02.05.2010

Solidarita sa stáva všeobecným zaklínadlom v rétorike ľavicových i pravicových strán a ich predstaviteľov, spomedzi ktorých si dozaista málokto, alebo vôbec nikto nepredstavuje, že by sa práve on osobne mal s niekým o niečo podeliť. V naznačených súvislostiach sa spolu s predse-dom Spolku slovenských spisovateľov Jánom Tužinským a českým sociológom Janom Kellerom zamýšľam nad skutočnosťou, že triedne usporiadanie spoločnosti napriek určitým konštantám sa historickým vývojom podstatne mení a jeho štruktúra je čoraz zložitejšia.

Ťažisko solidarity v skutočnosti znáša stredná trieda, ktorá chtiac-nechtiac prispieva tak na sociálne najsilnejších – na najbohatšiu elitu rentierov, ako aj na sociálne najslabších – dôchodcov a bezdomovcov. K paradoxom strednej triedy patrí fakt, že pomáha všetkým okrem seba – teda vo svojom vnútri nie je solidárna, ale naopak, jej jednotlivé skupiny prejavujú vzájomnú závisť, rivalitu a žiarlivosť vo vzťahu k drobným výhodám, ktoré v určitých fázach vývoja získajú niektoré profesijné kategórie (napríklad železničiari závidia zdravotníkom či vice versa).

Extrémna majetková polarizácia však na jednej strane produkuje čoraz menej početnú a ustavične zámožnejšiu smotánku, kým na druhej strane zväčšuje množstvo ľudí, ktorí zápasia s existenč-nými problémami. Nemýľme si, prosím, pojem smotánka s rovnomennou „zábavnou“ televíznou reláciou.
Skutočný vlastnícky výkvet sa dôsledne vyhýba akýmkoľvek kontaktom s nižšími spoločenskými vrstvami, a to aj prostredníctvom médií.

Ozajstného boháča spoznáte podľa toho, že sa ním nikdy nestretnete – ani na televíznej obrazovke. V približne šesťdesiatmiliónovom Francúzsku ide asi o 300 prominentných rodín, ktorých členovia sa sobášia výlučne medzi sebou, ich príjem pochádza len z dedičného majetku, teda z nijakej pracovnej ani podnikateľskej činnosti, každý z nich má aspoň päť trvalých pobytov – minimálne desaťizbový byt v konkrétnej parížskej štvrti, na niekto-rom zo zámkov na Loire, vilu na francúzskej riviére, byt v centre New Yorku a zimné sídlo vo švajčiarskych Alpách. Jediná aktivita, ktorou sa zaoberajú, je udržiavanie vzájomných sobných kontaktov na golfových ihriskách, v jachtárskych kluboch a podobne.

Dôležitým faktorom na zachovanie dominantného postavenia najmajetnejšej triedy, ako aj na jej obsluhu a utajenie, je servisná vrstva, ktorej súčasťou sú politici, vrcholoví manažéri, vedci, umelci a represívny aparát. Práve obslužná elita, ktorá sa postupne opotrebúva a strieda, vytvára ilúziu zásluhovosti a obmeny ľudí na vrchole spoločenskej pyramídy. Nenápadná špičková vlastnícka elita disponuje príjmami, ktoré nie je možné utratiť ani najmárnotratnejšími spôsobmi osobnej spotreby, teda jej pozície sú neotrasiteľné. Rovnako nie je možné sa stať členom nepre-konateľnej a nebadateľnej triedy na základe vlastných odborných či podnikateľských aktivít, do tejto vrstvy sa možno iba narodiť. Takže až ďalšie generácie najväčších ekonomických géniov tranzitívnych štátov sa možno niekedy stanú dedičnými partnermi už dávno etablovaných prís-lušníkov rodín na spoločenskom strope v globálnom meradle.

Rád by som zdieľal optimizmus sociológa Jana Kellera, že stredná trieda si raz uvedomí svoje vlastné záujmy a potrebu vzájomnej solidarity a že inteligentnejší predstavitelia zdegenerovanej najvyššej elity tiež niekedy prídu na to, že absurdná koncentrácia majetku sa aj pre nich môže stať osudným trasoviskom biedy, do ktorého sa môže zrútiť celá spoločnosť, ktorej štruktúra stratí prvky potrebnej ekonomickej motivácie.

PAVOL JANÍK
http://www.slovenskyrozhlad.sk/images/14-15-10.pdf