Slobodomurárstvo v Turecku

Slobodomurárstvo v Turecku sa spočiatku vyvíjalo pod ochranou Anglicka. Keď sa v r. 1748 turecká vláda rozhodla uväzniť slobodomurárov a zničiť miesto ich schôdzí, anglický vyslanec proti tomu intervenoval a prekazil plnenie tohto uznesenia.1 Začiatkom 19. storočia významnú úlohu v dejinách niektorých národov, patriacich do vtedajšej Tureckej ríše zohrala lóža Philiki Hetairia (Priateľská spoločnosť).2 Mala medzinárodné zloženie, no prevažovali v nej Gréci. Do nej vstúpilo aj veľa duchovných na Peloponéze, napriek varovaniu konstantinopolského patriarchu. Jej príslušníkom bol i Srb D. Karađorđe, ktorý chcel v r. 1817 podnietiť povstanie v Srbsku.3 V r. 1821 vyvolala povstanie za osamostatnenie Grécka.

Toto povstanie bolo súčasťou slobodomurárskych povstaní v r. 1820-1821 v Španielsku, v Portugalsku a v Taliansku (i pokusov o povstania vo Francúzsku, v Poľsku a v Nemecku). Cieľom slobodomurárskych vodcov povstania bolo zneužiť náklonnosť ruského cára k pravoslávnym Grékom a zatiahnuť ho do vojny proti Turecku, aby sa tak znemožnil črtajúci sa vojenský zásah Ruska v Španielsku, kde zvíťazila slobodomurárska vzbura. Touto vojnou sa sledovali aj ďalšie slobodomurárske ciele, napr. podnecovanie revolúcie v Rusku.

Cár však prehliadol tento zámer a do vojny sa nedal zatiahnuť.4 Toto povstanie propagačne a finančne podporovali takmer všetci slobodomurári Európy.5
V r. 1876 predseda vlády Midhat Paša, ktorý sa stal slobodomurárom počas štúdia v Anglicku, uskutočnil štátny prevrat. Zosadil z trónu sultána Abdula Azíza a vyhlásil za sultána princa slobodomurára Murata. Toho však po niekoľkých mesiacov zvrhli z trónu.6 V tom roku na návrh Midhata Pašu bola prijatá ústava, ktorá však v r. 1878 stratila platnosť.
Väčší úspech malo slobodomurárstvo v ním riadenom prevrate v r. 1908, ktorým sa opäť zaviedla ústavná monarchia. Prevrat sa dlhodobo pripravoval v solúnskych lóžach, ktoré boli súčasťou veľkolóží Francúzska, Talianska, Španielska a Grécka. Propaganda sa najskôr viedla medzi civilným obyvateľstvom, neskôr s veľkou opatrnosťou i medzi dôstojníkmi. Keď sa dostatočne uchytila medzi dôstojníkmi, tak cez nich sa šírila medzi poddôstojníkov. Vtedy sa v r. 1889 v lóžach vytvorilo jadro mladotureckého výboru (neskôr zmeneného na stranu) Jednota a pokrok, zloženého z dôstojníkov i civilistov. Do výboru sa v menšej časti pripustili i neslobodomurári a lóže sa stiahli do úzadia.

Činnosť výboru sa zdala byť samostatnou, no vodcovia výboru neprerušovali styky s lóžami a usmerňovali jeho činnosť podľa pokynov z lóží. V prípade, že by sa prevrat nepodaril, tak by postihy postihli iba výbor. Lóže by potom získali možnosť vytvoriť nový výbor. Takúto taktiku utajovania svojej rozhodujúcej úlohy v prevrate, skrývania sa za inú organizáciu, slobodomurárstvo použilo aj v iných prípadoch. Polícia tušila pripravovaný prevrat, ale nepodarilo sa jej zaistiť usvedčujúce dôkazy, lebo sprisahanci sa schádzali v budovách, chránených zahraničnými zástavami. Pre prípad ťažkostí Veľký východ Talianska sľúbil pôsobiť na taliansku vládu, vedenú slobodomurárom Luzzatim, aby tá prikázala talianskemu veľvyslancovi v Istanbule brániť slobodomurárskych sprisahancov.

Prevrat uskutočnil 3. armádny zbor umiestnený v Solúne. Ten bol pod vedením dôstojníkov- slobodomurárov pripravený postupovať na hlavné mesto Istanbul. Sultán však ustúpil a vláda prešla do výboru Jednota a pokrok.
V r. 1909 za spoluúčasti francúzskych a talianskych slobodomurárov založili Veľký východ Turecka. Jeho prvým krokom bola výmena sultána Abdul Hamida za úplne bezvládneho Mohameda V. Krátko potom celá turecká vláda pozostávala zo slobodomurárov, vrátane ateistu Šejt ul Islama, ktorý sa stal najvyšším predstaviteľom duchovnej moci.7
Veľmajstrom v r. 1909 založeného Veľkého východu bol Talaat Bej (neskôr Talaat Paša).

