27.09.2009

Poviem  vám príbeh známeho, ktorý si myslím, je výpoveďou a výkričníkom zároveň. 

Má ženu, dve deti a starajú sa tiež o babku. Jej dcéra matku nechce a tak žijú spolu všetci štyria v dvojizbovom byte.
Nedávno, keď rodina nebola doma, sa však babka zranila a musela ísť do nemocnice. V súčasnosti má však nárok na maximálne 21 dní pobytu v nemocnici. Po tomto termíne si ju musia vziať späť. Lenže babkin úraz sa stal práve v dôsledku pracovných povinností jej vnuka a jeho manželky, keďže ju museli nechať domu samotnú. Ak by jeden z nich zvolil ako zamestnanie opatrovaciu službu (cca 6000,- Sk mesačne hrubých) a týmto spôsobom babke venoval náležitú starostlivosť, rodina by finančne neutiahla platiť hypotéku a rodinný rozpočet.

Ťaživejšie na celej veci je, že babku majú radi a nič na tomto svete jej nechcú dopriať viac než dôstojné prežitie  svojich posledných týždňov.
A tak riešia dilemu. Niektorí čitatelia možno máte odpoveď a viem  že, kresťan by mal mať  voľbu vyriešenú. Avšak hrozba upadnutia do chudoby a všetkých s tým súvisiach problémov a komplikácií v čase, keď syn je na základnej škole visí nad nimi ako Damoklov meč.

Mnohí z nás máme stále starých rodičov  -  babky, dedkov. Nie je tak ďaleko čas, keď nimi budeme my sami. Ako by sme chceli prežiť čas bilancovania, čas odchodu?

Problém je, že tamojší hospic má 15 lôžok, geriatria je beznádejne obsadená a známy lekár čakal tri mesiace na umiestnenie svojej matky do podobného zariadenia.

Mňa však zaujíma otázka iná. To naozaj nemáme peniaze na to, aby sme im vybudovali starým ľuďom dostatok kvalitných zariadení s kvalitným personálom na spokojné a dôstojné dožitie života? Alebo sú snáď sociálne byty, či účasť na vojenských agresiách dôležitejšie ako naše babky a dedkovia???
Čím ďalej, tým viac mám pocit, že aj táto vláda potrebuje svojich občanov len na vhodenie lístka do urny, ktorý jej zabezpečí moc na ďalšie štyri roky.

Vratko