03.03.2010

1. Naši postboľševici ako keby ani nemohli žiť bez vojny, bez boja alebo aspoň bez toho, aby vyvolávali nervozitu a znechutenie. V tomto nie sú ani veľmi originálni, pretože to bola vždy taktika hochštaplerov, aby mútením vody zakryli svoje záujmy, alebo aby aspoň tak skoro nevyplávalo na povrch, akí sú vlastne tupci. A tak tu máme už skoro 20 rokov stav, ktorý sa dá pokojne nazvať vojnou. Studenou občianskou vojnou.
2. Keď označujeme nejaký stav za vojnu, musia tam byť vždy aspoň dve proti sebe stojace skupiny. Pri občianskych vojnách nie je zriedkavosťou ani viacero antagonistických táborov, ba ani frontové línie konfliktov nebývajú vždy jednoznačné a zreteľné. V našom príprade však vystačíme s definovaním dvoch proti sebe stojacich táborov, aj keď sme si vedomí určitého zjednodušenia. Ten prvý tábor som pracovne nazval Európania, ten druhý sluhovia. Sústredení hlavne v Bratislave.
3. Európania – to sú ľudia, ktorí majú svoju dôstojnosť a nehanbia sa za seba a za to, že sú potomkami jedného zaujímavého národa, ktorý je v Európe minimálne od 6. storočia. Voľakedy sa nazývali Sloveni, neskôr Slováci. Ich prínos Európskej kultúre a civilizácii je svojský a významom zodpovedá zhruba ich počtu. Najmä pre umelecky cítiacich ľudí – a tých je na Slovensku možno viac ako inde – je každá národná entita prínosom a obohatením. Tak ako pre celú Európu.
4. Aby sme si definovali sluhov, musíme máličko načrieť do histórie našich susedov. Maďari, s ktorými sme stáročia tvorili jeden štátny útvar, si dávno uvedomili, že bez Slovenska, bez jeho kultúry, krajiny a priemyslu sú aj so svojou pustou iba bezvýznamným periférnym štátikom. Akurát nerozumiem tomu, prečo by  ich to malo tak vzrušovať. Veď sú aj iné malé štátiky a nie je to nijaká hanba. Česi majú iný problém. Tí zase majú strach a komplexy menejcennosti z Nemcov, ktorými sú obkľúčení skoro zo všetkých strán. Preto by radi trošku predĺžili svoje územie a zväčšili svoj počet pohltením Slovákov. Môžeme to nazvať snahou o asimiláciu, ale aj genocídou. Ako povedal Beneš: „Naše hranice sú nemeniteľné, preto aj naša politika je nemeniteľná.“ Samozrejme, že pre nich nejaké rovnoprávne súštátie neprichádza do úvahy, lebo sú si veľmi dobre vedomí nestability a permanentnej krízy takého útvaru. Preto rozhľadenejší českí politici ihneď pochopili, že pri akejkoľvek minimálnej demokracii by sa večnej labilite a hádkam nedalo vyhnúť, čo by pri vážnejších historických pohyboch mohlo mať fatálne následky. Radšej štát menší, ale stabilný. Aj preto tak rýchle súhlasili s rozdelením tzv. federácie. Doposiaľ to nepochopili iba pripečení socani a naši sluhovia.

          Každý národ má svoju aristokraciu. Prirodzene aj Slováci, a teraz zďaleka nemám na mysli len šľachtické tituly. To sú buď vydarené vodcovské typy so zdravým rozumom, či tvorcovia, ktorí sa v každom národe prepracujú do čela – či už politiky, či umenia. V takom malom štáte, ako je Slovensko, o ktoré nikdy neprestali mať záujem jeho susedia, však v určitých historických zlomoch prichádzajú k slovu aj tí druhoradí. Tí priam fyzicky nemôžu zniesť, že ich spoluobčan, sused niečo dokáže a predčí ich. Slovenský sluha sa najviac bojí toho, žeby vyšlo najavo, že nie všetci Slováci sú takí tupí ako on. Ich závisť a zloba hneď chytrácky pochopí, že ak budú slúžiť väčšiemu susedovi, ten aj s ich pomocou dá do laty miestnu aristokraciu a na piedestál vyzdvihne jeho – vzorne slúžiaceho. Tých lepších buď vyženie, alebo dá na popravisko. Že náš lumen je sluhom niekoho odinakiaľ a ničí svoju krajinu, to mu až tak neprekáža. Najmä keď sa môže vyzdvihnúť nad svojim schopnejším a vydarenejším susedom. To je odmena na nezaplatenie. A potom tu máme ešte jednu skupinu. Tých už pokojne môžeme nazvať treťoradí, pretože tí si iba dali naplniť svoje prázdne hlavy 40 rokov trvajúcou českou nacionalistickou propagandou, ktorá sa na nás rinula 24 hodín denne.

