rubrika: bez prekladu 2009

Napísali sme tento list, pretože, ako stredoeurópski a východoeurópski intelektuálovia a býva-lí tvorcovia politiky nám silne záleží na budúcnosti transatlantického vzťahu rovnako, ako na budúcej kvalite vzťahov mezi Spojenými štátmi a krajinami nášho regiónu. Píšeme za svoje osoby jako jednotlivci, ktorí sú priateľmi a spojencami Spojených štátov a tiež Európania, ktorým záleží na Európe. Naše národy vďačia Spojeným štátom za neuveriteľne veľa. Mnohí z nás vieme z prvej ruky, ako dôležitá bola vaša podpora pre našu slobodu a nezávislosť v temných rokoch studenej vojny. Americké angažmá a americká podpora boli životne dôležité pre úspech prechodu našich krajín k demokracii, keď pred dvadsiatimi rokmi padla železná opona. Bez vízie Washingtonu a bez jeho vedenia je sporné, či by sme dnes boli v NATO, či dokonca v Európskej únii.
Snažili jsme sa to Spojeným štátom oplatiť a urobiť tento vzťah dvojsmerným. My jsme hlasy atlanticistov v NATO a v Európskej únii. Naše krajiny sa spolu s USA angažovali na Balkáne, v Iraku a dnes sa angažujú v Afghanistane. I keď sa náš príspevok v zrovnaní z vašim sa môže občas zdať skromným, je podstatný, ked ho zmeriame ako percento nášho obyvateľstva, či HDP. Pretože sme mali v minulosti prospech z vašej podpory pre liberálnu demokraciu a liberálne hodnoty, sme vašími najsilnejšími stúpencami, keď ide o podporu pre demokraciu a ľudské práva po celom svete.

Dvadsať rokov po ukončení studenej vojny však teraz vidíme, že krajiny strednej a východnej Európy už nie sú v ohnisku americkej zahraničnej politiky. Ako si nová Obamova vláda urču-je svoje zahranično-politické priority, náš región je jednou z tých častí sveta, z ktorých Ame-ričania viac-menej prestali mať starosti. A skutočne: občas máme dojem, že americká politika bola tak úspešná, že mnoho amerických činiteľov dospelo teraz k záveru, že náš región je už navždy napravený a že si môžu „odškrtnúť kolonku“ a preisť k iným, naliehavejším strategic-kým otázkam. Vzťahy mezi našimi krajinami sú tak blízké, že mnoho ľudí na oboch stranách predpokládá, že transatlantická orientacia stredo a východoeurópského regiónu, rovnako ako jeho stabilita a prosperita, potrvajú navždy.

Tento názor je predčasný. V našom regióne aj v transatlantických vzťahoch sú vážné problé-my. Stredná a východná Európa je na politickom rozcestí a v regióne silnie pocit nervozity. Na región má dopad globálna hospodárská kríza a rovnako ako inde, vzniká riziko, že naše spoločnosti sa zadívajú do seba dovnútra a budú sa menej angažovať vo vonkajšom svete. Zároveň sa na zahraničnopolitickom horizonte začínajú tvoriť mraky búrky. Ako vy, aj my očakávame výsledok komise Evropské unie o pôvodoch rusko-gruzínskej vojny. Avšak politický dopad tejto vojny na stredo- a východoeurópsky región je už cítiť. Mnoho krajín bolo hlboko znepokojených, že Severoatlantická aliancia zostala v nečinnosti, zatiaľ čo Rusko porušilo základné princípy Helsinského záverečného dokumentu, Parížsku chartu a územnú celistvosť krajiny, která bola členom Partnerstva pre mier Severoatlantického společenstva a Euroatlantickej partnerskej rady. A to všetko menom obrany sféry vplyvu na svojich hraniciach.

Navzdory úsiliu a významnej podpore nových členských krajín sa NATO dnes zdá byť slabším, než keď sme doň vstúpili. V mnohých našich krajinách je NATO vnímené ako stále menej a menej významné – a my to cítime. I keď sme plnoprávnymi členmi, ľudia sa pýtajú, či by NATO bolo ochotné a schopné nám v prípadnej budúcej krízy prísť na pomoc. Závislosť Európy na ruskej energii tiež vyvoláva znepokojenie ohľadom pevnosti Severo-atlantického spoločenstva. Výrok prezidenta Obamu na nedávnom summite NATO, že je potrebné vypracovať dôveryhodné obranné plány pre všetkých členov NATO, bol vítaný, ale nestačí k tomu, aby rozptýlil obavy, či je NATO skutočne pripravené k obrane. Naša schopnosť, ďalej udržať podporu domácej verejnosti pre našu pomoc misiám NATO v zahraničí závisí na tom, či budeme schopní ukázať, že naše vlastné bezpečnostné obavy sa riešia v NATO i s tesnou spoluprácou so Spojenými štátmi.

