Rubrika: Terorizmus 2007

Za poslednými zmenami vlád v rozhodujúcich európskych štátoch: Nemecku a Francúzsku vidíme aj zásadné zmeny v euroatlantickej politike. Prejavuje sa výrazný príklonom k cieľom
americkej globálnej politiky. Bývalá „Dederónka“ A. Merkelová opúšťa relatívne autonomnú a proeurópsku politiku bývalých vlád v NSR a čoraz častejšie „súzvučí“ s Bushovou administratívou. Francúzsky prezident Sarkozy už tiež častejšie naznačil príklon francúzskej politiky ku americkej. V týchto siločiarach má stredná a východná Európa pomerne pochmúrne vyhliadky. Permanentné rozširovanie NATO v týchto končinách má za účel pevné pripútanie predmetných krajín pod americkú hegemóniu. Ak by došlo v r. 2015 k realizácii tzv. „Trans-atlantického trhu“, avízovanom na tohoročnom aprílovom stretnutí USA-EU vo Washingtone a za súčasných alarmujúcich trendov dolára, ťažko si predstaviť, ako by túto záťaž zniesli ekonomiky krajín strednej a východnej Európy.

Pred 90-timi rokmi, 7. decembra 1917 vypovedali Spojené štáty vojnu Rakúsko-uhorskej monarchii. Len zopár mesiacov predtým, americký prezident Woodrow Wilson vo svojej vojnovej reči z 2. apríla 1917, zameranej na Nemeckú ríšu, ešte Dunajskú monarchiu zjavne z ďalších útočných plánov USA vynechával.

K tomu Wilson doslovne: „ . . nepovedal som nič o vládach spojených s Ríšskou vládou Nemecka, pretože tieto nevedú žiadnu vojnu proti nám, nevyzývajú nás, aby sme bránili naše právo a našu česť . . . . dovolím si, minimálne pre tento moment, odložiť rozhovory s úradmi vo Viedni, o našich vzťahoch  . . .“.

Spúšťačom americkej politiky začiatkom r. 1917 k útočnej vojne bola februárová revolúcia v Rusku, ktorá donútila cára k abdikácii. Tento vývoj spôsoboval stále prenikavejšie volanie spojencov USA v Európe ponad Atlantik o pomoc. Jedným razom bolo najvyšším miestam  USA jasné, že jednoduché pokračovanie ich čisto finančného podporovania, vrátane dodávok vojenského materiálu ich spojencom v Európe, nie je schopné odvrátiť porážku Dohody.

K tomu sa pridružil ďalší problém: USA ešte chýbali veľké vlastné jednotky. Takisto nebolo badať veľké vojenské nadšenie medzi ich obyvateľstvom. Výzvy na dobrovoľníkov boli nevyslyšané, takže vláda vo svojej núdzi musela siahnuť k zavedeniu všeobecnej vojenskej povinnosti. Ešte aj toto samotné nátlakové opatrenie hrozilo, že príde neskoro. Medzičasom totiž Rusko, následkom Októbrovej revolúcie, vystúpilo z vojny a už sa oznamovala ďalšia nová veľká katastrofa na juhu: v novembri 1917 prelomili mocnosti Osi v 12. Isonzo bitke (dnešné Slovinsko) južný front.

Ako nasledujúce hrozil rozhodujúci k.o.úder s koncentrovanou silou už len na Západnej fronte. V západných mocnostiach sa rozširoval strach a hrôza. O to viac pochopili USA potrebu“skočiť do ohňa“. Vyhlásenie vojny USA proti Dunajskej monarchii koncom roka 1917 malo demoralizovaným európskym spojencom morálne posilniť chrbát, pripraviť nasadenie amerických oddielov v Taliansku a zároveň dať jasný signál, že zničujúca vojna Západných mocností platí odteraz pre celú strednú Európu.

Aj keď sa tieto historické súvislosti môžu javiť čitateľovi ako jednoduché, o to menej sa javí vplyv týchto dôležitých udalostí kľúčového roku 1917 na myšlienkový proces našich súčasných historikov. Skoro v žiadnom historickom diele o I. svetovej vojne sa dostatočne nereaguje na vyhlásenie vojny Spojenými štátmi. Skôr sú pokusy túto udalosť storočia jednoducho prehliadnuť. Malý odsek s ešte kratšími argumentmi plných „historical correctness“(historickej korektnosti) zrejme stačí. K tomu zvláštne vyhovárajúce sa popisy, keď ide o jadro veci, že USA „nevyhlasujú“ žiadnu vojnu, ale „len vstupujú“ do nej, alebo sa  „nachádzajú“ vo vojnovom stave, alebo sú do nej dokonca „dotlačené“, ako sa dá prečítať v jednom hamburgskom spravodajskom magazíne.

