne uplatňoval aj Carrier, sa mal dosiahnuť tento zámer.69 V súčasnosti vo žije Francúzsku vyše dvojnásobok obyvateľov a to na vyššej životnej úrovni ako v tej dobe.
Najvýznamnejšou obeťou revolúcie bol kráľ Ľudovít XVI. O jeho zavraždení rozhodli slobodomurári na ich medzinárodnom zjazde vo Frankfurte, niekoľko rokov pred revolúciou.70 Verejne ho nariadil vykonať revolučný snem v r. 1793, pomocou nátlaku a podvodu.71 Ako zámienka sa použilo obvinenie, že kráľ konal proti ľudu. Avšak ľud, v mene ktorého sa vraždilo, tento čin zarmútil a už zmienka o radikálnych revolucionároch- jakobínoch v ňom vyvolávala hnus. Popravu kráľa a konanie jakobínov rozhodne odsudzovali aj ľudia, ktorí sa dali najať revolučným režimom do boja za jeho záujmy ako dobrovoľníci.72 O niekoľko mesiacov na popravisku skončila aj kráľovná Mária Antoinetta, ako obeť justičnej vraždy. Pôdu na to slobodomurári pripravovali osočujúcimi hanopismi ešte pred revolúciou. Kráľovský pár si však do istej miery svoj osud zapríčinil sám. Napriek varovaniu cirkvi sa dal oklamať navonok prejavovanou úctou slobodomurárov. Napr. Mária Antoinetta 27. 2. 1781 v liste svojej sestre Márii Kristíne písala, že sa jej zdá, že ona pripisuje slobodomurárstvu vo Francúzsku príliš veľký význam. Vo Francúzsku však slobodomurárstvo nemá zďaleka taký význam, ako v iných krajinách, pretože tu sú všetci jeho členmi. Tak je všetko známe, čo sa tam deje a nie je tajným politickým spolkom. Táto spoločnosť jestvuje len pre dobročinnosť a zábavu. Sám kráľ je toho názoru, že ľudia, ktorí pijú a spievajú, nemôžu byť sprisahancami. Síce sa jej zdá, že robiť dobročinnosť by bolo možné aj bez všetkých tých rituálov, ale každý má svoj spôsob zábavy. O niekoľko rokov slobodomurárstvo odhodilo svoju masku a ukázalo sa takým, akým v skutočnosti je. Mária Antoinetta spoznala svoj omyl, ale až vtedy, keď už bolo neskoro. 17. 8. 1790 písala svojmu bratovi, cisárovi Leopoldovi, aby odpustil a veril svojej nešťastnej sestre. No hlavne, nech sa chráni hocijakému spojeniu so slobodomurárstvom. Touto cestou sa všetky tunajšie obludy snažia vo všetkých krajinách dosiahnuť ten istý cieľ. Je zaujímavé, že pri poprave Márii Antoinetty, ľudia v dave výsmešne opakovali jej vyjadrenie z listu sestre: „Každý má svoj spôsob zábavy.“73 Obsah jej prvého listu sa zrejme stal známym slobodomurárskemu okoliu, ktoré kráľa úzko obklopovalo. Dôležité miesto v ňom zastával správca kráľovskej pokladnice, významný slobodomurár Savalette de Langes, ktorý kráľa zradil v rozhodujúcej bitke s revolucionármi v r. 1792 a tým spôsobil jeho porážku. Pred revolúciou organizoval zábavy pre šľachtu vo svojej lóži a zatiaľ v stráženej miestnosti nad sálou, v ktorej sa konali, zasadal tajný revolučný výbor. Za krátky čas sa veseliaca spoločnosť stala jeho obeťou.74
Medzi obeťami boli aj slobodomurári. Podľa slobodomurára Fauchera, slobodomurárski revolucionári boli pohltení strojom, ktorí sami uviedli do pohybu a nijaká vláda ich nezabila toľko, ako táto revolúcia.75 Napr. Robespierre dal popraviť Dantona a iných slobodomurárskych revolucionárov, a potom sám bol popravený svojimi druhmi. Zo 76 predsedov konventu 16 bolo sťatých, ďalších 45 bolo postihnutých iným spôsobom.76
