:: www.prop.sk
:: www.protiprudu.info
CITÁTY
 

 

 

Slobodomurárstvo na Slovensku a v štátoch, ktorých bolo súčasťou Slovensko

            V rakúskej monarchii, do ktorej istý čas patrilo Slovensko, malo slobodomurárstvo predchodcu v Janovi Amosovi Komenskom. Ten podľa niektorých autorov dal podnet k vytvoreniu slobodomurárstva1, napr. slobodomurár Mucha poukázal na to, že myšlienky, symboly, ba aj celé vety z Komenského spisu Pansophie diatyposis (1645) boli skoro doslovne prevzaté do základných slobodomurárskych náuk.2 Bol gnostikom.3 Mimoriadne nenávidel Katolícku cirkev a vyzýval k tomu, aby sa zničila násilím. Jeho necharakternosť sa prejavila i nevďakom k Poľsku, ktoré jemu a jeho druhom poskytlo útočisko: vyzval sedmohradské knieža, aby napadlo Poľsko.4 Podľa slobodomurára bol Nysa Komenský členom tajných spoločností, ktoré pôsobili v Taliansku, v Nemecku, v Anglicku už od 15. st., pričom sa kryli vedeckými alebo literárnymi cieľmi. Ich členmi boli vedci ako Bacon, Galilei, Leibniz a politici: anglický diktátor Cromwell, švédsky kráľ Karol Gustáv, nemecké veľkoknieža Friedrich Wilhem atď. Boli medzinárodné, ovplyvňované heslami slobody, rovnosti, bratstva, tolerancie, boli proti národnému štátu, zvrchovanej kresťanskej vláde a kresťanstvu.5

Spočiatku sa slobodomurárstvo v rakúskej monarchii šírilo bez väčšieho odporu, lebo sa mu do svojich radov podarilo zlákať Františka I. Štefana Lotrinského, od r. 1745 cisára Sv. rímskej ríši. Ten ako prvý panovník na európskom kontinente vstúpil v r. 1731 v Haagu do lóže, ktorá bola zámerne založená na jeho prijatie. V r. 1737 začal panovať v Toskánsku a chránil tamojších slobodomurárov. Po nástupe svojej manželky Márii Terézie na rakúsky trón v r. 1740, zmierňoval jej protislobodomurársky postoj. A tak sa v Rakúsku nezverejnila protislobodomurárska bula Providas.6 V 40. rokoch 18. storočia vznikli prvé lóže v Rakúsku, najmä v hlavných mestách jeho jednotlivých krajín, vrátane Bratislavy, ktorá bola vtedy hlavným mestom Uhorska. Ďalšia lóža bola založená v Prešove poľskými emigrantami a organizačne patrila k lóžam v Poľsku. Ďalšie lóže vznikli v Banskej Štiavnici, v Banskej Bystrici- Radvani a v Košiciach. Jednotlivé pramene udávajú rôzne roky ich založenia.7

Vplyv slobodomurárstva zosilnel na konci vlády Márie Terézie, keď na svojho syna Jozefa II. preniesla časť panovníckych právomocí a najmä za samostatnej vlády Jozefa II. Ten bol priaznivo naklonený k slobodomurárstvu a nevstúpil do neho len z taktických dôvodov. Bolo to zlaté obdobie slobodomurárstva v Rakúsku. Jeho členmi boli aj hudobní skladatelia Haydn a Mozart. Vplyv slobodomurárstva sa prejavil v Mozartovych dielach, najmä v opere Čarovná flauta. Libreto ku nej napísal slobodomurár Schikaneder.8 Členmi lóží boli aj katolícki biskupi, napr. lóže v Banskej Bystrici biskup František Berchtold9, lóže v Pešti spišský biskup Michal Brigido von Bresvitz.10 Lóže pôvodne obvykle patrili do veľkých lóží Francúzska alebo Pruska. Pretože v r. 1781 Jozef II. vydal nariadenie, ktoré zakazovalo všetkým spolkom uznávať zahraničných predstaviteľov a odvádzať im poplatky, v r. 1784 vznikla Veľká rakúska krajinská lóža, s pôsobnosťou i pre Česko.

V Uhorsku vznikol Veľký orient uhorský. V tom čase bolo v Uhorsku 600- 700 slobodomurárov,  približne toľko vo Viedni. V r. 1785 Jozef II. obmedzil počet lóží v Rakúsku11, čo však nemalo podstatný význam na ich vplyv, napr. okolo r. 1790 zo 16 najvyšších úradníkov v Česku prinajmenšom 14 boli slobodomurármi. A predovšetkým Jozef II. uskutočnil početné netolerantné kroky proti Cirkvi. Konal pod vplyvom Friedricha II.12 a slobodomurárov v blízkosti trónu. K nim patrili predovšetkým poradca Sonnenfels, profesor na viedenskej univerzite a neskôr jej rektor, van Swieten a Leber, osobní lekári Márie Terézie, kníhtlačiar Trattner, vydávajúci noviny pod ochranou panovníčky, Michaeler, rektor innsbruckej univerzity, atď.13 V r. 1781-1783 Jozef II. zrušil 318 z 915 kláštorov, zakázal biskupom prijímať pápežské nariadenia a riadiť sa nimi bez súhlasu panovníka. Na zásahy do vnútorného života cirkvi zriadil Dvorskú duchovnú komisiu na čele so slobodomurárom F. K. Kresslom.

Táto komisia vydala vyše 600 nariadení, napr. ako dlho má trvať sv. omša a kázeň, koľko sviečok má horieť pri omši, koľko kmotrov si možno pozvať ku krstu atď.14 Za jeho vlády sa narušil katolícky charakter školstva. Tiež cenzúra i tlač bola v slobodomurárskych rukách, nevydávalo sa nič, čo by povzbudilo náboženského ducha. No najväčšiu škodu spôsobilo to, že katolícke semináre namiesto biskupov začal riadiť štát podľa plánov vypracovaných v slobodomurárskych lóžach. Napr. pre cirkevné dejiny sa spočiatku používala knihu apostatu Schröckha, cirkevné právo sa vykladalo podľa Pehema, preniknutého galikanizmom a jansenizmom. Žiaľ, len málo biskupov sa postavilo proti tomu.15 Za ústretovosť k slobodomurárstvu Jozefa II. ho jeho členovia chválili, napr. ako obnovovateľa pôvodnej Kristovej náuky. Ako sa však ukázalo najmä s odstupom času, mnohé jeho reformy boli škodlivé nielen v oblasti cirkvi. Napr. pod heslom modernizácie zavádzal centralizáciu a germanizáciu, čo podnietilo dlhotrvajúce národnostné spory v rakúskej monarchii. Tie nielenže napomohli k jej zániku, ale veľmi neblaho sa prejavovali aj po zániku monarchie.

