Rubrika: Bez prekladu 2007

Tvrdí sa, že žijeme v ére konzumizmu. Ľudia na celom svete sú rozdelení na tých, čo si užívajú konzum a na tých, čo po ňom ustavične túžia. Aby sa tento nenásytný materiálny apetít v bohatých krajinách uspokojil, do obchodov, výkladných skríň a na regále super- a hypermarketov bez prestania prúdi tok tovarov: nové modely automobilov, práčok, tlakových hrncov, hifi veží, hračiek, počítačov...

Niektoré z nich sú novými vynálezmi, iné predstavujú výrazné inovácie, sú produktom vysokej technologickej odbornosti a poskytujú nezvratný dôkaz o ekonomickom napredovaní ľudstva. V drvivej väčšine prípadov však ide o nové verzie predošlých produktov.

Okrem toho, že rastie hrubá produkcia, produkty sa ustavične obmieňajú. Nepretržitá obmena vzhľadu a typov prezrádza, že každý model sa vyrába iba pár rokov či dokonca mesiacov, aby bol čoskoro nahradený aktuálnejšou verziou. Trh pri väčšine tovarov a služieb je presýtený a ponúka až zarážajúco bohatý výber najrozličnejších značkových i neznačkových produktov. Nespočetné množstvo firiem ponúka podobné tovary a služby s nepatrnými obmenami a zanedbateľnými rozdielmi v dizajne alebo celkovom výzore. Ide o to, aby urobili dobrý dojem na zákazníka a zaujali ho. Móda zaručuje nepetržitú zmenu pri väčšine produktov, zatiaľ čo odvetvia služieb ako dodávka, komunikácia a cesty sú stále rýchlejšie, svižnejšie a tvoria čoraz väčšiu časť modernej ekonomiky.

Nanútený ekonomický rast
Kombinácia všetkých týchto trendov vytvára predstavu, že všetko sa to robí pre blaho zákazníka. Ale sú to tie tovary, ktoré ľudia naozaj očakávajú? Je tento ustavične sa zrýchľujúci tok nových produktov, stále pohotovejších služieb, technologickej komplikovanosti a nepretržite sa meniaceho dizajnu skutočným odrazom ekonomických túžob ľudí? Konvenčná ekonomika má na to odpoveď, že sa predáva iba to, čo chcú ľudia. Nie je vari všetko nasmerované na trh? Vari nie je zákazník na trhu pánom? A nie sú spotrebitelia ľudia?

Rast trhovej ekonomiky musí byť preto odrazom toho, čo ľudia vo všeobecnosti chcú. Tento konvenčný ekonomický názor akoby potvrdzoval oprávnenosť pojmu „konzumná spoločnosť“ naznačujúci, že ekonomika len reaguje na to, čo ľudia v chcú. Priemysel zavádza novú technológiu a usiluje sa tak uspokojiť zdanlivo nenásytnú túžbu ľudstva po stále väčšom množstve tovaru. Je možné, že priemysel podlieha konkurenčnej hystérii zmeny, ale nad tým všetkým stojí spotrebiteľ. Práve on je kráľ, trh je jeho kráľovstvo a tržby sú jeho zbraň. Ďalším argumentom, ktorý dokola počúvame, je to, že aj keď smerovanie ekonomiky k stálemu rastu nie je správne, množstvo tovarov na trhu je príliš vysoké a vplyv priemyslu na životné prostredie je zhubný, v konečnom dôsledku za to treba viniť spotrebiteľov, čiže obyčajných ľudí - zákazníkov.
V skutočnosti nič nemôže byť vzdialenejšie od pravdy.

Finančný systém postavený na zadlženosti nevyhnutne vedie k „spotrebiteľskej“ ekonomike, pre ktorú sú typické ustavičné technologické inovácie, rýchly obrat, prudké zmeny a produkty nízkej kvality. Ľudia, či už ako spotrebitelia, alebo pracovníci, bez ohľadu na to, či pracujú manuálne, majú firmu, alebo pôsobia na voľnej nohe, sú strhnutí do divokého víru ekonomických zmien. Spotrebitelia to majú v rukách asi tak, ako jesenné lístie ovplyvňuje októbrovú búrku. Financovanie založené na ustavičnej zadlžovanosti sa prejavuje neobyčajne deštruktívnym spôsobom a keď sa metódy nanúteného ekonomického rastu aplikujú na „konzumnú spoločnosť“, jeho negatívne dosahy sú skutočne ďalekosiahle.

