rubrika: slovensko 2009

            Mali sme tu už všelijakých kandidátov na prezidenta, aj prezidentov. No to, že na post hlavy štátu kandiduje aj František Mikloško, je bezočivosť, aká nemá páru. Dokonca druhý krát. A či už priamo, či nepriamo, už len týmto faktom uráža podstatnú väčšinu Slovákov. Tých, ktorí si po stáročia tvrdou a vytrvalou prácou udržovali, a hoci ich silnejší susedia stále okrádali, aj zveľaďovali tento kúsok zeme v strednej Európe. Náš kandidát sa dokonca nehanbil do svojho predvolebného programu uviesť do čela dve slová – pamäť a svedomie, ktoré od neho znejú ako výsmech nielen morálky, ale aj zdravého rozumu.

            Určite poznáte všelijakých obskúrnych podomových obchodníkov, ktorí na svojom tovare zásadne vychvaľujú najviac to, čo je najslabšie a najporuchovejšie. Zaujímavé je, že nie je to vždy len vedomý podvod, ale často aj podvedomé nutkanie akéhosi čertíka zvrátenosti, ktoré opísal už Poe. Presne toto nám predviedol aj „Fero“ Mikloško so slovami pamäť a svedomie.

            Začneme pamäťou. Nie, nebudem vyrátavať všetky jeho kroky proti slovenskej samostatnosti. Bolo ich veľa , boli tvrdé, aj mimoriadne zákerné, ale uisťujem ho, že my pamäť máme. Takže načo. Ani pri jeho vetách o novembri sa netreba veľmi pristavovať, sú ešte falošnejšie ako bol Hoffmanov spev. Pristavím sa iba pri jeho tzv. protikomunistickej argumentácii. Z jeho úst to znie ako hinduistická mantra, či ešte presnejšie tantrická, pretože tam už ani nejde o význam slov, ale iba o zvuky. Náš veľký antikomunista z nejakých záhadných dôvodov totiž zabudol, že práve on a jeho rodné KDH vstúpili do vládnej koalície s komunistickou stranou, premenovanou na SDĽ. Nikde v Európe nielen „kresťanské“, „konzervatívne“ či „demokratické“ (úvodzovky tu nie sú náhodou) strany nikdy nevstúpili do koalície s komunistami, dokonca ešte aj sociálni demokrati sa vyhýbajú koalícii s boľševikmi. A u nás? „Kresťanskí“ „demokrati“! Nech sa páči. Súdruha Mikloška môžem uistiť, že chytrácka zmena písmeniek z KSS na SDĽ určite nevzkriesila ani jedného z tých 705 popravených, ktorých spomína, nevrátila ani deň slobody z tých 83 tisíc rokov v žalároch, ktoré nešťastníkom nachystala naša milovaná strana, vždy neochvejne na strane pokroku. Odvtedy jeho aj celé vedenie KDH treba po zásluhe nazývať súdruhovia. (To zvyšné poslušné členské stádo nestojí za reč.)

            A tak keď od ezoterických mantier postúpime k Svätému písmu: „podľa skutkov ich poznáte“, vidíme, že nijaký boj proti komunistom tu nerobili, naopak, spolupracovali. Aj keď to občas maskovali. Na to, aby sme napokon skonštatovali, že najmä vďaka KDH žijeme na červenom Slovensku, už ani nepotrebujeme pamäť, pretože ho žijeme každý deň.

            Ale zastavme sa aj pri svedomí. Súdruh Mikloško patril určite do prvej desiatky osôb, ktorá sa najviac preslávila bojom proti slovenskej samostatnosti. A teraz by odrazu chcel byť prezidentom. To veru hocikto nedokáže. Vie, že do parlamentu sa už nedostane a tak by si rád ešte trochu zarobil, dokonca by ho mohli vyvážať v drahých autách a k tomu ešte vztyčovať Slovenskú vlajku. Len si to predstavte. Na to sa teší určite najviac.