Napriek Jozefovej ústretovosti slobodomurári v r. 1784 podnietili roľnícke povstanie v Sedmohradsku pod vedením Crişana a Horeu.16 Na konci vlády Jozefa II. pruský diplomat, slobodomurár Herzberg a britský predseda vlády, slobodomurár Pitt, zavliekli Rakúsko do vojny proti Turecku. Sklamaný Jozef II. v r. 1789 slobodomurárstvo zakázal a väčšinu svojich reforiem zrušil. Pretože krátko po zákaze zomrel a jeho nástupcom sa stal slobodomurár Leopold II., tento zákaz sa neuplatňoval. Nového cisára jeho slobodomurárski druhovia v r. 1792 otrávili, lebo chcel vystúpiť proti revolúcii vo Francúzsku. Nástupca Leopolda II., František II., poučený skúsenosťami z Francúzska, v r. 1794 slobodomurárstvo opäť zakázal.17 Na opodstatnenosť zákazu poukazuje aj pokus o povstanie slobodomurára Martinoviča v tom istom roku, ktorý sa nepodaril.18 Lóžová činnosť sa krátkodobo obnovila počas obsadenia Rakúska Napoleonovým vojskom. Vo Viedni bola otvorená Veľká rakúska národná lóža, ktorá bola príslušná  aj pre české krajiny. Mala spojenie s Veľkým východom v Paríži až do r. 1813. Podľa jedného prameňa sa jej činnosť obnovila v r. 180619, podľa iného v r. 1809.20

Ani po páde Napoleona slobodomurárstvo v Rakúsku nezaniklo, hlásili sa k nemu dokonca i štátni úradníci a dôstojníci.21 Prejavilo sa napr. v neúspešnom roľníckom povstaní v časti východného Slovenska v r. 1831. Podobne ako aj iné povstania takéhoto pôvodu, ani toto nebolo spontánne, ale tajne sa pripravovovalo dlhšiu dobu. Jeden z jeho hlavných činiteľov bol Peter Tasnády, člen lóže v Krakove.22 Na vyvolanie povstania sprisahanci zneužili epidémiu cholery a vrchnosťou uskutočňované zdravotnícke opatrenia na jej zamedzenie. Tasnády a ostatní vodcovia povstania roľníkom lživo tvrdili, že páni ich chcú otráviť, predovšetkým že otravujú studne. Toto osočovanie bolo rozhodujúcim podnetom k vzbure.23 Väčší vplyv než toho miestne a krátkodobé povstanie malo rozširovanie panslavizmu a pangermanizmu v lóžach od prvej polovici 19. st.24 Tie pripravovali pôdu pre rozpad Rakúska a rozsiahle vojny. Slobodomurármi boli v tomto období propagátori slovanskej vzájomnosti, Slováci Ján Kollár25 i Pavel Josef Šafárik.26 Obaja študovali v Jene a boli ovplyvnení názormi nemeckého slobodomurára Herdera.

Šafárik bol členom združenia, založeného Amerlingom v Česku v r. 1838-1839, označovaného ako Zbor staviteľov alebo Slovanskí bratia. Amerling sa snažil o všeslovanskú jednotu a podľa ideí Komenského vypracoval nové slovanské náboženstvo. Jeho členmi boli aj významní predstavitelia českého národného hnutia: Čelakovský, Palacký, Rieger.27 Všetci boli slobodomurármi.28
Vplyv slobodomurárstva sa ukázal aj počas revolučného roku 1848. Viacero významných miest Európy postupne zasiahli slobodomurárske revolúcie: 24. februára Paríž, 3. marca Viedeň atď.29 Tajní slobodomurári v Rakúsku začali rýchle otvárať lóže. Medzi ne patrila lóža Lajos Kossuth v zornici vyššieho svetla v Budapešti. Tá mala meno po vodcovi protihabsburského povstania v r. 1848-1849 v Uhorsku. Kossuth bol slobodomurár, takisto aj jeho revoluční druhovia.30 Po porážke povstania slobodomurárstvo v Rakúsku ostalo zakázané. Časť jeho členov vyvíjala činnosť v zahraničí. K zmene došlo po porážke Rakúska Pruskom. Ňou sa otvorili dvere tzv. modrej revolúcii, t. j. liberálnej dobe, čo bolo ešte väčším nešťastím pre Rakúsko, ako vojenská porážka. V r. 1867 sa vytvorilo Rakúsko-Uhorského súštatie, pričom v jeho uhorskej časti sa slobodomurárstvo povolilo. Zakladanie lóží v nej finančne podporoval aj Bismarck. Prvým predsedom uhorskej vlády sa stal slobodomurár Gyula Andrássy. Aj v Uhorsku si slobodomurárstvo kládlo za cieľ poraziť v krátkej dobe katolicizmus.31 Istý úspech dosiahlo v r. 1894, keď presadilo napr. zákon o povinnom civilnom sobáši. Značnú úlohu prikladalo laicizácii školstva, podľa slov veľmajstra Bókayho v r. 1907 to mala byť jeho prvoradá úloha. Vplyv slobodomurárstva neprospieval verejným záujmom aj podľa uhorského ministra spravodlivosti G. Polonyiho.

Tento bývalý slobodomurár v r. 1911 v sneme vyhlásil, že administratíva pod vplyvom početných slobodomurárskych členov strácala svoj charakter nestrannosti a dostávala sa do rúk tajnej politickej skupiny. Slobodomurári boli ustavične pod dozorom lóží, ktoré na nich vykonávali neslýchaný nátlak.32 Úspechy slobodomurárstva podnietili vznik Katolíckej ľudovej strany v r. 1895, ktorá mala brániť kresťanské hodnoty. Jej slovenskí stúpenci v r. 1905 založili Slovenskú ľudovú stranu.
Lóže sa zakladali aj na Slovensku. V niektorých mestách zanikli, niekedy sa v nich opäť založili. Jednotlivé pramene uvádzajú odlišne niektoré údaje o zakladaní, zanikaní a prípadnom obnovovaní lóží na Slovensku, patriach do Uhorskej symbolickej veľkej lóže. Ich počet dosiahol počas 1.sv. vojny takmer 500 činných členov, celkove bolo v tejto veľkolóži asi 7 400 činných členov33, pozostávajúcich prevažne zo Židov.34 Medzi jej málo slovenských členov patril napr. právnik v Pezinku Otakar Jamnický, riaditeľ obchodnej spoločnosti v Budapešti Karol A. Kuzmány, továrnik v Ružomberku Peter Makovický, právnik a podnikateľ v Žiline Ján Milec, podnikateľ a politik Kornel Stodola, továrnik v Liptovskom Mikuláši Andrej Žuffa.35 Slováci, ktorí žili mimo Uhorska, sa stávali členmi zahraničných lóží, napr. Milan Rastislav Štefánik bol členom lóže vo Francúzsku.36

V rakúskej časti monarchie nebolo ani po r. 1867 slobodomurárstvo povolené, ale fakticky bola umožnená jeho činnosť a jeho vplyv bol veľmi silný.37 V r. 1868 dosiahlo, aby bol z prísahy pre štátnych úradníkov vynechaný záväzok, že záujemca o služobný pomer nie je jeho členom. Slobodomurári síce nemohli otvorene zakladať lóže, ale mohli zakladať spolky formálne iného zamerania, napr. dobročinné spolky. Tie vykonávali slobodomurárske obrady na schôdzkach svojich členov za hranicami Rakúska, v Nemecku alebo v Uhorsku. Za jedno z miest ich činnosti slúžila aj Bratislava, lebo sa nachádzala blízko Viedne. Pred 1. sv. vojnou v nej pôsobilo 12 lóží z rakúskej časti monarchie. Bratislava sa tak stala významným strediskom slobodomurárstva. V Česku mali začiatkom 20. st. lóže okolo 500 členov, prevažne protestantských Nemcov a liberálnych Židov. Česi v nich mali 10- 15                 % zastúpenie.38 Niektorí Česi sa stávali členmi lóži vo Švajčiarsku a predovšetkým vo Francúzsku, kde podnikli prvé kroky k založeniu národnej českej slobodomurárskej organizácie. Medzi nimi boli K. Kramář a A. Rašín.39 Kramář bol prvým predsedom vlády Česko- Slovenska (1918- 1919) a Rašín jeho prvým ministrom financií (1918- 1919, 1922- 1923). Mnohí Česi vstúpili do slobodomurárstva ako vysťahovalci v USA. Tu sa napr. angažovali na oslave Jana Husa v r. 191540, ktorý podľa slobodomurárskeho časopisu Chaîne d´Union z r. 1885 položil základ slobodomurárstva v Česku.41 Medzi niektorými českými slobodomurármi v Česku a v USA boli úzke vzťahy.42 

Na dosiahnutie svojich zámerov zneužívalo slobodomurárstvo národné cítenie. Vytvorilo prepiate a prevrátené hnutie Los von Rom (Preč od Ríma), ktoré sa prejavovalo v opakovaných kampaniach.43 Intenzívnejšie sa prejavilo koncom 19. a začiatkom 20. st. Pod zámienkou, že Katolícka cirkev je nedostatočne národná, hlavne v Rakúsku podnietilo niekoľko desiatok tisíc katolíkov k prestupu najmä do protestantských cirkví. Zároveň útočilo na habsburskú dynastiu, podporovalo pangermanizmus na čele s Hohenzollernovcami a bolo namierené proti Čechom.44 Slobodomurárstvo zneužívalo národné cítenie aj na zničenie Rakúska, lebo predstavovalo veľmoc s väčším katolíckym vplyvom. Podľa zámeru slobodomurára Mazziniho, zverejneného v r. 1851, sa to malo dosiahnuť rozoštvaním jeho národov a využitím národnostných rozporov.45 V súlade s týmto zámerom vydala začiatkom 20. st. Uhorská symbolická veľká lóža pokyn pre svojich členov presadzovať národne jednotné a zvrchované Uhorsko.

