:: www.prop.sk
:: www.protiprudu.info
CITÁTY
 

Sloveni – uctievači Vlasatého boha?

rubrika: slovensko 2009

 

 

 

Podľa Alexandra Avenária (Ani Konštantín na to neprišiel sám, Sme 7. 11. 1996) je na kultúrnom západe „názov, meno je konvencia, vec dohody", na kultúrnom východe je pomenovanie „substanciálnou súčasťou..., nie je to len konvencia, meno samo vyjadruje podstatný vzťah k danej veci". Pri mene nášho národa máme akýsi pocit, že potvrdzuje naše východné korene a možno aj zmýšľanie.

Pomenovanie našich predkov na samom úsvite našich „zapísaných" dejín je vážnou vecou, veď stačilo, aby si dovolil predseda vlády Róbert Fico 2. 1. 2008 pripomenúť „starých Slovákoch a ich kráľa Svätopluka" a hneď sa to začalo mlieť, rozbesnelo to našich „medzinárodne (rozumej v Češku) uznávaných historikov". Teda tých, ktorí až doteraz majú natrčené ucho do Prahy a stade dobre vedia, čo je pravda. Čo na tom, že vo významných európskych encyklopedických dielach (svetoznáma Britannica, nemecký Meyers Lexikón, francúzska Encyclopaedia Universalis alebo Larousee) sú informácie o tom, že na území Slovenska a časti Moravy sídlia Slováci prinajmenšom od 5. - 6. storočia, iným slovami hovoria teda o našej nepretržitej kontinuite od tých čias?

Niektorí historici, živení z našich daní, pokojne používajú pojem „starí Maďari", pričom im neprekáža, že v súvekých textoch sa uvádzajú aj ako „Turkoi" a pred rokom 896 o nich v Európe nechyrovať, či pojem „starí Česi" (v origináli „Boemi"). Pre vlastných (?) predkov majú však len opisné pomenovanie „slovanské obyvateľstvo sídliace na území Nitrianskeho kniežatstva". Logika hovorí toto: keďže boli našimi predkami, ktorí už nikam odtiaľ neodišli, pokojne im môžeme hovoriť „starí Slováci". Napriek tomu, že oni si tak zrejme nehovorili. Nedávno zomretý Tomáš J. Veteška (Samovražedné rozvracanie?, Slovenské národné noviny, 35/1997) dokonca tvrdí, že „meno Slovák je čechizmus z 15. storočia zosmiešňujúceho, dehonestujúceho významu, ako napr. vandrák, všivák, husák, babrák". Ostaňme teda pri tom, že Sloven je to isté ako Slovák pred 15. storočím.

Pri všetkej ohľaduplnosti voči našim susedom treba povedať jasne, že vo Svätoplukovej ríši dominovali Sloveni (teda starí Slováci). Pápežský list z roku 885 sa začína jednoznačne: „... Svätoplukovi, kráľovi Slovenov...". Sloveni (chybne „Slovieni") to nie sú ani Česi, ani Poliaci, ani Srbi či Chorváti, nehovoriac už o Maďaroch; podľa vysvetliviek v Dokumentoch k slovenskej národnej a štátnej identite I. ide o „dobové pomenovanie Slovákov, Moravanov a iných slovanských etník/národov v Dunajskej kotline", my však povedzme priamo: Sloveni, to sú Slováci, starí Slováci. „Predstava o tu ... žijúcich Praslovákoch sa opiera o historické aj archeologické doklady". „Jazykovedci dospeli k názoru, že slovenčina sa organicky vyvinula z praslovančiny, teda musel tu existovať aj jej nositeľ, t. j. Slováci".

Medzi 12. a 14. storočím podľa Šimona Ondruša vznikla popri Slovan aj podoba Slovan a paralelne s ňou aj variant Slovák, v 15. storočí písmeno „ä" v pomenovaní Slovan v 15. storočí vystriedala graféma „e", zo Slovana sa stal Sloven a zo „slovanského" jazyka „slovenský", a tak sa „z praslovančiny v Karpatskej kotline vykryštalizovala stará slovenčina, reč starých Slovákov, ak chcete staroslovenčina", tvrdí Ernest Sirochman (K pomenovaniu našich predkov a ich jazyka, Gréckokatolícky kalendár 2008.

