Hodnostný postup a opustenie slobodomurárstva

Prijatý kandidát získava hodnosť učňa. V ňom sa hneď presvedčí, že nevstúpil do spoločenstva rovných ľudí. V tomto stupni, pokiaľ ho nevyzvú, nemá právo hovoriť na rituálnych schôdzkach, nemá právo zúčastniť sa na činnosti lóží vyšších stupňov, nemá právo na poznanie skutočného významu rituálov atď. Ak v tomto stupni spĺňa predstavy, spravidla po niekoľkých mesiacoch alebo rokoch môže získať vyššie slobodomurárske stupne, najskôr  stupeň tovariša. Koná sa podobným obradom ako pri vstupe. V tomto stupni sa už môže hlásiť o slovo na schôdzkach, ale obvykle nemôže voliť a nesmie byť volený do funkcií. Ďalším stupňom je stupeň majstra (učiteľa). Pri jeho udelení sa takisto používa podobný obrad ako pri predošlých dvoch stupňoch, ale zároveň sa obrad doplňuje legendou o zavraždení Hirama. V nej Hirama predstavuje kandidát na majstra. Pri hraní tejto legendy sa používa truhla alebo jej napodobenina. Týmto obradom sa má dovŕšiť premena človeka na otroka slobodomurárstva, údermi do hrdla, srdca a hlavy sa má obrať o všetky slobody: slobodu slova, srdca a myslenia. Nový majster dostane ako súčasť rituálneho odevu šerpu modrej farby, prípadne aj čiapku. Ak je zvolený do funkcie, súčasťou jeho odevu sa stáva stuha. Slobodomurárstvo týchto základných stupňov sa nazýva symbolickým, prípadne modrým- podľa farby šerpy a stuhy. Za povýšenie do stupňa tovariša a majstra sa tiež platia poplatky.
O udelení daných stupňov rozhoduje daná lóža. Pôvodne sa v slobodomurárstve používali len tieto tri stupne. No so vzrastom počtu členov sa zvýšila možnosť prezradenia významných tajomstiev a tak sa slobodomurárstvo začalo rozširovať o ďalšie stupne. Ich počet sa značne líši podľa jednotlivých slobodomurárskych systémov. V škótskom obrade starom a prijatom je ich 33. Tento rituál je jeden z najrozšírenejších a najčastejšie sa uvádza pri popise slobodomurárstva. Vo vyšších stupňov sa mení farba šerpy a stuhy. Podľa používanej farby v 18°, v 30° a 33°, slobodomurárstvo zahŕňajúce lóže 4° až 18° sa označuje za červené, 19° až 30° za čierne a 31° až 33° za biele. Počet a názvy týchto stupňov zodpovedajú silnej hierarchickej povahe slobodomurárstva. Napr. 11. stupeň sa nazýva vznešený vyvolený rytier, 20. stupeň ctihodný veľký učiteľ všetkých lóží, 31. stupeň veľký dozorca, inkvizítor veliteľ, 32. stupeň vznešené knieža kráľovského tajomstva, 33. stupeň zvrchovaný veľký generálny dozorca.   
V praxi sa obvykle udeľuje niekoľko stredných stupňoch naraz (niekedy sa naraz udeľuje aj niekoľko základných alebo najvyšších stupňov), najmä u tých členov, ktorí sú predurčení do významnejších funkcií. Daný stupeň sa udeľuje natrvalo. Do vyšších stupňov sa povyšujú tí, ktorí vyhovujú slobodomurárskym požiadavkam. Vyššie stupne už nemajú zasväcujúci význam, nimi sa má iba postupne objasniť skrytý význam základných stupňov. V ich obradoch narastá protikresťanský prvok, či už v nich samotných alebo vo výklade už spoznaných symbolov.1 Tieto rituály môžu byť ešte odpudivejšie ako v nižších stupňoch, napr. môžu zahŕňať pitie vína z ľudskej lebky alebo krvi zmiešanej s vínom.2
Povyšovanie nemá už ani náznak demokracie. Nerozhodujú o ňom slobodomurári danej lóže, ale členovia lóží vyšších stupňov. Aj tí, ktorí sa dostanú do najvyššieho stupňa v danom obrade, sa nemusia dozvedieť všetky tajnosti slobodomurárstva. Dostupnosť do vyšších stupňov je veľmi rôzna. V polovici 20. st. zo 4 100 000 slobodomurárov v USA vyše 900 000 dosiahlo 32°, no z 550 000 slobodomurárov v Anglicku a vo Walese bolo len 180 pripustených do tohto stupňa.3
Zo slobodomurárstva možno aj vystúpiť, ak jeho člen neprenikol príliš hlboko do jeho tajomstiev. Tak koná pomerne veľa ľudí. Niektorí ľudia sú znechutení už samotným ponižujúcim spôsobom prijímania do lóže. Iným sa slobodomurárstvo sprotiví ďalšími grotesknými obradmi, duchovnou prázdnotou, tiesnivou atmosférou, tyraniou atď. Tak buď oficiálne z neho vystúpia, alebo sa jednoducho prestanú zúčastňovať na jeho činnosti. Napr. v období medzi svetovými vojnami vo Francúzsku ročne opúšťali slobodomurárstvo stovky ľudí4 z celkového počtu niekoľkých desiatok tisíc. Niekedy sa z neho aj vylučuje: po závažnom porušení vnútorných stanov, napr. neplatením členského, alebo po znepáčení sa jeho vodcom. No aj od bývalých členov sa požaduje zachovať mlčanie o tom, čo sa dozvedeli v jeho radoch.