1. Občianska vojna je vždy mimoriadne nechutný stav. Aj keď len takrečeno studená. Pretože to, čo na každej občianskej vojne najviac bije do očí, je slepá vášeň a bezbrehá hlúposť. A nechutné sú vždy aj zdroje takého konflitku. V začiatkoch nášho konflitku – aké štýlové – bol podvod. Veľký eštebácky novembrový podvod. A tak nečudo, že z neho – okrem náznakov slobody – vzniklo aj veľa nezdravého. Nejdem sa tu o ňom rozpisovať, pre naše potreby spomeniem len toľko, že okrem zachovania komunistickej moci, tentokrát ekonomickej, bolo druhým hlavným cieľom týchto čachrov zachovanie Československa. Tvrdo centralizovaného, samozrejme. No toto už naši inscenátori nezvládli, pretože už len hra na slobodu uvoľnila sily, ktoré sa nedali spútať. A toto československých eštebákov škrie do nepríčetnosti dodnes. Zlostí ich to o to viac, že scenáru venovali veľkú pozornosť a v podstate vládnu dodnes, aj keď sa musia pretvarovať. Hoci čím ďalej, tým menej. A tak tu vytvárajú také virtuálne „Československo“ a rozkladajú spoločnosť, v ktorej musia žiť. Veď aj hlavné masmédiá, ako sú televízia, rozhlas a najväčšie denníky, s malými nepodstatnými turbulenciami ovládajú doteraz. Slovensko sa nám síce podarilo osamostatniť, no odstrániť lož ešte nie.
2. O intenzite ich fanatizmu si nerobme žiadne ilúzie. Opäť sa treba aspoň stručne pozrieť do dejín a zistíme, že to, čím sa českí nacionalisti preslávili v európskej histórii najviac, boli fanatické náboženské vojny na sklonku stredoveku a masové vraždenie a vyháňanie sudetských Nemcov z ich stáročnej vlasti na konci II. svetovej vojny. No a slovenskí sluhovia by sa im radi vyrovnali. Intenzita ich tupého fanatizmu aspoň o tom svedčí. Navyše, keď 90% z nich sú bývalí komunisti a eštebáci, ktorí prešli českým drastickým sitom, lemovaným šibenicami. Veď dokonca aj slovenskí komunisti, pre ktorých nebol „československý“ nacionalizmus na prvom mieste a dôležitejší ako Lenin, boli „eliminovaní“ a zostal ozaj len dokonalý sluhovský výber. Priam darwinovský. Títo večne včerajší –  ktorým asi fakt chýba, že pri osamostatňovaní sa tu nevraždilo a netiekla krv – sú najviac zodpovední za to, že medzi našimi dvomi národmi ešte stále nepanujú dokonale korektné vzťahy. Práve ich sluhovský čechoslovakizmus ich najviac kalí.  Niekedy mám taký pesimistický pocit, že aj tu musí prebehnúť tých mojžišovských 40 rokov na púšti.
3. Už som spomenul, že najviac sluhov je sústredených v Bratislave. Má to veľmi prozaické príčiny, ktoré sú čiastočne spomenuté v bode 5. A jednu veľmi konkrétnu, ktorá má aj svoj názov: Akcia B. Táto „Akcia“ slúžila na to, aby z väčších miest vysťahovali slovenskú inteligenciu na vidiek. Teda tých, ktorých nestihli popraviť po roku 1945 a tých, čo ešte nestihli alebo nechceli emigrovať do cudziny. Ťažiskovým mestom celej akcie bola Bratislava. Od leta 1952 do jesene 1953 bolo z Bratislavy vysťahovaných 672 rodín, ďalších 6 odišlo „dobrovoľne“. No