Slobodomurárstvo tak pri všetkých národnostných sporoch v rakúskej i uhorskej časti monarchie malo vodcovskú úlohu a cieľ, aby sa jeho národy nedohodli.46 O zámere zničiť Rakúsko (ako veľmoc) v r. 1914 písal aj významný slobodomurár Papus.47  Predniesol ho aj slobodomurársky funkcionár Lebey na zjazde slobodomurárov neutrálnych štátov a Dohody, ktorý sa začal 28. 6. 1917 v Paríži.48 Symbolicky to bolo na 3. výročie slobodomurárskej vraždy následníka rakúskeho trónu Františka Ferdinanda, ktorá slúžila ako zámienka na začatie 1. sv. vojny. Lebey, ako spravodajca tohto zjazdu, tiež vyhlásil, že ak jestvuje svätá vojna, tak je to 1. sv. vojna49, t. j. najničivejšia vojna v dovtedajšej histórii ľudstva. Počas nej slobodomurári napĺňali svoj zámer rozbiť Rakúsko.50 Vojna sa skončila jeho porážkou, zánikom ako veľmoci a detronizáciou Habsburgovcov. Slobodomurársku ponuku poslednému rakúskemu cisárovi, blahoslavenému Karlovi I., že mu vrátia ríšu, ak im urobí ústupky, tento praktizujúci katolík odmietol. Karol I., ktorý sa od počiatku svojho vládnutia v rámci svojich obmedzených možností maximálne snažil o uzavretie mieru a o uzmierenie národov Rakúsko- Uhorska na základe spravodlivosti, radšej ostal bez trónu.51 Rozbitie Rakúsko- Uhorska na malé štáty zničilo jedinú vážnu prekážku výbojom nacistického Nemecka na ceste k 2. sv. vojne. Francúzsky katolícky poslanec Xavier Vallat na to vopred upozornil vo svojej knihe La vérité sur la Franc- Maçonnerie už v r. 1934.52

Podobne ako zavraždenie Ľudovíta XVI., aj vražda Františka Ferdinanda bola dlhodobo plánovaná Veľkým východom Francúzska. Už 15. 9. 1912 o tom písal protislobodomurársky publicista Tourmentin, odvolávajúc sa na výrok jedného vysoko postaveného švajčiarskeho slobodomurára. František Ferdinand o tom úmysle vedel.53 O tomto rozhodnutí vedel aj slobodomurár Ciganović, člen teroristickej organizácie Narodna Odbrana, ktorej členovia zavraždili následníka trónu. K slobodomurárom patril aj jej vodca Tankosić a ďalší jej najvýznamnejší členovia. Podľa teroristu, slobodomurára Gabrinovića, mu František Ferdinand nebol sympatický preto, lebo bol nábožný katolík a údajný šovinista.54 Bola síce pravda, že František Ferdinand bol horlivý katolík a ako taký aj protislobodomurársky orientovaný. Ale nebol šovinista, naopak, bol proti prejavom nemeckého a maďarského nacionalizmu na úkor iných národov. Dokonca plánoval pretvoriť Rakúsko- Uhorsko vo federálny štát, zložený zo štátov jeho jednotlivých národov. Snažil sa, aby sa Rakúsko- Uhorsko nedostalo do vojny so Srbskom a Ruskom, ktorou sa začala 1. sv. vojna.55

Na vzniku Česko- Slovenska sa podieľali slobodomurári Masaryk a Beneš56, ktorí sa na nešťastie obyvateľov tohto štátu stali aj jeho prezidentmi. Mali závažné mravné nedostatky, napr. Beneš presadzoval neľudské etnické čistky po 2. sv. vojne, ktoré si vyžiadali mnoho ľudských životov. Masaryk bol notorickým luhárom, ktorý luhal počas celého svojho verejného pôsobenia. Len pokiaľ išlo o odchod z brnianskeho gymnázia v r. 1869, ako príčinu uvádzal 4 rôzne verzie. Jednu z nich uviedol na začiatku svojej kariéry, vo svojom životopise pre habilitačné konanie na viedenskej univerzite v r. 1879. Vraj to bolo pre zranenie, ktoré utrpel ako dobrovoľník v rakúskom vojsku vo vojne proti Prusku v r. 1866. Bola to lož, ktorá sa navyše nehodila k jeho oficiálnemu životopisu po tom, keď sa stal prezidentom v r. 1918. Preto sa Masaryk krátko po nástupe do funkcie snažil odstrániť kompromitujúce materiály o sebe z rakúskych archívoch.57 K nim patril jeho životopis s touto verziou z univerzitného archívu. To sa mu podarilo, ale podstata životopisu ostala zachovaná v inom materiáli.58 Luhal a nactriutŕhal vo vojnovej propagande59, aj pri vyhlásení Česko- Slovenska Washingtonskou deklaráciou 14. 10. 1918. Tú zverejnil aj v mene neprítomného Štefánika, ktorý sa na jej tvorbe nepodieľal a po oboznámení sa s jej obsahom vyjadril voči nej svoje výhrady.60 Luhal aj ako prezident.61

Štefánikovu kariéru vo Francúzsku napomáhala jeho príslušnosť k slobodomurárstvu.62 No podľa niektorých prameňov slobodomurári boli príčinou aj jeho tragickej smrti. Údajne bol znechutený deštruktívnou činnosťou slobodomurárstva a po návrate do Česko- Slovenska chcel dať všetky tajné spolky (t. j. slobodomurárske) rozpustiť. Jeho zámer nezostal utajený. Po prílete nad Bratislavu ho privítala paľba, ktorá nebola dôsledkom omylu. Príkaz k nej vraj dal Beneš. Lietadlo havarovalo a Štefánik zahynul. V každom prípade sa ho Masaryk snažil politicky odstaviť a s Benešom bol v nezmieriteľnom konflikte. Po Štefánikovej smrti Masaryk vyjadril spokojnosť s jeho tragickým koncom. Svedkov udalosti zastrašovali, prenasledovali, odstraňovali a dokumenty o nej zmizli.63 Údajne pokyn na likvidáciu Štefánika vyšiel z tej istej lóže, z ktorej vyšiel povel na zavraždenie Františka Ferdinanda.64 Prvá svetová vojna sa definitívne ukončila mierovou konferenciou vo Versailles, ktorá sa skončila na piate výročie teroristického činu v Sarajeve. Takmer všetci jej účastníci boli menšími alebo väčšími funkcionármi lóží65, takže sa podobala slobodomurárskemu zjazdu.66

V novovzniknutom Česko- Slovensku sa slobodomurárstvo rozmáhalo tak, ako v máloktorom štáte Európy.67 To sa prejavilo aj navonok v jeho symbole, zástave, ktorá obsahovala základný slobodomurársky znak: modrý trojuholník. Výtvarným riešením prvej emisie bankoviek minister financií, slobodomurár Rašín, poveril popredného slobodomurára, maliara A. Muchu. Tento okultista, ktorý bol istý čas na čele slobodomurárskej najvyššej rady v Česko- Slovensku, bankovky preplnil slobodomurárskymi symbolmi. Voči týmto prejavom sa postavili protislobodomurárske kruhy, ale dosiahli iba stiahnutie bankoviek.68 Slobodomurárstvo sa v novom štáte organizačne rozdelilo v podstate podľa národnostného hľadiska. Začali v ňom vznikať lóže, ktorých spočiatku mohli byť členmi len Česi, Slováci a Židia, majúci kladný vzťah k novému štátu. Ich strediskom sa stala Praha. V nej bola založená lóža Jan Amos Komenský v r. 1918, ktorá vznikla odštiepením z lóže s nemeckým rokovacím jazykom. Začiatkom r. 1919 sa vytvorila lóža Národ.