Musíme tiež uznať, že popularita a vplyv Spojených štátov v mnohých našich krajinách tiež poklesli. Z prieskumov verejnej mienky, vrátane analýzy transatlantických trendov, ktorú sám uskutočnil Marshallov fond, vyplýva, že náš región nie je imúnny voči vlne kritiky a antiamerikanizmu, ktorého vlna v posledných rokoch zasiahla Európu a ktorá viedla k rozkladu sympatií a podpory pre Spojené štáty v Bushových rokoch. Niektorí vedúci politickí predstavite-lia v stredoeurópskom a východoeurópskom regióne zaplatili za svoju podporu nepopulárnej vojny v Iraku politickú cenu. V budúcnosti zrejme budú opatrnejší. Nebudú toľko riskovať pri podpore USA. Sme presvedčení, že nová americká vláda vytvorila nový začiatok v snahe tento trend zmeniť, ale bude to vyžadovat čas a úsilie na oboch stranách, aby sme dohnali to, o čo sme prišli.

V mnohých ohľadoch sa Európska únia stala hlavným faktorom a hlavnou inštitúciou našich životov. Mnohým ľuďom sa zdá byť Európska únia omnoho relevantnejšia a dôležitejšia, než väzba na Spojené štáty. Do určitej miery je to logickým dôsledkom integrácie stredovýchodnej Európy do EÚ. Naši vedúci predstavitelia a činitelia trávia omnoho viac času na schôzach v Európskej únii, než na konzultáciách vo Wasghintone, kde často majú problém získať vôbec niečiu pozornosť, alebo dosiahnuť toho, aby náš hlas bol vypočutý. Hlbšia integrácia strednej a východnej Európy do Európskej únie je samozrejme vítaná a nemala by nutne viesť k oslabeniu transatlantického vzťahu. Bývalo nádejou, že integrácia stredovýchodnej Európy do Európskej únie strategickú spoluprácu medzi  Európou a USA posilní. Avšak existuje nebez-pečie, že namiesto toho, že by stredo-východná Európa bola v Európskej únii proatlantickým hlasom, podpora pre globálnejšie partnerstvo s Washingtonom v stredoeurópskom a východo-európskom regióne behom času pominie. Tento región totiž nemá tradíciu, v rámci ktorej by bol schopný hrať globálnejšiu úlohu. Niektoré problémy transatlantickej agendy, ako naprí-klad globálne otepľovanie, nerezonujú u stredoeurópského a východoeurópského publika tak silne, ako rezonujú v západnej Európe.

V strednej a východnej Európe dôjde tiež k zmenám v politickém vedení. Vedľa stále men-šieho počtu vedúcich politikov, kterí prišli na scénu počas revolúcií r. 1989 a zažili kľúčovú úlohu Washingtonu pri zabezpečení nášho prechodu k demokracii a zakotveniu naších krajín v NATO a v EÚ, vzniká teraz nová generácia politikov, ktorí nemajú tieto spomienky a ktorí praktizujú „realistickejšiu“ politiku. Zároveň bývalé komunistické elity, ktorých lipnutie na politickej a hospodárskej moci podstatnou mierou prispelo ku krízam v mnohých stredo a vý-chodoeurópskych krajinách, pomali miznú z politickej scény. Súčasný politický a hospodárský chaos a záporné dôsledky globálnej hospodárskek krízy poskytujú nové príležitosti pre sily nacionalizmu, extrémizmu, populizmu a antisemitizmu po celom kontinente, ale tiež v niektorých našich krajinách.

To znamená, že je pravdepodobné, že Spojené štáty prídu v stredo a východoeurópskom re-gióne o mnoho svojich tradičných partnerov. Nové elity, ktoré ich nahradia, nebudú zrejme zastávať ten idealizmus – alebo nebudú mať obdobný pomer voči Spojeným štátom – ako tá generácia, ktorá stála v čele demokratických zmien. Títo noví ľudia budú zrejme vypočítavejší pri svojej podpore Spojených štátov rovnako, ako obmezenejšia pri svojom rozhľade po svete. A vo Washingtone probieha obdobná zmena, vzhľadom k tomu, že mnoho vedúcich politikov a osobností, s ktorými sme  spolupracovali, odcháza z politiky.