17. júna 1910 lóžu Voltaire v Paríži navštívila turecká delegácia, ktorej členom bol i podplukovník Fank Bej, riaditeľ tureckých colníc. Počas návštevy člen tureckého veľvyslanectva potvrdil účasť slobodomurárstva v štátnom prevrate. Po ňom vystúpil profesor medicínskeho učilišťa v Teheráne, Combes, ktorý informoval o činnosti teheránskej lóže. Podľa jeho slov táto lóža na jeho príkaz uskutočnila revolúciu v Iráne. Jej pôsobenie, podobne ako lóží v Rusku, bude do zmeny situácie utajené. Na záver rečník vyjadril nádej, že turecká vláda neodmietne pomoc. Turecký vojenský atašé hneď ubezpečil Combesa, že jeho vláda nezabudne podporovať slobodomurárstvo v Iráne.8
Za pomoc slobodomurárov Talianska svojim druhom v Turecku, sa im títo odvďačili tak, že stiahli prevažnú väčšinu tureckých vojakov z Líbye, patriacej vtedy Turecku. Preto ju Taliansko ľahko ovládlo vo vojne proti Turecku v r. 1911.9

Súčasťou série slobodomurárskych protimonarchistických revolúcií sa začiatkom 20. st. okrem Turecka, Iránu a Portugalska stala aj Čína. V r. 1911 v nej došlo k revolúcii, v príprave, organizácii a priebehu ktorej malo rozhodujúcu úlohu slobodomurárstvo USA a Anglicka. Namiesto zvrhnutého cisára sa na jej čelo dostal slobodomurár prezident Sun Jat Sen.10 Následne v Číne nastala nestabilita, začali sa občianske vojny, ktoré sa skončili nastolením komunistického režimu.
V r. 1913 židia, stojaci na čele tureckých lóží, začali agitáciu, aby Španielsko opäť prijalo židov, ktorí ho koncom 15. st. museli opustiť. Podporila ich slobodomurárska tlač v Španielsku. V tomto období mladoturci propagovali racionalistický panislamizmus11, ktorého zakladateľom bol slobodomurár Džamáluddín al- Afghaní12 a medzi turkickými národmi v Rusku turecké lóže šírili panturkizmus, čo bolo namierené na oslabenie Ruska.13

V r. 1914 slobodomurári zatiahli Turecko do 1. sv. vojny a v nasledujúcom roku dali vyvraždiť kresťanských Arménov.14 Hlavným strojcom tohto zločinu bol Taalat Paša vo funkcii ministra vnútra.15 Opakované snahy pápeža Benedikta XV. o zastavenie vyvražďovania nemali úspech.16 Tento zločin slobodomurárska tlač zľahčovala alebo nechala takmer nepovšimnutým.17 Toto mlčanie neskôr Hitlerovi slúžilo na to, aby svojim druhom dokazoval správnosť svojich krokov. Okrem Arménov v tomto období v tureckej ríši vyvraždili i státisíce kresťanských Asýrčanov.18        
V r. 1922 v Turecku úplne odstránili monarchiu, čím sa naplnila predpoveď slobodomurára Mazzinho z r. 1871, že rakúska monarchia i turecká monarchia sú odsúdené k zániku, pád jednej povedie i k pádu druhej.19 Na čelo Turecka sa dostal slobodomurár Atatürk.20 Tento diktátor presadil sekularizáciu Turecka, vrátane odstránenia náboženských škôl, oddelenia náboženských spoločenstiev od štátu. V r. 1936 pod nátlakom vládnucej  Republikánskej ľudovej strany slobodomurárstvo v Turecku navonok dočasne zastavilo svoju činnosť, ale nezanikol jeho vplyv. Jeho členovia sa naďalej dostávali do najvyšších politických funkcií, napr. politik Sulejman Demirel21 bol predsedom vlády a nakoniec prezidentom. Pokus zakázať slobodomurárstvo v r. 1976 nebol úspešný.

