Dočkali sme sa teda „historického veľkofilmu“, ktorý je však, žiaľbohu, skôr „hysterickým sci-fi“; jeho dej je rovnako realistický ako kolieskové korčule na nohách mnícha Petra (Polívka) zo 16. storočia. Hlavní partneri filmu – OTP banka, Jakubiskofilm a Transpetrol – „nesklamali“, vyrobili protislovenský (minimálne neslovenský) a výrazne protikresťanský produkt s podtextom všetko naopak. Nič netušiaci divák nezbadá, že dej filmu sa odohráva zväčša na Slovensku, s takým pojmom sa v ňom nestretnete, hovorí sa len o „Upper Hungary“, teda o „Hornom Maďarsku“.

Nič netušiaci divák si však všimne, že slovo „katolík“ sa vo filme používa ako nadávka a zakladateľ slovenskej luteránskej cirkvi Juraj Turzo (vo filme „Thurzo“), uhorský palatín v rokoch 1609 – 1616, sa v celom filme vytrvale označuje za bastarda. Dobrí sú tak akurát sedmohradskí kalvíni, ktorí však v skutočnosti, na rozdiel od filmu, nebojovali proti Turkom, ale popri Turkoch s kresťanskou Viedňou.

O Turzovej manželke Alžbete Coborovej, v skutočnosti jednej z najvzdelanejších žien vtedajšieho Uhorska, sa na konci filmu píše (ozaj: prečo sa píše, veď nešlo o hlavnú postavu – a či predsa len šlo?) nepravda, vraj zomrela ako chudobná. V skutočnosti majetkovú pozostalosť po mužovi a synovi previedla pod Oravský komposesorát, ktorý fungoval až do roku 1945 (nie nejde o preklep)!

Na druhej strane Alžbeta Bátorička, vystupujúca v slovenskom znení filmu dôsledne ako Erzsebet (rovnako aj ostatné postavy sa v zásade menujú maďarsky, resp. anglicky (kráľ Mathias, Nádašdy je Ferenc, jeho syn Pál, atď.), sa stala vraždiacou sväticou. Keďže ide o Jakubiskovu fikciu, nedá sa s tým vlastne nič robiť. Iba čím skôr pripraviť seriózny dokument o Jurajovi Turzovi, aby pri 400. výročí jeho ustanovenia za palatína (2009) ho aspoň naša verejnosť nepoznala len jakubiskovsko-otepé-transpetrolsky ako neuveriteľného darebáka, nenásytného smilníka a chrapúňa, teda vlastne „bastarda“.

Komu takýto veľkofilm, aký tri roky aj za peniaze našich daňových poplatníkov, nakrútil Jakubisko, poslúži? Historickej pravde nie, nanajvýš ďalšiemu prekrúcaniu našich dejín a pomaďarčovaniu uhorskej histórie.

Marián Tkáč