Pravda, popri týchto pojmoch máme tu aj pomenovanie „Slovieni" a „staroslovienčina". Kde sa vzali? Slovanské pramene z 9. - 10. storočia (písané cyrilikou) „označujú obyvateľov Veľkej Moravy ako ,Slověne'.  ,Slověne' sa vtedy vyslovovalo ako sloväne (veľmi otvorené e) alebo ako slovene (stredné e). Pomocný symbol ě v tomto slove ... je transkripciou istého problematického znaku cyriliky, bol vytvorený v Prahe, aby sa zabránilo prekladu názvu jazyka stará cirkevná slovančina ako staroslovenčina', hoci by to bolo v súlade s výslovnosťou. A hoci je teda preklad slova ,Slověne' v tvare ,Slovieni' absolútne nesprávny, dodnes sa v slovenčine a češtine používa, ale nepoužíva sa v žiadnom inom jazyku" (Wikipedia, heslo Veľká Motava) Latinské pramene naopak používajú pojem „Sclavi", „Winidi" alebo geograficky ako „moravskí Slovania" alebo aj „Moravania".

Termín Slověni, staroslověnština zaviedla Pražská lingvistická škola, v ktorej hral dôležitú rolu Jiří Polívka, ktorý sa narodil 6. 3. 1858 v Enns ako Georg Polívka (+1933 v Prahe), uznávaný český slavista, istý čas vedúci funkcionár Československej akadémie vied. V roku 1883 v štúdii Kterým jazykem psány jsou nejstarší památky jazyka slovanského - starobulharsky či staroslovenský?, navrhol, aby sa namiesto dovtedy všeobecne používaného pojmu „staroslovenský jazyk" začal používať termín „staroslověnský jazyk". Aj keď Polívkov pokus odmietali najmä poľskí slavisti, jeho českí kolegovia návrh prijali, lebo vedeli, o čo ide. A ich učenliví slovenskí žiaci, nevediac o čo ide, spoločne s koncepciou „československej jazykovej jednoty" tiež prevzali grafému „ě" a neskôr „ie" a začali používať tvary Slovieni, sloviensky, staroslovienčina, hoci to nemá žiadne historické ani filologické opodstatnenie.

Cieľom tejto navonok „malichernej gramatickej novoty", na ktorú sme si zvykli, mal byť pokus o prekonanie súvislosti medzí slovenčinou a najstarším kultúrnym jazykom Slovanov – Slovänov - Slovákov.
Malá, nebadaná zámena „e" za „ě" a „ie" mala prispieť (a prispela) k zoslabeniu starých národných tradícií Slovákov, a pripraviť tak pôdu na ich asimilovanie do „československej" etnickej i jazykovej jednoty. Ignorácia slovenského národa nijako nemohla pripustiť jeho dávnu existenciu, dokonca jeho politický, kultúrny a náboženský primát v priestore západných Slovanov pred 9. a 10. storočím, prejavujúci sa v jeho mene.
Napokon pozrime sa na to z druhej strany: stačí namiesto novotvaru „sloviensky" použiť „slovenský" a všetko má iný, pôvodný, slovenský význam a zmysel: staroslovenčina, starí Sloveni (Slováci), slovenská cirkev.

Celé storočia sa Slováci stotožňovali s pomenovaním Uhri, až od 19. storočia sa čoraz viac uplatňovalo pre pôvodných obyvateľov Uhorska, Uhrov (Tótov) dnešné naše pomenovanie Slováci. O takýto pojmový posun sa zaslúžili sa o to aj známi českí slavisti, rodáci zo Slovenska: Ján Kolár,  Pavol Jozef Šafárik. Nahrádzaním Uhrov (a Tótov) Slovákmi a dôslednom prekladaní Úhor ako Maďar postavili svoju teóriu slovanskej jednoty, opierajúcu sa o prvotnosť a dominanciu Bohémie a Čechov. Vyhovovalo to aj Maďarom, ktorí prekladaním svojho mena Maďar ako Hungarian stávali sa jedinými dedičmi starého Uhorska a nám tým „oddišputovali starobylosť, spojenú s menom Tót, s tým potvrdiť svoje učenie ... že v čas príchodu Maďarov tu Slovákov ešte nebolo a nazháňali sa len v 15. století" - to je názor Svetozára Hurbana Vajanského, Národnie noviny, 11. 5. 1915, citované podľa Historická revue č. 1, ročník VII).

Aký je však pôvod slova Sloven? Zvykne sa odvodzovať od „slova" (Slovania sú tí, ktorí používajú slovo na rozdiel od „nemých" Nemcov) alebo od „slávy" (tento variant k dokonalosti priviedol Ján Kollár: „Slávme slávne slávu Slávov slávnych"). Cyril A. Hromník, rodák z Hrabušíc (*1942), dnes žijúci v juhoafrickom Kapskom Meste prichádza s riešením, ktoré vyvracia doterajšie teórie, je nepochybne priekopnícke a nepredvídané. Jeho korene sú v obchode, ktorý sa začal onou paradajkou v Edene. Naša stredná Európa mala prostredníctvom diaľkového obchodu priame kontakty s vyspelou egejskou oblasťou, (Grécko), ale Hromník tvrdí, že aj s Indiou, s tamilsky hovoriacimi Dravidmi.

