Slobodomurárstvo v Portugalsku

            Slobodomurárstvo v Portugalsku spočiatku prenasledoval kráľ Joao V. Obrat nastal v r. 1750 za jeho nasledovníka Josého I. Ten za predsedu vlády vymenoval ctižiadostivého markíza Pombala, ktorý vstúpil do jednej londýnskej lóže v r. 1744 ako veľvyslanec v Anglicku.1 Pombal kvôli slabosti a neschopnosti kráľa diktátorsky riadil krajinu. Dal prekladať do portugalčiny francúzskych encyklopedistov a šíril ich diela.

V r. 1755 dal tlačiť hanopisy o vymyslených jezuitských sprisahaniach proti portugalským územiam v Amerike. Keď tým nedosiahol svoj cieľ- zákaz ich činnosti, v r. 1758 zinscenoval atentát na kráľa. Z atentátu obvinil jezuitov a niektorých šľachticov. Preto niektorých jezuitov popravili, iní zomreli v dôsledku mučenia a hladu, a väčšinu z nich v r. 1759 vyhnali z Portugalska. Ich majetok Pombal zhabal a prisvojil si ho, prípadne ho rozdal svojim priateľom. Po útoku voči jezuitom sa pustil do útoku aj proti ostatným reholiam: niektoré zničil, iné obmedzil v činnosti, ďalším zhabal majetok. Chcel sprotestantizovať Portugalsko. Preto založil protestantskú univerzitu, do základných a stredných škôl zaviedol protestantské učebnice. Jeho krutovláda si vyžiadala 8 000 obetí. Po smrti kráľa Josého I. nasledoval jeho pád. Za svoje zločiny bol postavený pred súd a odsúdený, ale kráľovna Maria mu udelila milosť.2 Slobodomurárstvo sa zakázalo. Tým sa oslabilo, ale nezničilo.

Vplyv nadobudlo po nástupe kráľa Joaoa VI. v r. 1786. Napriek zákazu sa slobodomurári dostali do popredných funkcií. Ich schôdze sa konali na lodiach kotviacich v portugalských prístavoch, najmä na anglickej lodi Phoenix, ktorej posádka pozostávala skoro výlučne zo slobodomurárov. Napriek požiadavke portugalskej vlády u anglického vyslanca nebola loď z portugalských vôd odvolaná.3 Slobodomurársky vplyv sa neblaho prejavil v r. 1807, keď Francúzsko napadlo Portugalsko. Slobodomurárski generáli v portugalskom vojsku mu nekládli prekážky, preto slabé francúzske vojsko obsadilo Portugalsko takmer bez odporu4. A delegácia zástupcov portugalských lóží prišla do Sacavému pri Lisabone pozdraviť veliteľa nepriateľského vojska Junota.5

Veľmajster Andrande sa stal jedným z veliteľov nedobrovoľne vytvoreného kolaborantského vojska, Portugalskej légie. Namiesto nastolenia bratstva a slobody, cudzie vojsko iba lúpilo, čo medzi Portugalcami vyvolalo mohutný odboj. S pomocou anglického vojska nakoniec okupantov porazili.   
Po oslobodení nastali v Portugalsku politické zmätky. To využil veľmajster brazílskych lóží, princ Pedro, na osamostatnenie Brazílie sa od Portugalska s podporou slobodomurárstva v r. 1822 a začal v nej vládnuť ako cisár. Neskôr v nej slobodomurári revolúciou zvrhli monarchiu a nastolili republiku.6

V r. 1818 kráľ Joao VI. pod trestom smrti zakázal slobodomurárstvo. No septembri 1820, niekoľko mesiacov po úspechu slobodomurárskej vzbury v Španielsku, sa jeho členovia vzbúrili. Sledovali ten istý cieľ ako v Španielsku- prijatie liberálnej ústavy. Aj v Portugalsku v r. 1821 vzbúrenci dosiahli tento cieľ. Slobodomurármi ovládaný snem išiel v Pombalových stopách, vrátane proticirkevného ťaženia. To podnietilo povstanie princa Miguela. Povstanie sa v r. 1823 skončilo úspechom a postihom slobodomurárov. Po smrti svojho otca bol v r. 1828 Miguel zvolený za kráľa.