A potom je tu otázka, ako jednať s Ruskom. Naše nádeje, že sa vzťahy s Ruskom zlepšia a Moskva konečně plne príjme našu plnú suverenitu a nezávislost po tom, čo jsme vstúpili do NATO a do EU, neboli splnené. Namiesto toho sa Rusko vrátilo na scénu ako revizionistická mocnosť, ktorá sa snaží realizovat agendu z 19. storočia prostredníctvom taktiky a metód z dvadsiateho prvého storočia. Na globálnej úrovni sa Rusko vo väčšine otázok stalo moc-nosťou status quo. Avšak na regionálnej úrovni a vo vztahu k našim národom, jedná Rusko stále častejšie ako revizionistická mocnosť. Odmieta uznať naše právo na naše vlastné histo-rické skúsenosti. Presazuje výsadné postavenie pri určovaní našich bezpečnostných priorít. Používa otvorených, aj skrytých metód hospodárskeho boja, od energetických blokád a politicky motivovaných investícií, až po úplatkárstvo a manipuláciu s médiami, v snahe presadiť svoje záujmy a zmeniť transatlantickú orientáciu strednej a východnej Európy.

„Nový začiatok (re-set)“ v americko-ruských vzťahoch vítame. Sme krajiny, které žijú Rusku veľmi blízko, a tak nikto nemá väčší záujem o rozvoj demokracie v Rusku a o lepšie styky mezi Moskvou a Západom, než my. Avšak v naších hlavných mestách tiež vládne nervozita. Chceme zabezpečiť, aby príliš úzke chápanie západných záujmov neviedlo k nesprávnym ústupkom voči Rusku. Dnes napríklad vládne znepokojenie, že Spojené štáty a hlavné európ-ske mocnosti schvália Medvedevov plán na tzv. „koncert mocností“ a nahradia tým existujúcu bezpečnostnú štruktúru európskeho kontinentu, založenú na hodnotách. Hrozí nebezpečie, že plíživé zastrašovanie zo strany Ruska a presadzovanie ruských záujmov v regione povedie behom času k de facto neutralizácii stredovýchodnej Európy. Ve stredo a východoeurópskom regióne existuje celý rad názorov na novú politiku Moskvy. Avšak všetci zastávajú názor, že je potrebné plného angažmá Spojených štátov.

Mnoho ľudí v stredovýchodnej Európe sa pozerá s nádejou na Obamovu vládu a dúfa, že táto vláda obnoví atlantické spojenectvo ako morálny kompas pre domácu aj zahraničnú politiku.
Naše krajiny potrebujú silnú podporu liberálnodemokratických hodnôt. Vieme z vlastnej historickej skúsenosti, že Spojené štáty bránili vlastné liberálnodemokratické hodnoty, keď to iní nerobili. Keď Spojené štáty prepadli na Jalte „realizmu“, náš región trpel. A kedykoľvek Spojené štáty použili svojej moci k tomu, aby bojovali za svoje princípy, náš región z toho mal prospech. To bolo kľúčové behom studenej vojny a pri otváraní dverí do NATO. Keby bol býval začiatkom devätdesiatych rokov prevládol „realistický“ názor, dnes by sme neboli v NATO a predstava jednotnej, slobodnej a mierovej Európy by bola vzdialeným snom. Chápeme, že vaša vláda a americká zahraničná politika má závažné a zložité úlohy. Nie je našim úmyslom pridávať dalšie na zoznam problémov, ktorým čelíte. Namiesto toho chceme pomôcť tým, že budeme silnými atlanticistickými spojencami v americko- európskom part-nerstve, ktoré je po celom svete mocnou silou dobra. Avšak nie sme si istí, kde bude náš región za päť, alebo desať rokov, vzhľadom k neistotám v domácej a v zahraničnej politike, ktorým čelíme. Musíme teraz urobiť správne kroky, aby sme zabezpečili, že silné vzťahy mezi Spojenými štátmi a stredovýchodnou Európou, aké existovali za posledných dvadsať rokov, budú existovat aj naďalej.

Sme presvedčení, že nastala doba, kedy Spojené štáty aj Európa musia znovu investovať do transatlantického vzťahu. Jsme tiež presvedčení, že toto je doba, kedy sa Spojené štáty a stre-dovýchodná Európa musia spojiť a spoločne začať presadzovať novú agendu, pozerajúcu sa do budúcnosti. I keď uznávame, čo všetko sa dosiahlo po páde železnej opony, je načase určit novú agendu pre tesnú transatlantickú spoluprácu na dalších dvadsať rokov.