Počet členov v tejto lóži rýchle rástol. Koncom r. 1919 časť z nich odišla do niekoľkých nových profesijne orientovaných lóží a lóža Národ s nimi vytvorila združenie Veľká lóža československá. Na jej čele bol úradník a protikatolícky spisovateľ Josef Svatopluk Machar, ktorý v tom čase pôsobil ako generálny inšpektor československej armády. V r. 1923 sa táto veľkolóža spojila s lóžou J. A. Komenský. Vytvorili spoločnú Národnú veľkú lóžu československú (NVLČs). Jej členstvo pomerne rýchlo rástlo. V čase vzniku mala okolo 200 členov69, v r. 1929 mala asi 400, v r. 1935 už asi 1 00070 a pred oficiálnym ukončením jej činnosti v r. 1938 vraj 1 500.71 Dodatočne sa do lóží tejto sústavy pripúšťali aj Ukrajinci, Nemci a Maďari.

Rast členstva sa dosahoval i sľubovaním záujemcom o popredné miesta v štátnej administratíve, že vstupom do slobodomurárstva, bez ohľadu na ich schopnosti, svoj cieľ dosiahnu.72 No niektorí členovia z tejto veľkolóže vystúpili alebo boli vylúčení, napr. predseda národno- socialistickej strany a exminister V. Klofáč, spisovateľ K. Čapek, ba aj veľký majster J. S. Machar.73 Po Macharovom odchode tlač začala oveľa nižšie hodnotiť jeho literárne schopnosti. 
Slobodomurári z lóží, založených v Rakúsko- Uhorsku, sa v r. 1920 združili do Veľkej lóže Lessing k trom kruhom. Tá mala v r. 1929 okolo 1 200 členov, v r. 1935 asi 1 400 členov.74 Po narastajúcom vplyve nacizmu aj medzi Nemcami v Česko- Slovensku, ktorého predstavitelia vyhlásili nezlučiteľnosť nemeckého národného socializmu so slobodomurárstvom, mnohí Nemci koncom 30. rokov z lóží vystúpili. Preto v lóžach s nemeckou rokovacou rečou od r. 1937 došlo k úbytku členstva. Napr. kým v r. 1937 mala bratislavská lóža Verschwiegenheit 85 členov, v r. 1938 počet jej členov klesol na 56 členov.75 Istý čas po nástupe Hitlera v Nemecku pôsobilo v Česko- Slovensku samostatne aj málopočetné slobodomurárske združenie emigrantov z Nemecka.

To však vývoj v Česko- Slovensku ovplyvňovalo iba nepatrne. Združenie B´nai B´rith (Synovia zmluvy, t. j. Starého zákona) v Česko- Slovensku malo v r. 1932 asi 1 800 členov.76 Zmiešané slobodomurárstvo v r. 1937 malo vyše 100 členov.77 Spočiatku na rituál používalo esperanto. Na jeho čele bol Alexander Sommer- Batěk.78 V okultistických lóžach pôsobili napr. Jiří Karásek, Emanuel Lešehrad a Karel Weinfurter, ktorí viedli vydávanie okultistickej literatúry s predstieranými kresťanskými základmi.79 Významní činitelia v hospodárstve a v priemysle, ako aj niektorí politici, boli členmi Veľkého východu Francúzska, napr. vplyvný generálny riaditeľ Živnostenskej banky J. Preis. E. Beneš sa dokonca dostal do jeho vedenia.80

Členovia NVLČs mali slúžiť ako kádrové zdroje na obsadzovanie politických a iných funkcií v novom štáte. Na jej čele stáli: od r. 1923 Jaroslav Kvapil, 1924 Bohumil Němec, 1925 Emil Svoboda, 1926 Ladislav Syllaba, 1930 Ladislav Tichý, 1931 Karel Weigner, 1938 Václav Hora.81 Prevažne boli vysokoškolskými profesormi. Úradníci veľkolóže boli v podstate slobodomurári 33. stupňa, ktorí boli korunovaní už pred 1. sv. vojnou v Lausanne alebo v Berlíne, či v Budapešti. Väčšinou to boli ľudia, ktorí rozhodovali o osude Česko-Slovenska už pri jeho začiatkoch. Jedným z ich cieľov bolo dosiahnuť odluku štátu od cirkvi.82 Podľa Masaryka bol tento zámer taký významný, že v novom štátnom útvare sa mal uskutočniť ako prvý krok. Hovoril o ňom už v r. 1910.83                    

Tento cieľ sa však nepodarilo presadiť. No značný úspech malo hnutie Preč od Ríma v českom prostredí. Podieľala sa na ňom i tzv. Volná myšlenka, vedená slobodomurárom Theodorom Bartošekom. Medzi lžami, ktoré šírilo, bolo pre zmenu obvinenie Katolíckej cirkvi zo zanedbávania Čechov a z uprednostňovania Nemcov. Pod vplyvom tejto propagandy z nej vystúpilo 1 400 000 českých katolíkov, pätina z nich. Časť z nich vstúpila do novovytvorenej Československej cirkvi. Na Slovensku sa katolíkom odňali stredné školy. V Česku sa oslavoval protikatolícky Jan Hus štátnym sviatkom. V školstve sa používali tendenčné protikatolícke učebnice, napr. od slobodomurára84 V. Bušeka „Církev, stát a jinoverci v Codex juris canonici“.85
Samotné ministerstvo školstva sa stalo slobodomurárskym panstvom.86 Z jeho 14 ministrov do r. 1939 pravdepodobne aspoň 10 boli slobodomurármi.

Prvým z nich bol v r. 1918- 1920 G. Habrman87 (a minister sociálnej starostlivosti v r. 1921- 1925), ktorý by dal prednosť zániku česko- slovenskej republiky pred jestvovaním cirkevných škôl.88 Okrem ministrov boli slobodomurármi aj viacerí významní činitelia tohto rezortu, napr. štátny tajomník Jaroslav Kvapil. Takisto k nim patrili aj mnohí vysokoškolskí profesori a riaditelia škôl, ako aj iní učitelia. Už v 20. rokoch boli dve tretiny týchto profesorov členmi lóží.89 K nim patril i ThDr. Šrámek.90 Zrejme to bol predseda ku kresťanstvu sa hlásiacej Československej strany lidovej, člen vlády v r. 1925- 1938 i predseda Benešovej exilovej vlády.

