1. Vraj samovražda
Dňa 4. mája 2002 v stredu, na výročie vraždy generála Štefánika, Dušan Kováč vystúpil v správach ST v čiernych okuliaroch, aby ľudia nevideli do očí človeku, ktorý šíri demagógiu. Hovoril, vraj bola odtajnená korešpondencia generála Janina, podľa ktorej Štefánik mal samovražedné úmysly a že zrejme havária jeho lietadla bola spôsobená tým, že sa pokúšal vyskočiť z lietadla.

K tomu, aby sme sa dozvedeli Štefánikove úvahy o samovražde, nebolo treba odtajovať žiadne korešpondencie, a už vôbec nie generála Janina, ktorý nikdy nič o Štefánikovi netajil. Jeho vedomosti a zážitky súvisiace s generálom Štefánikom boli publikované v češtine v Prahe ešte roku 1932 v knihách: „Milan Rastislav Štefánik, príspevky k poznaniu jeho života a povahy“ a „Moja účasť na československom boji za slobodu“ (všetko česky), na ktoré sa hojne odvoláva profesor Milan S. Ďurica vo svojej knihe Milan Rastislav Štefánik vo svetle talianskych dokumentov, THB s. r. o., Bratislava 1998. Profesor Ďurica tu na strane 21 naopak cituje „odôvodnenú pochybnosť, ktorú voči tejto hypotéze (samovraždy) vyjadril generál Janin: Štefánik, ktorý zostával v najrôznejších situáciách čestným mužom jemného cítenia, keby sa bol rozhodol pre samovraždu, nebol by si vybral taký spôsob jej uskutočnenia, ktorý by zapríčinil vraždu troch iných nevinných osôb.“ Po publikácii takéhoto vyjadrenia generála Janina (pokiaľ „historik“ nebol schopný vziať do úvahy priamo citované knihy, mal aspoň poznať nedávno vydanú knihu na túto tému od skutočného historika!) poslúžiť si ním pre tvrdenie, že Štefánik zapríčinil haváriu lietadla svojím pokusom o samovraždu, je hrubým zneuctením oboch.
Navyše, použité úvahy o samovražde boli vytrhnuté z kontextu: Ďurica na tej istej strane vyššie cituje z Janina, že Štefánik pred odchodom zo Sibíri hovoril o možnej samovražde jedine v prípade, že sa jeho stav nezlepší ani po pobyte na mori, teda ešte na samovraždu nepomýšľal. A na strane 34 hore citovanej knihy prof. Ďuricu je informácia, ktorá kategoricky vylučuje blízku možnosť samovraždy: „…hoci v závratných sledoch delegácií, rokovaní, ciest a zápasov na politickom a vojenskom poli, na poli svojho intímneho života práve v roku 1918 v Ríme našiel oázu pokoja a šťastia: zasnúbil sa s markízou Giulianou Benzoni, s ktorou sa chcel oženiť v júni roku 1919 (s. 76). Pár dní pred svojím posledným letom sa Štefánik zastavil v malebnom mestečku Colombara sul Garda, kde si plánoval postaviť vilku práve vzhľadom na svoje blízke manželstvo.“

2. Iné výmysly
Streľba na Štefánikovo lietadlo z diel je dostatočne preukázaná a rozličné pokusy tvrdiť, že bolo zostrelené paľbou z pušiek resp. paľbou spoza Dunaja a priletelo havarovať do Ivánky, sú groteskné. Ľahko preveriteľné fakty (dobré počasie, smer vetra, bezproblémový začiatok pristávania) potvrdil i taliansky vyšetrovateľ Zapelloni (pozri dolu príslušnú kapitolu). Ako v ďalšom uvidíme, všetky pokusy zviesť haváriu na iné príčiny než zostrelenie sú neopodstatnenými až smiešnymi výmyslami, a profesor Ďurica vo svojej knihe dokázal, že smiešnymi sú aj výmysly o popletení národných poznávacích znakov lietadla (Maďari v tej dobe mali prefarbené všetky poznávacie znaky červenými hviezdami!). Vyskytli sa dokonca nelogické pokusy tvrdiť, že atentát pripravili Taliani, s ktorými Štefánik výborne vychádzal. Je komické, aké hlúposti dokážu ľudia vypustiť zo svojich úst, aby zakryli pravdu o vražde: napríklad tvrdenie, že Taliani chceli vyhodiť Štefánika z lietadla a pritom havarovali. Chcel by som vidieť blázna, ktorý počas streľby na svoje lietadlo namiesto ratovania vlastnej kože začne vyhadzovať generála z lietadla! Podrobnejšie nezmyselnosť niektorých výmyslov je ukázaná v Ďuricovej knihe.