Pokiaľ ide o Grécko Vojtech Zamarovský v knihe Grécky zázrak uverejnil mapku, ktorá zachytáva pokus o rekonštrukciu cesty Iasona a jeho druhov, starogréckych argonautov (plavili sa loďou Argo), ktorí chceli nájsť zlaté rúno v Kolchide, ktorá ležala pod Kaukazom. V báj i vystupuje aj čarodejnica Medea, ktorá sa zaľúbila do Iasona a pomohla mu. Po zavraždení zázračného šarkana ušli proti prúdu Dunaja a dostali sa aj na Slovensko (píše o tom Pavel Dvořák v Stopách dávnej minulosti 2). Akurát že Homér žil inde - práve v tom je problém slovenského praveku a staroveku. Chýbajú nám písomné záznamy, aby sme si boli načistom.

Cyril Hromník napísal objemný manuskript pod titulom Sloveni a Slovensko: Velebníci Vlasatého Boha v horizonte histórie" (zatiaľ v rukopise), v ktorom uvádza: „Transoceánsky výskum mi dal možnosť nahliadnuť do sféry prastarých indoeurópskych vzťahov. A tu som postupne zistil, že to, čo je v strednej Európe len 5 hmlistým pojmom o našich indoeurópskych jazykových koreňoch, má svoje dedukovateľné historické pozadie a svoju i opravdivú historickú chronológiu. Že pôvod slovenských turíc, slovenskej vatry alebo slovenskej veľkonočnej kúpačky má svoje historické vysvetlenie, a to siaha do nedávnej doby pohanskej pred príchodom Konštantína-Cyrila a Metoda, ale že ho nájdeme až v dobe bronzovej, teda už okolo 3000 rokov pred Kristom...

Jeho záznam, u nás celkom stratený a nahradený agrárnymi bájkami a vymyslenými poverami, dodnes existuje a je rozlúštiteľný, i keď je väčšinou spísaný v ťažko prístupnej tamilčine, ktorou sa dnes hovorí v Tamil Nadu v Južnej Indii. - Slovenským predkresťanským turícam, predkresťanskej veľkonočnej kúpačke a slovenskej pohanskej vatre sa dá porozumieť v kontexte kozmologického náboženstva tamilsky hovoriacich Dravidov". Hromník našiel podobnosť medzi mnohými slovenskými a tamilskými výrazmi (naše Vianoce a dravidské viyanósai - čítaj vianose - vo význame „zázrak slova": narodením Krista sa slovo telom stalo). „Z toho plynie, že korene Slovenov (Slovákov) neležia v nedávnom (6. storočí) sťahovania národov', ako sa u nás bežne traduje a ,vedecky' argumentuje, ale vo vzdialenej dobe", teda pred 150 generáciami, keď v styku s našimi predkami, karpatskými Horalmi, dravidskí odborníci na výrobu kovov „uhnietli prapôvodných Slovenov a dali im aj toto meno".

„Prichádzam k uzáveru, že scenár, podľa ktorého Sloveni a Slovania sa vynorili zo sotva diferencovanej slovanskej jednoty v predpokladanom slovanskom domove niekde medzi Vislou (Wisla) a Dniestrom (Dnister) len v polovici prvého tisícročia po Kristovi, je chronologicky nepravdepodobný, ak nie priam nemožný a historicky nezdôvodniteľný". Nič pritom neznamená, že klasickí Gréci a Rimania nevedeli, z ktorého ľudu vyšli Sloveni (Slováci), „menám Sloven, Slovák, Slovinec, Slovan a Sláv sa zatiaľ nerozumie, a tam je príčina ich zdanlivej anonymnosti. V ich pochopení je skrytý kľúč k pôvodu národov, ktoré sa nimi popisujú" (Cyril Hromník Cyril A. Hromník, Sloveni: unde orti estis? Slováci, kde sú vaše korene?, www.jsm.snj .sk.)