Medzi popravenými bol i Filip Orléansky. Princovi, ktorý sa po započatí revolúcie začal podpisovať ako Egalité (Rovnosť), sa nesplnila túžba byť kráľom. Preto sa vzdal svojej funkcie a verejne sa zriekol slobodomurárstva. Vyhlásil, že slobodomurármi hlásané heslo slobody a rovnosti bolo iba preludom. Nie je dôvod, aby naďalej pôsobili tajné spoločnosti a Veľký východ Francúzska, ktorého organizáciu nepoznal, mal svoje vnútorné tajomstvá. Teda slobodomurárstvo vo Francúzsku, ktoré podľa Márie Antoinetty nemalo tajomstvá, malo ich 22 rokov aj pred svojím formálne najvyšším činiteľom. Veľký východ ho za to odsúdil na smrť. Revolučný súd vo vykonštruovanom procese v r. 1793 len potvrdil tajný rozsudok.77
Takisto slobodomurárski vládcovia vôbec nedodržali ani 17. článok deklarácie, právo na majetok. Majetok sa mal odňať len v prípade verejnej potreby po spravodlivom odškodnení. V skutočnosti Francúzsko zrejme zažilo najväčšie vyvlastňovanie bez náhrady vo svojich dejinách, ktoré prevažnú väčšinu obyvateľov poškodilo a malú menšinu obohatilo. Zhabal sa hnuteľný a nehnuteľný majetok v hodnote vyše 10 miliárd frankov, vrátane väčšiny pôdy.78 Časť odcudzeného majetku sa znehodnotila, časť si privlastnili noví vládcovia. Napriek rozsiahlemu lúpeniu francúzskych vojsk v zahraničí, počas revolúcie štátny dlh Francúzska z necelých 4 miliárd vzrástol na vyše 50 miliárd a nakoniec sa skončil bankrotom.79 Pôvodný dlh, ktorý slobodomurárskym vodcom slúžil ako prostriedok na uchopenie moci, títo nielenže nevyriešili, ale podstatne zhoršili. Zvolanie generálnych stavov na jeho riešenie bolo teda zbytočné.
V rámci útoku proti kresťanstvu, ktorý bol silnejší a dôslednejší ako útok voči šľachte80, revolucionári najskôr odlúčili cirkev od štátu a zhabali bez náhrady cirkevné majetky- v r. 1789. V r. 1790 nariadili kňazom a uchádzačom o verejné funkcie prisahať na proticirkevnú ústavu. Ústava bola miešaním sa do vnútorných vecí Katolíckej cirkvi. Napr. odmietala pápeža ako hlavu cirkvi, kňazi mali byť volení a odvolávaní všetkými obyvateľmi, aj nekatolíkmi. Tým kňazom, ktorí odmietli prisahať na takúto ústavu- tak učinili dve tretiny z nich, odňali plat, zakázali vykonávať svoje povolanie a nútili ich vysťahovať sa z Francúzska. Alebo ich väznili a popravovali. Tí katolíci, ktorí odmietli prísahu na toto protikatolícke nariadenie, stratili volebné právo. Boli zrušené rehole i laické náboženské združenia. To bolo v rozpore s 2. a 4. čl. deklarácie: môže sa robiť všetko, čo druhému neškodí a uplatňovanie prirodzených práv môže mať iba také obmedzenia, ktoré ostatným členom spoločnosti zaručia uplatňovanie rovnakých práv. Takisto to bolo v rozpore aj s 10. článkom deklarácie: nikoho nemožno stíhať za jeho náboženské presvedčenie. Niektoré náboženské združenia sa venovali školstvu. Ich zrušením sa 600 000 deťom odňala možnosť naučiť sa písať a čítať.81 Aj preto gramotnosť vo Francúzsku počas revolúcie poklesla. V r. 1792 sa uzákonil rozvod. Na konci revolúcie počet rozvodov v Paríži prevýšil počet sobášov.82 V r. 1793 sa zaviedol nový kalendár, ktorým sa nariadil 10- dňový týždeň namiesto 7- dňového. Pritom desiaty deň bol len spolovice nepracovným. Počet pracovných dní v roku sa zvýšil asi o 100, lebo pôvodný kalednár obsahoval mnoho cirkevných sviatkov, počas ktorých sa nepracovalo.83 Aj domáce zvieratá sa odmietali