Kanada sa čoskoro veľmi zaslúži o historickú správnosť, o ľudské práva a spravodlivosť v istom konkrétnom prípade. Kanadská vláda pri príležitosti oficiálnej návštevy ukrajinského prezidenta Viktora Juščenka oznámila, že plánuje uznať takmer zabudnutú genocídu v rokoch 1932-33 na Ukrajine.

Rozhodnutie Ottawy je rovnako motivované politikou ako historickou spravodlivosťou: v Kanade žije 1,1 milióna občanov ukrajinského pôvodu. Ale Ottawa si aj tak za toto zaslúži pochvalu.
Túto najväčšiu masovú vraždu v moderných dejinách 8 desaťročí buď hanebne skrývali alebo ju ignorovali. Mňa dlho znovu a znovu šokovali listy od mladých Američanov a Kanaďanov ukrajinského pôvodu, ktorí priznávali, že nevedia nič o genocíde z 30-tych rokoch zvanej "holodomor", kým sa o nej nedočítali v mojej rubrike. Dúfajme, že teraz je už viac takých, čo vedia.

Stalinovi nohsledi Lazar Kaganovič a Vjačeslav Molotov v rokoch 1932-33 uskutočnili neľútostnú kampaň, určenú na potlačenie odporu ukrajinských roľníkov voči komunizmu a kolektivizácii. Úplne Ukrajinu izolovali, nedovolili do nej dovážať žiadne potraviny a semená. Šesť až deväť miliónov Ukrajincov zahynulo v dôsledku tohto človekom umelo vyvolaného hladomoru a pod streľbou popravčích čiat, keď tajná polícia popravovala "protištátne elementy". V krajine sa vtedy bežne vyskytoval aj kanibalizmus.
Veľký počet Ukrajincov zahynul aj v rokoch 1936-38 počas tzv. Veľkej hrôzy, kedy podľa odhadu zastrelili 2 milióny sovietskych občanov a rovnaký počet zahynul v Stalinových koncentračných táboroch.

Koncom 40-tych rokov a začiatkom 50-tych dosiahol sovietsky trestný systém zenit: 5,4 milióna osôb bolo uväznených v táboroch Gulag. Pod dozorom Nikitu Chruščeva poslali do koncentračných táborov okolo 300 000 Ukrajincov a 21 259 zavraždili v rámci sovietských "upokojovacích" kampaní a v boji proti bojovníkom za nezávislosť. V Západnej Európe vraždili špeciálne sovietske tímy iných ukrajinských nacionalistov.

V tom istom čase Moskva udrela aj na maličké baltické štáty. V marci až v máji 1949 poslali do koncentračných táborov 95 000 Litovcov, z toho 27 000 detí. Celkovo 120 000 Litovcov, 50 000 Lotyšov a 30 000 Estóncov poslali do táborov Gulag, kde z nich ročne zomieralo 51 %.
Zatiaľčo si Západ správne pripomína genocídu Arméncov, európskych židov, Kambodžanov, Ruanďanov a Bosniakov, pred ukrajinským hladomorom stále hanebne zatvára oči a to preto, lebo sa ho dopustil ich kľúčový vojnový spojenec, ktorého prezident Franklin Roosevelt oslavoval ako "Strýčka Joea". Západ rovnako zatiaľ neuznal ani genocídu iných národov a etník v bývalom Sovietskom zväze. Stalin poslal na Kaukaze do táborov Gulag väčšinu Čečencov a Ingušov, kde z nich pol milióna zomrelo. Ale keď sa ich deti usilovali získať nezávislosť od Ruska, Západ ich označoval za "islamských teroristov". Takmer tri milióny moslimov bývalého Sovietskeho zväzu zomrelo v Stalinových rukách, vrátane 1,5 milióna Kazachov a krymských Tatárov. Ale žiadne spomienkové slávnosti na ich pamiatku sa nekonajú.