Tak ako všade vo svete, v súčasnosti aj v Turecku a okolitých krajinách Orientu slobodomurárstvo podporuje sekularizácu, potraty a antikoncepciu.22 Aj keď mnohí najvyšší islamskí činitelia sú tiež slobodomurári, vrátane vodcov umiernených islamských strán, radoví moslimovia, svojím lipnutím na koráne, sú vážnou prekážkou svetovládnych politických cieľov slobodomurárstva.23

   Slobodomurárstvo v USA       

Slobodomurárstvo je úzko spojené s USA od ich vzniku. K nemu patrili všetci ich zakladatelia.1 Kontroluje ich politický, hospodársky a intelektuálny život. Takmer úplne mu patrí politický svet2, vrátane prezidentov3, čo nie je náhoda.4 No podľa slobodomurára Nenezića, slobodomurári v USA s najväčším významom nie sú politici, ale najbohatší ľudia z hospodárskeho života: Rotschildovci, Rockefellerovci a pod.5 Aj takmer všetky umelecké „hviezdy“ sú slobodomurármi.6 Ba slobodomurárstvo výrazne zasahuje aj do náboženskej oblasti. Hoci aj tam je odporcom cirkevného života7, jeho členovia sa niekedy skupinovo zúčastňujú na protestantských bohoslužbách, ktoré vedie pastor- slobodomurár alebo  počúvajú kázania rabínov v synagógach. Mnohí protestantskí duchovní, niekedy označení jeho symbolmi, šíria jeho heslá v svojich cirkvách, napriek základným rozporom medzi ním a kresťanstvom: potláčaním pravdy o Bohu, ako večnej Trojici osôb, popieraním Božej inšpirácie Sv. písma, popieraním božskosti Krista, popieraním vykúpenia prostredníctvom druhej Božskej osoby, popieraním Krista ako Svetla, nepripustením modlitby v lóži v Ježišovom mene, popieraním možnosti človeka spoznať pravdu, pripustením lži v záujme slobodomurárskeho cieľa atď.8 Vzhľadom na vplyv USA na svet v oblasti politickej, hospodárskej i kultúrnej, prostredníctvom USA slobodomurárstvo takto ovplyvňuje dianie vo svete.

Pôvodcom myšlienky zjednotenia anglických kolónií v Severnej Amerike bol slobodomurár Daniel Cox (resp. Coxe), veľmajster veľkolóže v New Jersey. Neskôr túto myšlienku vytrvalo presadzoval popredný slobodomurár, veľmajster Benjamin Franklin. Uskutočnila sa násilím, podľa slobodomurárskeho vzdavateľstva New Age, vzvolali vojnu za neyávislosť a slobodomurárski generáli ju doviedli do víťazného zakončenia. Podľa slobodomurára Findela celý boj za nezávislosť bol prvým väčším dôsledkom slobodomurárskych myšlienok. Súčasťou boja bola lož. Tá bola napr. na plagáte, ktorý vo veľkom množstve vydal slobodomurár Paul Revere (neskôr massachusettský veľmajster). Zobrazoval reťaz vojakov, strieľajúcich do pokojne stojaceho zástupu v Bostone v r. 1770.

Plagát mal nápis „Masakra v Bostone“ a ako heslo sa dostal až do najvzdialenejších lesných osád. Už toto heslo dokázalo vyvolávať nenávisť k Anglicku. Zobrazená situácia na plagáte však nezodpovedala pravde. V skutočnosti sa vojaci bránili pred útočníkmi, ktorí konali podľa plánu, pripravenom slobodomurárom Samuelom Adamsom. V r. 1773 tiež v Bostone, na popud S. Adamsa miestni slobodomurári, preoblečení za Indiánov, zhodili z lodí do mora anglický tovar, debny s čajom. V r. 1776- 56 zástupcov amerických kolónií, medzi ktorými bolo 53 slobodomurárov, podpísalo vyhlásenie nezávislosti USA. Ako uviedol významný slobodomurár Lennhoff, jeho hlavný odsek vychádzal celkom zo slobodomurárskej ideológie.

Vyhlasoval rovnosť všetkých ľudí, ktorí majú neodňateľné právo na život, slobodu, hľadanie šťastia a právo na zvolenie si takej vlády, ktorá im zabezpečí tieto práva. Lennhoff už neuvádzal, že deklarácia okrem zásad slobodomurárstva odrážala aj jeho nerozumnosť, neľudskosť a pokryteckosť. Bola ospravedňovaním násilného konania a zabíjania bez dostatočnej príčiny- vojnou za nezávislosť. Viedla k hromadnému zabíjaniu, ktoré bolo v rozpore s ňou vyhlasovaným neodňateľným právom na život. Indiánov, v rámci etnických čistiek, bežne zbavovali domova, majetku i životov. Na tom sa osobne angažovali americkí prezidenti- slobodomurári. Takisto nebolo zrušené ani otroctvo, čo postihovalo hlavne černochov. Na jeho zrušenie sa muselo čakať takmer storočie, až do r. 1865. A trvalo ďalšie storočie, kým získali aj rovnosť v oblasti občianskych práv.