riadiť novým kalendárom. A tak život si vynútil jeho zrušenie v r. 1805. (Podobne neúspešne dopadol aj pokus sovietskych komunistov, ktorí zaviedli najskôr 5 dňový a neskôr 6 dňový týždeň). Istý čas, počas vyvrcholenia revolúcie v r. 1793-1795, boli uzatvorené aj tie katolícke kostoly, v ktorých pôsobili odprisahavší kňazi a bol zakázaný náboženský život. Mal ho zameniť úradný kult rozumu, čiže človeka, na ktorý sa používalo vyše 2 000 odňatých katolíckych kostolov. Asi 50 000 kostolov a kaplniek, neraz s veľkou umeleckou alebo historickou hodnotou, bolo zámerne zničených, ako aj tisícky kláštorov. V kláštoroch a na iných miestach sa zničilo 80 000 knižníc.84
Sviatok na počesť bohyne rozumu sa konal podľa slobodomurárskeho obradu a odev najvyššieho predstaviteľa tohto kultu bol slobodomurárskym.85 V parížskej bazilike Notre Dame plápolala pochodeň, tzv. oheň pravdy a žena pochybných mravov, operná tanečnica de Maillardová, predstavovala bohyňu rozumu. Deti jej pálili kadidlo a všetci prítomní kľačiac ju vzývali. V chráme st. André des Arts bol postavený trón rozumu, ktorý predstavovala prostitútka Momorsová. 200 bielo odetých dievčat ju vzývalo a spievala sa hymna. Slávnosť mala byť rozšírená do celého Francúzska. Kvôli tomu bola vydaná „bohoslužobná“ príručka, v ktorej boli spevy, modlitby a hodinky k bohyni rozumu. Vo sviatočné dni sa všetci obyvatelia Francúzska mali modliť republikánske krédo, ktoré bolo paródiou na kresťanské modlitby. Napr. miesto Otčenáša sa mal modliť republikánsky „Otčenáš“, ktorý mal takýto obsah: „Sloboda, nech je oslávené meno tvoje...“86 Kult rozumu sa v r. 1794 zmenil na kult neurčitej najvyššej bytosti, v ktorom Robespierre, predseda parlamentu, vystupoval aj ako veľkňaz.
Tak ako činnosť snemu nepredstavovala vôľu ľudu, tak ju nepredstavoval ani výber poslancov do neho a miestnych zastupiteľstiev. Slobodomurárski vodcovia, zákonom i násilím, značne obmedzili možnosť organizovania sa, predovšetkým umierneným politickým zoskupeniam, ich prípadnej politickej agitácii, ako aj nepohodlným jednotlivcom. Hrubým nátlakom na voličov, donútených hlasovať verejne, znemožňovali ľuďom vybrať si slobodne svojho zástupcu. Nepohodlným osobám priamo zabraňovali voliť i byť volenými. Výsledky volieb falšovali alebo neuznali, ak ich výsledky boli pre nich nežiadúce. Dodatočne zbavovali poslaneckého mandátu nepohodlných poslancov.87 Takto v rozpore čl. 3 deklarácie výkon moci nevychádzal z ľudu, v rozpore s čl. 6 nejestvovalo právo všetkých občanov voliť a zastávať verejné úrady.
To bol jeden z dôvodov, prečo väčšina oprávnených voličov prestala voliť. Napr. v r.  1792 v Paríži zo 160 000 zaregistrovaných voličov volilo spočiatku 14 000 osôb, neskôr iba 7 000.88 Namiesto ľudu, v skutočnosti diktátorsky vládla malá skupina oligarchie.89 Tá mala väčšiu moc ako kráľ, lebo zrušila združenia nezávislé od štátnej moci (cirkevné, stavovské, záujmové atď.), no predovšetkým preto, lebo ten svoju moc ohraničoval morálnymi zásadami. 
Deklarácia nemala hodnotu ani toho papiera, na ktorom bola vytlačená. Jej moderné zásady viedli k bezpráviu, k ponižovaniu ľudskej dôstojnosti, k biede, ku krutosti, k zabíjaniu. Stali sa základom moderných totalitných režimov. Ľudstvo už veľmi draho zaplatilo skúsenosť o škodlivosti týchto zásad.
