Posledné hodiny svojej vlády Paul Bremer priostril niektoré zákony svojej okupačnej moci, ktoré platia v celom Iraku.
Irackí motoristi nemôžu napríklad jazdiť s jednou rukou na volante, ďalší dokument vraví , že je zločinom používať autotrúbu okrem prípadov nebezpečenstva. V rovnaký deň boli traja americkí vojaci roztrhaní bombou na severe Bagdadu, čo bol len jeden z vyše 60 - tich útokov počas víkendu. A celý ten čas sa pán Bremer staral o štandardy irackých motoristov.

Bolo by ťažké nájsť absurdnejší a hrozivejší symbol Bremerovho zlyhania, jeho beznádejnú neschopnosť pochopiť povahu svojho fiaska a jeho okupačnej moci, ktorú zaviedol.
Väčšina Američanov,ktorí odišli z Bagdadu robia to, čo sa predpokladalo, že budú robiť po tom, keď skončia svoje snaženia nalepiť nové ideologické meno na "nový Irak" - vrátili sa do Washingtonu a pracujú na Bushovej kampani. Tí, ktorí ostali v "medzinárodnej zóne" - tí, o ktorých musíme predstierať, že už nie sú okupačné sily - nerobia svoje zúfalstvo tajomstvom.

"Ideológia je preč. Ambície sú preč. Neostali už žiadne ciele," povedal jeden z nich minulý týždeň. "Žijeme zo dňa na deň. Všetko čo teraz chceme je udržať to po pokryvkou do januára 2005 (kedy majú byť prvé iracké voľby). To je náš jediný cieľ, dostať sa k voľbám - a potom odtiaľto vypadnúť."
Američania držia Sadáma v Qatare, nie v Iraku. A Američania súd vedú. Americkí vojaci v civilných šatách boli na súde "civilistami." Americkí predstavitelia cenzorovali pásky z vypočúvania a klamali, že jeden zo sudcov si neželal nahrávať na vypočúvaní zvuk, označili pásky "povolené armádou", traja velitelia skonfiškovali všetky pôvodné nahrávky z vypočúvania.

"Posledný krát kedy sa mi čosi podobné stalo," vraví jeden z reportérov "bolo keď mi iracká vláda zabavila pásky v Basre počas vojny v Zálive v roku 1991."
Nie je to len kruté zaobchádzanie so začiatkom Sadámovho procesu, v ktorom nemal obhajcu. Ak sa mu niekedy v budúcnosti dostane férový súdny proces, "umlčané" pásky vyslali minulý týždeň dôležitá precedens. Môže byť umlčaný opäť, ak odbočí z predpísaného scenára a začne súdu namiesto neexistujúcich vzťahov s al Káidou rozprávať o svojich blízkych vzťahoch s USA.
Americká okupácia pokračuje mnohými inými spôsobmi. Je to 146 000 vojakov, ktorí v Iraku ostávajú, ich tanky strážiace steny americkej ambasády, ich odpadky po celom Bagdade, ich mrnčiace a občas vybuchujúce konvoje pozdĺž diaľnic.

"Nová" a "suverénna" vláda im nemôže nariadiť aby odišli.

Bremerov plán obnovy, dávajúci americkým firmám zelenú v hrabaní irackých peňazí, opísala celkom trefne Naomi Klein v Nation ako "multimiliardová krádež." A pán Bremer stihol ešte zaviesť nové zákony, ktoré "novej a "suverénnej" vláde" nie je dovolené zmeniť.
Jedným z najzákernejších bolo opätovné zavedenie Sadámovho zákona z roku 1984, ktorý zakazuje všetky štrajky. Jeho účelom je nasadiť náhubok irackej odborovej organizácii. Napriek tomu, sú odborové organizácie medzi niekoľkými sekularizovanými skupinami, ktoré sa stavajú proti náboženskému a ortodoxnému fundamentalizmu. Silné odborové hnutie by mohlo poskytnúť základňu pre politickú a demokratickú moc v Iraku. Nie, pán Bremer sa rozhodol chrániť veľký biznis.

A zatiaľ moc žoldnierov rastie. Banditi so zbraňami strkajú a bijú Iračanov, ktorí sa im postavia do cesty. Kurdskí novinári dvakrát odišli z Bremerovej konferencie, pretože s nimi títo muži zaobchádzali zle. Bagdad žije záhadnými cudzincami, ktorí ozbrojení po uší, strieľajú, kričia a vyhrážajú sa bežným Iračanom, pre ktorých sa stali symbolom všetkého, čo je na západe zlé. My ich radi nazývame "kontraktori", existuje však znepokojivý nárast oznámení, kedy títo ľudia strieľajú nevinných Iračanov s pocitom absolútnej beztrestnosti.
A aj keď prezident Bush zabudne, potrvá generáciu kým sa škandály vo väzení Abu Ghraib, špina, nahota a poníženie vymažú z pamäte Iračanov.

Veľké oblasti krajiny sú mimo kontroly vlády - aj americkej. Fallúdža je doslova republikou ľudí a zákony lynčovania sú bežnými dokonca i v Bagdade. Tzv. Mehdiho armáda Muktadu al Sadra verejne popravila muža, za "spoluprácu" s Američanmi. Pochopiteľne len veľmi málo novinárov sa odváži cestovať mimo Bagdadu - na veľkú radosť americkej armády. "Zabili všetkých tých úbohých ľudí na svadbe neďaleko hraníc so Sýriou..." sťažoval sa americký redaktor minulý týždeň. "Veliteľ Kimmit vraví, že všetci mŕtvi sú teroristi a vie, že nemôžeme vycestovať, aby sme dokázali, že sa mýli."

Ijád Alláwi, nový ministerský predseda, bol spolupracovníkom CIA a MI6 a je to tiež bývalý Bathist. Svojho času sa chválil novinárom, že vzal peniaze 14 spravodajským službám kým bol v exile. Avšak pán Alláwi si myslí, že Irak je "slobodný" a nebude konať proti svojim americkým ochrancom.
Ironicky jediná nádej pre novú vládu je urobiť to, čo si želá väčšina ľudí, aby urobila: povedať Američanom, aby odišli. To však pán Alláwi urobiť nemôže. Jeho "suverénna" vláda potrebuje americké jednotky, aby ho chránili pre ľuďmi, ktorí nechcú Američanov v Iraku.

A ako sa blížime k onému januáru 2005 a voľbám, viečko sa zčasu na čas nebezpečne nadvihne, aby sme viddeli zábery budúcnosti. Mnohí Iračania veria, že príde nový diktáror, "demokraticky orientovaný vodca", ktorý bude horšou verziou amerického neokonzervatívca Danilela Pipesa.
Po voľbách, ak nejaké budú, sa budeme biť do pŕs a tvrdiť, že nás už nemôže nik za nič viniť. Oslobodili sme Irak od Sadáma, dali sme im "demokraciu" - a pozrite sa čo z nej urobili.

Robert Fisk, Independent
http://news.independent.co.uk/world/fisk/story.jsp?story=537843