            Nuž, mali sme tu dosť chytrákov, ktorí tvrdo bojovali proti samostatnosti a potom veľmi zľahka prešli do platených funkcií, spojených so samostatnosťou. Ani nemrkli okom. Samé pevné charaktery. No pokiaľ u ľudí, spojených s exekutívou toto môžeme so zatvorením jeden a pol oka ako-tak akceptovať – aspoň sa mohli tváriť, že chcú presadiť svoju víziu ekonomiky či chovania holubov – u prezidenta je to zásadne iné. Najmä u nás, kde prezident plní hlavne funkciu reprezentanta.

Nuž a čo hovorí nám a celej verejnosti „Fero“, fanatický odporca samostatnosti, keď sa dal do boja o prezidentský stolec, aby mohol toto nechcené Slovensko reprezentovať? Hovorí nám zhruba toto: milí ľudkovia, my politici také slovo ako česť ani nepoznáme. Nevieme, čo je to slušnosť či morálka a hlavne – my nemáme chrbticu. Ani stavec. Toto je hlavný signál pre celé Slovensko: na Slovensku idú do politiky len ľudia bez charakteru. Hlavne do najvyšších funkcii. Čiže permanentné pokračovanie rozvratu, relativizácia všetkých hodnôt, ktorými dýcha spoločnosť a ktorými sa udržiava pri živote. Nenávistné čechoslovakistické „Na Slovensku je to tak“ v plnej nahote. Veď keď si ľudia nemôžu vážiť svojich najvyšších predstaviteľov, ďalší logický krok je, že si prestanú vážiť a ctiť aj svoju vlasť. A na tom stále pracujú sily, ktorým už navždy zostane Slovensko tŕňom v oku. A keďže majú v rukách všetky(!) masmédiá, je to oveľa škodlivejšie, ako kdekoľvek inde.

             Keďže však do duše nikomu nevidíme, možno to súdruh Mikloško až tak nemyslel, možno mu iba nedošlo, čo jeho kandidatúra vlastne znamená. Ak teda ide iba o poľutovaniahodné pokĺznutie, určite nebude preňho problém, aby stiahol svoju kandidatúru a ospravedlnil sa. Veď v ospravedlňovaní sa je priam majstrom. Ale keď sa pozrieme bližšie na toto jeho permanentné sypanie si popola na hlavu za I. Slovenskú republiku a za Slovákov – vidíme, že je to len propagandistická taktika boľševikov a ich usilovných pomocníkov, aby vyzdvihli previnenia Slovákov a ľudákov, aby sa takto zakryli brutálne zverstvá internacionálnych komunistov a našich susedov. (Najnovšie už aj súdruh Čaplovič sa ospravedlňoval Čechom za to, že Slováci chceli dať na Slovensku prácu Slovákom. Nuž, čo keby sa radšej ospravedlnil za svoju rodnú KSS a jej zločiny? Alebo aj za to, že z nás spravili žobrákov Európy, čo po zavedení eura už vieme aj bez prepočítavania?)

Prečo by sme mali masochisticky stále poukazovať len na prehmaty časti našich ľudí, keď všade inde – a hlavne u našich susedov – sa páchali zločiny oveľa väčšie? Prečo by akurát Slováci mali byť jedinečnou výnimkou v kozme, že nikdy nespravia jedinú chybu? Nie, na svoje chyby nezabúdame, ale budeme si ich riešiť sami. Podľa kádehákov sa však ospravedlňovať budeme iby my a v kuse, všetkým naokolo, až do desiateho kolena. Skrytý význam toho celého bol vlastne ten, aby sme stále poukazovali na to, akí sme tupci a zločinci a tak načo vlastne  je nám vlastný štát, že? Nám sa za zločiny na Slovákoch neospravedlnil zatiaľ nikto. A boli poriadne –  od mafiánskeho zlodejstva až po genocídu. Tuná má František Mikloško veľkú šancu, aby to bol on, ktorý začne s ospravedlnením tomuto prenasledovanému a ťažko skúšanému národu. A predovšetkým, stiahne svoju urážajúcu kandidatúru.

.S.: Hnutie s mimoriadne, až prezidentsky dôstojným názvom „Volím Fera“ podporil aj pomocný spišský biskup Andrej Imrich. Pamätáte sa? Áno, ten, ktorý na slávnostnej omši v Ružomberku označil 1. január 1993 za čierny deň

Ján Litecký Šveda

Diskusia: