Hirošima pred zhodením bomby...a po

6. augusta o 1:45, roku 1945 americký bombardér B-29 vzlietol z Tinianského ostrova v Mariánskych ostrovoch. Niesol druhú najväčšiu bombu akú svet dovtedy poznal. Tá prvá explodovala pred troma týždňami v americkom testovacom stredisku Alamogordo v Novom Mexiku. Niesol bombu s jadrom s obohateným uránom, ktorá sa volala "Little Boy" (Malý chlapec). Jej výbušná sila predstavovala 12 500 ton TNT.
O 8:15 ráno sa obyvatelia Hirošimi prebúdzali do nového rána, keď bombardér zhodil svoj strašný náklad, ktorý letel 43 sekúnd pre tým, než explodoval 580 metrov nad nemocnicou Shima v centre mesta.
Takto opisuje čo sa stalo múzeum Hiroshima Peace Memorial Museum:

"Teplota vzduchu v čase výbuchu dosiahla niekoľko miliónov stupňov celzia (maximálna teplota konvenčnej bomby je 5000 stupňov C). Niekoľko milióntin sekúnd po výbuchu sa objavila ohnivá guľa, ktorá vyžarovala biele teplo. Po jednej desatisícine sekundy guľa dosiahla priemer zhruba 28 metrov s teplotou takmer 300 000 stupňov Celzia. V momente explózie sa všetkými smermi uvoľnili intenzívne tepelné lúče a radiácia s ohromným tlakom."

Výsledkom výbuchu, teploty a ohňa bolo zrovnanie Hirošimy so zemou a v ten deň zomrelo 90 000 ľudí. Najväčší svetový test nukleárnej zbrane jednoznačne demonštroval ohromnú silu nukleárnych zbraní. Zničené boli školy ako aj študenti v nich. Vyhladené boli nemocnice s pacientami a personálom. Zbombardovanie Hirošimy bol čin masívneho zničenia civilnej populácie, zničenie celého mesta jednou bombou. Harry Truman, prezident Spojených štátov amerických po tom, ako mu to oznámili poznamenal: "Toto je najlepšia vec v dejinách."

Tri dni po zničení Hirošimy, po tom čo nevedeli nájsť v oblakoch dieru pre zameranie mesta Kokura, americký bombardér US B-29 napadol japonské mesto Nagasaki a zhodil tretiu atómovú bombu. Táto mala plutóniové jadro a silu 22 000 ton TNT. Nazvali ju "Fat Man" (Tučný muž). Útok sa stal o 11:02 dopoludnia. Výsledkom bola okamžitá smrť 40 000 ľudí. Vo svojom prvom prejave po bombardovaní Hirošimy, 9. augusta 1945, deň po zhodení bomby na Nagasaki Harry Truman povedal:

"Svet si zapamätá, že prvá atómová bomba bola zhodená na vojenskú základňu v Hirošime. Stalo sa tak preto, lebo sme sa chceli vyhnúť, naokoľko to bolo len možné, zabitiu civilistov."

Hirošima skutočne vojenskú základňu mala, tá však nebola cieľom, cieľom bol stred mesta. Drvivá väčšina obetí Hirošimy boli obyčajní ľudia, včítane veľkého počtu žien a detí. Truman pokračoval:

"Avšak tento útok je len varovaním toho, čo príde."
Ďalej rozprával o "ohromnej zodpovednosti, ktorá pre nami stojí" a "vďaka Bohu, že sme ju vynašli my, nie naši nepriatelia."

Do konca roku 1945 zomrelo v Hirošime 145 000 ľudí a 75 000 v Nagasaki. Desiatky tisíc trpelo rôznymi zraneniami. Úmrtnosť medzi tými, čo prežili pokračovala roky po zhodení bomby, najmä kvôli rádioaktívnemu ožiareniu.
Dnes, keď sa pozeráme späť na tieto hrozné udalosti, naša kolektívna pamäť sa akosi vytráca alebo je zamestnaná udalosťami súčasnými. Ostalo podstatne menej tých, ktorí Hirošimu a Nagasaki prežili. Napriek tomu ostávajú ich spomienky živé a väčšina populácie o nich nevie. Ich odkaz je: "Nikdy viac." Múzeum v Hisrošima Peace Memorial Park nesie tento nadpis: "Nech tu odpočívajú všetky duše v mieri, nesmieme zopakovať zlo."
Myslia sa tým "my", my všetci, každý z nás.

Napriek tomu osud ľudstva a najmä ľudskosti môže záležať na tom, ako si pamätáme na Hirošimu a Nagasaki. Ak si ich budeme pamätať len ako ďalšiu udalosť v dejinách ľudstva, len ťažko nájdeme odvahu postaviť sa výzvam a hrozbám, ktoré nukleárne zbrane pre ľudstvo predstavujú.

Japonský a americký príbeh Hirošimy sa dramaticky líši. Americká spomienka predstavuje triumf - triumf technológie a triumf vo vojne. Predstavuje spomienku zhora, z pohľadu tých, ktorí tieto bomby zhodili. Pre väčšinu Američanov zhodenie bômb na Hirošimu a Nagasaki znamenalo záchranu životov amerických vojakov a zbombardovanie miest bola podľa nich malá daň za skončenie vojny. Tento názor v nás necháva dojem, že to bola udalosť, ktorá bola užitočná a ktorú by sme mali oslavovať.