Pokryteckosť slobodomurárstva sa obzvlášť prejavila u hlavného autora deklarácie, slobodomurára T. Jeffersona. Jefferson bol otrokár, ktorý ani po jej vyhlásení nedaroval slobodu svojim otrokom. Neskôr sa stal jedným z viacerých prezidentov USA- otrokárov. Tak isto si ponechal svojich otrokov aj vodca boja za nezávislosť, slobodomurár G. Washington. Samotný boj bol podporovaný len menšinou osadníkov, väčšina sa k nemu stavala ľahostajne alebo bola proti nemu, napr. v. r. 1779 viac osadníkov bojovalo proti povstalcom ako v ich radoch. Keď sa Washington stal najvyšším veliteľom vojska, hneď sa obklopil slobodomurármi. K nim patrili takmer všetci jeho generáli a štábni dôstojníci. Nezveroval samostatné vedenie tým dôstojníkom, ktorí neboli členmi lóží. V povstaleckom vojsku pôsobili poľné lóže.

Tým docielil, že velitelia anglického vojska, tiež slobodomurári, napriek výraznej vojenskej prevahe vyvinuli len malé úsilie o potlačenie vzbury, čo malo azda rozhodujúci podiel na jej úspechu. Keď sa Washington stal prvým prezidentom USA, zostavil vládu výlučne zo slobodomurárov a základný kameň pre snem kládol v slobodomurárskom odeve podľa slobodomurárskeho obradu. Takisto všetci 13 guvernéri zakladajúcich štátov boli slobodomurármi.9 Do štátnych symbolov USA sa už vtedy dostávala slobodomurárska symbolika. Napr. slobodomurár Franklin umiestnil na zástavu USA hviezdy na modrom poli- čím napodobnil klenby slobodomurárskych chrámov. Podľa slobodomurára Nysa tak znaky slobodomurárstva vejú na všetkých moriach a táto zástava je predmetom úcty navýznamnejších národov sveta.10 V r. 1787 USA prijali ústavu, tiež zostavenú slobodomurármi.11 V r. 1789 pod vplyvom slobodomurárstva sa štát odlúčil od cirkví.

Slobodomurárstvo nielen výrazne ovplyvňovalo život v USA, ale aj účinne zasahovalo do svetového diania. V r. 1820 newyorská lóža pomohla vytvoriť Veľkú lóžu Mexika, z ktorej sa fakticky stala vplyvná politická strana.12 V r. 1823 prezident USA, slobodomurár Monroe13, na podnet anglického ministra zahraničných vecí, slobodomurára Canniga, po porade s bývalými americkými prezidentmi, slobodomurármi Jeffersonom a Madisonom14, varoval Španielsko, aby sa nesnažilo obnoviť svoju zvrchovanosť na tých územiach v Amerike, ktoré od Španielska odtrhli slobodomurárski revolucionári. USA sa vraj nemienia miešať do diania v Európe, ale nepripustia zasahovanie Európy do diania v Amerike.15 Španielsko dodatočne upustilo od svojho zámeru.

Rozmach slobodomurárstva v USA bol pribrzdený aférou newyorského novinára Williama Morgana. Morgan bol slobodomurárom, ktorý znechutený tým, čo videl a počul na slobodomurárskych podujatiach, opustil jeho rady. No nielen ich opustil, ale aj verejnosť informoval o svojich skúsenostiach so slobodomurárstvom v knihe „Slobodomurárstvo odhalené a vysvetlené“. V nej opísal jeden z jeho obradov. Kniha vyšla po nemalých ťažkostiach v r. 1826 v New Yorku. Na základe rozhodnutia amerického slobodomurárstva Morgana uniesli, mučili a zavraždili na Niagare. Hlavné detaily vraždy sa postupne dokázali a plne objasnili. Hlavnými vrahmi boli slobodomurári Brown a Lawson z mestečka Batavia. V r. 1828 tristo bývalých slobodomurárov potvrdilo pravdivosť Morganovej knihy.16 Vrahov však nepostavili pred súd, lebo v danej oblasti boli všetci sudcovia a predstavitelia polície slobodomurármi17, dokonca guvernér Clinton bol veľmajstrom v štáte New York.18 Aféra viedla k požiadavke zakázať slobodomurárstvo. K tomu nedošlo, ale jeho vplyv sa oslabil. Prispelo k tomu aj vydávanie protislobodomurárskej tlače. Vraj z 50 000 slobodomurárov za niekoľko rokov len 5 000 naďalej pokračovalo v lóžovej činnosti.19