Na úspechu revolucionárov vo Francúzsku a mimo neho mali významný podiel aj slobodomurári v zahraničí (nie všetci však revolucionárov podporovali). Ak by nebolo tejto spolupráce, bolo by rýchlo po revolúcii, lebo ňou sa francúzske vojsko rozvrátilo. Revolucionári mohli byť porazení už v prvej vojne so zahraničím, ktorú viedli proti Rakúsku. Francúzski vojaci prešli hranice s Belgickom, ktoré vtedy patrilo Rakúsku, 29. 4. 1792. Už pri náznakoch boja s oveľa menej početným nepriateľom v panike 3. mája ustúpili z Belgicka. Koncom júla, spojenec Rakúska, Prusko, prešlo do protiútoku. Na čele jeho vojska však bol slobodomurársky veľmajster, maršal Karl Wilhem Ferdinand, vojvoda z Braunschweigu. Jeho konanie bolo v príkrom rozpore s jeho nevhodnými hrozbami proti obyvateľom Francúzska. S vojskom postupoval veľmi pomaly, hoci nenarážal na odpor. Pomalým postupom chcel dosiahnuť, aby protivník získal čas na vytvorenie disciplinovaného, bojaschopného vojska. K prvej významnejšej zrážke došlo pri francúzskom meste Valmy. Boj sa od počiatku vyvíjal v prospech Pruska. Francúzskeho vojska sa zmocnila panika. Napriek tomu vojvoda nedal rozkaz na rozhodujúci útok, po ktorom by mal otvorenú cestu na Paríž. Uspokojil sa s nevýznamnou delostreleckou prestrelkou a bez tlaku protivníka dal povel na ústup. Následne Francúzsko prenieslo vojnu do Nemecka. Na čele málopočetného francúzskeho vojska, ktoré sa podobalo skôr na tlupu, bol Custine. Nemal obliehacie delá a za takýchto okolností nemal nádej dobyť silnú pevnosť Mainz. Avšak delegácia mainzských slobodomurárov ho povzbudila k postupu na mesto s tým, že využijú svoj vplyv na to, aby sa posádka vzdala. Tak sa aj stalo, posádka kapitulovala bez boja. Podobne miestni slobodomurári veľmi účinne podporovali postup aj revolučným veliteľom Dumouriezovi a Pichegruovi v Belgicku a v Holandsku, Napoleonovi v Taliansku a na Malte atď.90 Francúzske vojsko víťazilo nie preto, že by azda s oduševnením bojovalo za nový režim, ktorý vraj umožnil vojenským géniom zaujať veliteľské funkcie, ale pre zradu slobodomurárov v radoch jeho protivníkov.
Po započatí revolúcie, najmä počas vlády jakobínov, lóže obvykle nevyvíjali činnosť.  Revolučná protikresťanská činnosť sa uskutočňovala prostredníctvom zdanlivo neslobodomurárskych spolkov, napr. klubu jakobínov, ktorý však založili slobodomurári.91  Niektoré lóže sa premenili priamo v kluby, nezmeniac pritom ani názov.92
Revolúcia viedla iba k nevídanej biede najmä tých najchudobnejších, k demoralizácii a k zabíjaniu Francúzov.93 Prehĺbila spoločenskú a majetkovú nerovnosť. Neodstránila aristokraciu. Iba jednu aristokraciu nahradila druhou, síce neoficiálnou, no tiež dedičnou. Tá pozostávala z bankárov, zväčša cudzincov.94 Tvorilo ju asi 200 rodín. Tie sa stali majiteľmi francúzskeho hospodárstva a politiky, umiestňovali vo vláde svojich predstaviteľov a kontrolovali tlač.95
Asi po desiatich rokoch revolúcie vládla medzi francúzskym ľudom taká nespokojnosť s novým režimom, že nastala vysoká pravdepodobnosť obnovy predrevolučných pomerov. Preto skupina popredných revolucionárov, ktorá chcela udržať aspoň niektoré novoty, napr. majetok, ktorým sa obohatila, podporila Napoleonov prevrat v r. 1799. Republikáni sa zmenili na monarchistov. Napr. slobodomurár Cambacéres, ktorý svoj podiel na justičnej vražde Ľudovíta XVI. komentoval tak, že hlasovanie za smrť posledného francúzskeho kráľa zostane zapísané nesmrteľnými písmenami v dejinách, kraľovanie Napoleona hodnotil tak, že francúzsky národ dlhé storočia získaval z dobrodení dedičnej vlády a teraz sa dobrovoľne vracia na cestu zhodnú s jeho duchom.96 Prevratom sa skončila revolúcia, no nie vláda slobodomurárov. Nielen bývalý jakobín Napoleon bol ich členom97, ale aj osoby z jeho najbližšieho okolia: otec, manželka Jozefína, bratia (ktorých tiež dosadzoval za panovníkov) a takmer všetci jeho maršali.98 Napoleon nemal rád Katolícku cirkev, ale vedel, že podporuje poriadok v spoločnosti a preto výrazne zmiernil protikatolícky postoj. Zato chcel, aby mu cirkev slúžila. To cirkev odmietla a preto sa s ňou najmä na konci svojej vlády dostával do rozporu. Vyhrážal sa, že ju zničí a pápeža Pia VII. deportoval z Ríma. Cirkev však nezničil, padol z trónu najmocnejšieho panovníka Európy a sám bol deportovaný z Francúzska.