Súvislosť medzi skončením vojny a zhodením bômb je však dnes mnohými historikmi spochybnená. Mnohí kritici tvrdia (Lifton, Mitchel), že Japonsko sa chystalo vzdať v čase keď boli bomby zhodené, že invázia Japonska by znamenala stratu menej amerických životov, než sa kalkulovalo, že existoval spôsob ako ukončiť vojnu bez zhodenia bômb na tieto dve japonské mestá.

Medzi kritikmi použitia nukleárnej zbrane v Hirošime a Nagasaki bol ako vedúci generál počas druhej sv. vojny Dwight Eisenhower a neskorší americký prezident, ktorý opísal svoju reakciu nasledovne:

"Počas jeho prejavu relevantných faktov som si bol vedomý pocitu depresie a vyslovil som mu svoje pochybnosti. Prvú na základe môjho presvedčenia, že Japonsko už bolo porazené a zhodenie bômb bolo absolútne zbytočné a druhú pretože som si myslel, že naša vlasť by sa mala vyhnúť šokujúcemu názoru sveta o použití nukleárnych zbraní... Bolo to moje presvedčenie, že Japonsko sa v tom momente pokúšalo vzdať s minimálnou stratou tváre..."

V povojnovom interview Eisenhower povedal novinárom: "...Japonci boli pripravení sa vzdať a nebolo nutné zasiahnuť ich tou strašnou vecou."

Generál "Hap" Arnold, veliaci generál amerických vzdušných síl počas druhej sv. vojny napísal: "Vždy sa nám zdalo, s atómovou bombou alebo bez nej, že Japonci boli na sklonku kolapsu."

Trumanov vedúci námestník William D. Leahy napísal:

"Podľa môjho názoru použitie týchto barbarských zbraní na Hirošimu a Nagasaki nemalo pre nás žiadny materiálny význam vo vojne proti Japonsku. Japonci boli pripravení sa vzdať a kapitulovať...Môj názor je, že tým, že sme ju použili prví sme si adoptovali etický štandard vlastný barbarom v temných vekoch. Neučili ma bojovať takýmto spôsobom a vojnu nemôžno vyhrať zabíjaním žien a detí..."

Napriek týmto tvrdeniam vedúcich amerických vojenských predstaviteľov, v Spojených štátoch a ich spojencoch je stále prítomný pocit, že bombardovanie Hirošiny a Nagasaki je kvôli vojne ospravedlniteľné.Väčšina obetí boli civilisti. Tí, blízko epicentra výbuchu zhoreli, tí ďalej od centra boli vystavení smrteľnej radiácii, na ktorú mnohí ešte dnes, viac ako 5 desaťročí po výbuchu, zomierajú.

Zhodenie bômb na Hirošimu a Nagasaki je minulosť. Nemôžeme tieto mestá oživiť, ani mŕtvych, ktorí v nich zahynuli. Čo však môžme urobiť je poučiť sa zo skúsenosti. Musia nás naučiť dôležitú lekciu. Sme konfrontovaní s možnosťou vlastného vyhynutia ako druhu. Táto možnosť sa stala v Hirošime evidentnou.Spoliehaním sa na nukleárne zbrane kvôli bezpečnosti ohrozujeme vlastnú budúcnosť. Pokiaľ nerozpoznáme toto nebezpečenstvo, čelíme možnosti globálnej Hirošimy.

Stewart Udall, bývalý americký minister vnútra vo svojej knihe napísal:

"V prvých týždňoch po Hirošime transformovali extravagantné prehásenia prezidenta Trumana a iných oficiálnych predstaviteľov americkej vlády začiatok atómového veku do najmytologickejšej udalosti v amerických dejinách. Tieto radostné, prehnané prejavy opisovali zmenený svet a znamenali reorientáciu myšlienky, ktorá ovplyvnila národy a zmenila výhliadky a očakávania obyvateľov tejto planéty."

Okolo Hirošimi a Nagasaki sa nazhromaždilo množstvo mýtov za účelom urobiť výrobu nukleárnych zbraní stráviteľnejšou. Jedným z nich je aj ten, že neexistovala iná možnosť, len zhodiť na tieto dve mestá nukleárne bomby. Pod týmito všeobecnými mýtmi spočíva podstatný, že americkí vodcovia môžu urobiť čo je správne a morálne. Zhrnutie, že títo vodcovia urobili zlú vec predstavuje rukavicu do tváre všeobecnému porozumeniu nás, ako ľudí. Udržanie nášho presvedčenia svojej vlastnej mravnosti, ktorá odzrkadľuje činnosť našich vodcov, si môže vyžadovať prispôsobenie faktov spôsobom, aby vyhovovali našim mýtom.

Keď historická retrospektíva bombardovania Hirošimy a Nagasaki mala obsahovať aj zdržanlivé tvrdenia amerických vojenských vodcov ako Eisenhower, Arnold a Leahy - ktorá bola plánovaná na 50-te výročie pripomienky týchto udalostí v Smithsonian Museum vo Washingtone - strhla sa búrka protestov od amerických veteránov a členov kongresu. Nakoniec výstava múzea sa zúžila zo širokej historickej perspektívy na vystavenie a oslavu lietadla, ktoré zhodilo na Hirošimu bomby.

krátené od: David Krieger (prezident nadácie Nuclear Age Peace Foundation, spoluautor knihy Choose Hope, Your Role in Waging Peace in the Nuclear Age a vydavateľ Hope in the Dark Time, Reflection on Humanity´e Future)
( http://www.wagingpeace.org/articles/03.08/0801krieger_hiroshima+nagasaki.htm )
foto: http://hiroshima.tomato.nu/English/park_ma/morgue_e12.html