Dokonca vznikla protislobodomurárska strana, Anti- Masonic Party. Tá však mala úspechy iba na miestnej úrovni, v prezidentských voľbách v r. 1832 bol jej kandidát William Wirt neúspešný a prezidentom sa stal slobodomurár veľmajster Andrew Jackson. No slobodomurárstvo bolo porazené aspoň morálne. V r. 1829- 1836 sa štátne súdy štátov New York, Pennsylvánia a Massachusetts vyjadrili na tému slobodomurárstva a uznali ho za „morálne zlo- za zvlášnu nezávislú vládu vo vnútri našej vlastnej vlády a ostávajúcu mimo kontroly zákonov našej krajiny z dôvodu svojej tajnosti, prísahy či predpisov, ktoré sú jeho členovia povinní dodržiavať pod hrozbou straty života.“20

Morganovou aférou slobodomurárstvo v USA upadlo len dočasne. Po r. 1840 presadilo zakladanie štátnych škôl, ktorých absolventi nevedeli poriadne čítať a písať21, a ktoré podporili vzrast kriminality. Dodnes je ich odborná úroveň nízka a miesto modlitby pod krížom v nich žiaci pred zástavou povinne recitujú vernosť k republike, ktorú predstavuje jediný, nerozdelený ľud s právom pre všetkých. Už sa nehovorí, či do tohto práva patrí aj právo na život od počatia po prirodzenú smrť, právo na výchovu detí v prostredí nenarušujúcom ich mravný vývoj, právo na prácu a spravodlivú mzdu za ňu, právo na pravdivé informácie a pod. V súčasnosti sa na veľkých amerických univerzitách prejavuje protikresťanské zameranie. Diskriminujú v nich poslucháčov, ktorí vo svojich prácach a názoroch uplatňujú kresťanský pohľad, neudeľujú im štipendiá a nedovoľujú im obhajovať práce. A to v mene tolerancie, pluralizmu a diverzity.22

V r. 1843 židia pochádzajúci z Nemecka, v newyorkskej lóži založili združenie B´nai B´rith. Aj keď formálne a výslovne nie je slobodomurárske, nesie zarážajúcu podobnosť so slobodomurárstvom a je s ním v úzkom spojenectve. S ním ho spája obrad, symbolika, hierarchické stupne, prijímanie ľudí so spoločenským vplyvom, utajovanosť, podobný duch atď. Členmi organizácie môžu byť len židia a pestuje sa v nej židovská vzájomnosť. Pôsobí takmer vo všetkých častiach sveta, no v rámci slobodomurárskych prehľadov a štatistík sa zvyčajne neuvádza, jej lóže vzťah k slobodomurárstvu obvykle popierajú, hoci vraj preberajú vedenie celej slobodomurárskej organizácie. Má niekoľko stotisíc členov.23

Podobne osobitnú slobodomurársku organizáciu majú aj černosi, ktorých nepripúšťali do belošských lóží- veľkolóžu Prince Hall. Doteraz ju väčšina veľkolóží v USA neuznáva za rovnocennú. V súčasnosti má niekoľko stotisíc členov.24
Keď v r. 1860- 1861 niekoľko južných štátov, v duchu vyhlásenia nezávislosti USA o práve zvoliť si vládu podľa vlastného výberu, vystúpilo z USA, ústredná vláda na čele s prezidentom slobodomurárom Lincolnom 25 ich donútila zničujúcou občianskou vojnou vrátiť sa späť do štátneho zväzku USA.          
V 2. polovici 19. st. na čele slobodomurárstva v USA, a pravdepodobne aj celého sveta, bol A. Pike.26 Pretože bol rasistom ako Voltaire, nechcel pripustiť černochov do slobodomurárstva.27 Podobne ako Voltaire žiadal, aby sa v boji proti kresťanstvu neopovrhovalo ani pamfletom, ani satirou, ani výsmechom, ktorý na dav účinkuje silnejšie ako učená dizertácia. Zdôrazňoval, aby denná tlač inšpirovaná slobodomurármi zvlášť obliala jedom výsmechu a odsúdenia služobníkov Krista. Preto je potrebné robiť rozruch okolo každej udalosti, majúcej podobu škandálu, ktorý môže v očiach davu zhodiť kňaza.28 V r. 1859- 1871 na ovládnutie sveta vraj vypracoval plán troch svetových vojen a dvoch revolúcií, po ktorých má na Zemi nastať „nový poriadok.“29

