V žiadnom prípade nechceme ospevovať "sovietsky raj", napriek tomu, že niečo z raja, spomínaného v článku by sa zišlo aj na Slovensku. Rozhodne však zaujímavý článok na britský Independent.

_______________________________

Z veľkého pútača sa neľútostne díva mladá žena v šatke s prstom na perách. Pod tým sa nachádza priamy, a tak trochu hrozivý, odkaz pre okoloidúcich: "Nadávanie, to nie je náš štýl!"
Vitajte v Belgorode, stredne veľkom mestečku asi 650 km na juh od Moskvy, kde sú stále ešte platné prísne sovietske hodnoty, čo je priam zázrak. Zatiaľčo nočné kluby, reštaurácie a nákupné strediská hlavného mesta si osvojili západný hedonizmus, Belgorod sa snaží opätovne vytvoriť striktne usporiadaný svet, o ktorom už väčšina Rusov ani nevie, že kedysi existoval.

V Belgorode sa vulgárny jazyk na verejnosti trestá pokutami v rozpätí od 500 do 1 500 rubľov. Suma záleží od toho, aký sused bol vulgárnosti svedkom. Vulgárny jazyk v prítomnosti dieťaťa sa, prirodzene, trestá pokutou najvyššou.
V nočných kluboch tohto mesta, napríklad v Umeleckom štúdiu, tanečníci a návštevníci musia - čo je uzákonené - obmedziť svoj tanec na parkete tak, aby sa na jednom štvorcovom metri nenachádzali viac než dve osoby. Upotené hodinové hotely sú zakázané a kluby musia bez výnimiek zatvárať o desiatej večer. Diskdžokeji sa musia držať odobreného zoznamu hitov, kde je len málo najmodernejších hitov a z ktorého veľkú časť predstavujú tradičné ľudové, aby návštevníkov zároveň vzdelávali a poučovali.

Deň svätého Valentína už dávno nahradili oslavami mestskej kresťanskej mládeže. Každý mladý človek vo veku pod 18 rokov sa v zime po 10. hodine večer už nesmie nachádzať na ulici (v lete po 11. hodine). Majiteľov diskoték a internetových kaviarní rutinérsky pokutujú, ak dospievajúcim dovoľujú zostávať i po tejto hodine. Berúc do úvahy dlhý zoznam pravidiel, nariadení a obmedzení, nie je prekvapujúce, že v Belgorode nedávno s veľkými fanfárami zvolili za "príkladného občana" istého dopravného policajta.

Hlavným architektom belgorodského sociálneho plánovania je Pavel Nikolajevič Bespalenko, poradca Jevgenija Savčenka, tak trochu autoritatívneho gubernátora. Pán Bespalenko, sám očividne veľký fanúšik disciplíny a šéf oddelenia pre mládežnícku politiku v tejto oblasti, sediac pod triezvym portrétom ruského prezidenta Vladimíra Putina rád bráni tento spôsob života, v ktorom by západniari videli móresy z 50-tych rokov. Oči mu žiaria, keď popisuje belgorodskú vidinu. "Nám tu ide o ideál mladého človeka. Naši mladí sú patriotickí, športovo založení a zdraví. Cítia rešpekt k svojej domovine a k svojim rodičom a dobre poznajú dejiny vlastnej krajiny."

Pán Bespalenko hovorí, že tu ide o skvalitnenie života ľudí, o vnášanie náboženstva a duchovnosti do ich života, o presadzovanie rodinných hodnôt a zámer prinútiť ľudí pochopiť, že musia svoju krajinu milovať a rešpektovať. V skutočnosti však vlastne priznáva, že tú politiku možno prirovnať k starému známemu sociálnemu inžinierstvu.
I keď pán Bespalenko uznáva, že ľuďom možno dôverovať, aby si sami morálne vyberali, zároveň je presvedčený, že štát by mal zohrávať istú rolu pri usmerňovaní jednotlivca. "Dôležité je, aby osoba cítila, že vláde na ňom/nej záleží. My musíme vytvárať slušné prostredie - také prostredie, aké si ľudia zaslúžia mať. To je naša povinnosť. Ani rastliny nerastú, keď nemajú k dispozícii vodu a to isté platí pre ľudí. Tí tiež potrebujú pomoc."