Takmer 100 000 Moldavcov zavraždili v rámci čistky, ktorú viedol vtedajší komisár Leonid Brežnev, ktorý neskôr stál na čele Sovietskeho zväzu a západní predstavitelia sa mu klaňali. A k tomuto vražednému úctu treba pripočítať aj Nemcov na Volge, Grékov, kozákov, Arméncov a Poliakov.
Ak sa od Nemecka a Japonska dožadujeme, aby sa kajali za zločiny počas vojny, nemali by naše vlády konečne uznať a kajať sa aj za svoje spojenectvo s najväčším masovým vrahom v dejinách - Jozefom Stalinom - človekom, ktorého zločiny ďaleko presahujú zločiny Hitlerove, najmenej tri, možno až štyrikrát? Zvlášť v Spojených štátoch, kde sa II. svetová vojna postupne stáva čosi ako štátnym náboženstvom a sústavne sa na ňu odvolávajú konzervatívci a neokonzervatívci, keď chcú ospravedlniť svoje zahraničné dobrodružstvá.

Roosevelt a Churchill nikdy neuznali, že sa spojili s väčším zločincom, než bol Hitler preto, aby viedli svoju "vojnu za slobodu", ani to, že cenou za ten pakt s diablom bola Východná Európa, ktorú vydali do rúk sovietov. V konečnom dôsledku vlastne odstránili menšiu hrozbu - Nemecko, čímvšak vytvorili hrozbu oveľa väčšiu - jadrovo vyzbrojený Sovietsky zväz.
Rooseveltovo a Churchillovo spojenectvo so Stalinom (o ktorom vedeli, že ide o masového vraha a tyrana) podľa mňa značí, že spojenci teraz nemajú žiadne právo tvrdiť, že viedli "spravodlivú" alebo teda "dobrú vojnu". Keď sa pretrvávajúce propagandistické mračná konečne rozptýlia, budúci historici budú hodnotiť západných spojencov ako o nič lepších, než boli Nemci alebo Sovietsky zväz, i keď boli naisto menej vraždení.

Komunisti a ľavičiari sa všade na svete spojili v zakrývaní Stalinových zločinov. Napríklad Jean Paul Sartre tvrdil, že Stalinove tábory Gulag sú fikciou, ktorú splodila západná propaganda. Oficiálnou líniou Komunistickej strany bolo, že v prípade smrti milióna Ukrajincov išlo o nevítanú prírodnú katastrofu, ktorá postihla aj iné časti Sovietskeho zväzu.
Keďže v Spojených štátoch amerických sa venuje neprimeraná pozornosť len židovskému holokaustu, iné národné historické tragédie to potom zatláča do úzadia alebo sa o nich nehovorí vôbec. Fakt, že v 30-tych rokoch malo množstvo popredných predstaviteľov Stalinovej Čeky alebo tajnej polície židovský pôvod, vrátane Kaganoviča, viedol v nasledujúcom desaťročí k zápalistej odvete proti ukrajinským židom.

V dôsledku toho Ukrajincov natrvalo označili za "antisemitov" a s ich utrpením nikto nesympatizoval. Sovietsky dizident Vladimír Bukovský sa dožadoval čosi ako norimbergského procesu aj pre všetky sovietske zločiny, ale k tomu zrejme nikdy nedôjde. Väčšina tých zločincov už nežije. Sovietsky "Eichman" Kaganovič zomrel v Moskve pokojnou smrťou v roku 1991; Molotov zomrel v roku 1986. Vlastne žiadneho bývalého sovietskeho predstaviteľa nikdy nebrali na zodpovednosť za zločiny, ktorých sa dopustil štát od roku 1920 po rok 1953, i keď mnohých čekistov zlikvidovali počas Stalinových čistiek.
To,že Kanada teraz uzná tento historický zločin, je dôležitý z dvoch dôvodov.Po prvé, Kanada patrí k najuznávanejším svetovým krajinám. Ak uzná ukrajinský hladomor ako genocídu, svet si to všimne. Po druhé, v Rusku sa dnes dvíha nostalgia za Stalinom. Snažia sa o rehabilitáciu jeho pamiatky a jeho politiky. Rusom treba pripomenúť jeho zločiny a jeho hrôzovládu.
Francúzsky filozof bulharského pôvodu Tzvetan Todorov, ktorý študoval židovský holokaust, v "les abuses de la mémoire" napísal: "Život sa nezlučuje so smrťou, ale spomienka mu napomáha v jeho zápase proti ničote."

Eric Margolis: "Remembering Modern History Greatest Crime"
http://www.ericmargolis.com/archives/2008/06/remembering_mod.php