V r. 1872 prezident USA, slobodomurár Grant30 „predvídavo“ vyhlásil, že „civilizovaný“ svet smeruje k demokracii a USA ako veľká republika sú určené na to, aby riadili všetky ostatné (republiky).31  
V r. 1911 k slobodomurárstvu patrilo 87 % členov senátu a 80 % snemovne reprezentantov.32 Aj vtedy z USA výrazne ovplyvňovalo iné štáty. Morálne aj finančne podporovalo revolúcie a prevraty v Argentíne, Chile a v ďalších krajinách Ameriky.33 Napr. mnoho podnetov proti katolicizmu v Mexiku vzišlo od prezidenta T. W. Wilsona34, nominálneho vodcu slobodomurárstva v USA.35 Jeho vláda v r. 1913- 1915 podporovala  slobodomurárskeho kandidáta Carranzu v Mexiku, ktorý viedol povstanie proti zákonne ustanovenému prezidentovi, katolíkovi Huertovi. Pritom Huerta, aj podľa vyslanca USA v Mexiku, bol jediným človekom, schopným zastávať tento úrad. Carranza a jeho vojenský veliteľ Villa plienili katolícke kostoly, ničili katolícke školy a knižnice, mučili a vraždili katolíckych kňazov a rehoľníkov. Carranza zvíťazil, a to len vďaka tomu, že USA ho podporovali zbraňami, zatiaľ čo ich odmietli dodávať Huertovi. Po víťazstve slobodomurárska strana zakázala bohoslužby a zaviedla sekularizáciu vzdelania.36
Wilson bol navonok proti vstupu USA do 1. sv. vojny.

V skutočnosti v súlade s plánom, ktorý pochádzal už spred jej započatím, snažil sa ich do nej zatiahnuť, spolu so svojím okolím a poprednou finančnou skupinou v USA. A to aj pomocou vyprovokovaného útoku Nemecka na loď Lusitania v r. 1915, ktorý si vyžiadal mnoho civilných obetí.37 USA sa zapojili do vojny až vo vhodnom termíne, v r. 1917, po prevrate v Rusku, ktorý postupne zničil bojaschopnosť ruského vojska.
Po tomto roku ústredie svetovej slobodomurárskej politiky prešlo do USA.38 V r. 1920 začal platiť zákon o prohibícii, presadený slobodomurármi predovšetkým z politických dôvodov, aby zničili politicky nepohodný pivovarnícky trust.39 V tomto období v tých spolkoch pod značným slobodomurárskym vplyvom, ktoré používali jeho symbolizmus a boli tajné, napr. Ku Klux Klan, bol vraj každý tretí dospelý muž v USA.40 V r. 1929 medzinárodní bankári (spojení so slobdomurárstvom) umelo vyvolali rozsiahlu hospodársku krízu v USA a následne vo svete, ktorou si priamo i nepriamo posilnili svoj vplyv.41

Začiatkom 30. rokov 20. st. sa prezidentom USA stal slobodomurár F. D. Roosevelt.42 Používal pojem nový poriadok, no pokračoval v starých slobodomurárskych praktikách. Napr. on a jeho vláda, napriek opakovaným žiadostiam početnej americkej katolíckej organizácie Kolumbusovi rytieri z februára a decembra 1935, nezakročili proti krvavému prenasledovaniu katolíkov v Mexiku. Pritom v druhom liste bol upozornený, že americká vláda mnohokrát zakročila proti diskriminácii náboženských skupín v jednotlivých krajinách. Ani sa nenamáhal vysvetliť, prečo v tomto prípade USA postupujú inak ako v minulosti. Obdobne ostala vládna moc hluchá a nemá k dramatickej výzve 242 poslancov snemovne reprezentantov (56 % jej členov) zo 17. 7. 1935, aby zakročila na obranu ľudských práv.43 Roosevelt takisto navonok hlásal mier, no v skutočnosti sa s poprednými finančnými skupinami snažil zatiahnuť USA do 2. sv. vojny, ktorú „predvídal“ už dávno pred jej vznikom. K tomu použil podobný spôsob, ako činitelia USA za jeho spoluúčasti uplatnili už počas 1. sv. vojny- podnietenie šokujúceho útoku želateľného protivníka. Tým sa mal zmeniť pôvodný odmietavý postoj amerického ľudu k takejto vojne.

To sa aj podarilo v r. 1941 vyprovokovaním japonského útoku na vojenskú základňu v Pearl Harboure a vytvorením podmienok na to, aby bol úspešný.44 Vstup do 2. sv. vojny už v r. 1940 propagoval slobodomurársky časopis New Age.45 Snaha Roosevelta a jeho druhov po rozpútaní 2. sv. vojny, v ktorej sa zhodovali s Hitlerom a Stalinom46, ostro kontrastovala so snahou pápeža Pia XII. zabrániť tejto vojne a po jej vypuknutí s jeho úsilím o mier. V r. 1942 Rooseveltov osobný reprezentant Myron C. Taylor pápežovi tlmočil vyjadrenie vlády USA odmietajúce pokusy Pia XII. o sprostredkovanie mieru.47  