Takže rodičov berú na zodpovednosť, keď sa deti niečoho dopustia. Pokuty za porušenie večernej hodiny, za používanie vulgárneho jazyka v škole alebo všeobecne za antisociálne správanie sú vysoké. Aby sa príslušné štandardy skutočne aj dodržiavali, polícia dostáva z pokút 30 %. To ostatné zaradia do oblastného rozpočtu.
Čo je ohromujúce je to, že väčšina občanov mesta, dokonca aj mladí, vôbec nenamietajú voči úlohe, akú pán Bespalenko zohráva v ich živote. "Všetko toto je veľmi dobré," hovorí 18-ročné dievča - Ira. "Ja proti tomu absolútne nič nemám. Ja si len želám, aby zakázali aj fajčiť."

Iní mladí frfľú pokiaľ ide o hudbu, kde sa musia riadiť obmedzeniami. Diskdžokejom nariadili hrať "vysoko umelecké skladby ruskej a zahraničnej klasiky, domácu ľudovú a populárnu hudbu a trubadúrsku hudbu zo stredoveku". Diskdžokeji musia mať ukončenú strednú školu a musia byť oboznámení s ruskými zákonmi a kultúrou. Hudba musí byť morálne povznášajúca. Organizujú kurzy, aby diskdžokejom pomohli zdokonaliť sa, pokiaľ ide o ich kvalifikáciu a znalosti v oblasti kultúry. Takisto obmedzili povolenú zvukovú hladinu len na 120 decibelov. Ale je tu len málo dospievajúcich, čo by sa verejne ponosovali, riskujúc pritom, že by ich mohol postihnúť pán Bespalenko a spol.
Takisto je veľmi ťažké nájsť niekoho dospelého, čo by sa ponosoval.

Pre väčšinu občanov je belgorodský "príkladný občan" Pavel Kirilovič Grečikov, teraz už zosnulý dopravný policajt, inšpiráciou. "Pavel Kirilovič bol tým najpoctivejším človekom, aký kedy žil," hovorí Jevgenij, vodič taxíka. Asi v strede točivej ulice, kde sa takmer nič nenachádza, stojí bronzový pomník, venovaný Grečikovovi. Tento dopravný policajt, známy ako "nepodplatiteľný", je tu zobrazený pri svojom motocykli so sajdkou, s píšťalkou v jednej ruke a s obuškom v druhej. "Ten dokonca udelil pokutu aj vlastnej manželke za prebehovanie cez cestu, keď mu išla kúpiť na druhú stranu ulice desiatu," hovorí Jevgenij. "A nikdy nezobral žiadny úplatok. Nikdy!"

Keďže občianstvo sa proti tomuto nebúri, Belgorod sa stáva lekciou, pokiaľ ide o maniere a správanie, aj pre zvyšok Ruska. Keď som minulý týždeň robil túru mestom, Belgorod sa zdal byť ideálnou scénou pre ruskú verziu románu Stepfordské manželky. Ulice boli neprirodzene čisté. Vodiči, na rozdiel od Moskvy, radi dávali prednosť chodcom. Mladé matky s detskými kočíkmi sa prechádzali v blízkosti mestského domu, prechádzajúc okolo nepoškvrneného pomníka V. I. Lenina, ktorý sa tu stále ešte nachádza na čestnom mieste pred sídlom vlády na Revolučnom námestí. Rozžiarené tváre na gigantických pútačoch sa dívali smerom nadol, vyzývajúc občanov, aby boli hrdí na svoje mesto - mesto "úrodnej pôdy a dobrých ľudí". Nádherná bielo-zelená katedrála bzučala aktivitou ako úľ. Do kostola sa počas dňa stále trúsili mladé ženy a úradníci, čo sa tu zastavili, zapaľujúc sviečky pod ikonou svojho obľúbeného svätca a vysloviac krátku modlitbu.

Pán Bespalenko, ktorý sa "konvertoval", keď mu jeho 10-ročný syn povedal: "Choď do r..i!" a on ten incident pripisoval priveľkému množstvu počítačových hier, plných násilia, je teraz spokojný, pretože úsilie vrchnosti zreformovať Belgorod začína prinášať plody. "Na začiatku to bolo ťažké," hovorí. "Ale teraz mi moje vlastné dieťa hovorí, že deti v škole už tak hrubo nerozprávajú. Ihriská a dvory sú teraz tichšie a my sme ukázali ľuďom, že to vôbec nie je moderné nadávať. Sú tu aj iné slová, ktoré možno používať. Ľudia musia pochopiť, že oni sami sú zodpovední za svoje činy." "Nadávky," dodáva, "to je ventil pre negatívnu energiu."