3. Masaryk v pozadí
Okrem Ďuricovej knihy je rozšírená kniha Milan Vároš: Posledný let generála Štefánika, Obzor, n. p., Bratislava 1991. Na str. 106 uvádza známy fakt, že prezident Masaryk bol informovaný o pripravovanom atentáte na Štefánika aspoň deň vopred. Aj Ďurica na strane 28 uvádza svedectvo maliara Aloisa Kohouta o známej informácii Jana Masaryka, že na druhý deň bude Praha i celá republika v čiernom. Pritom sa vyslovuje názor, že „prezident Masaryk už tomu nebol schopný zabrániť“. Ak je pravdou, že najvyšší veliteľ ozbrojených síl nebol schopný zabrániť atentátu, ktorý mali vykonať armádne jednotky až nasledujúci deň, dokazuje to, že skutočná moc nebola v rukách legálnych predstaviteľov štátu, ale mafie. Ak však vezmeme do úvahy, že on sám bol slobodomurár, potom skôr je pravdou, že on sám dal k tejto akcii súhlas, avšak jeho vyjadrenia o Štefánikovi skôr by svedčili o tom, že dal k nej podnet.

Vároš vo svojej knihe uvádza rozličné Masarykove klamstvá, podvody a nemorálnosti, ale to mu neprekáža tvrdiť na str. 58: „Profesor T. G. Masaryk bol (napriek mrzkým listom…) človek vysokých morálnych kvalít a svoju politiku zakladal na mravnosti. Bol to veľký humanista…“! Veď predsa Masaryk „mravne“ falšoval Štefánikove podpisy na základných štátnych dokumentoch; „humánne“ odmietol Clevelandskú dohodu o slobodnom spolužití Slovákov v spoločnom štáte a „vysoko mravne“ vyhlásil Pittsburskú dohodu, ktorú sám zostavil zoškrtaním Clevelandskej a pred svedkami podpísal, za falzifikát; „humánne“ zneužil Štefánikove zásluhy a obety za štát a nechal sa oslavovať ako jeho najzaslúženejší tvorca, aby úplne strhol na seba moc, zakiaľ Štefánik ešte z posledných síl, nehľadiac na narušené zdravie, dokončoval boj za jeho založenie starostlivosťou o našich legionárov na Sibíri; „vysoko mravne“ vytláčal Štefánika z vedenia štátu po tom, čo jemu vďačil za rýchle uznanie vo Francúzsku i za všetky diplomatické úspechy v Taliansku; „vysoko humánne“ vyjadril uspokojenie nad Štefánikovou smrťou! Ak takýto človek môže mať ešte reputáciu humanistu, bude to asi tým, že je slobodomurárom.

Všeobecne aj v dôsledku „osobných sporov“ sa skôr pripúšťa, že na Štefánikovej vražde má vinu Beneš. Treba však chápať, že ich „osobné spory“ sa netýkali osobných záležitostí, ale budúcnosti Česko-Slovenska. A tu je rozdiel medzi Benešom a Masarykom len v tom, že ten posledný pracoval viac v pozadí a v rukavičkách! Najskôr on mohol byť priamym organizátorom atentátu, veď Beneš bol mimo republiku.

4. Francúzi
Najnovšie v májovom čísle NII (2004) bol článok Ing. Ivana K. „Prečo musel zomrieť Milan Rastislav Štefánik?“, založený z veľkej časti na svedectve jeho otca, v ktorom autor predkladá novú hypotézu vraždy Štefánika – popravu francúzskym štátom, citujem:

„Už odchod Štefánika zo Sibíri považovala francúzska vláda za dezerciu. Teraz, keď sa jej celkom vymkol z moci, rozhodla sa s ním skoncovať. Nasvedčuje tomu list, ktorý Beneš odoslal 9. apríla 1919 z Paríža Ivanovi Markovičovi. Okrem iného sa v ňom píše: ‚Se Štefánikem jsem měl konflikt. Je třeba, aby ste to vědel, ale to jen pro Vás. Je mezi námi konec – myslím úplný. Zachovejte věc výlučně pro sebe.‘
Tu už nešlo o jednu z mnohých osobných roztržiek, ktoré mával Štefánik s Benešom. Tentoraz zrejme rozhodla vyššia inštancia. Je pravdepodobné, že v Paríži tajne zasadal vojenský súd, ktorý Štefánika v jeho neprítomnosti odsúdil na trest smrti za zbehnutie z francúzskej armády. Tu sa v plnej nahote ukazuje obludná zrada Beneša, ale i T. G. Masaryka na tvorcovi česko–slovenskej armády M. R. Štefánikovi.“
(Koniec citátu)
Predovšetkým, veliteľom legionárov v Rusku bol generál Janin a nie Štefánik, nie on zodpovedal za to, či légie budú plniť každý rozmar francúzskej vlády.

Ďalej, konflikt s Benešom sa vôbec netýkal pôsobenia legionárov v Rusku, ale Benešovsko–Masarykovskej zrady dohôd o spolužití Čechov a Slovákov a ich podvodného jednania za Štefánikovým chrbtom (falšovali dokonca podpis Štefánika na „Deklarácii nezávislosti československého národa“, ktorou zriaďovali dočasnú vládu), zneužijúc jeho neprítomnosť v dôsledku cesty k našim légiám na Sibír cez Japonsko. Teda presadenie svojej absolútnej moci nad Slovákmi a svojej (slobodomurárskej) koncepcie štátu, plné prevzatie moci do vlastných rúk boli dôvody, prečo Masaryk s Benešom mali eminentný záujem na odstránení Štefánika. Svedčia o tom mnohé zachované Masarykove vyjadrenia na Štefánikovu adresu, dokonca vyjadrenie uspokojenia nad jeho smrťou (pozri nižšie)! V tejto súvislosti groteskne znie Várošova argumentácia, že Štefánik neohrozoval ich pozície, ako by sa tu jednalo o osobnú kariéru!

Preto sa Štefánik zo Sibíri vrátil do Paríža na mierové rokovania, kde chcel zrušiť dohodu o spoločnom štáte Čechov a Slovákov, ktorá nerešpektovala ani Pittsburskú dohodu, no nakoniec sa dal prehovoriť a súhlasil s pripraveným spoločným štátom len ako s „manželstvom na skúšku“. Jeho návrat do Paríža protirečí druhému odseku citátu: Ak by chcel Francúzsky štát potrestať Štefánika, mal k tomu najlepšiu príležitosť, keď sa nachádzal v Paríži – mohol ho tu oficiálne zadržať. Štefánik však po návrate do Paríža „začal diskusie s francúzskym ministerským predsedom Clémenceauom, ako aj s maršalom Fochom, a zároveň bol v stálom kontakte s česko-slovenskou delegáciou na mierovej konferencii“ (pozri Ďurica, str. 17). Teda ten istý Clémenceau, pre neposlúchnutie ktorého mal byť Štefánik údajne odsúdený na smrť, jednal s ním ako so seberovným, podobne ako aj iní špičkoví civilní a vojenskí činitelia!

Vidíme, že tvrdenie o potrestaní Štefánika za neposlušnosť ho vlastne degraduje na úroveň obyčajného francúzskeho generála, zakiaľ on už mal postavenie špičkového medzinárodného diplomata! Pritom je pochybné samo osebe tvrdenie o tajnom odsúdení generála súdom za jeho chrbtom: takým spôsobom mohli vtedy jednať len mafie, ale nie štátne orgány. Aj dnes by nanajvýš mohol dať niekto pokyn tajným službám zlikvidovať človeka, ale nie na základe rozhodnutia súdu. Navyše, rozsudok súdu by nemohol byť vykonaný mafiánskym spôsobom, pri ktorom by zahynuli i talianski dôstojníci. A nakoniec, do tejto vraždy boli zrejme zapletení Beneš s Masarykom, a títo nemohli fungovať ako kati v službách francúzskej vlády. Veď Masaryk bol inštalovaný za prezidenta v USA, pričom boli to tamojší slobodomurári, čo organizovali VOSR v Rusku: Trockij alias Leib Bronstein sa odplavil do Peterburgu robiť puč zvaný VOSR z New Yorku – koncom marca 1917 so svojou bandou 275 súkmeňovcov revolucionárov – a po ceste bol pod ochranou prvého Wilsonovho poradcu „plukovníka“ Househo!

