08.02.2010

Vyjadrenia talianskeho profesora rímskej univerzity La Sapienza Antonia Caraccioloa, popierajúce holokaust, vyvolali výzvy k jeho odvolaniu. 
Tento 59-ročný výskumník filozofie práva v blogu popisuje nacistický holokaust počas II. svetovej vojny - t.j. vyvraždenie šiestich miliónov Židov - ako "legendu" a tvrdí, že plynové komory, to jedna z tých "právd", ktorých pravdivosť ešte len bude
treba potvrdiť. 

Šéf rímskej židovskej komunity Riccardo Pacifici povedal, že akademika zažalujú na súde.  "Čakáme, kým univerzita prijme opatrenia na ochranu študentov a potom naisto podnikneme kroky proti Caracciolovi", povedal.  "Sme si istí, že univerzita nebude
len jedinou inštitúciou, čo zareaguje, ale že bude reagovať celá občianska spoločnosť." 

Talianska predchádzajúca stredo-ľavicová vláda, vedená Romanom Prodim, v roku 2007 schválila zákon, podľa ktorého je popieranie holokaustu trestné.  Rektor univerzity La Sapienza Luigi Frati oznámil, že univerzita "zváži disciplinárnu akciu" proti Caracciolovi, ale bližšie detaily neuviedol.  "Bolo by dobre, keby navštívil Dachau,
kde som prvýkrát, keď som mal 16 rokov alebo keby sa mu podarilo navštíviť Ardeatínske jaskyne", povedal Frati.  Mal na mysli bývalý nacistický koncetračný tábor v južnom Nemecku a notoricky známu masakru počas II. svetovej vojny, kedy nacistickí vojaci usmrtili v Ríme 333 talianskych civilistov. 

Rímsky starosta Gianni Alemanno sa vyslovil proti univerzitným profesorom s takými názormi.  "Podľa mňa by na La Spienza nemal vyučovať profesor, ktorý popiera holokaust", konštatoval. 
Prezident oblasti Lazio, kde sa nachádza aj Rím, Piero Marazzo a šéf rímskej provincie Nicola Zingaretti takisto odsúdili Caracciolove náhľady.  Aj profesori a študenti univerzity La Sapienza vyjadrili šok a nevôľu v súvislosti s obsahom Caracciolových blogov. 

Šéf fakulty politických vied Gianluigi Rossi povedal, že to bol "veľmi zlý deň".  Študent sociálnych vied z Florencie  Massino popísal
Caracciolove vyjadenia ako "veľmi vážne".  Caracciolo však popiera, že by bol "revizionistom dejín" a vraví, že verí v slobodu myslenia a vyjadrenia, ktorú mu zaručuje talianska ústava. 

Toto nie je prvý raz, čo taliansky akademik vyjadril podobné názory.  Vlani v novembri odvolali z funkcie Roberta Valvu, stredoškolského profesora dejepisu po tom, čo tvrdil, že o holokauste tu niet žiadneho dôkazu.  V máji 2007 vrchnosť prekazila návštevu Talianska francúzskemu historikovi Robertovi Faurissonovi, ktorý tiež spochybňuje holokaust.  Na návštevu ho pozval Claudio Moffa, profesor na univerzite v Teramo v oblasti Abruzzo. 

Čo sa skutočne dialo európskym Židom Nemci ešte pred vojnou povzbudzovali Židov, aby emigrovali.  Schválili sa isté zákony a vláda vyvíjala nátlak, aby sa Židom skomplikoval život v tých povolaniach, v ktorých počas Weimarskej republiky začali dominovať.  So sionistickými predstaviteľmi sa dosiahla dohoda o premiestnení (Ha`avara) nemeckých Židov do Palestíny.  Emigrujúci Židia boli pri odchode z Nemecka v mnohých prípadoch nútení
zanechať za sebou všetok svoj majetok.  Po porážke Francúzska nacisti diskutovali o pláne premiestniť Židov z Európy do francúzskej kolónie Madagaskar.  Toho plánu sa čoskoro nato vzdali v prospech plánu o presídlení, kedy po invázii do Sovietskeho zväzu v roku 1941 Židov zhromažďovali v ghetách a v pracovných táboroch na sovietskom území.  Toto bolo prvé štádium smerom k vytvoreniu židovskej domovine po vojne. 