Pôsobenie slobodomurárstva vo svojom vnútri

Osvojenie si zásad slobodomurárstva, alebo konkrétne usmernenie ich činnosti sa má dosiahnuť pravidelnými schôdzkami jeho členov, ktoré obmedzujú ich slobodu. Majú prebiehať rituálnym spôsobom na rituálne upravenom mieste. Rituál sa môže vynechať, keď sa chce docieliť osobitná utajenosť, napr. v danej krajine sa chce slobodomurárstvo dostať k moci prevratom. Miesto schôdzok má byť v uzavretej miestnosti, do ktorej nemá vnikať denné svetlo. Preto v nej nie sú okná, alebo okná majú byť zastreté. Má byť v tvare obdĺžnika, dlhšou stranou orientovanou v smere východ- západ. Má mať jediný vchod zo západu a vedľa neho majú byť dva stĺpy nerovnakej hrúbky. Jej strop je spravidla modrý a sú na ňom zobrazené hviezdy. Dlážka je zostavená z čiernych a bielych dlaždíc, usporiadaných šachovnicovo, prípadne je tak upravená len časť dlážky. Na východnej strane miestnosti, nad kreslom ctihodného majstra lóže, visí rovnostranný trojuholník. Táto delta má vo svojom strede oko a vychádzajú z nej lúče. Počas stretnutia na stole ctihodného majstra má byť rozsvietená hviezda, zvaná večné svetlo (tiež napodobenina katolíckych kostolov). Žiariaca delta i hviezda sú symbolom Veľkého staviteľa vesmíru. Na vyvýšenom mieste, pred kreslom ctihodného majstra je „oltár“, na ktorom má byť kniha (často Biblia),  kružidlo a uholník, ktoré v slobodomurárskej terminológii majú názov tri veľké svetlá. Podľa jednotlivých rituálov môže byť istá obmena v úprave týchto miestností, prípadne môžu byť doplnené ďalšími symbolickými prvkami. Rituálna výzdoba lóží má okultný význam.1
Slobodomurári sa na schôdzky snažia používať trvalo upravené miestnosti, buď v prenajatých priestoroch alebo vo vlastných budovách. Tie sú niekedy veľmi honosné. Tieto budovy majú okrem rituálne upravených miestností aj pomocné miestnosti, napr. šatňu, knižnicu, kuchynský kút, administratívne miestnosti.2 Ak nie sú k dispozícii trvalo upravené miestnosti, vtedy sa miesta stretnutia prechodne upravia, napr. v nej dlážku nakreslia alebo ju vytvoria fóliou z PVC. Niektoré rituálne prvky sa môžu vynechať.
Často sa v týchto miestnostiach nachádzajú i znaky kresťanstva, najmä Biblia, predovšetkým v lóžach v anglosaských štátov. Tým sa má u jeho kresťansky orientovaných členov vzbudiť dojem, že slobodomurárstvo nie je protikresťanské. Avšak pri bližšom oboznámení sa s významom sv. Písma v lóžach, vidno, že jeho vystavenie má slúžiť na podrývanie kresťanstva. Sv. Písmu sa nepriznáva jedinečnosť v zjavení Božieho slova, jeho obsah sa kladie na úroveň Koránu, Véd, Avesty atď. a pod úroveň kabaly i slobodomurárskych stanov, aby ponížili Krista.3
Sloboda sa neuplatňuje ani v oblečení účastníkov stretnutí. Tí majú byť v obradnom oblečení, t. j. v zástere, v rukaviciach, prípadne aj v iných doplnkoch, podľa jednotlivých rituálov (napr. v klobúkoch). Tým sa napodobňuje osobitný odev kňaza pri liturgii.