Boľševickí revolucionári Lenin, Trockij, Béla Kún a Kurt Eisner boli bratia najvyššieho 33. stupňa škótskeho obradu, teda slobodomurári nemohli Štefánika trestať za to, že odmietol použiť vysilených legionárov na boj proti boľševikom v Rusku namiesto spojencov, ktorí, vrátane Kolčaka, zlyhali. Preto ho nemohla trestať ani francúzska lóža, veď všetci podliehali spoločnej hlave – Rothschildovej rodine.

5. Slobodomurári
Predsa len sa ukazuje, že do vraždy síce mohli byť zamočení i Francúzi, lež nie štát, ale parížska slobodomurárska lóža, a nie z dôvodov uvedených Ing. Ivanom K.. Skutočné dôvody ich záujmu o odstavenie Štefánika boli odhalené v článkoch publikovaných v novinách Týdeník politika (ďalej len TP) č. 41/91 a 44/94, o ktorých nás informuje profesor Milan S. Ďurica v citovanej knihe, príloha „Svedectvo z Českej republiky“ str. 62 a ďalej, kde je publikovaný článok „Jak zemřel M. R. Štefánik“ – Autentické spomienky spracované J. Tomášom – prevzatý z TP č. 41/91 a na str. 63 voľné pokračovanie tohto článku od K. Nováčka prevzaté z TP 44/91. Na str. 62 dolu a 63 hore sa píše, že v novembri 1918 prišiel Štefánik do Jekaterinburgu, kde vyhlásil, že v Č-SR budú rozpustené všetky tajné spolky (rozumej prevažne slobodomurárske – pozn. TP), o cieľoch, ktorých je veľmi dobre informovaný. Prítomní boli zástupcovia francúzskej a anglickej misie gen. Janin resp. gen. Knox a zástupcovia odbočky Čs. národnej rady vrátane dvoch slobodomurárov Bohdana Pavlů a dr. Patejdla.
Svedok tu vysvetľuje: „Generál Štefánik svojho času vstúpil do slobodomurárskej lóže, a to nie preto, aby jej slúžil, ale aby vedel, čomu slúži a čo má za lubom! … (Štefánik z Ruska) poslal zvláštnym transportom na súd národa pozatýkaných českých zradcov, ktorí rozkladali naše légie v zmysle podpory boľševizmu v Rusku a pod. Aby k ich likvidácii nedošlo, verná mafia dala Masarykovi a Benešovi echo a Štefánik bol (nešťastne) umlčaný! Zradcovia légií namiesto povrazu dostali od Beneša a Masaryka tučné korytá v kreslách socialistických strán. Nič nového pod slnkom, včera ako dnes.“ Ďalej sa tu uvádza aj svedectvo dvoch korunných očitých svedkov o paľbe na Štefánikovo lietadlo z rýchlopalných diel zn. Maklin. Tretí korunný svedok zomrel za záhadných okolností r. 1930.
Ja poznamenávam, že pritom slobodomurári neváhajú i posmrtne Štefánika zneužívať na svoju propagandu chváliac sa jeho členstvom v ich lóži, to ostatné sa však už málokto dozvie!
Záver prvého článku hovorí: „S ľuďmi, ktorí sa o zrod republiky skutočne zaslúžili, bolo zametené ako s nepohodlnými. A dnes – beda tomu, kto hovorí príliš nahlas; hrozí mu likvidácia pri plnej hube demokracie. Ona to totiž nie je demokracia, ale anarchia a blud.“

6. Zapelloni
Profesor Ďurica ďalej vo svojej knihe opisuje prácu talianskeho vyšetrovateľa Zapelloniho. Tak na str. 38 – 39 píše: Vyšetrovanie, nariadené plukovníkom Gavigliom, uskutočnil deň po nešťastí, teda 5. mája 1919, kapitán Frederico Zapelloni, ktorý prišiel do Bratislavy (z Viedne). Vo svojej správe oznámil, že „zozbieral všetky možné informácie od tých, čo boli prítomní pri páde lietadla, videl miesto, kde sa lietadlo zrútilo (a vrak nevidel?!) a dôkladne preskúmal náznaky, ktoré mohli vyjasniť príčinu nehody.“