Aj keď zmiernil postoj voči cirkvi vo Francúzsku, Napoleon presadzoval slobodomurárske ciele v dobytých krajinách Európy. Napr. zasadil sa o vyvlastnenie cirkevných majetkov v Nemecku. To viedlo nielen k likvidácii mnohých dobročinných ustanovizní, no predovšetkým cirkevného školstva. Preto slobodomurárstvo Napoleona spočiatku podporovalo, čo bola hlavná príčina jeho úspechov. Neraz víťazil takým istým spôsobom ako vojská revolučného Francúzska: pomocou zrady slobodomurárov v protivníkovom vojsku. Pomocou slobodomurárstva aj upevňoval svoje víťazstvá. Takmer v každom jeho pluku bola lóža. Po obsadení daného územia tieto sa lóže spájali s miestnymi slobodomurármi, získavali nových členov a vytvárali nové lóže. Keď sa tam lóže rozmnožili, vytvorili oblastný Veľký východ. Ten sa pripojil k francúzskemu Veľkému východu a od neho dostával pokyny. Týmto sa upevňovala moc víťazov.99 No viac ako slobodomurárskymi záujmami bol Napoleon vedený vlastnými záujmami. Chcel založiť vlastnú dynastiu a ovládnuť i slobodomurárstvo, napr. svojho brata Jozefa dosadil na čelo Veľkého východu Francúzska. Preto asi po desiatich rokoch jeho vlády sa slobodomurárstvo od neho odvrátilo100, čím prispelo k jeho pádu. Kým pôvodne dostával tajné informácie o pohyboch nepriateľských vojsk, ktoré mali problémy so zásobovaním, so zmenou postoja slobodomurárstva sa situácia obrátila.101
Za vlády „pokrokových“ slobodomurárskych revolucionárov a Napoleona sa priemerná výška nováčkov vo vojsku znížila o tri centimetre.102  Zrejme to spôsobilo zhoršenie stravy v detstve a počas dospievania oproti kráľovskému režimu. 
Aj keď sa po Napoleonovom páde slobodomurárstvu nepodarilo presadiť, aby trón zaujal jeho člen, holandský kráľ103, jeho vplyv ostal naďalej silný. Nový kráľ Ľudovít XVIII. prenechal značný priestor k jeho pôsobeniu. Protináboženské pamflety sa naďalej intenzívne vydávali. Len Voltaireove a Rousseauove diela vyšli v náklade takmer 3 milióny výtlačkov. Slobodomurári mali naďalej najvýznamnejšie miesta v tlači a v školstve. Istý čas boli dokonca ministrami poprední revoluční činitelia a neskôr Napoleonovi spolupracovníci, slobodomurári Fouché a Talleyrand. Po ich odchode z funkcií, sa ministrom na istú dobu stal veľmajster Decazes. Nástupca Ľudovíta XVIII., Karol X., na rozdiel od svojho predchodcu, sa snažil Francúzsko vrátiť ku kresťanským základom. Francúzsko sa po desaťročiach otrasov finančne zotavilo, hospodársky i kultúrne sa vzmáhalo. Tento kladný vývoj zhatila revolúcia v júli 1830, ktorá bola výsledkom slobodomurárskeho sprisahania, zrady a pretvárky. Dodatočne to uviedli aj slobodomurárske noviny Le Globe z 25. 11. 1830, že keď slobodomurári Karlovi X. prisahali vernosť a volali mu na slávu, bol to iba klam. Revolúciu tajne riadil vojvoda Ľudovít Filip, syn Filipa Orléanskeho, ktorý bol tiež veľmajstrom. Revolúcia síce v Paríži rýchle zvíťazila, ale kráľ mal v neďalekom Rambouillet desaťtisícové vojsko. Proti nemu tiahlo asi 15 000 povstalcov bez dôstojníkov a akéhokoľvek poriadku. Za takýchto podmienok generál Pajol, vodca povstalcov, pokladal svoju porážku za istú. Kráľa od použitia vojska odhovorili vyslanci Ľudovíta Filipa, poprední slobodomurári Odilon Barrot a maršal Maison. Maison luhal kráľovi, že proti nemu ide šesťdesiatisícová armáda a Barrot kráľa strašil hrôzou občianskej vojny. Karol X. sa vzdal boja a opustil krajinu. Novým kráľom sa stal Ľudovít Filip, pôvodne jakobín. Pretože najmä Rusko spolu s Rakúskom a Pruskom zvažovali ozbrojeným zásahom obnoviť vo Francúzsku pôvodný stav, tajné organizácie vo Francúzsku vyslali do rôznych štátov Európy svojich vyslancov, aby tam vyvolali nepokoje. Tie mali uvedené štáty donútiť venovať sa svojim vnútorným veciam a odstúpiť od intervencie. To aj dosiahli. V r. 1830- 1831 na rôznych miestach Európy: v Nemecku, v Taliansku, v Poľsku, na Slovensku i inde vypukli nepokoje, ktoré znemožnili tento zámer. Čím bližšie tieto oblasti ležali k Francúzsku, tým skôr v nich nepokoje vypukli. Za vlády Ľudovíta Filipa sa postavenie Katolíckej cirkvi zhoršilo. K tomu prispeli aj slobodomurárski spisovatelia, napr. Eugen Sue. Ten svoje protikatolícke romány napísal na pokyn lóže. Boli sprevádzané slobodomurárskou reklamou, takže boli preložené aj do európskych jazykov. Avšak kráľ nepostupoval vo všetkom proti cirkvi podľa želaní svojich slobodomurárskych druhov. Navyše, pomýšľal upevniť si vlastnú dynastiu. Preto sa slobodomurári na svojom medzinárodnom zjazde v máji 1847 v Štrasburgu a neskoršom zjazde v júni 1847 v Saintes rozhodli zbaviť ho moci. V marci 1848 päť riaditeľov parížskych lóží pripravilo revolúciu. Ich vodca Barot prikázal vládnemu vojsku zastaviť činnosť a prehovoril kráľa vzdať sa moci. Zároveň zorganizoval dočasnú vládu, zloženú takmer výlučne zo slobodomurárov.
