|
Aké príjemné nechať si bosé nohy zeleným
zamatom trávy pohládzať. Aké príjemné, keď slnko kĺže teplými
lúčmi po obnaženej pokožke. Ešte príjemnejšie bolo by uhánať po
rozkvitnutých lúkach na chrbte buného tátoša, vetríku dovoliť
aby sa pohrával s našimi vlasmi. A keby tak dalo sa do výšnin
nebeských zaletieť voľne ako vták a vzdorovať tam zákonom zemskej
príťažlivosti...
Keď z blankytovej oblohy mraky odplávajú
a slnko zaleskne sa na zrkadle jazera, keď lupene vlčieho maku
stmavnú v rumenci, jún si s júlom ruky podá - to je čas pre napĺňanie
detských túžob o voľnosti, o lete, o prázdninách...
Opradený povesťami, stojí v krásnom
kraji Spiša mocný hrad. Stredovek ho osnoval, jeho hrubé múry
vzrástli s travertínom, čo ho pevne drží už dlhé stáročia. Dávno
zbrane jeho hradbami dorinčali, nečuje už ani divý dupot konských
kopýt či povely vojenského kapitána. Zo spánku ho dnes rušia len
zvedavci, čo si prišli uctiť dielo stredovekých staviteľov a nadchýnať
sa atmosféry zašlých dávnych čiac Spišského hradu.
V lesnej tôni ukrytý
Šútovský vodpád veselú pesničku spieva, z výšky padajúc v milióny
kvapiek rozbíja sa o kamene, čo mu v ceste stoja. Ponáhľa sa dolu
stráňou, preskakujúc prekážky, nesie vlahu pre korene statným
bukom, aby lístky mali dlho zelené.
Ešte je tenky, nevysoký
stromček uprostred maľovaných múrov. Pomaly vyrastá, mohutnie
ako ideály tých, čo ich spája vzájomná história. Krásou, vznešenosťou
rôznorodých stavieb vyjadrili ľudia svoje túžby o priateľstve,
o mieri, o jednote ľudských myšlienok a činov.
Z výšin skalnej Sokolice
zdá sa byť Dunajec úzkou stužkou, stromy machovýmu chumáčmi, drevené
plte a plavidlá vodákov orechovými škrupinkmai. Magický svet pltníkov,
čo drevo zákrutami splavovali, dnes vystriedali plte obsadené
návštevníkmi Pienin, ktorí unášaní vodami hadovitého koryta obdivujú
zdola majestátne steny prielomu Dunajca.
|