Hromníkova (zatiaľ nevydaná) kniha „odhaľuje korene slovenského ľudu až do doby bronzovej", „analyzuje vývoj ich zvykov a tradícii a vysvetľuje ich náboženské zmýšľanie", čo „nakoniec vedie k dešifrovaniu ich mena". „Ich prapôvodný domov je identifikovaný v Karpatskej kotline, ktorú odvodňuje Ister - Rieka Života. Hory nesúce tajomné mená Tatra, Matra a Fatra definujú nukleárnu oblasť stredoeurópskej bronzovej doby a reprezentujú kolísku prvorodených Slovenov. Ruky, ktoré túto kolísku hojdali, boli v podstate európske a indo-európske, ale bez počiatočného potlačenia rukou dravidských prospektorov a kovoliatcov by sa táto kolíska snáď nikdy nebola rozhojdala. Táto ruka bola zatiaľ prehliadnutá".

Pomenovali nás teda Dravidi, pôvod mena Sloveni nachádza Hromník v tamilčine. „Soľ' znamená slovo, ale aj sláva, velebenie a „veni" husté vlasy, vlasatý: Sol-veni / Slo-veni sú tí, ktorí vele-i      bia Vlasatého Boha a „Vlasatý boh Vo-los (popri Perúnovi druhý hlavný z pred-kresťanských bohov Slovenov) je náboženskou realitou slovenskej i slovanskej histórie. Fonologická a morfologická r      zhodnosť dravidského i slovenského a slovanského zloženého mena Sloveni potvrdzuje    (dokonca)-   príbuzenský vzťah medzi nimi". „Sloveni prijali Boha Volosa ... od neindoeurópskych Dravidov" podľa Hromníka niekde v 3. alebo aj na konci 4. tisícročia pred Kristom, pretože „dravidskými jazykmi, ktorými sa dnes hovorí iba v južnej Indii sa pred 5 až 6000 rokmi „hovorilo po celej Indii ... až po Mezopotámiu, ak nie ďaleko širšie, zasahujúc až do oblasti Stredozemného mora".

Nuž ale: je Hromník dostatočne „hodnoverný"?
Napriek tomu, že o svojej knihe diskutoval s viacerými slovenskými historikmi (napríklad aj s R. Marsinom), kniha zatiaľ nevyšla. Dôvod: nedostatok peňazí, ale možno - čo by bolo ešte horšie - náš nezáujem. Dôležité však je, že Hormnikova koncepcia existuje a opiera sa o jeho dlhodobý výskum (financovaný z juhoafrických zdrojov) a „debata o et-nogenéze Slovenov a Slovanov už nikdy nebude ako bývala" a „z takého prebudenia náš národ bezpochyby získa nielen dlhšiu históriu, ... ale aj hlbšie povedomie svojej zabudnutej etnogenézy. Navyše, získa sebavedomie v kontexte historickej Európy".

Od archeológov vieme, že niektoré vtedajšie sídliská pod Tatrami sa stali „mestami", miestnymi strediskami špecializovanej výroby, tovarovej výmeny a nepochybne aj správnymi a kultovými centrami práve v časoch, o ktorých hovorí Hromník. Tomu zodpovedalo aj urbanistické riešenie týchto prvých „slovenských miest": kamenné domy postavené skvelou stavebnou technikou. V Spišskom Štvrtku pod Tatrami na Myšej Hôrke stála osada, ktorá v mnohom vyvoláva predstavu miest v Stredomorí, najväčšmi azda Mykén. Chránili ju najstaršie známe múry v strednej Európe. Bránu strážili dve kamenné veže. Domy boli usporiadané do ulíc. Námestie bolo vydláždené kameňmi a na najvyššom mieste stála akropola, obydlie bohatých. Dokázali to zlaté poklady - záušnice (nie „náušnice") a zlatý náramok, masívny kus zlata, ktoré archeológovia objavili v zrúcaných domoch.

Všetko svedčí o tom, že začiatok našich dejín sa dá položiť už do tretieho tisícročia pred Kristom a možno ich pomenovať ako „slovenské dejiny". Takmer všetko vzácne z pradávnych  čias sa našlo pri Tatrách: Gánovce, Myšia Hôrka, Spišský Štvrtok, alebo bližšie k Matre: Moravany, Nitriansky Hrádok. Akoby sa tým potvrdzovala prítomnosť bohov v tatranských štítoch, blízko naše kolísky, podobne ako na Olympe a ich „príbuznosť" s bohmi starej Indie. V tajomnosti dejín je ich krása. A príťažlivosť.

 


Marián Tkáč, Kultúra 9/2009

 

Diskusia:

 

© 2003 - 2009 www. prop. sk | Materiály z tejto stránky je možné kopírovať len s uvedením odkazu na túto stránku | When reproducing our materials in whole or in part, reference to prop.sk must be made.|