Po nástupe na trón zrušil ústavu, čo hneď vyvolalo proti nemu ďalšiu slobodomurársku vzburu v Porte pod vedením markíza Pamellu a grófa Villaflora. Táto vzbura však bola porazená a následne popravili niekoľko sto slobodomurárov. Po úspešnom slobodomurárskom prevrate v r. 1830 vo Francúzsku, povstal v r. 1831 proti Miguelovi jeho brat Pedro. Vzdal sa brazílskeho trónu a s pomocou anglického loďstva a Francúzska, a po smrti španielskeho kráľa Ferdinanda aj s pomocou Španielska, v r. 1834 zvíťazil. Stal sa portugalským kráľom, hoci sa pôvodne nároku na tento trón vzdal. Pedrovým víťazstvom sa slobodomurárstvu vrátila sloboda a cirkvi nesloboda: začali sa rušiť kláštory, habal sa ich majetok, jezuitov prenasledovali a väznili.

Portugalská dynastia sa stala závislou na slobodomurároch a bolo pravidlom, že na čele vlády boli slobodomurári najvyšších stupňov: Pamella, Villaflor, Lule, Landan, Mendes- Leal. Ich prvoradým politickým cieľom bolo zničiť cirkev: do r. 1852 sa duchovenstvo nesmelo stýkať s Rímom, v r. 1862 boli zrušené takmer všetky kláštory. Ministerstvo sa miešalo do výberu duchovných, dávalo prednosť tým najnevhodnejším. Tým úroveň duchovenstva značne upadla. Štátne financie boli v neporiadku v dôsledku ich zneužívania členmi vlády. Preto v r. 1906 kráľ za ministerského predsedu vymenoval neskorumpovaného, praktizujúceho katolíka Franca.

Počas jeho pôsobenia sa začala slobodomurárska propagandistická príprava na zmenu režimu. Praktizujúcu katolíčku kráľovnú Améliu osočili hanopisom v podobe románu Markíz Bacalhôa. Ten revolucionári nadšene privítali ako predzvesť revolúcie.7 Jednotlivé lživé škandalizujúce tvrdenia boli doslovne opísané z hanopisov vydávaných proti Márii Antoinette pred 120 rokmi. Kniha vyšla koncom r. 1907. Na pokračovanie ju vydával aj portugalský slobodomurársky časopis L´Action. Zároveň, 25. 12. 1907, sekretár protislobodomurárskej spoločnosti vo Francúzsku, Tourmentin, v jej časopise La franc- masoçonnerie démasquée upozornil kráľa, že mu hrozí zvrhnutie alebo zabitie.

Ako možný spôsob záchrany mu radil okamžite zakázať slobodomurárstvo a všetky tajné spoločnosti. Kráľ však na svoju škodu  slobodomurárstvo podcenil. 28. 1. 1908 jeho koč obkľúčila skupina mužov v maskách, spod plášťov vytiahli pušky a spustili na neho paľbu. Zabili ho a jedného z jeho synov smrteľne zranili. Vlády sa ujal jeho ďalší syn, Manuel II. Ten 3. februára po návšteve anglického veľvyslanca a po tom, keď pred Lisabon priplávali anglické lode, prepustil Franca, udelil amnestiu a zaviedol slobodu tlače. Avšak ani to ho nezachránilo. V r. 1910 slobodomurári vo vojsku, združení v ilegálnej organizácii Mladé Portugalsko, uskutočnili štátny prevrat.

Osoby na čele prevratu boli úzko spojené s rozhodujúcimi osobnosťami anglického politického života. Jeho výsledkom bol útek kráľa z Portugalska a nastolenie „republiky“, ktorej vláda pozostávala výlučne zo slobodomurárov.8 Nebolo to v súlade so želaním obyvateľstva, ktoré si vo svojej väčšine želalo monarchiu. Nový režim v mene slobody preplnil väznice svojimi domnelými odporcami, kde s nimi veľmi kruto zaobchádzal a urýchlene uskutočňoval protikatolícke kroky. Nový stav zhodnotil na medzinárodnom slobodomurárskom zjazde v r. 1911 v Ríme portugalský veľmajster Magalhaes Lima: „Za 10 mesiacov našich vlád sme urobili to, čo iní nemohli vykonať mnoho rokov: vyhnali sme jezuitov, zlikvidovali sme náboženské spolky, zaviedli sme rozvody a oddelili sme cirkev od štátu...“ Jeho prejav bol sprevádzaný nadšeným potleskom.9

Nový režim neprispel ani k duchovnému, ani k hmotného blahu portugalského ľudu. V r. 1910- 1926 bolo v Portugalsku 24 vojenských vzbúr a povstaní, krajina mala 44 predsedov vlád a štátne financie sa úplne rozvrátili. V r. 1916 vláda pod vedením slobodomurára Alfonsa Costu10, napriek odporu Katolíckej cirkvi a monarchistov, Portugalsko na škodu jeho obyvateľov zatiahla do 1. sv. vojny. V januári 1917 sa v Paríži zástupcovia slobodomurárov Portugalska zúčastnili na zjazde slobodomurárov Dohody, Talianska, Srbska a Belgicka, na ktorom sa uzniesli pokračovať vo vojne až do víťazstva11, namiesto toho, aby sa snažili dosiahnuť mier.