V Rooseveltových stopách pokračoval aj jeho nástupca, slobodomurár prezident Truman. V r. 1945 Japonsko, ktoré viedlo vojnu s USA, požiadalo Vatikán, aby sprostredkoval jeho kapituláciu. Keď sa to Truman dozvedel, reagoval na to slovami, aby pápežovi odkázali, nech sa stará len o svoje záležitosti. Pritom vďaka Piovi XII. Japonsko predtým nepoužilo biologické zbrane. Pretože ponúkané podmienky kapitulácie neskôr USA prijali, zhodenie atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki bolo z vojenského hľadiska zbytočné a predstavuje jeden z najväčších vojnových zločinov 2. sv. vojny. Najmä genocída obyvateľov Nagasaki. Toto mesto nemalo vojenský význam. Bolo však strediskom katolicizmu v Japonsku. Za cieľ bombardovania ho vybral americký minister vojny Henry Stimson, vedúci lóže Skull and Bones. Bombu na Nagasaki zhodilo lietadlo s priliehavým názvom Bock´s Car (Diablov voz). Bomba vybuchla v blízkosti katolíckej katedrály, v ktorej sa práve v tom čase konala púť. Jej cieľom bolo modlitbou vyjadriť nesúhlas s japonskou vojnovou horúčkou. V okamihu sa ľudia v katedrále spálili na popol. Celkove vtedy v Nagasaki zahynulo vyše 70 000 ľudí, z ktorých každý desiaty bol katolík. Ďalšie tisíce ľudí na následky zranení a ožiarenia zahynuli dodatočne.48

Po prehratej vojne USA okupovali Japonsko. To ešte viac viedlo k rozmachu slobodomurárstva ako v Nemecku a Taliansku po 2. sv. vojne. Totiž v dôsledku dlhodobého zákazu vstupu jeho občanov do slobodomurárstva, v Japonsku malo značne menší vplyv ako v týchto štátoch. Pomerne málo jeho občanov sa stávalo členmi lóží, ako napr. v r. 1903 v Londýne diplomat T. Hajaši, ktorý sa neskôr stal ministrom zahraničných vecí. Americký vrchný veliteľ a guvernér Japonska, slobodomurár MacArthur, tento zákaz nielen zrušil, ale aj všemožne podporoval vstup Japoncov do lóží. Slobodomurárstvo v Japonsku sa podieľalo na vytvorení štátneho zriadenia západného typu.49 Ako prvého získal MacArthur neskoršieho predsedu japonského vlády I. Hatojamu.50
Podobne aj prítomnosť amerického vojska v Kórei, najmä v dôsledku tamojšej vojny  v r. 1950- 1953, viedla k rozmachu slobodomurárstva v tejto krajine.51

Členov lóže Skull and Bones vyberajú spomedzi študentov yalskej univerity, môžu sa nimi stať len deti z vybraných vplyvných rodín. Sú pripravovaní do vrcholových politických a iných funkcií v USA. Ak napriek výraznej podpore lóže nemajú úspech, tak ich lóža aspoň materiálne zabezpečí. Obrad prijímania do lóže „umrlcov“ bol veľmi drastický. Nahého človeka položili do hrobky a zasypali popolom a špinou s kosťami mŕtvych. Pre Stimsona prijatie do lóže bolo najsilnejším zážitkom v jeho živote.52 Aj prezident G. Bush st., slobodomurár 33°53, stal sa jej členom a vďačil jej za celú svoju politickú kariéru.54 Takisto do nej vstúpili aj prezident B. Clinton55, prezident G. Bush ml.56 a jeho hlavný protikandidát v prezidentských voľbách v r. 2004, J. Kerry.57

Od r. 1941 a najmä po r. 1963 sa v dôsledku prevahy slobodomurárov v Najvyššom súde začali rušiť zákony kresťanskej povahy: proti obchodu v nedeľu s výnimkou predmetov prvoradej dôležitosti, proti rúhaniu sa voči Bohu, Kristovi i Panne Márii, proti nemravnému konaniu na verejných miestach, proti cudzoložstvu, proti ľahkým rozvodom, proti pornografii, proti potratom a pod.58
V r. 1963 bol zavraždený prezident USA J. Kennedy, jediný katolícky prezident v USA. Bol asi jediným prezidentom USA, ktorý nebol slobodomurárom.59 Zo strany slobodomurárstva sa na neho opakovane útočilo v časopise New Age, oficiálnom mesačníku Škótskeho obradu južnej jurisdikcie. Ten, podobne ako ostatné slobodomurárske časopisy v USA, neustále útočil na Katolícku cirkev60: obviňoval ju zo zotročovania ľudí, ich udržiavania v nevedomosti,61 zo snahy o nadvládu, z presadzovania osobného prospechu jej kňazmi, bol proti dohode Talianska s pápežom,62 staval sa proti prisťahovalectvu z katolíckych krajín a proti katolíckym kandidátom do verejných úradov63 atď. Napr. v r. 1963 v tomto časopise jeden slobodomurársky funkcionár napadol Kennedyho za podporu mierovej encyklike pápeža Jána XXIII. Pacem in Terris. Po zavraždení Kennedyho nový prezident, slobodomurár L. Johnson, na vyšetrenie vraždy určil komisiu na čele so slobodomurárom vysokého stupňa E. Warrenom, veľmajstrom v Kalifornii.