Tomuto tvrdeniu vyšetrovateľa Zapelloniho protirečí jeho vlastné tvrdenie na nasledujúcej 39. strane: „…aby pristálo (na vajnorskom letisku) od juhozápadu smerom na severovýchod proti vetru. Keď však absolvovalo krúženie a začalo definitívny zostup (plané), bolo vidieť, ako odrazu sa mu zdvihol chvost a rútilo sa k zemi vychyľujúc sa aj z vertikálnej polohy. – Padlo naskutku takmer na chrbát. Lietadlo hneď vzbĺklo, ale nakoľko malo v zásobe len málo benzínu, nebolo úplne zničené, ako to zvyčajne býva, a z posádky iba poručík Mancinelli bol čiastočne spálený.“
Upozorňujem, že v takom prípade:

1. Lietadlo by muselo dopadnúť na juhozápadný okraj letiska, zakiaľ miesto havárie sa nachádza pri Ivánke pri Dunaji – vo veľkej vzdialenosti juhovýchodným smerom!
2. Vrak trupu by musel byť silno zdeformovaný a lokalizovaný ma malej ploche, tomuto tvrdeniu protirečia snímky pomerne zachovanej kostry lietadla a ostatných zvyškov roztiahnutých po dĺžke!
3. Posádka lietadla pri tak kolmom dopade by musela dopadnúť takmer na jednu kopu pred lietadlo, pričom zadní by boli hodení pred predných a museli by mať zodpovedajúce charakteristické zranenia. Prední – piloti – by však ťažko mohli skončiť mimo vraku! V skutočnosti (podľa mnohých svedkov) Štefánik ležal sám ako posledný ďaleko za vrakom a ako jediný haváriu prežil, údajne ho dorazili až guľkou na zemi.

Zapelloniho závery sa dajú vysvetliť len tak, že nie len nevidel vrak lietadla, ale ani miesto havárie. Veď ak bol odborníkom na letecké havárie a konal by poctivo, po zhliadnutí vraku lietadla nemohol by písať nezmysly o jeho kolmom dopade. A ak videl miesto havárie a napísal nezmysly o havárii počas pristávania, potom nemohol mať všetkých pokope. To všetko ťažko pochopiť ináč, než že sám bol členom mafie, čo atentát zorganizovala a kryla, alebo jej slúžil, a preto musel za každú cenu zakryť pravdu.

Uvedené Zapellonim nezmysly mali vysvetľovať haváriu tým, že generál Štefánik omdlel a padol na riadidlá počas pristávania, Zapelloni dokonca písal o pohľade na „čakajúce početné obecenstvo“ ako jednej z možných príčin zamdlenia (ešte mal napísať, že neohrozený bojovník Štefánik zamdlel od pohľadu na myš!), hoci nie len že nečakalo žiadne obecenstvo, ale ani žiadni zástupcovia vlády!
Aj tvrdenie o zápise o roztrhnutí drôtu antény sa javí podozrivé, v takom prípade by napríklad lietadlo nebolo zbytočne krúžilo nad mestom. Talianske dokumenty však jednoznačne vylúčili zlé počasie ako možnú príčinu havárie!

7. Kto je fašista?
Ing. Ivan K. v závere svedectva svojho otca uvádza: Noví velitelia, ktorí prišli z Francúzska a z Čiech na ich miesta, začali vojakom vtĺkať do hláv doktrínu, že Štefánika netreba ľutovať, pretože ohrozoval demokraciu. Chcel vraj na Slovensku zriadiť vojenskú diktatúru s pomocou talianskych generálov.