Po úspešnej revolúcii sa Francúzsko opäť stalo republikou. Avšak poslanci zvolení do snemu boli prevažne neslobodomurárskej orientácie. A tak sa medzi vládou a snemom viedol ostrý boj. Keď sa vládnuca slobodomurárska skupina presvedčila, že takýmto spôsobom nedosiahne svoje ciele, jej predstavitelia nadviazali styk so slobodomurárom Ľudovítom Napoleonom, synovcom Napoleona, a pomohli mu uskutočniť štátny prevrat v r. 1852. Ľudovít Napoleon sa o prevrat pokúšal už dvakrát predtým, ale pretože pôvodne konal na vlastnú päsť, jeho prvé pokusy boli neúspešné. S podporou slobodomurárov sa jeho tretí pokus podaril. Tak vo Francúzsku sa opäť obnovila monarchia. Ľudovít Napoleon, ktorý vládol ako cisár Napoleon III., vo viacerých závažných krokoch plnil vôľu svojich slobodomurárskych druhov. Napr. v r. 1854 sa po boku Anglicka zapojilo Francúzsko do boja proti Rusku v krymskej vojne, ktorá nebola v štátnom záujme Francúzska. Avšak postupne čoraz menej dbal na slobodomurárske záujmy a navyše mal záujem premeniť Francúzsko na dedičnú monarchiu. Preto medzi ním a slobodomurárskymi vodcami došlo k rozkolu, ktorý sa skončil jeho pádom. K tomuto slobodomurárstvo prispelo viacerými spôsobmi. V mene vedy presadzovalo pozitivizmus, ktorý odmietal mimozmyslové poznanie a rozkladal spoločnosť. Okrem toho šírilo pacifistickú propagandu a pôsobilo proti vojenským reformám. Zároveň sa v Prusku presadzovala národná výchova a posilňovala armáda. Keď v r. 1870 vypukla francúzsko- pruská vojna, do pruskej slobodomurárskej agentúry v švajčiarskom Berne prúdili informácie o stave francúzskych vojsk z francúzskych lóží, ktoré ich získavali od slobodomurárskych dôstojníkov. Lóže podnecovali francúzskych slobodomurárskych vojenských veliteľov, ktorí im vďačili za svoje funkcie, aby sa nechali poraziť nepriateľom. Presvedčovali ich, že v mene vysokých úloh všeobecného mieru musia podporovať pád Napoleona, ktorý zaviedol režim neznášanlivosti a reakcie. Tým vraj neškodia vlasti, ale pomáhajú jej k slobode a k víťazstvu svetlých začiatkov. Nakoniec im priamo prikázali vzdať sa protivníkovi, na čele ktorého sa nachádzajú vyšší slobodomurári medzinárodných lóží: Wilhem I., Moltke a Bismarck. Za takýchto podmienok bolo Francúzsko porazené, čo sa využilo k nastoleniu republiky. Súčasťou tejto zmeny bola krátkodobá vláda radikálnej parížskej komúny v r. 1871. Slobodomurárstvo malo v jej vytvorení rozhodujúci podiel a tisícky slobodomurárov jej verejne manifestovali svoju podporu. Dokonca parížske lóže vyzvali slobodomurárov celého sveta k podpore komúny. Komúna bola síce zvrhnutá, ale i v novom režime mali slobodomurári rozhodujúci vplyv. Mávali značné zastúpenie v sneme a najmä vo vládach. Napr. v r. 1895 v 11- člennej Bourgeoisovej vláde ich bolo 10. V r. 1918 sa odhadovalo, že spomedzi celkového počtu 580 poslancov a 300 senátorov k slobodomurárom patrí 300 poslancov a 180 senátorov. Hneď na začiatku republiky, v r. 1872, významný slobodomurár, politik Gambetta, vyhlásil verejne heslo, ktoré sa už predtým preberalo v lóžach, že klerikalizmus je nepriateľom. Tomuto heslu a politickému vplyvu slobodomurárstva odpovedali aj nasledujúce politické zmeny. Od r. 1879 sa