Podľa výskumu, ktorý si našiel cestu aj do Belgorodu, japonskí vedci dokázali, že u nadávajúcich ľudí dochádza k negatívnym chemickým zmenám v tele. "To je ako negatívny uzavretý okruh. Dievča najprv používa vulgárny jazyk s priateľkami, neskôr tak hovorí aj s manželom a potom s hocikým aj na ulici."
Mestská vrchnosť je nadšená tým, že ich experiment v sociálnom inžinierstve značí, že Belgorod sa dokázal izolovať od dekadencie v Moskve. Mestská rada sa díva na Moskvu a Moskovčanov zhrozene a s pohŕdaním. Jeden pútač toto veľmi dobre vystihuje. Na jednej strane sa usmievavý otec hrá s deťmi na zelenej lúke a manželka zbiera kvety. V pozadí možno v diaľke vidieť žiarivé veže ruského ortodoxného kostola a pekné novostavby domov. Na druhej sa nachádza belgorodská vidina Moskvy: štósy peňazí, roztrhané dolárové bankovky a temné, neprívetivé ulice, plné zlomyseľných zlosynov, poloľudí-polozverov. Každý hľadá nejakú obeť, možno niekoho takého, akí žijú v Belgorode.
Je len prirodzené, že ortodoxná cirkev podporuje tento prísny postoj mestskej rady, pokiaľ ide o antisociálne a nebezpečné správanie. V jemnom šere belgorodskej katedrály z 19. storočia mi otec Nikolaj v čiernej kutni vysvetľuje, že to, čo vie o diskotékach mimo Belgorodu, má korozívny účinok na ľudskú dušu. "Ja sám som síce na diskotéke nikdy nebol, a tak presne neviem, čo sa tam deje, ale nič dobré to nie je, to je isté."

Pokiaľ ide o deň sv. Valentína, ktorý miestna vrchnosť zrušila, otec Nikolaj pohŕdavo konštatuje: "To vôbec nie je autentický sviatok; je umelo vytvorený." A pán Bespalenko súhlasí: "To sa týka len reklám a posielania pohľadníc. To je všetko. Rusi majú sviatky radi, ale my im namiesto toho ponúkame čosi iné: deň ortodoxnej mládeže." Tohto roku ponúkli verejnosti alegorický rockový muzikál o dobre a zle s názvom "Pán".

Po toľkých spokojných rečiach šťastných občanov a evanjelických politikov som pocítil úľavu, keď som narazil aj na nespokojné hlasy, i keď nie veľmi výrazné. Istý občan, ktorý bol ochotný hovoriť len anonymne povedal, že v Bespalenkovom meste vládne pokrytectvo. "Ľudia, udeľujúci pokuty, by mali začať u seba, pretože tí stále nadávajú." Iní zase hovoria o rozšírenej korupcii, obviňujúc políciu, že rada trestá tie priestupky preto, lebo dostáva 30 % z každej pokuty. Takisto sa hovorí, že keď sa polícia robí, že nič nevidí, nočné kluby zvýšia hlasitosť a porušujú priestorové obmedzenia na tanečnom parkete. Sú toľké nariadenia a pravidlá v Belgorode len ospravedlnením tých pri moci, aby mohli ľahko prichádzať k peniazom?

Viktor Odenec, belgorodský príslušník polície uznáva, že on a jeho kolegovia tiež nemôžu byť výnimkou. "Isteže; my tiež nadávame, ako aj iní ľudia vo všetkých krajinách. Ale keď rozprávate nejaký vtip pri pive, to hádam nie je až také vážne. Keď nadávate len medzi sebou, to nie je problém. Problém sa vynára vtedy, keď tým urazíte niekoho druhého, napríklad okoloidúceho, matku detí alebo dôchodcu."
Slová pána Odeneca sú priznaním, že aj pre Belgorod platí, že ľudia sú slabí. Ale jeho poctivá reč je osviežujúca. Lenže tá žena v šatke na pútači, ktorá sa po prvý raz objavila v časoch II. svetovej vojny ako varovanie ohľadom vulgárneho jazyka, by s tým asi nesúhlasila.

_____________________________________

Andrew Osborn, The Independent - The Soviet paradise where a moral majority still rules, 21. marec 2005
http://news.independent.co.uk/europe/story.jsp?story=622112

Súvisiaca správa:
Morálna očista v Rusku. Budú západní Slovania nasledovať?