Aj prof. Ďurica na strane 28 svojej knihy (ďalšie pozri na stranách 28 – 29) uvádza svedectvo Masarykovho lekára, podľa ktorého keď sa Masaryk dozvedel o Štefánikovej smrti, ticho povedal v spoločnosti s nemenovanou osobou (Benešom?): „To je dobre“ (svetový humanista!). Lekár sa to pokúšal vysvetliť takto: Masaryk mal zo Štefánikovho politického profilu strach – dnes by sme povedali, že ho podozrieval z fašizmu a obával sa, ako bude jeho osobnosť zapadať do demokracie, ktorú Masaryk presadzoval. Ďurica ďalej cituje českého publicistu F. Peroutku (Lidové noviny, 2. december 1933 podľa citácie M. Vároša) veľmi blízkeho Masarykovi, ktorý mal rozviesť „tieto ich obavy“ o. i. takto: (Štefánik) mal mnoho predpokladov v sebe, aby sa stal prívržencom diktatúry a vodcovského princípu. Na ktorú stranu by sa postavil, keď Európu začali tieto myšlienky rozrušovať? … Štefánikovou smrťou sa posilnila prevaha realistov v zahraničnom odboji. Lebo tí, čo prežili, boli realisti.“ (Pekný krycí názov pre slobodomurárov! Aj boľševici boli realisti? – pozn. M. D.)

Teda takto osočovali podporovatelia boľševikov Štefánika, ktorý vo svojom prejave k legionárom v Rusku vyzýval (Ďurica str. 23 hore, originál český): „Vy rozumiete, že musíme zostať nepremožiteľnými nepriateľmi boľševizmu. Boľševizmus je negácia demokratizmu; boľševizmus hovorí, kričí, reve – demokracia myslí, poučuje, presvedčuje; boľševizmus buráca najnižšími pudmi, demokracia apeluje na česť a svedomie; boľševizmus sťahuje blížnemu kožuch, demokracia šije plášť pre všetkých, aj pre bedára; boľševizmus dáva ľuďom pálenku a dýku, demokracia – kladivo a pluh; boľševizmus hádže protivníka do mora, vyťahuje ho z väzenia a ubíja, demokracia konštatuje, lieči, alebo trestá, napráva; boľševizmus kupuje duše a výhody a tvorí strany banditov a sektárov, demokracia dáva účasť všetkým na výhodách podľa práva. Boľševizmus je rozklad, bieda, hlad. Demokracia tvorí, je základom normálneho života a blahobytu. Boľševizmus je oslňujúcim zábleskom traskaviny, demokracia – žiarivým majákom spásy. Boľševizmus je nepriateľom ľudstva a musí sa proti nemu bojovať.“

Ďurica pokračuje: „…Preto bol generál Janin veľmi prekvapený, keď 21. septembra 1919 stretol v Krasnojarsku čs. vládnu delegáciu, členom ktorej bol aj český boľševik Josef David – ten istý človek, ktorého koncom decembra 1918 Štefánik vyhnal zo Sibíri a vyzval Taliansku vládu, aby ho po príchode do Neapola hneď zaistili.“
Teda generál Štefánik, ktorý celou svojou dušou sa postavil proti zločinnému boľševizmu v Rusku a vychvaľoval tu demokraciu, bol označený Masarykom resp. jeho ľuďmi za protidemokratický živel nebezpečný pre demokraciu v Česko-Slovensku a toto tvrdenie bolo používané na ospravedlnenie Štefánikovej smrti, zakiaľ títo ľudia priamo zachraňovali Štefánikom zneškodnených boľševických buričov a postavili ich na vysoké miesta vo vláde. Niet divu, že táto masarykovsko–benešovsky „demokratická“ vláda používala fašistické metódy proti politickým oponentom – streľba do politických zhromaždení, atentáty (napr. na Andreja Hlinku) a odmeny atentátnikom miestom v štátnej službe.

Zarážajúca podobnosť so súčasnými spôsobmi! Demokraciou sa zdôvodňuje násilie za účelom nastolenia či upevnenia diktatúry. Demokraciou sa oháňajú tí, čo podporovali boľševický systém v Rusku, ktorým tu slobodomurári zotročili všetky národy a spôsobili im strašné utrpenie.

Štefánika potrebovali odstrániť, aby si zabezpečili vlastnú nedemokratickú moc: veď vládu vymenoval Masaryk, táto zas vymenovala Národné zhromaždenie, ktoré spätne zvolilo Masaryka za prezidenta a schválilo nedemokratickú ústavu, čo platila až do konca prvej republiky. Táto ústava ustanovila nedemokratické voľby, ktoré pomohli zachovať slobodomurárov pri moci.

_____________________________________________

RNDr. Miloslav Dubec CSc.
V Bratislave dňa 5. júna 2004