Ešte väčší vplyv malo slobodomurárstvo v ministerstve zahraničných vecí, ktoré býva jeho tradičnou baštou v rôznych štátoch. Všetci ministri zahraničných vecí boli slobodomurármi. Dlhé roky na čele tohto ministerstva bol slobodomurár Beneš. Hoci v Česko- Slovensku jednotlivé vlády v priemere pôsobili asi rok, Beneš zostal nepretržite ministrom zahraničných vecí 17 rokov. Obdobne aj v zahraničí istí slobodomurári so slobodomurárskou podporou v tejto funkcii vykazovali podobnú stabilitu napriek striedaniu sa vlád, napr. minister zahraničných vecí Francúzska Briand.91 Po tom, keď Beneš prevzal funkciu prezidenta, ministrom zahraničných vecí sa stal slobodomurár K. Krofta.92 Po Kroftovi sa stal ministrom zahraničných vecí slobodomurár F. Chvalkovský.93 Slobodomurárom bol i M. Hodža94, ktorý niekoľko týždňov po nástupe Beneša do prezidentskej funkcie riadil toto ministerstvo. Slobodomurármi boli aj mnohí diplomati a úradníci tohto ministerstva, ktorí boli hlavne členmi lóží Pravda vítězí a 28. říjen.95 Vedenie česko-slovenskej diplomacie udržiavalo úzke kontakty s vplyvnými slobodomurármi v zahraničí, napr. s Rakúšanom Coudenhove- Kalergim, predsedom Paneurópskej únie, ktorému financovalo tajnú spravodajskú činnosť v prospech Česko-Slovenska.96 K slobodomurárom patril aj vyslanec vo Francúzsku, Slovák Š. Osuský. Ten sa už počas 1. sv. vojny zapojil do odboja proti Rakúsko- Uhorsku.

Vo Francúzsku bol členom toho istého slobodomurárskeho zoskupenia ako Beneš.97 Po vypuknutí 2. sv. vojny sa snažil stať hlavou česko-slovenského zahraničného odboja. Vtedy sa zasadil za to, aby slovenskí robotníci vo Francúzsku, napriek ich nesúhlasu a napriek tomu, že už boli slovenskými občanmi, boli mobilizovaní do česko- slovenského vojska a nasadení do bojov. Jeho snaha byť na čele odboja bola v rozpore s tou istou snahou Beneša. V tomto súboji intrigami a osočovaním zvíťazil nad svojím slobodomurárskym „bratom“ Beneš, ktorý sa sám vyhlásil za česko- slovenského prezidenta.

Podobne ako inde, nemálo úsilia vynaložili slobodomurári aj na ovládnutie rezortu obrany. Preto už začiatkom 20. rokov ponúkli vstup do lóže veliteľovi divízie gen. Gibišovi. Ten to však odmietol a následne bol prepustený z vojska. Potom v r. 1925 prostredníctvom  Kvapila sa obrátili na gen. Gajdu, jedného z významných činiteľov vojenského odboja, veliteľa légií v Rusku. Ten tiež ponuku odmietol. Následne v dôsledku Masarykových a Benešových intríg ho nielen zbavili funkcie, ale aj vylúčili z armády. Použil sa k tomu zinscenovaný súd, do priebehu ktorého Masaryk zasahoval v rozpore so svojimi právomocami. Takisto z armády vylúčili ďalších generálov, ktorí odmietli vstup do lóží, alebo im zastavili služobný postup. Na druhej strane tí dôstojníci, ktorí k nim pridali, urobili kariéru. Medzi nimi bol aj J. Syrový, ktorý do lóže vstúpil 5. 2. 1926.98 Už 18. 3. 1926 sa stal ministrom národnej obrany, neskôr náčelníkom generálneho štábu, potom generálnym inšpektorom česko-slovenskej armády. V r. 1938 bol predsedom vlády.

Na vylepšenie jeho propagandistického obrazu mu jeho slobodomurárski druhovia vymysleli účasť na legionárskej bitke pri Zborove, čo nebola pravda. Po 2. sv. vojne bol uväznený. Vo väzení sa vrátil do Katolíckej cirkvi. Ďalším z významných dôstojníkov- slobodomurárov bol gen. A. Eliáš99, ktorý bol v r. 1938- 1939 ministrom dopravy a neskôr predsedom protektorátnej vlády. Slobodomurárom bol aj gen. R. Viest100, neskôr člen samozvanej Benešovej vlády v Londýne. Slobodomurármi boli predovšetkým divízni generáli, no patrili k nim aj dôstojníci nižších hodností, napr. plk. gen. št. E. Moravec101, neskôr minister protektorátnej vlády.
V rezorte ministerstva spravodlivosti záujmy svojich slobodomurárskych druhov presadzoval napr. prednosta odboru E. Lány. Hoci boli dôvody zakročiť, toto ministerstvo ostalo pasívne voči tým slobodomurárom, ktorí sa angažovali v aférach skrachovanej banky Bohemia a v tzv. benzínovej afére začiatkom 20. rokov. V prípade Bohemie to bol sokolský predák Josef Scheiner, v benzínovej afére Jaroslav Kvapil. No na druhej strane sa angažovalo voči nepohodlnému exposlancovi Stříbrnému.102 Šírenie pre slobodomurárov nepriaznivých správ sa zamedzovalo obsadením funkcie prednostu cenzúrneho oddelenia tohto ministerstva ich členom, ktorý dával štátnym zástupcom konkrétne cenzúrne pokyny. Výrazný vplyv slobodomurárov sa prejavoval aj v iných rezortoch.

Z významnejších politikov Česka k nim patrili napr. R. Bechyně103, minister školstva a národnej osvety v r. 1922- 1924, minister železníc v r. 1925- 1926, minister pre zásobovanie ľudu v r. 1929-1932, podpredseda vlády a minister železníc v r. 1932- 1938 , J. Černý104, predseda vlády v r. 1920- 1921, 1926, minister vnútra v r. 1920- 1922, 1926- 1929, 1932- 1938, poverený riadením ministerstva zásobovania v r. 1926- 1929, podpredseda vlády v r. 1938, D. Čipera105, minister verejných prác v r. 1938- 1939, J. Dvořáček106, minister priemyslu, obchodu a živností v r. 1925- 1926, L. Feierabend107,,minister spravodlivosti v r. 1938, minister poľnohospodárstva v r. 1938- 1939, E. Franke108, poverený riadením ministerstva železníc v r. 1919- 1920, minister pre zásobovanie ľudu v. r. 1922- 1925, poverený riadením ministerstva pôšt a telegrafov v r. 1924- 1925, minister pôšt a telegrafov v r. 1929- 1936, poverený riadením ministerstvom financií v r. 1936 a 1937, minister školstva a národnej osvety v r. 1936- 1938, J. Havelka109, minister bez kresla v r. 1938- 1939, J. Hůla110, minister železníc v r. 1932, F. Ježek111, minister bez kresla v r. 1938, minister zdravotníctva a telesnej výchovy v r. 1938, J. Kalfus112, minister financií v r. 1937- 1939, J. Kapras113, minister školstva a národnej osvety v r. 1938- 1939, V. Klofáč114, minister národnej obrany v r. 1918- 1920, V. Klumpar115, minister sociálnej a zdravotnej správy v r. 1938- 1939, J. Krčmář116, minister školstva a národnej osvety v r. 1926, 1934- 1936, J. Krejčí117, minister spravodlivosti v r. 1938- 1939, F. Machník118, minister národnej obrany v r. 1935- 1938, J. Malypetr119, minister vnútra v r. 1922- 1925, predseda vlády v r. 1932- 1935, poverený riadením ministerstva zásobovania v r. 1932- 1933, A. Meissner120, minister spravodlivosti v r. 1920, 1929- 1934, minister sociálnej starostlivosti v r. 1934- 1935, J. Nečas121, minister sociálnej starostlivosti v r. 1935- 1938, F. Peroutka122, minister priemyslu, obchodu a živností v r. 1926- 1928, J. Schieszl123, minister sociálnej starostlivosti, minister verejného zdravotníctva a telesnej výchovy v r. 1926, O. Srdínko124, minister poľnohospodárstva v r. 1926- 1929, V. Šádek125, minister priemyslu, dopravy a živností v r. 1938- 1939, A. Švehla126, minister vnútra v r. 1918- 1920, predseda vlády v r. 1922- 1929, F. Udržal127, minister národnej obrany v r. 1921- 1925, 1926- 1929, predseda vlády v r. 1929- 1932, H. Vavrečka128, minister bez kresla (propagandy) v r. 1938, J. Zadina129, minister poľnohospodárstva v r. 1935- 1938 atď. Z 10 predvojnových predsedov vlády Česko- Slovenska aspoň 8 boli slobodomurári (Kramář, Černý, Beneš, Švehla, Udržal, Malypetr, Hodža, Syrový). Nebol ním Beran, príslušnosť Tusara je neistá. V poslednej predvojnovej vláde z jej 14 členov bolo prinajmenšom 11 slobodomurárov (Chvalkovský, Kalfus, Kapras, Syrový, Krejčí, Šádek, Eliáš, Čipera, Feierabend, Klumpar, Havelka). Nepatrili k nim Beran a Sidor, príslušnosť Fischera je neistá. 