a ktože nám to tu namiesto nich došiel? Predsa vzorní synovia strany, aj s ich morálnou a kultúrnou výbavou. Zaujímavé, že odporné meštiacke byty našim revolucionárom nijako nesmrdeli. V ich šľapajach samozrejme pokračujú ich potomkovia. Iba trochu sofistikovanejšie, veď aj vysoké školy mali prakticky iba pre seba. Ale spoločenskej kultúry majú v sebe asi toľko, ako ich otcovia. A komunisti vždy veľmi dobre ovládali to, čo by sa dalo nazvať politický „hardware“. Za všetkých spomeniem osobu mimoriadne populárnu v našich sluhovských kruhoch – už nebohú Soňu Čechovú. V krvavých 50. rokoch sa aktívne zúčastňovala na červenom terore vyhadzovaním mladých ľudí zo štúdia, čím mnohým z nich zničila celý život. Nuž, toto sú naši hrdinovia československej práce.
4. Ruský akademik Nikolaj Šmelev po konzultáciách s genetikmi a biológmi hovorí o tom, že ak v revolúcii v roku 1917 zničili najvzdelanejšiu a najlepšiu časť národa a represie pokračovali až do roku 1953, napáchané škody na ľudskom potenciáli sa môžu nahradiť až v piatom pokolení. Keď jedno pokolenie trvá asi 20 rokov, tak najinteligentnejší a geneticky najvydarenejší ľudia sa vo väčšom množstve objavia až tak v polovici tohto storočia. Presne toto isté sme zažili na Slovensku po roku 1945 a potom po roku 1948. Vyháňanie a vraždenie slovenskej inteligencie. A totalitný český nacionalizmus kombinovaný sovietskym boľševizmom tu vládol tvrdými metódami, ale aj politickým taktizovaním až do roku 1989.
5. Čudujete sa potom, že v Bratislave sa aj po architektonickej stránke dialo to, čo sa dialo? Takto si zničiť staré mesto, ako sa to spravilo pri stavbe tzv. „Nového mosta“, môže ozaj len negramotný sluha. Toto sa robí len nepriateľom. Angličania, keď bombardovali Nemecko, dali si zistiť špiónmi a kunsthistorikmi, v ktorých centrách starých miest je najviac drevených stavieb, aby škody boli čo najväčšie. Nám netreba nepriateľa, my to zvládame aj sami. O ďalších architektonických skvostoch, ktoré nám takmer bez prestávky utešene pribúdajú, radšej pomlčme. Spomenúť však treba sochu českého leva pred Národným divadlom na bombastickom pylóne. Možno chcel „umelec“ tým naznačiť, že lev je z cirkusu, vycvičený balansovať v hocijakých výškach. Isteže je zbytočné ďalej spomínať, aký je to umelecký paškvil a politický zločin. Fanatikovi, ktorému vymyli hlavu bez argumentov, argumentmi nevysvetlíte nič. Alebo ako hovorí Gómez Dávila: “Fanatizmus sa iba posilňuje, keď ho kŕmime námietkami.“ Tu len treba ukázať, že toto je jeden z typických ťahov našich sluhov v tejto studenej občianskej vojne. A tuná musia mať vynikajúci pocit: ale sme to tým Slovákom pekne zasmradili! Treba povedať, že toto nebol určite ich posledný ťah. Ale ani my sa tak ľahko nevzdáme, hoci poučení históriou vieme, že pravda nebýva najsilnejší spojenec. Takže to asi ešte chviľu potrvá, než českých levov a prezidentov nastrkáme našim sluhom naspäť do ich obývačiek

