Jednou z irónií našich čias je to, že hoci technológia uľahčuje vzájomné vymieňanie ideí, slobodu prejavu čoraz viac obmedzujú.
Všeobecná elektronická komunikácia všade vo svete, a zvlášť internet, značne redukuje moc štátu kontrolovať prúd informácií a ideí. V nasledujúcich rokoch zažijeme nielen dramatický rast v počtoch osôb, ktoré budú mať prístup na internet, ale i oveľa väčšieho množstva materiálu, ktorý tu bude k dispozícii a zdá sa, že toto sa úplne vymkne spod kontroly cenzúry. Arthur C. Clarke, uznávaný autor vedeckej fikcie a vynálezca komunikačného satelitu, ktorý všetko toto veľkou mierou umožňuje, ešte v roku 1983 povedal:

"Diskusiu o slobodnej výmene informácií, ktorá už toľkú dobu prebieha, teraz vyriešia - inžinieri, nie politici... Žiadna vláda už nebude môcť ukrývať, aspoň nie dlho, dôkazy o zločinoch a ukrutnostiach - ani len pred svojím vlastným obyvateľstvom. Už samotná existencia nespočetného množstva informačných kanálov, operujúcich naraz a prekračujúcich všetky hranice, bude veľmi mocne vplývať na civilizované správanie. Keď aranžujete masakru, zbytočne usmrtíte kameramana, ktorý sa nevhodne objaví na scéne. Jeho zábery budú už v tom čase bezpečne v štúdiu vo vzdialenosti 5 000 km a posledné zábery môžu značiť váš koniec. Toto veru nebude tešiť mnohé vlády, ale v dlhodobom kontexte z toho každý len získa."

Výraz "revizionizmus" sa po prvý raz objavil na konci I. svetovej vojny v súvislosti so školou historického skúmania dôvodov jej vypuknutia vo svetle nových dokumentov a vysvetlení, ktoré boli zrazu prístupné.
Prvým revizionistickým dielom na tému tohto konfliktu bola kniha Francisa Neilsona "Ako diplomati robia vojnu" (1915). Neilson bol pacifistický britský premiér, ktorý v roku 1914 rezignoval z funkcie, keď sa britská vláda rozhodla pridať k vojne a tú knihu napísal preto, lebo chcel odhaliť skutočné príčiny konfliktu, na rozdiel od vládnej propagandy, určenej pre verejnosť. Po vojne mnohí americkí historici, počínajúc so Sidney B. Fayom v roku 1920, skúmali prístupné diplomatické dokumenty a zvlášť tie, ktoré nedávno zverejnila nemecká, rakúska a ruská vláda a týkali sa vypuknutia vojny v roku 1914. Títo dospeli k záveru, že zodpovednosť za konflikt nieslo Rusko, Srbsko a Francúzsko (a do istej miery aj činy britského ministra zahraničia Sira Edwarda Greya, ktorý neurobil nič, aby zastavil smerovanie k vojne) a nie Nemecko a Rakúsko-Uhorsko.

Revizionistická história I. svetovej vojny sa netýkala len čisto akademického záujmu. Intervencia Ameriky v roku 1917, to bol monumentálny odklon od tradičnej americkej politiky nezasahovania do nezhôd medzi európskymi krajinami, ktorá bola sprievodným princípom americkej zahraničnej politiky už od čias Washintona a Jeffersona. Ten princíp porušili len raz, keď Spojené štáty napadli Španielsko po tom, čo v roku 1898 potopil v havanskom prístave záhadný výbuch americký vojnový krížnik Maine.

Revizionisti pokladali takú premenu americkej zahraničnej politiky za veľmi dôležitý subjekt, hodný historického skúmania. Rovnako tak aj Versailleskú zmluvu (1919), kde sa dospelo k záveru, že z vojny treba výlučne viniť len Nemecko. Weimarská vláda podpísala tú zmluvu napriek enormnému domácemu odporu a len kvôli tomu, lebo britské námorníctvo zabezpečovalo blokádu Nemecka, čo viedlo k smrti vyhladovením a onemocnením desaťtisícov nemeckých detí. Tá zmluva uvalila mimoriadne ťažké opatrenia práve na základe toho obvinenia, vrátane premiestnenia veľkej časti nemeckého územia pod cudziu nadvládu, napríklad Francúzska a Poľska, a vyžadovalo sa od neho zaplatiť obrovské sumy peňazí vo forme finančných reparácií Francúzsku a Belgicku. Revizionistickí historici dokazovaním, že nie samotné Nemecko bolo zodpovedné za vypuknutie vojny, spochybňovali vlastne zmluvu z Versailles a posilňovali nároky na zrevidovanie udelených sankcií. ...John Maynard Keynes v takých knihách ako napríklad "Ekonomické dôsledky mieru" (1920) odhalil ekonomické a politické nebezpečenstvá pre Európu v dôsledku mstivej zmluvy z Versailles. ...A toto sa rovnako týka nespravodlivostí II. svetovej vojny.