Stretnutia sa spravidla konajú aspoň raz za mesiac. Opakovanými debatami v istom zameraní, aj pestovaním príslušných obradov, sa postupne a takmer nebadane myslenie členov lóží prispôsobuje k slobodomurárskym zásadám a ideálom. Výsledkom býva presvedčenie, že slobodomurárstvo je matkou civilizácie a pokroku, zároveň pocit nadriadenosti a osvietenosti voči okolitému, údajne nevedomému svetu a nenávisť ku katolicizmu ako údajnému tmárstvu, ktorý treba zničiť.4
Slobodomurárske zásady a ideály vyjadrujú nekresťansky chápané heslá relativizmu, humanizmu, slobody, rovnosti a bratstva. Heslom, že všetko je relatívne5, sa odmietajú absolútne pravdy zjaveného náboženstva, vyjadrené v dogmách. Týmto heslom sa relativizuje, a tým aj stiera hranica medzi pravdou a lžou, medzi dobrom a zlom. Je názorným prejavom bláznovstva slobodomurárstva, lebo heslo protirečí samo sebe, keďže si nárokuje na absolútnu platnosť. Slobodomurárstvo však požaduje od svojich členov bezmyšlienkovite prijímať ako absolútne platné aj ďalšie početné tvrdenia, rozporné s týmto heslom: o jestvovaní Veľkého staviteľa sveta, o zvrchovanosti ľudu, o potrebe slobodomurárskej hierarchie, o potrebe tajného pôsobenia slobodomurárstva, o potrebe slobodomurárskej symboliky, o vznešenosti slobodomurárskych zásad, o intelektuálnej a mravnej nadriadenosti slobodomurárstva nad okolitým svetom, o mravnom zdokonaľovaní svojich členov, o šírení slobody ním a pod. Slobodomurárstvo, nahlas odmietajúce dogmy, potichu ich svojim nerozmýšľajúcim členom nahrádza vlastnými pseudodogmami. Voči nim nepripúšťa nijaké kritické skúmanie, dokazovanie alebo spochybňovanie, netoleruje nijakú snahu o ich zmenu, „modernizáciu“, „prispôsobenie dobe“ atď., bez ohľadu na ich nepodloženosť a protirečivosť. Požaduje iba slepú vieru v ne, ktoré pochádzajú od jeho neznámych vodcov. Podľa A. Pikea slobodomurárstvo svoje „pravdy“ vyhlasuje raz a krátko.6 Zásady slobodomurárstva nielenže nesmú byť relativizované a vynechávané, ale ani rozširované. Ibaže jednotliví slobodomurárski autori udávajú ich počet veľmi rozmanite: od šesť po šesťdesiat.7 Súčasťou relativizmu je aj formovanie k „tolerancii“- k ľahostajnosti k pravým hodnotám, k rovnakému trpnému prijímaniu náboženskej pravdy a klamu, ale zároveň aj k vyvolaniu činnej nenávisti k „netolerantnej“ Katolíckej cirkvi. Štáty, ktoré sa snažia usporiadať spoločnosť na Kristových zásadách, označuje za tyranské, despotické.8
Humanizmus neznačí ľudskosť, ale označuje človečenstvo bez vzťahu k Bohu. Kult Boha sa má nahradiť kultom človeka. Podobne aj hlavné čnosti, vzťahujúce sa k Bohu: viera, nádej a láska sa majú nahradiť zdanlivými čnosťami, vzťahujúcimi sa na človeka: klamlivou slobodou, klamlivou rovnosťou a klamlivým bratstvom.9 Podľa deformovaného poňatia „slobody“, každý môže robiť to, čo chce, pokiaľ je to zhodné s doktrínou slobodomurárstva.10 Pre Katolícku cirkev však sloboda neplatí. Tiež to značí vládu slobodomurárov nad neslobodomurámi.11 Rovnosť znamená odmietnutie takej hierarchie, ktorá sa neodvodzuje od rovných, čiže odmieta sa pôvod tejto hierarchie od Boha.12 Z hesla rovnosti vychádza aj radikálny feminizmus, ktorým sa rozkladá rodina, ako aj presadzovanie zvráteného, tzv. „registrovaného partnerstva“, ktoré je tiež zamerané na oslabenie rodiny. Bratstvo, na rozdiel od kresťanstvom požadovanej lásky ku všetkým ľuďom, značí len účelové