Ako Nemci vnikali do Sovietskeho zväzu a Rusi ustupovali, na území Východnej Európy sa hromadne premiestňovalo obyvateľstvo.  Nastal pohyb smerom od západu na východ. A to sa týkalo desiatok miliónov osôb.  Mnohých násilne premiestnili do ruského vnútrozemia.  Iní dobrovoľne doprevádzali komunistov, ako Červená armáda ustupovala smerom na východ.  Generál Gehlen vo svojich pamätiach odhaduje, že v oblastiach, ktoré okupovala nemecká armáda, evakuovali pred nemeckou inváziou smerom na východ
asi tretinu populácie. 

Keďže mnohí Východní Európania považovali Židov za spolupáchateľov komunistov, ktorí oblasť okupovali v rokoch a v mesiacoch pred nemeckým útokom, vyskytli sa pogromy v
období, keď Červená armáda ustúpila a pred príchodom armády nemeckej.  Mnohé z tých útokov na miestnu židovskú populáciu boli reakciou na zavraždenie politických väzňov sovietskou políciou v rámci prípravy na ústup.  Tieto udalosti vyľudnili oblasti Východnej Európy, ktoré neskôr okupoval nemecký Wehrmacht a nachádzali sa pod nemeckou správou.  Nacisti tú situáciu využiliako príležitosť premiestniť Židov smerom na východ, do oblastí, opustených po sovietskom ústupe.  Židov zhromažďovali na železničných nádražiach a deportovali do ghet a do koncentračných táborov,
pripravených pre nich na východe.  Niektorých nedeportovali vďaka tomu, že ich prácu považovali za príliš dôležitú v nemeckom vojenskom úsilí.  Dôsledkom tohto rozsiahleho pohybu ľudí sa rozbili mnohé rodiny a komunity; ľudia stratili navzájom kontakt.  A mnohé kontakty sa neobnovili ani po vojne a to z mnohých dôvodov, z ktorých nahlavnejším je rozdelenie Európy na dve časti a vytvorenie štátu Izrael. 

Vznikali rôzne guerilové skupiny, bojujúce proti nacistickej okupácii.  Reakciou na sabotáže a vraždy, ktorých sa dopúšťali tieto skupiny, boli represie istej časti okupantov formou skupín Einsatz. Einseisatzgruppe bojovala proti partizánom spôsobmi, ku ktorým patrí aj odvetné strieľanie civilistov.  O Židoch sa verilo, že tvoria väčšiu časť partizánov.  Takže tí boli takisto terčom represálií.  Tie represálie sa diali mnohými cestami, vrátane strieľania rukojemníkov alebo ich deportácie do ghet a do koncentračných táborov. 

Počas leta 1942 postihla systém nacistických koncentračných táborov veľká epidémia týfusu.  Najviac bol postihnutý tábor Osviečim v Poľsku.  Tá trvala niekoľko mesiacov.  V niektorých koncetračných táboroch postavili v rámci hygienických opatrení krematóriá, aby epidémiu zlikvidovali.  Plyn cyklón B používali na
usmrtenie vší, prenášajúcich týfus.  Celkový počet Židov a iných, ktorí zomreli v táboroch, nie je známy, ale išlo pravdepodobne o státisíce. 

Keď sa Nemcom v rokoch 1944 a 1945 prestalo vojensky dariť, nacisti počas ústupu smerom na západ so sebou zobrali aj mnohých z pracovných táborov.  Iných nechali na mieste.  Takže toto znovu od seba oddelilo mnohých ľudí, keďže civilisti opúšťali všetko v snahe ujsť pred blížiacou sa Červenou armádou.  Migrácia v rokoch 1941-42 prebiehala smerom na východ.  V rokoch 1944-45 smerom na západ. 

Spočiatku boli európske židovské komunity koncetrované vo Východnej Európe.  Ku koncu vojny sa európski Židia stále ešte nachádzali vo Východnej Európe, ale komunity boli od seba oddelené.  Desiatky miliónov osôb, zvlášť Nemcov a Židov, boli
po vojne bezdomovcami.  V dôsledku toho milióny Židov emigrovali.  Mnohí z nich sa usadili v Palestíne.  Oveľa viac sa ich presťahovalo do Severnej Ameriky.  Ďalší sa usadili v Austrálii, v Južnej Amerike a Južnej Afrike.  Vojna bola veľkým posilnením pre sionistické hnutie. 