začalo presadzovať svetské školstvo podľa zásad, aké na území Francúzska už v r. 1763 úradne predložil v bretónskom sneme slobodomurár La Chalotais. Zavedením laického školstva sa vo Francúzsku niekoľkonásobne zvýšila zločinnosť mládeže, z 13 593 prípadov v r. 1872 na 36 715 prípadov v r. 1892. To viedlo katolíkov k tomu, aby zakladali a financovali vlastné školy, ktoré v r. 1900 navštevovalo 25%, v r. 1925 až 51 % detí. V r. 1884 sa opäť uzákonili rozvody, ktorých prvotné zavedenie sa zrušilo v r. 1816. Opäť sa bez náhrady vyvlastňoval cirkevný majetok, z čoho spoločnosť nemala nijaký úžitok. V r. 1905 došlo k odluke štátu od cirkvi.
Rast moci slobodomurárstva viedol k tomu, že sa v r. 1884 na všeobecnom zasadnutí veľkej symbolickej lóži škótskeho obradu, jednohlasne zrušil ten článok jej stanov, podľa ktorého sa jej členovia nemali venovať politike. Tým nedošlo k zmene ich činnosti, lebo už predtým sa politike neoficiálne venovali. V r. 1886 slobodomurár Gonnaud (Gonnard) vysvetlil, prečo klamali a napriek svojim tvrdeniam sa už predtým venovali politike aj náboženstvu: lebo by sa ináč dostali do rozporu so štátnou mocou. V r. 1903 slobodomurársky časopis L`Acacia uviedol, že dni Katolíckej cirkvi sú spočítané. Odvtedy prešlo už mnoho rokov, ale toto „proroctvo“ sa nesplnilo. Že rast vplyvu slobodomurárstva nebol na osoh francúzskeho ľudu, to ukázali aj jeho početné škandály. Z nich najznámejšími bola aféra Panamy (1891), aféra Dreyfusa (1894- 1906) a aféra tajných zoznamov (1904).
Aféra Panamy súvisela s neúspešným pokusom o vybudovanie panamského prieplavu. Bola spojená s veľkým rozkrádaním majetku účastinárov spoločnosti, ktorá ho mala vybudovať. Vedenie spoločnosti sa vytvorilo tajne v lóži La Clémente Amitié a predstavilo sa na zasadnutí Veľkého východu Francúzska v r. 1879. Dodatočne sa vytvorila vyšetrovacia komisia, zložená zo slobodomurárov. Preto tí, ktorí všetkých okradli, boli ospravedlnení.
Dreyfus bol dôstojníkom generálneho štábu francúzskej armády, odsúdený za vyzvedačstvo proti Francúzsku. No bol slobodomurárom 33° a jeho obrany sa ujalo všetko slobodomurárstvo. Všetci jeho obhajcovia boli slobodomurármi. Dôležití svedkovia v jeho neprospech: d´Attel, Serviniere, Laurenceau, Rocher atď. boli zavraždení. Hoci vo verejnosti a medzi novinármi spočiatku jeho priaznivci predstavovali malú menšinu, tlač spustila rozsiahlu nepretržitú kampaň v jeho prospech, vedenú slobodomurármi , ktorí tlač vo Francúzsku riadili. Takáto tlač sa neraz rozdávala zadarmo, niektoré noviny sa vydávali len počas tejto kampane. Počas jej trvania mnohí novinári zmenili svoj postoj z odporcov Dreyfusa na jeho stúpenca. Finančne ju podporovali židovské organizácie , zrejme tiež vedené slobodomurármi. V kampani sa výrazne angažoval amorálny spisovateľ, klamajúci aj o zázraku, ktorého bol svedkom , slobodomurár Émile Zola. Podobne ako novinári, aj on bol platený za svoju podporu Dreyfussa. Dostával 50 000 frankov ročne, čo predstavovalo príjem niekoľkých desiatok robotníkov. Do zahraničia sa noviny orientované proti Dreyfussovi ani nedostávali. Intenzívne ho podporovali aj medzinárodné agentúry, luhajúc pritom. Nakoniec Dreyfusa oslobodili.  