Konkuruj, predávaj, kupuj!
V ekonomike, kde ľudia trpia závislosťou od mzdy, nadmernou zadlženosťou a dlhodobou nízkou kúpyschopnosťou, je označovanie nepretržitého toku nových, mnohonásobne duplicitných tovarov a služieb za „rozhodnutie spotrebiteľov“ hlbokým omylom. Nie je to nič iné, len dravá súťaž firiem, reagujúcich na intenzívnu konkurenciu v oblasti predaja a nie príliš ideálnu kúpyschopnosť kupujúcich vo svete. Produktívna schopnosť modernej ekonomiky vyráža dych, kúpyschopnosť je však ochromená. Výsledkom je nepretržitý tok priemyselnej produkcie, poháňaný potrebou pracovať a získavať príjmy. Ten vyvíja na ľudí ustavičný tlak, aby sa zubami-nechtami držali svojho zamestnania a svojej mzdy, aby stále zarábali, a to aj v prípade, že netrpia materiálnym nedostatkom a majú potenciálnu možnosť mať viac osobného voľna.

Modlou priemyselného úspechu je kontinuálny trh ponúkajúci kontinuálne zamestnanie. Priemysel musí bojovať o tržby, aby dokázal pokryť režijné náklady, zatiaľ čo zamestnanci musia bojovať o mzdy, aby boli schopní pokryť vlastné životné náklady, splácať lízingy a hypotéky. V celej ekonomike sú tržby permanentne ohrozované, bez ohľadu na to, čo sa vyrába. Všetky firmy v tom majú jasno. Vedia, že musia robiť zmeny, ktorými ochránia a upevnia svoje neisté miesto na trhu; musia ustavične investovať, meniť a prispôsobovať sa, aby prežili. Ak nie ste súčasťou procesu zmeny, dlho sa v ekonomike neudržíte. Neúspešnú firmu čaká bankrot, z jej pracovníkov sa stanú nezamestnaní a exekútori, banky, stavebné a lízingové spoločnosti sa môžu následne zmocniť ich domov, áut a ďalšieho majetku.

Nezmyselné plytvanie
Rozvinuté ekonomiky sveta sa v súčasnosti spoliehajú na cynickú manipuláciu s ľudskými emóciami prostredníctvom reklamy produktov a tvorbou imidžu. Jej výsledkom je, že spotrebitelia sú psychologicky dotlačení ku kúpe produktov s marginálnym úžitkom a „módneho“ tovaru, ktorého príťažlivosť je dočasná. Aby podnecovali, ale aj vytvárali nové nákupné návyky, celé masy inteligentných a tvorivých ľudí sa venujú výskumu, s cieľom hľadať na trhu nejaké nevyplnené miesto, škáru, cez ktorú by sa prostredníctvom reklamy dalo preniknúť do sveta ľudských túžob a spraviť z neho zdroj príjmov.

Vymýšľajú služby, o ktorých síce zatiaľ spotrebitelia ani netušia, že ich potrebujú; iniciujú jemné obmeny výrobkov, ktoré ich spravia príťažlivejšími pre spotrebiteľov; dumajú o marketingových trikoch, ktoré ich sortiment zvýhodnia pred konkurenciou. Ani toto však nie je výsledkom spotrebiteľského dopytu - nie je to nič iné, ako očividná agresia voči zákazníkovi, ktorý sa stal súčasťou mašinérie, slúžiacej na to, aby sa maximalizoval obrat a ekonomika nepretržite rástla. V hospodársky vyspelom svete však napriek superhojnosti spotrebných tovarov, ktoré sú k dispozícii, na prvom mieste politickej agendy stoja investície, ktoré majú zabezpečiť ustavičný rast a vznik nových pracovných miest. Táto neustála honba za novými produktmi je spätá s obrovským plytvaním, pretože 80 percent nových tovarov na trhu jednoducho neuspeje. Okrem toho už len udržať krok s týmto tempom zmien si vyžaduje obrovské množstvo úsilia, energie a surovinami, v dôsledku čoho prichádza k deštrukcii životného prostredia, mrhaniu zdrojmi a nezmyselnému plytvaniu ľudským intelektom.