Holokaust sa stal zakladajúcim mýtom súčasného Izraela.  Ako taký ho začali používať na ospravedlnenie takého správania Izraelčanov, aké by inak bolo neprípustné.  Ten sa stal takisto dôvodom výpomoci pre Izrael v hodnote miliárd dolárov z Nemecka a zo
Spojených štátov, i keď Izrael v čase vojny ešte neexistoval a jeho obyvatelia neboli obeťami nacistických represálií.  Väčšia časť výpomoci pre nový sionistický štát bola určená na presídlenie tých európskych utečencov, ktorí tam nechceli ísť, ale v tom čase nemali žiadnu inú možnosť.  Dokazujú fotografie z nacistických koncetračných táborov, že nacisti tam likvidovali ľudí? 

Nie.  Koľkokrát sme už počuli frázu "telá nahádzané na kope ako haldy kôrovia"?! Isteže; z tých fotografií z jari roku 1945 o podmienkach v niektorých koncetračných táboroch je človeku zle a tie nikto nesfalšoval, ale vybrali ich z kontextu.  Mnohí väzni v koncetračných táboroch prežili vojnu v celkom dobrom zdravotnom stave.  Iní zomreli z rôznych príčin. 

Ako sa II. svetová vojna blížila ku koncu, Nemecko sa nachádzalo v chaose.  Spojenci mali kontrolu nad nemeckou oblohou.  A jednou z úloh spojeneckých pilotov bolo narúšať nemecké komunikácie do tej miery, koľko len bolo možné.  To značilo strieľať na všetko, čo sa hýbalo.  Napadali vlaky so zásobami, určené pre koncentračné tábory - rovnako, ako aj iné vlaky.  Bombardovali a ničili železnice, cesty, mosty, letiská, aby zabránili zásobovaniu a pohybu nemeckej armády.  Keď sa Nemecko zrútilo, trpelo veľkým nedostatkom.  Nemalo lieky, potraviny a palivá.  A keďže koncetračné tábory neboli hlavnou prioritou, tie to veľmi postihovalo.  Niektoré nedostali žiadne zásoby aj celé dni, než k nim dorazili britské a americké vojská.  A k tomu si pridajte nemecký ústup.  Väzňov z koncetračných táborov v blízkosti frontu evakuovali do iných táborov.  V dôsledku toho boli tie tábory preľudnené.  A skombinujte si preľudnenosť s nedostatkom potravín a liekov.  To boli vhodné podmienky pre epidémie.  To je to, k čomu tam došlo.

Bergen Belsen, ktorý SS ku koncu vojny vymedzilo pre nemocných, bol konečnou zastávkou mnohých väzňov, ktorí ochoreli v iných táboroch.  Keď ho britské vojská obsadili, zúrila tam týfová epidémia, počas ktorej podľa odhadu zomrelo, hlavne na túto chorobu, 10 000 až 30 000 väzňov.  A podobné okolnosti prispeli k hrozným podmienkam, aké našli aj v Dachau, Buchenwalde a iných koncetračných táboroch.

Nepriatelia Nemecka použili zábery mŕtvych tiel a zomierajúcich väzňov ako dokumentárne dôkazy o nemeckom zlom úmysle.  Hoci obrázky sú autentické, filmy o pochovávaní mŕtvol buldozérmi nehovoria celú pravdu.  Bola vojna.  Tie obrázky treba skúmať z toho hľadiska. 

Je tu niekoľko dôvodov, prečo Nemci uväznených jednoducho neprepustili.  Mnohí z uväznených boli obyčajní zločinci.  Iní boli politicky orientovaní proti-nemecky a proti-nacisticky.  Nakazení týfom predstavovali hrozbu rozšírenia ochorenia po krajine, keby sa im dovolilo voľne sa pohybovať po Nemecku.  A zdraví väzni ani
nemali kam ísť.  Veď naokolo zúrila vojna.  Ich domy sa nachádzali za frontovou líniou.  Navyše, bolo tu priveľké riziko, že prepustení väzni by mohli utvoriť zločinecké gangy, keby ich prepustili.  Veď mnohých uväznili práve preto, že ich považovali za riziko pre bezpečnosť.  Vypustiť ich voľne do krajiny, to bolo vylúčené. 

Adn Kronos: "Italian Professor Doubts Holokaust As Portrayed" 
http://www.adnkronos.com/AKI/English/Politics/?id=3.0.3908926258 Dick Eastman: komentár k článku "Italian Professor Doubts Holokaust As Potrayed"
(ukážka)
http://www.rense.com/general88/ital.htm