Mali značný vplyv nielen v politickej oblasti, ale aj v hospodárskej. K nim patrili členovia najbohatšej rodiny Česko- Slovenska Petschkovci,130 významný priemyselník Jan Baťa, predstavitelia bankového sveta- riaditelia Agrobanky Svoboda a Weigner, riaditelia Dunaj banky Hamos a Kadosa, riaditeľ Legiobanky Beck, guvernéri Národnej banky Dvořák a Pospíšil, riaditelia bankového domu Petschek Langer a Popper, riaditelia Union banky Benedict, Sametz, Stern a Zdekauer, riaditelia Živnobanky Dvořáček, Konečný, Mixa a Pilát atď.131 Presadzovali sa aj v oblasti kultúry, napr. štátne a národné ceny dostávali väčšinou oni.132

Na svoje ciele využili aj šport.  Napr. významný telovýchový spolok Sokol, založený v 19. st. slobodomurármi Fügnerom a Tyršom133, po istom čase začal mať silné protikatolícke zameranie. Vydával protikatolícku tlač, jeho členovia cvičili naschvál v nedeľu doobeda, aby ľudí odvábili od katolíckych bohoslužieb, prípadne bohoslužby aj rušili. Od r. 1920 bolo jeho vedenie takmer úplne v slobodomurárskych rukách, vrátane jeho významného starostu J. Scheinera.134 Po vzniku Česko- Slovenska dokonca krátkodobo pôsobila osobitná sokolská lóža Fügner.

Preto vznikol telocvičný spolok Orel s katolíckym zameraním, ktorý mal obmedziť záporný vplyv Sokola.
Podobne ako inde vo svete, aj na Slovensku sa slobodomurári snažili vytlačiť praktizujúcich katolíkov z verejných funkcií. Prejavilo sa to už od počiatku vytvorenia Česko- Slovenska, keď neboli katolícki Slováci menovaní v príslušnom pomere do verejnej správy po prepustených uhorských úradníkoch, ani do revolučného národného zhromaždenia. Hoci vyše tri štvrtiny Slovákov boli katolíkmi, spočiatku v národnom zhromaždení zástupcovia Slovákov pozostávali len z jednej štvrtiny z katolíkov, aj to zväčša z nepraktizujúcich. Vtedy mal na personálnu politiku veľký vplyv slobodomurár Vavro Šrobár.135 Šrobár, podobne ako Štefánik, bol bývalým Masarykovým žiakom a v tom období bol najvplyvnejším slovenským politikom. Pritom sa neopieral o podporu slovenského obyvateľstva. V r. 1918- 1920 bol ministom s plnou mocou pre správu Slovenska a zároveň i ministrom zdravotníctva a v r. 1921- 1922 bol ministrom školstva a národnej osvety.

Ďalším významnejším slovenským slobodomurárom v tom období bol Ivan Dérer.136 Ten v r. 1921- 1922 pôsobil ako minister pre zjednotenie zákonov, v r. 1925- 1926 bol poverený riadením tohto ministerstva, v r. 1929- 1934 zastával funkciu ministra školstva a národnej osvety, v r. 1934- 1938 bol ministrom spravodlivosti, v r. 1938 bol poverený riadením ministerstva zdravotníctva a telesnej výchovy. Ako minister školstva chcel v r. 1932 zrušiť cirkevné školy, čo sa mu však nepodarilo. Snažil odlákať deti od náboženstva, najmä od katolíckeho aspoň tak, že nariadil nerobiť prekážky pri zapožičiavaní školských miestností pre zábavné detské besiedky, ktoré organizovala Unie socialistických svobodných myslitelů.137 Slobodomurár Vladimír Fajnor138 bol v r. 1920- 1921 ministrom pre zjednotenie zákonov, v r. 1931- 1939 prezidentom Najvyššieho súdu, ministrom spravodlivosti a ministrom pre zjednotenie zákonov v r. 1938.

Slobodomurár Milan Hodža bol v r. 1919- 1920 ministrom pre zjednotenie zákonov a poverený riadením tohto ministerstva v r. 1926- 1927, v r. 1922- 1926 a 1932- 1935 ministrom poľnohospodárstva, v r. 1926- 1929 ministrom školstva a národnej osvety, v r. 1935- 1936 bol poverený riadením ministerstva zahraničných vecí, v r. 1935- 1938 bol predsedom vlády. Slobodomurár Imrich Karvaš139 bol v r. 1938 ministrom bez kresla, ministrom priemyslu, obchodu a živností. Slobodomurár Ivan Markovič140 bol v r. 1920 poverený riadením ministerstva národnej obrany, v r. 1922- 1925 bol ministrom pre zjednotenie zákonov, v r. 1924- 1925 bol poverený riadením ministerstva školstva. Slobodomurár Anton Štefánek141 bol v r. 1929 minister školstva a národnej osvety a poverený riadením ministerstva pre zjednotenie zákonov. Slobodomurár Ján Jesenský142 bol viceprezidentom krajinského úradu v Bratislave. Bol aj spisovateľom a počas 1. Slovenskej republiky sa prejavil ilegálnou, mimoriadne dekadentnou tvorbou. Slobodomurár, spisovateľ Elo Šándor, bol riaditeľom banky v Bratislave, slobodomurár Viliam Paulíny bol riaditeľom Národnej banky v Banskej Bystrici, slobodomurár Gustav Krno bol prednostom Národnej banky v Košiciach.143

Títo aj iní slovenskí slobodomurári boli proti samospráve Slovenska.
V rámci NVLČs bola v r. 1925 v Bratislave založená lóža Ján Kollár v Bratislave. Jej prvým ctihodným majstrom sa stal O. Jamnický, nasledujúcimi ctihodnými majstrami sa stali českí profesori na Univerzite Komenského Milota, Polák, Klecanda a námestník riaditeľa banky Bobek. Podľa jej hlásenia policajným orgánom, v zmysle vtedajšieho spolkového zákona, mala v r. 1927 20 členov. V nasledujúcich rokoch mala: v r. 1928- 27, 1929- 30, 1930- 30, 1931- 39, 1932- 49, 1933- 50, 1934- 59, 1935- 60, 1938- 64 členov.144 V tom istom roku v Košiciach vznikla lóža Pavel Josef Šafařík. Mala slúžiť ako prostriedok prieniku NVLČs na východné Slovensko a Zakarpatskú Ukrajinu. Pri založení mala 10 členov, v r. 1935 mala 50 aktívnych členov a 7 čestných členov. Celkove mala vedených 81 osôb, z toho 20 odišlo do iných lóží, 3 zomreli, jedna osoba bola vyčiarknutá zo zoznamu členov. 19 z nich pochádzali zo Slovenska, väčšinou z oblastí s evanjelickým obyvateľstvom.