Honba za „lacnotou“
Ustavičný rast výroby je najočividnejším výsledkom dlhového financovania. Jedným z najškodlivejších účinkov finančného systému založeného na zadlženosti je jeho vplyv na kvalitu produkcie. To nás privádza k ďalšej charakteristike tzv. konzumnej spoločnosti - skracujúca sa životnosť a ustavičný pokles kvality produktov. Aby sme pochopili, aký vplyv má finančný systém pri tomto vedome riadenom poklese životnosti výrobkov, musíme si uvedomiť, že peniaze zohrávajú v hospodárstve kľúčovú úlohu. Pretrvávajúca nízka kúpyschopnosť ovplyvňuje zákazníkov pri voľbe produktov. Automaticky uprednostňujú lacné tovary, na čo musí priemysel náležite reagovať. Nik nepochybuje, že v dlhodobej perspektíve je výhodnejšie kúpiť si kvalitný tovar, ktorý vydrží dlhšie ako lacný.

Ekonomika západného typu je však postavená na finančnom systéme zvyšujúcom ceny a tlačiacom reálne príjmy smerom nadol. Ľudia sú nútení kupovať lacnejšie tovary, pretože kvalitnejšie by odčerpali príliš veľkú časť ich príjmu, čiže ich nízku kúpnu silu. Ľudia nie sú krátkozrakí, ani nevyznávajú spotrebiteľskú filozofiu uprednostňujúcu lacný hrniec, ktorý o dva roky vymenia za iný model s novým vzhľadom. Ľudia naozaj nie sú krátkozrakí - oni si len jednoducho nemôžu dovoliť byť ďalekozrakými. Málokto povie: Hrniec sa pripálil, veď čože, teraz si môžem kúpiť nový. Už sa neviem dočkať, keď budem držať v rukách posledný model. Nízka životnosť tovarov nás rozčuľuje. Ale aj keď väčšina z nás by rada uvažovala v dlhšom časovom horizonte, to čo si môže dovoliť v čase kúpy, v značnej miere určuje, čo si naozaj kúpi. Priemysel na túto situáciu odpovedá tým, že vyrába to, čo sa predáva - tovar nízkej kvality, osladený trochou módneho apelu. Kto má však dosť peňazí, kúpi si kvalitný hrniec - toto je skutočné rozhodnutie spotrebiteľa.

K skracovaniu životnosti výrobkov prichádza už mnoho rokov. Skúste si kúpiť cenovo dostupnú kosačku na trávu a pripravte sa na šok. Má plastické šasi, motor z ľahkej zliatiny a je vybavený slabučkými kolesami a krehkým riadením. Keby bol obchodný manažér výrobcu čestný človek, vystríhal by vás, že toto zariadenie nevydrží dlhšie ako pár rokov. Na druhej strane existujú staré kosačky na trávu spred vyše päťdesiatich rokov, ktoré ešte dnes spoľahlivo fungujú. Ak sme ich vedeli vyrábať vtedy, prečo to nevieme dnes? Lepšie povedané, prečo to dnes nedokážeme ešte lepšie? Odpoveď znie, že to, samozrejme, vieme. Skúste si však kúpiť kosačku na trávu, ktorá by vám vydržala celý život a bez bankového úveru sa nezaobídete. A tak bez prestania dokola vyrábame kosačky, vysávače či hrnce.

Týmto spôsobom si môžeme vziať jeden produkt za druhým a sledovať znižovanie štandardu, vyvolané konkurenčným bojom zameraným na dosiahnutie čo najnižších cien. Toto osobitne platí o každodenne používaných predmetoch v domácnosti. Napríklad nová generácia elektrických spotrebičov sa vyrába z lacných a krehkých plastov so zliatinovými skrutkami. Keď ich porovnáme so spotrebičmi vyrábanými pred dvadsiatimi rokmi, rozdiel je výrazný. Kuchynské nádoby, nábytok, vane, záhradnícke náradie - ich dnešné verzie vyzerajú dobre, keď sú nové, ale viete si ich predstaviť o desať alebo čo len o päť rokov? Koľko z nich sa ešte bude používať? Treba povedať, že v dlhodobej perspektíve je oveľa drahšie a márnotratnejšie ustavične vyrábať stále tie isté veci.