Ten istý Costa po odluke štátu od cirkvi na slobodomurárskom zjazde vyhlásil, že v priebehu dvoch generácií sa v Portugalsku odstráni katolicizmus.12 Opačné posolstvo priniesla Portugalsku Panna Mária prostredníctvom zjavenia sa malým deťom 13. 7. 1917 v dedine Fatima: Portugalsko si zachová pravú vieru. Zároveň im oznámila, že ak neprestane urážanie Boha, po 1. sv. vojne bude nasledovať ešte strašnejšia vojna. Znamením bude noc ožiarená neznámym svetlom. Neznáme svetlo sa objavilo v noci z 25. na 26. 1. 1938 a trvalo 3 hodiny. Astronómovia ho označili za polárnu žiaru, ale na rozdiel od tohto prírodného úkazu ho bolo možné vidieť nielen v polárnych oblastiach, ale v celej Európe.

Toto zjavenie bolo súčasťou šiestich zjavení Panny Márie, ktoré sa začali v máji a pokračovali každý mesiac až do 13. okóbra, keď sa skončili zázračnými úkazmi na Slnku, ktoré videli desaťtisíce ľudí. Proti týmto zjaveniam sa slobodomurári rýchle postavili výsmechom a ohováraním v tlači, ba aj násilím. 13. augusta okresný komisár v mestečku Vila Nova de Ourém, známy slobodomurár Arturo d´Oliveira Santos, podvodným spôsobom vlákal deti do svojho domu a sľubmi a hrozbami sa ich snažil priviesť k „priznaniu“, že ide o podvod. Deti boli prepustené až 15. augusta. Tým sa však  slobodomurárske útoky neskončili. 19. augusta zorganizovali propagandisticko- protestné zhromaždenie. V noci z 22. na 23. októbra prišli vyťať strom, na ktorom sa zjavila Panna Mária a následne usporiadali pseudoprocesiu s rúhavými litániami v meste Santarem. Snaha bola márna: omylom zoťali nepravý strom. Prenasledovali duchovenstvo vo Fatime a okolí najmä v r. 1918 a 1920. Vláda v r. 1920- 1924 prijala opatrenia na vytvorenie čo najväčších prekážok pútnikom do Fatimy. V noci na 3. marca 1922 slobodomurári vo Fatime vyhodili do vzduchu malú kaplnku.13

Zjavenia vo Fatime prehĺbili náboženský život v Portugalsku. Viedli aj k zasväteniu Portugalska jeho biskupmi Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie 13. 5. 1938.14 Mnohí ľudia sa zasvätili osobne. Malo to dosah aj pre dianie v Portugalsku, predovšetkým to Portugalsko uchránilo pred vojnou. Za ministra financií bol v r. 1928 povolaný praktizujúci katolík A. Salazar. Ten nielenže zachránil Portugalsko pred finančným zrútením, ale dosiahol aj rozpočtový prebytok, zaplatil zahraničné dlhy, zlikvidoval infláciu a nezamestnanosť. K zlepšeniu stavu Salazar prispel aj svojím osobným vzorom: ostal naďalej bývať v bežnom mestskom byte a do práce chodil pešo. Pritom si našiel čas aj na rozhovor s bežnými občanmi.

Tento spôsob života si zachoval aj vtedy, keď sa stal predsedom vlády (1932- 1968). Jeho politická činnosť nesledovala osobné ambície a obohatenie sa, ale dobro obyvateľov ako celku. Za jeho vlády sa zlepšili životné a pracovné podmienky, rozsiahly rozvoj zaznamenalo školstvo. Nezatiahol Portugalsko do 2. sv. vojny. Veľmi pomohol aj desaťtisícom utečencom, najmä Židom, ktorým poskytol azyl.15 Jeho nástupcu Caetana a zároveň celý dovtedajší portugalský politický systém odstránil vojenský prevrat v r. 1974. Tým nastala opäť priaznivá situácia pre slobodomurárstvo v Portugalsku, napr. v nových pomeroch sa predsedom vlády i prezidentom stal významný slobodomurár Soares.16