Pri afére spisov vyšlo najavo, že miestni slobodomurári tajne sledovali vzťah dôstojníkov a ich rodín k náboženstvu. Správy o tom posielali Veľkému východu Francúzska a odtiaľ sa posielali ministerstvu obrany, na čele ktorého stál slobodomurár- generál André. Tam sa tieto údaje opäť roztriedili a na jednotlivých dôstojníkov sa založilo asi 25 000 spisov. Ak dôstojníci alebo ich manželky a deti navštevovali kostol, prípadne katolícku školu, príslušný dôstojník mal zastavený služobný postup, bez ohľadu na jeho schopnosti a zásluhy, prípadne bol i penzionovaný. Podobný  tlak sa vykonával aj na civilov vo verejnej službe, a to nielen vo Francúzsku. Ale vo Francúzsku tento systém vynikal svojou organizovanosťou a navyše sa neutajil. Po odhalení týchto skutočností André odstúpil.
Tento diskriminujúci postoj bol v súlade so zaväzujúcim stanoviskom Veľkého východu Francúzska svojim lóžam z r. 1891, aby každý ich člen použil všetok svoj vplyv na vylúčenie každého absolventa náboženských škôl zo štátnej služby, vrátane armády. Takisto sa od nich požadovalo podporiť likvidáciu všetkých cirkevných a náboženských združení, venujúcich sa dobročinnosti alebo školstvu, a zhabanie ich majetku štátom. Ten istý Veľký východ Francúzska sa pritom zároveň vo svojich stanovách s typickou slobodomurárskou pokryteckosťou hlásil k tolerancii, k rovnosti, k bratstvu, k slobode. Veľký východ Francúzska tiež od svojich poslancov v sneme z rôznych politických strán vyžadoval, aby vytvárali osobitné združenie a konali jednotne v slobodomurárskom záujme. Tak isto postupoval aj po oboch svetových vojnách. Príslušnosť k slobodomurárstvu uľahčovala vstup do štátnej správy a pomáhala k úspešnej kariére.
Počas 1. sv. vojny slobodomurári vo Francúzsku vo svojej prevažnej väčšine odmietali snahu o kompromisný mier. Takisto dosiahli, že Taliansko odstúpilo od spojenectva s Nemeckom a s Rakúsko-Uhorskom.
V r. 1930 slobodomurári inšpirovali nudizmus , pod lživou zámienkou, že je prirodzený a zdraviu prospešný. V skutočnosti je neprirodzený a zdraviu škodlivý, vedie k predčasnému starnutiu pokožky, prípadne aj k jej rakovine. V r. 1933- 1934 sa slobodomurárstvo prejavilo aférou Staviského, najväčšou počas  3. republiky (1870- 1940). Podvodník Stavisky pripravil štátny úverový ústav o mnoho miliónov frankov a zároveň financoval funkcionárov radikálnej socialistickej strany, tradičnej bašty slobodomurárov. Tí ju založili a pôvodne tvorili vyše 40 %  jej členstva132, najmä jej vedenie. Predovšetkým členovia tejto strany sa kompromitovali braním a dávaním úplatkov. Minister spravodlivosti za túto stranu, slobodomurár Renoult, bol kvôli tomu postavený pred súd. Do tohto prípadu bolo zapletených asi 1 200 významnejších politikov. Aj v tejto afére dôležitých svedkov zabili, pričom aspoň v jednom prípade uvádzaná samovražda bola v skutočnosti vraždou.133 Škandál viedol k pádu vlády na čele so slobodomurárom Chautempsom. Podnietil v r. 1935 návrh zákona o rozpustení tajných spolkov, predovšetkým slobodomurárskych, ale ten sa neschválil. Pred 2. sv. vojnou slobodomurárstvo vojensky oslabovalo Francúzsko.134 V r. 1940, po prehratej vojne s Nemeckom, hlava štátu, Pétain, tajné spolky zakázal. Vtedy sa bádateľom dostali do rúk cenné dokumenty o činnosti slobodomurárstva. Ale predstaviteľ odboja de Gaulle, hoci nebol slobodomurárom, v r. 1943 slobodomurárstvo povolil.
Krátko po skončení zničujúcej 2. sv. vojny, v r. 1946, popredný predstaviteľ slobodomurárstva vo Francúzsku, Riand(ey), uviedol, že na celom svete sa nastolí autorita jediného regulujúceho a koordinujúceho činiteľa, pravdepodobne v dôsledku vojny, tretieho a zrejme posledného svetového otrasu, lebo nové veci sa rodia v bolesti a v krvi135