Preto navrhujeme tieto kroky:
Za prvé, sme presvedčení, že Amerika potrebuje Európu a Európa potrebuje Spojené štáty rovnako toľko dnes, ako v minulosti. Spojené štáty musia potvrdiť svoje poslanie ako európska mocnosť a musia ujasniť, že plánujú aj naďalej plne sa angažovať v Európe, hoci čelia naliehavým výzvam v Afghanistane a Pakistane, na širšom Blízkom východe a v Ázii. Čo sa nás týka, my musíme usilovne pracovať v našich vlastných krajinách a obecnejšie v Európe, aby sme presvedčili svojich  politikov aj spoločnosti, aby prijali globálnejšiu perspektivu a boli pripravení prijať viacej zodpovednosti v partnerstve so Spojenými štátmi.

Za druhé, potrebujeme, aby bolo obnovené NATO ako nejdôležitejšia bezpečnostná väzba medzi USA a Európou. NATO je jediná dôveryhodná bezpečnostná záruka, založená na tvrdej moci, akú máme. NATO musí znovu potvrdiť svoju základnú funkciu kolektivnej obrany, napriek tomu, že sa teraz prispôsobujeme novým hrozbám dvadsiateho prvého storočia. Kľúčovým faktorom v našej schopnosti podielať sa na expedičných misiách NATO v zahraničí je presvedčenie, že doma sme v bezpečí. Musíme preto opravit niektoré rany z minulosti, které sme si uštedrili sami. Bolo chybou nezačať s riadnym plánovaním obrany pre nových  členov aliancie podľa článku V. potom, čo sa NATO  rozšírilo. NATO musí zabez-pečiť, aby boli prísľuby aliancie uveriteľné, a musia poskytnúť strategickú istotu všetkým svojim členom. To musí zahrňovať plánovanie pre mimoriadne udalosti, plány na presuny vojsk, výstroja a výzbroje, a zásob pre posily v našom regióne pre prípad krízy, ako to bolo pôvodne popísané v Zakladajúcom dokumente NATO-Rusko. Tiež musíme zmeniť spôsob, ako funguje rada NATO-Rusko, a navrátiť sa k tej praxi, kedy členské krajiny NATO vstupovali do dialógu s Moskvou z predom koordinovanej pozície. Čo sa týka Ruska, našou zkúse-nosťou je, že rozhodnejšia a zásadovejšia politika voči Moskve nielen posilní bezpečnosť Západu, ale povedie nakonec aj k tomu, že Moskva bude viacej spolupracovať. Okrem toho, čím bezpečnejšie se my budeme cítit v NATO, tým ľahšie bude pre naše krajiny vyjednávat s Moskvou o otázkach spoločného záujmu. Potrebujeme tento dvojaký prístup a ten musí odrá-žať nový strategický koncept NATO.

Za tretie, najzložitejšou otázkou je zrejme plánovaný americký systém protiraketovej obrany. V tejto veci tiež existujú v regione rôzne názory, vrátane názorov našej verejnosti, ktorá je nejednotná. Bez ohľadu na vojenský význam tohoto projektu a bez ohľadu na to, čo sa Washington nakoniec rozhodne urobiť, táto otázka sa naviac stala – aspoň v niektorých krajinách – symbolom americkej dôveryhodnosti a angažovanosti v stredo-európskom a východoeurópskom regióne. To, ako sa s touto otázkou bude zaobcházať, bude mať zrejme zásadný dopad na budúcu transatlantickú orientáciu týchto krajín. Malý počet rakiet nemôže byť hrozbou ruskému strategickému arzenálu a Kremel to vie. Musíme rozhodnúť budúcnosť tohto progra-mu ako spojenci, na základe strategických kladov a záporov rôznych technických a politic-kých konfigurácií. Nemalo by byť dovolené, aby o tejto otázke rozhodoval bezdôvodný ruský odpor. Zrušenie systému protiraketovej obrany, či príliš veľké angažmá Ruska na tomto prog-rame, bez konzultacie Poľska, či Českej republiky, môže ochromiť dôveryhodnosť Spojených štátov v celom stredoeurópskom a východoeurópskom regione.