Mimochodom – český lev pre Národným divadlom a zbúranie starého mesta a synagógy, to je ten istý rukopis, ten istý vkus, tí istí ľudia. A ich potomkovia. Ľudia s neúctou k sebe a k vlastnej histórii. Plebs z ulice, pre ktorý história začala vznikom Komunistickej strany Československa. Pre týchto bude bratislavské Las Vegas určite jeden z vrcholov na ich slávnej ceste k pokroku.

1. Pri takejto téme nesmieme v žiadnom prípade vynechať KDH, ktoré na bratislavskej radnici vždy malo a má silný vplyv. Toto dieťa novembrovej lži sa vyznačuje tým, že pokiaľ medzi komunistami občas nájdete aj konštruktívne a budovateľské typy, či dokonca aj nejakých „buržoáznich nacionalistov“, v KDH ani náhodou. Kádehák Ďurkovský sa v novoročnom príhovore priam zadúša blahom, keď spomína ako našli „dôstojné miesto“ pre českého leva a už sa nevie dočkať na ďalšie kopnutie do Slovákov, na sochu Masaryka.
2.  U týchto ľudí ťažko hľadať čo i len snahu o nejaké kultivované spôsoby spolužitia, či nebodaj uplatnenie rozumu. No zato chytráctva majú plné ústa. Asi z Leninových spisov. Keď Marián Tkáč spomenul, že možno taký pamätník Trianonu by nebol na škodu, odpovedali mu mimoriadne kultivovane a korektne, že niekto by to mohol chápať „ako provokáciu voči Maďarom.“ No prosím – aká kultúra vzťahov! Aký jemnocit! Len nijaké zhoršovanie vzťahov. Ale, samozrejme, len voči Maďarom. Slováci už nespadajú pod ich salónne spôsoby, tým treba napľuť rovno do tváre.

Aj taktiku už zmenili, dokonale chytrácky. Keď sa hľadalo meno pre most Apollo, prišli s návrhom, pomenovať ho ako „Most T.G.Masaryka“. Lenže prišli s tým trochu predčasne, rozpútala sa diskusia a občania Bratislavy tento návrh hromadne odmietli. Takže odvtedy už nijaké predčasné návrhy a hlavne - nijaká diskusia. Príde sa s hotovou vecou a je to vybavené. Dokonale ľudovodemokraticky. Veď naši súdruženkovia už predsa len majú nejaké skúsenosti z uplatňovania leninskej taktiky. (Pred inštaláciou leva si dokonca vymysleli fámu, že kvôli tomu sem príde francúzsky prezident! No uznáte, to potom už niet o čom diskutovať, že...) Lacné chytráctva lacných ľudí – to ich charakterizuje vari najpriliehavejšie.
Ďalší chytrák sa dal počuť, že vraj „aj Ferdinand Ďurčanský v roku 1934 dokázal priznať ČSR aj klady...“ Nuž iba malá otázočka: má taký vzdelaný, charakterný a významný politik ako Ferdinand Ďurčanský pomenovanú po sebe aspoň nejakú maličkú, hoci aj slepú uličku? Ale českému filistrovi a nepriateľovi Slovákov ideme stavať rovno sochu... Samozrejme tiež pod chytráckou zámienkou, že je to pamätník „československej štátnosti“. Isteže, Československo z našej histórie nevymažeme, dokonca to ani nechceme robiť. V žiadnom prípade. Bol to však len jeden z krokov na našej ceste. Ale, chvalabohu, už je za nami a stavať na oslobodenom Slovensku pamätníky tomuto umelému patvaru, ktorý zásadne a zbabelo zlyhal vo všetkých, čo len trochu ťažších zlomových historických situáciách, je doslova pomätené.