Pre mocnosti Stredu  bolo vyhlásenie vojny USA začiatkom závodu proti času a vstupu ešte sa formujúcich zámorských jednotiek. Boj na život a smrť o slobodu Európy začal. Avšak mocnosti Osi stáli na stratených pozíciách: od mája 1918 sa podarilo Spojeným štátom dopraviť na západnú frontu každý týždeň cca 25000 mužov  vrátane materiálu a zásahom ich skoro miliónovej armády, prinútiť v novembri 1918 vojensky a hospodársky úplne vyčerpané mocnosti Osi ku kapitulácii.

Počas štyroch vojnových rokov sa HDP USA zvýšil o 20%. Národné hospodárstvo všetkých európskych štátov zúčastnených na vojne sa naproti tomu zmenšilo na cca 30% hodnoty pred r.1914. V r. 1919 nahradil dolár britskú libru ako svetovú menu. Tým začalo „americké storočie“.
Woodrow Wilson cestoval osobne do Francúzska, aby na  mierových rokovaniach v Paríži zastupoval USA .

Nový „World Order“(Svetový poriadok) priniesol strane porazených 20.000 km nových hraníc, trinásť nových mien, rozbitie strednej Európy a zároveň fundamentálne porušenú rovnováhu medzi zostávajúcimi mocnosťami. Zlopovestné konferencie Versailles (1919), St.Germain(1919), Trianon (1920) a Sevres (1920) spôsobovali, podľa slov rakúskeho sociálneho demokrata Karla Seitza „žiadny mier vyrovnania, ale zničujúci mier“. Britskí historici museli prísť k obdobnému záveru, keď koncom minulého storočia premenovali obdobie medzi1914-1945 ako Tridsaťročnú vojnu. Takéto hodnotenie odzrkadľuje dôležité európske udalosti, ako úpadok britského impéria, ako aj zničenie Strednej Európy, ktoré pomerne presne kopírujú toto menované obdobie.

Z globálneho pohľadu, ako aj z hľadiska supermocnosti USA, ktoré vytlačilo Veľkú Britániu z úlohy svetovej veľmoci, by bolo podstatne výstižnejšie hovoriť o Storočnej vojne. Takáto vojna vypukla v r. 1917 a možno ju rozčleniť do štyroch odsekov :

1917 – 1945   Rozbitie a vyplienenie Strednej Európy
1945 – 1989   Okupačné režimy vďaka rozdeleniu Európy. Kórejská a Vietnamská vojna.
1989 – 2001   Zbrojná  a zadlžovacia politika: Ázia a Európa platia
2001 – 2017   Rozšírenie okupácie odteraz na východnú Európu rozšírením NATO až na hranice Ruska. Iracká vojna.

Dôsledným spôsobom sa plánuje, túto storočnú vojnu doznieť spojením USA s EÚ. Plánovaná realizácia tohto cieľa bola obsahom posledného najvyššieho stretnutia USA-EÚ v apríli tohto roku vo Washingtone, pod predsedníctvom pani Merkelovej.

K tomu bola uzavretá Rámcová dohoda, ktorá predpokladá, tzv „Transatlantický trh“ realizovať do r.2015. Akési kvázi pristúpenie USA k EÚ možno považovať za jadro zliatia oboch kapitálových trhov. Podstatne sa tým uľahčí prísne utajená konverzia dlhu Spojených štátov amerických, prístupom k európskym financiám.
Mimo to bude ďalšie drancovanie európskych štátov, ktoré začalo už v r. 1914 vyvlastnením zahraničného majetku mocností Stredu, práve po 100 rokoch postavené na legálnu a inštitucionálnu bázu.

Autor : Paul Reichmann
Zdroj : Rakúsky konzervatívny týždenník „ZUR ZEIT“ č.49/2007, 7.-13.decembra 2007
http://www.zurzeit.at/