spojenie malej skupiny ľudí- slobodomurárov vo vedúcich funkciách13, ich vzájomnú podporu14, prípadne ich vzájomné chránenie sa za každých okolností15, ako aj zjednotenie sa časti spoločnosti na istom názore a zničenie prirodzenej, súkromnej rodiny. Namiesto nej sa má vytvoriť akási jedna všeobecná rodina, ako aj jeden národ a jedna cirkev. Vzájomné uprednostňovanie sa na úkor ostatných nie je bratstvom, ale skupinovým sebectvom, ktoré je v rozpore s rovnosťou a so skutočnou humanitou. V ňom je pôvod mnohých kariér, neustáleho zastávania vplyvných funkcií, neúmerne vysokého podielu slobodomurárov na dôležitých miestach. No neodstraňuje osobné sebectvo, a preto aj medzi slobodomurármi bývajú ostré vzájomné spory. Heslá slobody, rovnosti a bratstva s ich magickou príťažlivosťou sú iba preludmi, v skutočnosti slobodomurárstvo pozbavuje ľudí slobody, rovnosti a bratstva. Aj kresťanstvo pozná a podporuje slobodu, rovnosť a bratstvo, ale v inom význame ako slobodomurárstvo. Tie nadobúdajú svoju hodnotu hlavne vzťahom k Bohu. Sloboda značí predovšetkým duchovnú slobodu- oslobodenie od otroctva hriechu Kristom. Rovnosť pozostáva z rovnosti ľudí pred Bohom. Bratstvo je predovšetkým duchovné príbuzenstvo vznikajúce z plnenia Božej vôle.  
Niekedy sa na stretnutiach číta z Biblie alebo sa modlí. No používa sa „upravená“, čiže sfalšovaná Biblia, v ktorej je vynechané meno Ježiš Kristus. Meno Vykupiteľa sveta sa nesmie spomínať ani v modlitbách, ktoré majú byť „univerzálne“. Ak sa v lóžach často spomína jeho meno, takéto lóže sa rozpustia. Naopak, neraz sa v nich Boh označuje menom pohanského božstva Bála , ktorého kult bol prísne odsúdený v Starom Zákone. Obsah sv. Písma sa slobodomurármi prekrúca a odmieta, jeho náukou sa neriadia.
Stretnutia vedie rituálne ctihodný majster, ktorého osoba je nedotknuteľná a musia ju absolútne uznávať.  Slobodomurárstvo, ktoré ničí autoritu predstaviteľov katolíckeho spoločenstva, chráni autoritu svojich predstaviteľov. Takisto sa pre prednášky na stretnutiach neuplatňuje sloboda. Napr. Všeobecné stanovy spoločnosti svobodných zednářů obřadu skotského starého a přijatého pro první tři stupně v čl. 41 nariaďovali, aby každá prednáška bola cenzurovaná hovorcom lóže, či zodpovedá slobodomurárskym zásadám a pravidlám.
V jednotlivých lóžach mávajú stretnutia veľmi odlišný obsah. Niektoré lóže sa venujú okultizmu, napr. špiritizmu, iné len pestovaniu rituálov alebo štúdiu symbolizmu. Symboly majú slobodomurárom umožniť poznanie transcendentálneho sveta a prenesenie sa do neho, t. j. do sveta nepoznateľného zmyslami a rozumom. Rituály ich majú mravne zdokonaliť. Takýto vzťah k symbolom a rituálom je prejavom povery, veciam sa pripisujú také vlastnosti, ktoré nemajú. Pre slobodomurárov- materialistov je aj prejavom ich nelogického myslenia, lebo týmto pripúšťajú aj nemateriálny svet. No pritom ani samotní slobodomurári, ktorým symboly slúžia ako fetiše, magické predmety, sami presne nevedia, čo ony znamenajú. Preto si ich sami majú vykladať, no nie ľubovoľne (slobodne), ale len v istých hraniciach. Tým sa slobodomurárstvo líši od katolíckej náuky, podľa ktorej poznávanie sveta nepoznateľného zmyslami a rozumom sa nedosahuje nejasnými symbolmi, ale Božou pomocou, predovšetkým ním zjavených právd. Takisto ľudia sa môžu mravne zdokonaliť len Božou pomocou, lebo Boh je bytosť vyššia ako človek a dokonalá.