1. Malá odbočka o psychológii našich sluhov. Aj s názorným príkladom, ktorý je síce už z roku 1998, no ťažko nájsť lepší. Vo vtedajších Staromestských novinách jeden autor horlil za to, aby sa názov potoka Vydrica zmenil na „pôvodný“ Beizdrica. Aby vrátili názov, ktorý by svedčil o „multinárodnom a európskom pôvode a rozmere“. Že názov Beizdrica vznikol iba neskorším nemeckým skomolením pôvodného starobylého slovenského názvu Bystrica, to nášho multinárodného a európsky rozmeraného autora samozrejme nijako nevzrušovalo. No uznajte, slovenský názov musí byť vždy niečo podradné. Chýba tomu predsa ten európsky šmrnc. Veď tak ho to vyučovali už od roku 1918, a potom od roku 1945. Okrem iného aj žalármi, aj šibenicami, tak prečo by si nedal povedať? Ale keby niečo také porozprával hocijakému inému živému Európanovi, ktorého asi v živote nevidel, ten by sa naňho iba nechápavo pozeral. A keby mu konečne došlo, o čom je reč, tak by sa asi pocikal od smiechu.
2. Žiaľ, nielen naša radnica, aj iné inštitúcie na území hlavného mesta Slovenska (sic!) majú sluhovstvo v krvi. Napríklad taká STV, ktorá nás na Silvestra obšťastnila „československým“ programom. A opäť pod chytráckou zámienkou, že takto je to lacnejšie, ako výroba vlastného programu. Tak tu už skutočne niet čo dodať. Ideálom je evidentne slúžkovská izba, kde sa ušetrí najviac, pretože už netreba platiť ani len  nájomné.
3. Keď to stručne zhrnieme, naši radní páni si už vystavili svedectvo o sebe a o svojej úrovni sami. A to nielen sochou dementného Schöne Náciho. Ich najlepším symbolom je človek, ktorý práve vyliezol z kanála a nič nevie o sebe ani o svojej minulosti. A než sa ten postaví a stane sa sebavedomým Európanom, na to si ešte počkáme. Ale nebuďme pesimisti. Aj nad Trenčianskym hradom trónila veľká hviezda na večné časy a už tam nie je.

Ján Litecký Šveda

PS: Podnetom k napísaniu tejto úvahy bolo rozhodnutie našich „soudrohov“ umiestniť Masarykovu sochu pred Slovenské národné múzeum. Dalo by sa rozoberať z veľa hľadísk, prečo tam táto socha nemá čo robiť. Aj pospomínať more faktov o Masarykovi a o jeho vzťahu k Slovákom. Veď naši radní o tom evidentne nevedia nič. Solídnej literatúry na túto tému síce už vyšlo dosť, no títo ľudia ju určite čítať nebudú. Veď oni sú najmúdrejší z najmúdrejších, tak načo im je nejaká literatúra. V československej škole ich predsa toho naučili dosť. A tak už pridám iba jeden citát. Je z roku 1944, z práce profesora medzinárodného práva Raphaela Lemkina „Smernice Osi v okupovanej Európe“. Táto práca definovala nové slovo „genocída“ a bola základom pre neskôr prijaté dohovory OSN o zločinoch genocídy.
„Pod pojmom „genocída“ rozumieme vyhladenie národa či etnickej skupiny (...) Z obecného hľadiska nejde nutne o okamžité vyhladenie, skôr ide o koordinovaný plán rôznych akcií smerujúcich ku zničeniu podstatných základov života národných skupín (...) Cieľom takéhoto plánu je dezintegrácia politických a sociálnych inštitúcií, kultúry, jazyka, národného cítenia, náboženstva, ekonomického života národných skupín (...) Genocída je vedená proti národnej skupine ako takej a akcie, ktoré má za následok, smerujú proti indivíduu nie kvôli jeho individuálnym vlastnostiam, ale preto, že je prislušníkom národnej skupiny.“
Treba pripomínať, že genocída je jeden z najšpinavších zločinov ľudskej histórie? Vo vzťahu k Slovákom bola hlavná Masarykova snaha (v spolupráci s Benešom) počeštiť ich. A ak chceme byť presní, nepoužívajme na tieto Masarykove snahy eufemistické termíny ako „asimilácia“ či „čechoslovakizmus“, ale presný termín: „genocída“. Takže čo sa týka jeho vzťahu k Slovákom, tu môžeme byť mimoriadne struční: bol to jednoducho zločinec.