Mzdové otroctvo
Naháňanie sa za lacným tovarom má ohromný vplyv aj na štruktúru priemyslu a na zamestnanosť. Mzdy v každej firme predstavujú významnú nákladovú položku, takže ak sa jej podarí zredukovať náklady na výplaty, je to úspech. „Zdokonalené metódy“ sa stali synonymom znižovania nákladov zbavovaním sa pracovnej sily, a kde je to len možné, spoliehaním sa na automatizáciu. Tým, že veľké firmy používajú najmodernejšiu technológiu podporovanú výskumnými a rozvojovými kapacitami na to, aby ustavične obnovovali sortiment produktov, používali dopravu vo veľkom a zväzovali sa s obrovskými veľkoobchodnými a maloobchodnými sieťami, majú pri súčasných ekonomických podmienkach ohromnú výhodu.

Takéto spoločnosti oveľa ľahšie získavajú financie buď vydávaním akcií, alebo vo forme veľkých bankových pôžičiek. Výsledkom je to, že v súčasnosti dominujú veľké multinacionálne spoločnosti. Menšie, regionálnejšie založené firmy alebo spoločnosti využívajúce viac ľudskej práce, sú vytláčané, a to dokonca aj vtedy, keď tovar či služby, ktoré ponúkajú, majú vyššiu kvalitu a viac vychádzajú v ústrety tomu, čo ľudia naozaj chcú. Trend centralizácie vedúcej k znižovaniu nákladov a efektívnosti vyhadzuje čoraz viac ľudí z práce a vedie ku krachu tzv. neúspešných firiem. Toto je ďalší negatívny vplyv finančného systému a nedostatočnej kúpnej sily, ktorú spôsobuje. Kŕčovité úsilie o znižovanie nákladov a zavádzanie automatizácie za každú cenu je vyvažované honbou za pracovnými miestami bez ohľadu na to, či sú tieto miesta naozaj potrebné na výrobu čohosi a či produkty, ktoré sú výsledkom tvorby pracovných miest, predstavujú skutočné vylepšenie existujúceho sortimentu. Pritom nájsť prácu pre nezamestnaných už neznamená iba sprostredkovať mu kontakt so zamestnávateľmi, už to nie je iba administratívna záležitosť.

Vzniklo obrovské byrokratické odvetvie zamerané na vytváranie práce, hľadanie práce, školenie ľudí, aby boli pripravení pracovať, aby vedeli, ako si majú podávať žiadosť o prijatie do zamestnania a takisto poradenstvo pre ľudí, aby sa vedeli vyrovnať s tým, že prácu nemajú. Inštitút ochrany zamestnancov pred prepustením predstavuje ďalšie byrokratické odvetvie, ktoré je priamym výsledkom napätia medzi financovaním deficitu a nutnosťou byť zamestnaný. Z dôvodu sociálneho rozdelenia spoločnosti vznikli celé priemyselné odvetvia, spôsobené závislosťou od mzdy a na dlhovom financovaní ekonomiky. Byrokratická administratíva, ktorej náklady sa pokrývajú z našich daní a ktorá udržiava tieto rozdiely pod kontrolou, je teraz sama významným zdrojom pracovných miest. Preto ustavičný rast a mzdové otroctvo v konečnom dôsledku vytvárajú svoje vlastné potreby a vďaka spoločenskému napätiu a ekonomickému plytvaniu poskytujú zamestnanie.

Finančný systém súčasného kapitalizmu nás nielenže zavliekol na nebezpečnú, konfliktmi nabitú a kontraproduktívnu cestu, ale spôsobuje aj ďalšie útrapy produkovaním úplne zbytočných ekonomických depresií a konjunktúry. Svet sa nemení. Potreby ľudí zostávajú relatívne konštantné a ich realistické túžby sa nemenia len tak bez príčiny. Prakticky celý svet však sužujú ohromné finančné výkyvy, pri ktorých po horúčkovitej ekonomickej aktivite prichádza rovnako dramatický pokles. Vynútený ekonomický rast sa strieda s vynútenou ekonomickou depresiou. Naše ekonomiky sú neschopné udržať si stabilnú úroveň investícií ani stabilnú úroveň spotreby.

_____________________________________________

Michael Rowbotham
prevzaté z magazínu Extraplus, apríl 2007