Časť lóží rituálu venuje len malú pozornosť a venuje sa otázkam politickej, sociálnej, ekonomickej, umeleckej alebo filozofickej povahy - prednáškam a debatám. V niektorých lóžach sú stretnutia zamerané na vzájomné informovania sa o novostiach. V súčasnej dobe majú dôležité informácie spravidla veľký finančný i politický význam. Takýmto spôsobom prostredníctvom lóží možno získať dôležité informácie, napr. kde vo vzdialenom mieste je výhodné investovať , prípadne sa tieto informácie slobodomurári dozvedajú mimo lóží, no v združeniach zložených len z nich. Tiež v lóžach sa zbierajú tajné informácie o súkromí prominentov s cieľom vyvíjať na nich nátlak a tak usmerňovať svetovú politiku podľa svojich predstáv. Neraz sa v nich rozoberajú aktuálne politické veci, prípadne sa ich členovia dohodnú o ďalšom postupe a vzájomnej podpore, vrátane potlesku pri vystúpeniach v parlamente. Takisto sa v nich pripravujú zákony, ktoré sa dodatočne predkladajú na schválenie snemu. Tie sa prípadne dopracuvávajú do detailov v osobitných skupinách, zložených len zo slobodomurárov. Tieto skupiny usmerňujú aj ďalší postup pre prijatie týchto zákonov propagandou v médiách, v nimi ovplyvňovaných neslobodomurárskych spolkoch a v parlamente, pričom pravé pohnútky pre prijatie týchto zákonov sa zakrývajú spravodlivosťou alebo všeobecným záujmom. Niekedy sa v lóži politická činnosť usmerňuje rozkazmi. Podradní úradníci lóže dávajú príkazy ministrom a generálom. Tí tieto príkazy neslobodne plnia, lebo za svoje miesta vďačia predovšetkým slobodomurárstvu a za najmenšiu neposlušnosť im hrozí strata jeho podpory. V lóžach sa neraz pripravujú politické prevraty. Napr. v r. 1953 v lóži Evolucion slobodomurár Fidel Castro, neskorší diktátor Kuby, pripravil útok na kasárne Moncada , ktorým sa mala zvrhnúť vláda.
Na stretnutiach sa tiež vyberajú príspevky na dobročinné ciele, ale vybrané sumy nebývajú vysoké. Napr. v r. 1900 dal na podporu chudobných Veľký východ Francúzska 28 000 frankov, čo sa zväčša dostalo samotným slobodomurárom, zatiaľ čo iba samotné združenie sv. Vincenta z Pauly rozdalo niekoľko miliónov frankov. Väčšie finančné výdavky pre jeho jednotlivých členov predstavuje povinný vysoký ročný členský príspevok, prípadne aj ďalšie poplatky, ktorými sa napr. hradia výdavky na činnosť lóží.
Stretnutia v lóži sa majú končiť rituálnou bratskou reťazou (reťaz spojenia, reťaz zjednotenia). Účastníci schôdze sa majú chytiť za ruky a tak vydávať nejakú kladnú energiu, ktorú si potom majú odniesť do okolitého sveta.
Niekedy je časť členov oslobodená od účasti na schôdzkach, takže ich členstvo je známe len vedeniu lóže. Osobitne sa stretávajú funkcionári lóže. Pritom môžu rozhodovať o dôležitých veciach bez toho, aby o nich oboznámili ostatných členov.
Ťažisko slobodomurárskej „práce“ leží vo vyšších stupňoch. V nich sa tvorí „pokrok“, politika a svetové dejiny. Skutoční, nie nominálni vodcovia nižších lóží, udržujú kontakt s vedením vyšších lóží. Tým podávajú správy o stave lóží a o duchu ich členov. Od týchto útvarov dostávajú inštrukcie a informácie, pravdivé alebo nepravdivé, ktoré treba rozširovať medzi členmi lóží nižších stupňov. Členovia nižších lóží však netušia, odkiaľ sú im podsúvané isté idey.