Prinajmenšom časť jej členov, napr. neskorší prezident G. Ford, boli tiež slobodomurármi. Komisia neuvažovala o možnosti sprisahania, napr. slobodomurárskeho sprisahania. Podobne postupovala aj polícia FBI, vedená slobodomurárom E. Hooverom. V r. 1979 osobitná komisia Snemovne reprezentantov po dlhotrvajúcom vyšetrovaní konštatovala, že Kennedy bol pravdepodobne zavraždený v dôsledku sprisahania.64 Medzitým mnoho svedkov zomrelo v neúmerne vysokom počte. To podporuje predpoklad o sprisahaní vplyvných osôb.
Za Johnsona poskytovanie hospodárskej pomoci USA zahraničiu začalo byť viazané na to, aby príslušné krajiny uskutočňovali protipopulačnú politiku. Johnson v r. 1965 vyhlásil, že 5 dolárov vložených do kontroly populácie má rovnakú cenu ako 100 dolárov vložených do rozvoja hospodárstva.

Podobne proti nárastu obyvateľstva sveta vystupoval jeho nástupca, slobodomurár R. Nixon, napr. posolstvom americkému snemu 18. 7. 1969. V tomto smere sa obzvlášť angažoval politik slobodomurár Henry Kissinger, ktorý v r. 1974 adresoval prezidentovi Fordovi memorandum. To požadovalo, aby USA prevzali prvenstvo v záležitostiach, týkajúcich sa svetovej populácie. Mali podporovať antikoncepciu, sterilizáciu, potraty. Do toho mali zapojiť aj OSN a Svetovú banku. Hospodárska a potravinová pomoc jednotlivým krajinám sa mohla viazať na ich dostatočnú zaangažovanosť sa v tomto smere. 26. 11. 1975 americká administratíva memorandum prijala, čím sa stalo súčasťou zahraničnej politiky USA. Na jeho uskutočnenie Kissinger vytvoril osobitné útvary na niektorých úradoch: Úrad pre veci populácie na ministerstve zahraničných vecí a Ad Hoc skupinu na populačnú politiku pri Rade národnej bezpečnosti.65 V júli 1980 vláda prezidenta slobodomurára J. Cartera na podnet Kissingera prijala plán Global 2000, sledujúci zmenšenie obyvateľov Zeme aspoň o 2 miliardy do r. 2000. Genocída obyvateľov sveta sa mala dosiahnuť kontrolou pôrodnosti a miestnymi vojnami.66

V r. 1973 bola slobodomurármi H. Kissingerom, Z. Brzezińskim a D. Rockeffelerom67  založená nevolená Trojstranná komisia. Zohráva podobnú úlohu ako bilderberský klub, ale má členov aj z Japonska, takže má širší dosah. Podľa slobodomurára P. Carpiho je vedená americkými činiteľmi a chápe sa ako výron slobodomurárstva USA.68
V r. 1990-1991 slobodomurárstvo USA a V. Británie využilo inváziu Iraku do Kuvajtu a vojnu v Perskom zálive na založenie slobodomurárstva v Saudskej Arábii a v Kuvajte.69
Rozšírené sťahovanie sa v USA napomáhalo rozmachu slobodomurárstva, lebo príslušnosť k nemu sa bežne využíva k získaniu zamestnania v novom bydlisku.70 Aj postup v spoločenskej funkcii prináša so sebou pozvanie do lóže. Vstup do nej je znakom solventnosti a konformizmu71, je  pokladaný za otázku prestíže a dôkaz vysokého spoločenského postavenia.72
Dlhodobo bola v USA absolútna väčšina slobodomurárov sveta, po 1. sv. vojne bol členom lóže každý ich štyridsiaty občan, v niektorých ich štátoch jej členom bol každý desiaty biely dospelý muž. V najnovšej dobe sa však znížil záujem o činnosť v lóžach: podľa jedného prameňa sa počet ich členov z 3, 6 mil. zo 60. rokov 20. st. znížil na 1, 6 mil. v r. 2002 a účasť na schôdzkach zo 60% na 10%.73