Niekoľko amerických historikov "novej ľavice", napríklad William Appleman Williams a Gabriel Kolko, prišli v 60-tych rokoch so štúdiami, podľa ktorých mala americká zahraničná politika počas II. svetovej vojny za cieľ rozšíriť svoju ekonomickú, vojenskú a politickú moc vo svete na úkor druhých mocností a vôbec to nebola altruistická "križiacka výprava za demokraciu", ako tvrdila vojnová propaganda.
Revizionistickí historici sa takisto venovali pozadiu vypuknutia vojny medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom v roku 1941. Prof. Ernst Topich, rakúsky filozof, a sovietsky defektor Viktor Suvorov, mali prístup k sovietskym dokumentačným materiálom z prvej ruky a tí písali knihy o tom, že Stalin na jar 1941 hromadil na západných hraniciach kolosálne vojenské sily v príprave na zamýšľanú inváziu do Nemecka v lete toho roku. Toppich a Suvorov argumentujú, že Hitlerova operácia Barbarossa mala za cieľ preventívne zabrániť tejto hrozbe, kým nebude neskoro a nebola to kulminácia nejakého dlhodobého plánu.

Revizionistickí historici takisto skúmali ukrutnosti spojencov. Počas vojny bojovalo po boku Wehrmachtu a jeho odvetví 500 000 až jeden milión sovietskych občanov a ku koncu vojny založili Ruskú oslobodzovaciu armádu pod vedením generála Vlasova, ktorého Nemci zajali v roku 1942. Aj iní sovietski občania prebehli k Nemcom a potom pracovali ako dobrovoľníci alebo to boli vojnoví zajatci. Po vojne britská a americká vrchnosť násilne repatriovala dva až tri milióny sovietskych a juhoslovanských občanov a žiadala garancie, že sa nedostanú späť (na Západ). Tieto osoby potom buď povraždila NKVD alebo Titovi komunisti alebo ich poslali na pomalú smrť do siete gulagov.
F. J. P. Veale, A. J. P. Taylor a iní jednoznačne dokázali, že Británia (a nie Nemecko) ako prvá začala s bombardovaním civilistov v roku 1940, čo bolo porušenie medzinárodných dohôd a Európa sa toho držala celé stáročia. David Irving odhadol, že v roku 1945 RAF a americká Air Firce zabili 70 000-90 000 nemeckých civilistov, zväčša utečencov, pri bombardovaní Drážďan, ktoré pritom nemali žiadnu vojenskú cenu, nebolo tam vojnového priemyslu, ani protiletecká obrana. Za každého britského občana, usmrteného v dôsledku nemeckého bombardovania, zomrelo a britsko-amerických náletoch deväť Nemcov a za každú nemeckú bombu, zhodenú na Britániu, zhodili 315 ton britských a amerických na Nemecko.

Revizionisti takisto vyjadrovali obavy kvôli deportáciám údajných "nacistických vojnových zločincov" z krajín, ako sú Spojené štáty, Kanada a Austrália, ktorých potom súdili na súdoch v bývalom sovietskom bloku a v Izraeli v okolnostiach, kde neexistuje anglosaská ochrana práv obvinených a kde absolútne nemali možnosť na spravodlivý súdny proces. Odvážny izraelský právnik Joram Šeftel popísal, ako Úrad pre zvláštne vyšetrovania (vetva amerického ministerstva spravodlivosti), izraelská vrchnosť a sovietska KGB zámerne falošne obvinili jeho klienta Johna Demjanjuka, amerického občana ukrajinského pôvodu, že bol údajne "Ivanom Hrozným" a spravoval plynové komory v Treblinke. Americký súd ho na základe sfalšovaných dôkazov zbavil občianstva a nariadil jeho deportáciu do Izraela, kde mal byť súdený na zinscenovanom súde, na ktorom by sa nedodržali ani najzákladnejšie princípy spravodlivosti. Šeftela napadali, dostával vyhrážky smrťou a prežil útok s kyselinou sírovou, keďže svojho klienta hájil. Našťastie, kolaps bývalého Sovietskeho zväzu umožnil dostať sa k dokumentom v sovietskych archívoch a dokázalo sa, že "Ivanom Hrozným" bol niekto úplne iný a Demjanjuka potom vrátili domov do USA. Každý, kto si prečíta Šeftelov popis Demjanjukovej aféry sa dozvie o ťažkých porušeniach práv obvineného v rámci medzinárodného "poľovania na nacistov" a na "vojnových zločincov", kde sa vôbec neberie do úvahy problém dôkazu a čo sa už ťahá viac než pol storočia.

_____________________________________

http://www.libertyforum.org/printthread.php?Cat=&Board=news_history&main=293447349