Najväčší podiel z celkového počtu, asi štvrtinu, tvorili ľudia vo funkciách miestneho významu, napr. župný lekár Dašek, správca školy Duba, správca väznice Janeček, prednosta technického úradu v Rožňave Krajča, riaditeľ banky Kučera, predseda krajského súdu v Bratislave Okáli, šéflekár sanatória Štós Ondrejičko, okresný náčelník Surový, riaditeľ banky Sýkora, riaditeľ nemocenskej poisťovne Ulrich, riaditeľ Rádiožurnálu Zych atď.145 V rámci NVLČs v r. 1933 v Žiline založili krúžok Ján Milec, v r. 1934 v Banskej Bystrici založili lóžu Vatra a v r. 1935 lóžu Iskra v Plešivci.

Mimo lóží NVLČs bola v r. 1927 v Bratislave založená lóža Harmonie u pravdy a vernosti, z ktorej v r. 1930 v Bratislave vznikla lóža Most (v r. 1930 mala 64 členov). Táto mala zámerne viacnárodné židovsko- nemecko- maďarské i česko- slovenské členstvo a vo svojej činnosti používala striedavo rôzne jazyky. V r. 1930 v Košiciach vznikla lóža Comenius (v r. 1935 mala asi 40 členov). V r. 1935 sa tieto lóže pripojili do NVLČS.146 Okrem nich v rámci Lessingu k trom kruhom v r. 1932 z členov lóže Téstveriség (s maďarským rokovacím jazykom) vznikla lóža Veritas147, ktorá mala spočiatku 32 členov a v nasledujúcom roku 50 členov. Mala mať „kresťanskú“ orientáciu. V rámci B´nai B´rithu v Bratislave v r. 1924 vznikla lóža Fides, v r. 1932 lóža Hort a v Košiciach lóža Concordia. V r. 1938 počet členov Veritasu klesol na asi 20 členov a tak pre nezáujem svojho členstva o činnosť v júni toho roku sa sám rozpustil. Aj lóža Most po odchode časti svojich členov v júni 1938 zanikla a lóža Harmónia prestala vyvíjať činnosť. Koncom 30. rokov sa cez niektoré lóže na Slovensku prevádzali peniaze zo ZSSR do tej časti Španielska, ktorá sa nachádzala pod vládou tzv. Ľudového frontu.148
Po ohrození Česko- Slovenska Nemeckom sa vedenie NVLČs 10. 10. 1938 rozhodlo  ukončiť bežnú lóžovú činnosť. Krátko potom tak urobili aj lóže patriace do veľkolóže Lessing k trom kruhom.

Skôr než toto rozhodnutie lóže na Slovensku stihli uskutočniť, slovenský Krajinský úrad 14. 10. 1938 nariadil ich rozpustenie. Vzápätí Hlinkova garda uskutočnila prehliadku lóžových miestností v Bratislave a činnosť lóži sa úradne vyšetrovala. Podľa policajného vyšetrovania v Bratislave lóža Téstveriség mala 94 členov, Verschwiegenheit 56 členov, Fides 83 členov, Hort 30 členov, Harmónia 63 členov. Údaje o počte členov lóže Ján Kollár sa líšia: podľa jej hlásenia polícii na základe vtedajšieho zákona mala 64 členov, podľa dodatočného policajného vyšetrovania ich mala 80- 100. Z nich len 15- 20 boli zasvätení do všetkých vecí lóže. Jej členovia boli hlavne Česi. 70- 80 % členov bratislavských lóží v čase ich rozpustenia bolo židovského pôvodu. V Bratislave bol pod slobodomurárskym vplyvom dobročinný spolok Philantrophia a osvetový spolok Urania.149

Uzatvorenie lóží nemalo za následok postih ich členov. Dokonca  Jozef Tiso, predseda autonómnej slovenskej vlády a zároveň zbožný katolícky kňaz, ponúkol významné funkcie Karvašovi, hoci zo zisteného zoznamu členov danej lóže vedel, že aj Karvaš bol ich členom.150 Tiso si ho totiž vážil ako odborníka a dúfal, že svoje schopnosti použije v prospech obyvateľov Slovenska. Karvaš ponuku prijal a dokonca neskôr sa stal aj členom vlády.
Značná časť slobodomurárov sa zúčastnila odboja. Na Slovensku to bol najmä Šrobár, ktorý viedol jednu z odbojových skupín a v r. 1944 sa stal spolupredsedom samozvanej Slovenskej národenej rady. S jeho odbojovou skupinou spolupracovali slobodomurári:  Karvaš- ktorý materiálne zabezpečil prípravu ovstania, prednosta justičnej služby Ministerstva národnej obrany Samuel Korbel151- počas banskobystrického povstania prednosta justičnej správy a hlavný vojenský prokurátor 1. čs. armády na Slovensku, Viliam Paulíny- ktorý zabezpečoval financie pre odboj a počas povstania bol povereníkom financií, primár nemocnice Daniel Petelen152, na začiatku povstania povereník zdravotníctva, právnik Ivan Pietor153- počas povstania člen SNR a na začiatku povstania povereník pravosúdia, A. Štefánek. Gen. Viest bol v októbri 1944 veliteľom povstaleckého vojska, Ivan Viest154- prednosta prezídia ministerstva dopravy a verejných prác pôsobil v tej istej funkcii na povereníctve dopravy, V. Žuffa podporoval partizánov v Liptove atď. Prinajmenšom časť slobodomurárov sa zapojila do povstania na na základe pokynov svojich slobodomurárskych vodcov, k čomu sa pripravovali od svojej schôdzi na Sliači v r. 1943. Na prevrat chceli získať vojsko a podporovali komunistov.155 Nevadilo im, že tak porušili svoju prísahu. Toto zbytočné povstanie prebehlo inak ako plánovali, lebo sa doň zapojili aj iné opozičné skupiny.

Časť slobodomurárov počas 2. sv. vojny emigrovala. Mali významné zastúpenie v Benešových exilových vládach. Asi 80 emigranti v Londýne vytvorili osobitnú lóžu Jan Amos Komenský v exilu, ďalší sa v zahraničí zapojili do činnosti už jestvujúcich lóží.
Po vojne sa slobodomurárstvo v Česko- Slovensku obnovovalo s finančnou pomocou slobodomurárstva USA.156 Jeho vplyv bol stále značný, aj keď klesol oproti predvojnovému obdobiu. Členmi vlád boli napr. slobodomurári J. Masaryk157, syn T. G. Masaryka, minister zahraničných vecí v r. 1945- 1948, P. Drtina158, minister spravodlivosti v r. 1945- 1948, H. Ripka159, minister zahraničného obchodu v r. 1945- 1948, J. Stránský160, minister spravodlivosti v r. 1945 a minister školstva v r. 1946- 1948. Zástupcom Česko- Slovenska v OSN bol slovenský slobodomurár Ján Papánek.161 Pokles vplyvu slobodomurárstva mal niekoľko príčin. Jednou z nich bol pokles počtu členstva v období jeho zákazu a v dôsledku povojnových etnických čistiek.

Preto sa neobnovila činnosť veľkej lóže Lessing zu den drei Ringen. No hlavnou príčinou bolo výrazný nárast vplyvu komunistickej strany. Aj keď sa zmenila predvojnová prax, že slobodomurári nemohli byť komunistami162 a niekoľko desiatok slobodomurárov vstúpilo do komunistickej strany, títo členovia nemali na vývoj v týchto hnutiach väčší vplyv. Bezprostredné politické záujmy členov oboch deštrukčných hnutí ostali v podstate rozdielne. Ich špičky však spájal spoločný boj proti Katolíckej cirkvi na Slovensku. Preto vhodnou osobou na vedenie procesu proti katolíckemu kňazovi a vynikajúcemu prezidentovi 1. Slovenskej republiky Jozefovi Tisovi bol slobodomurár Igor Daxner163, ktorý vstúpil do komunistickej strany. Riadiac sa želaniami slobodomurára prezidenta Beneša164 a pokynmi vedenia komunistickej strany165, ako predseda tzv. Národného súdu, na Slovensku veľmi zlomyseľne a protiprávne viedol tento proces, ktorý sa skončil justičnou vraždou. Praktizujúcich katolíkov vtedy ešte viac odstavili od politickej moci ako po 1. sv. vojne. Boli vylúčení z nevoleného Zboru povereníkov a z nevolenej Slovenskej národnej rady. Nemali politickú stranu, prostredníctvom ktorej by sa mohli snažiť presadzovať svoje záujmy. Za takejto situácie sa slobodomurári u katolíkov snažili získať súhlas s tým, aby ich oni zastupovali v politickej oblasti. Raz sa o to snažil Pietor, inokedy Štefánek a pri ďalšej príležitosti Šrobár.166 V prípade úspechu ich návrhu, slobodomurári by získali funkciu, katolíkov by zastupovali nevhodní ľudia a plánovaná kresťanská strana by od svojho vzniku mala zlé nasmerovanie.

Takýto zámer sa im vtedy nepodaril, no vysoké funkcie nikoho zo spomenutej trojice neobišli, dokonca Pietor a Šrobár sa stali členmi vlády: Pietor bol v r. 1945- 1946 ministrom vnútorného obchodu a v r. 1946- 1948 ministrom dopravy, Šrobár bol v r. 1945- 1946 ministrom financií. Po nástupe komunistického režimu v r. 1948 mu značná časť slobodomurárov vyjadrila svoju podporu. Niektorí z nich, hoci neboli komunistami, propagačne podporili komunistický režim vstupom do komunistami ovládanej vlády, kde viedli menej významné rezorty: V. Šrobár, A. Neumann167, E. Šlechta.168 Pretože komunistický režim sa snažil kontrolovať schôdzky slobodomurárov, tí v r. 1951 oficiálne ukončili svoju činnosť. Avšak napriek vyhlásenému samorozpusteniu, časť z nich sa naďalej tajne schádzala. Podľa analýzy komunistickej štátnej bezpečnosti krátko po nastolení komunistickej diktatúry sa slobodomurári v Česko- Slovensku nemali dostať do konfrontácie so štátnou mocou, ktorá by ich oslabila. Mal ostať zachovaný určitý slobodomurársky káder, ktorý by v prípade mocenského zvratu mohol rýchle a ľahko opanovať verejnú mienku a ovplyvniť tvoriacu sa ideológiu nového štátneho útvaru v prospech USA.169

Asi 200 českých slobodomurárov emigrovalo. Aj niektorí pôvodne neslobodomurárski emigranti v zahraničí vstúpili do lóží. S pomocou svojich druhov v zahraničí sa pre časť z nich založila osobitná emigrantská lóža T. G. Masaryk v Mannheime, v Mníchove lóža Zu den drei Sternen.170 Snahu o obnovu slobodomurárstva počas politického uvoľnenia v r. 1968 ukončil vojenský zásah štátov Varšavskej zmluvy.171 V r. 1988 sa uskutočnili prvé pokusy o založenie ilegálnej lóžovej štruktúry.172
Po prevrate v r. 1989, ktorý ukončil komunistický režim v Česko- Slovensku, sa prezidentom štátu stal Václav Havel, podľa niektorých prameňov slobodomurár, podľa jedného 33°.173 V každom prípade pochádzal z výrazného slobodomurárskeho prostredia: slobodomurármi boli jeho strýko, otec- ctihodný majster lóže Bernard Bolzano, i jeho svokor H. Vavrečka174 a v Havlových prejavoch sa vyskytovali slobodomurárske výrazy a zámery.

Po zániku komunistického režimu sa v Česko- Slovensku začali rýchle obnovovať slobodomurárske štruktúry. Spomedzi východoeurópskych štátov v ňom boli na to najpriaznivejšie pomery.175 Podieľala sa na tom emigrantská lóža T. G. Masaryk, ktorá oslovila pôvodných členov lóží žijúcich v Česku. Z nich 28 osôb prejavilo záujem opäť pokračovať v slobodomurárskej činnosti. Zároveň začiatkom roku 1990 Veľký východ Francúzska vyslal do Česko- Slovenska misiu česky hovoriacich slobodomurárov, ktorá mala spropagovať slobodomurárstvo a vyhľadať vhodných domácich kandidátov do tejto organizácie. V marci 1990 uverejnili vo významnejších českých periodikách Mladá fronta, Svobodné slovo, Reflex, Mladý svět a pod. články o slobodomurárstve s uvedením adresy, na ktorej sa mohli prihlásiť záujemci o vstup do lóží. V apríli sa o slobodomurárstve usporiadala konferencia v prednáškovej sieni Občanského fóra v Prahe na ulici 28. října. Na nej sa zúčastnil aj veľmajster Veľkého východu Francúzska Ragache, ktorý zároveň založil lóžu.176
Ragachea prijal aj predseda vlády Čalfa, minister zahraničných vecí Dienstbier, starosta Prahy Kořán. Značný priestor mu poskytla česko- slovenská televízia. Na uvedenú adresu sa prihlásilo 1 200177, resp. 2 000 záujemcov, z toho 19 zo Slovenska. S nimi sa spojil emigrant zo Slovenska Peter Bu (tiež Bú), žijúci v Paríži.178 Z nich bola prijatá len malá časť, lebo v r. 1993 malo v Česku byť asi 100 slobodomurárov.179 Podľa vyjadrení predstaviteľov piatich slobodomurárskych smerov pôsobiacich v Česku, v r. 2006 mali asi 600 členov. Do jedného smeru, Veliké lóže České republiky, patrili aj 2 lóže v Bratislave asi s 50 členmi.180

Na Slovensku bolo presadzovanie sa slobodomurárstva spočiatku menej intenzívne a menej úspešné ako v Česku. Podobne ako v Česku, prenikalo z rôznych smerov. Jeden z nich predstavoval emigrant Otto Máchal, ktorý od r. 1969 žil v Nemecku a bol členom lóže vo Freiburgu. Spolu s predstaviteľom prípravného výboru Petrom Dolníkom dúfal, že sa im ozvú bývalí členovia lóží a ich deti. Na Slovensku chceli vytvoriť veľkú lóžu Lessing, ktorá mala byť zaregistrovaná na Ministerstve vnútra SR.181 Ich snaha však nebola úspešná.182 I vedenie vtedajšej najvýznamnejšej politickej sily- Verejnosť proti násiliu, ponúkalo možnosť vstupu do slobodomurárstva. V októbri 1991 vznikla lóža Tolerancia, patriaca do B´nai B´rithu. Jej založenie osobne pozdravili viacerí predstavitelia verejného života.183

Po vzniku samostatného Slovenska sa začala aj väčšia propagácia slobodomurárstva vo verejnosti. Vo februári 1993 v Bratislave ho medzi novinármi propagoval predstaviteľ Veľkého východu Francúzska Jacques Orefice. Správu o tom priniesol Literárny týždenník z 5. 3. 1993, aj s adresou, na ktorej bolo možné sa prihlásiť. Ozvalo sa okolo 200 ľudí, z ktorých si Bu vybral štyroch záujemcov.184 Pod patronátom Veľkého východu Francúzska 9. 5. 1993 v Bratislave vznikla lóža Humanitas. K jej zakladateľom patril Bu, ktorý to pod pseudonymom Horanský uviedol 1. 9. 1993 v časopise Plus 7 dní, spolu s adresou, na ktorej sa mohli prihlásiť ďalší záujemci. Keďže v tomto rozhovore Bu nepravdivo tvrdil, že Katolícka cirkev zmenila svoj záporný vzťah k slobodomurárstvu, Katolícke noviny 26. 9. 1993 uviedli skutočnosť na pravú mieru. V nasledujúcich rokoch Bu opakovane propagoval slobodomurárstvo na tlačovej besede a v úpadkových periodikách.185

 

© 2003 - 2009 www. prop. sk | Materiály z tejto stránky je možné kopírovať len s uvedením odkazu na túto stránku | When reproducing our materials in whole or in part, reference to prop.sk must be made.|