Za štvrté, vieme, že NATO samo o sobe nestačí. Tiež chceme a potrebujeme viacej Európy a lepší a strategickejší vzťah mezi USA a Európskou úniou. Stále viac je naša zahraničná poli-tika realizovaná prostredníctvom Európskej únie – a to podporujeme. Tiež chceme spoločnú európsku zahraničnú a obrannú politiku, která bude otvorená tesnej spolupráci so Spojenými štátmi. Sme stúpenci takej línie v EÚ. Ale potrebujeme, aby Spojené štáty nanovo definovali svoj postoj voči Európské únii a začali s ňou ďaleko vážnejšie rokovať ako so strategickým partnerom. Potrebujeme zblížiť NATO a EU a zaistiť ich vzájomnú koordinovanosť. Je nutné vytvoriť spoločnú stratégiu NATO a EU nielen voči Rusku, ale i voči celému radu iných nových strategických problémov.
Za piate, energetická bezpečnosť.

Hrozba energetickým zdrojom môže mať bezprostredný dopad na politickú suverenitu našich štátov a tiež na našu úlohu ako spojencov, prispievajú-cich k spoločným rozhodnutiam v NATO. Preto sa energetická bezpečnosť musí stať trans-atlantickou prioritou. Aj keď väčšina zodpovednosti za energetickú bezpečnosť leží v Európ-skej únii, Spojené štáty majú tiež dôležitú úlohu. Bez americkej podpory by nikdy nebol vybudovaný ropovod Baku-Tbilisi-Ceyhan. Energetická bezpečnost sa musí stať integrálnou súčasťou americko-európskej strategickej spolupráce. Krajiny v stredovýchodnej Európe musia lobbovat silnejšie (a jednotnejšie) v samotnej Európe za diverzifikáciu energetických zdrojov, dodávateľov, aj dopravných trás, a tiež za tvrdé právne skúmanie ruského zneužívania svojho monopolu a kartelovej moci v EÚ. V tejto veci bude hrať podstatnú úlohu americká politická podpora. Obdobne môžu Spojené štáty hrať dôležitú úlohu pri ďalšom posilňovaní svojej podpory pre ropovod Nabucco, hlavne pri využívaní svojho bezpečnostného spojenectva s hlavnou tranzitnou krajinou, Tureckom, rovnako, ako pri severojužnom interkonektore v strednej Európe a termináloch skvapalneného plynu v našom regióne.

Za šieste, nesmieme zanedbávat ľudský faktor. Naše dalšie generácie sa musia tiež navzájom dobre spoznať. Musíme pestovať a chrániť množstvo vzdelávacích, profesných a dalších sietí a priatelstiev, ktoré sú základom nášho priatelstva a spojenectva. V tomto smere zostáva pre-kážkou americký vízový režim. Je absurdné, že Poľsko a Rumunsko – snaď najväčšie a naj-proamerickejšie krajiny v stredovýchodnej Európe, ktoré podstatnou mierou pomáhajú v Iraku a v Afghanistane – neboli doposial urobené súčasťou programu zrušenia amerických víz. Je nepochopitelné, že kritik, akým je francúzsky antiglobalizačný aktivista Jose Bove, nepotrebuje vízum pre Spojené štáty, avšak bývalý aktivista poľského odborového hnutia Solidarita a nositeľ Nobelovy ceny Lech Walesa ho potrebuje. Táto otázka bude vyriešená len vtedy, ak ju prezident Spojených štátov urobí politickou prioritou.

Kroky, ktoré sme spoločne urobili od roku 1989, nie sú v histórii malé. Spoločné úspechy sú riadným základom obnovenia transatlantických vzťahov, ktoré potrebujeme dnes. Preto sme presvedčení, že by sme mali tiež uvažovať o vytvorení štipendia „Dedičstvo“ pre mladých politických vedúcich predstavitelov. Od revolucií v roku 1989 uplynulo dvadsať rokov. To je celá generácia. Potrebujeme novú generáciu k obnove transatlantického partnerstva. Mal by byť vytvorený nový program, ktorého cieľom by bolo identifikovať tých mladých vedúcich predstavitelov na oboch stranách Atlantiku, ktorí budú schopní niesť ďalej transatlantický projekt, ktorému sme v stredovýchodnej Európe venovali dvadsať rokov.

Na záver: vznik novej americkej vlády v Spojených štátoch vyvolal v našich krajinách veľké nádeje na transatlantickú obnovu. Je to príležitosť, ktorú nesmieme zmeškať. My, autori tohto listu, vieme z prvej ruky, ako je dôležitý vzťah ku Spojeným štátom. V devätdesiatych rokoch bolo veľkou časťou správneho riešenia pre Európu nájsť správné riešenie pre stredovýchodnú Európu. Angažovanie Spojených štátov malo kľúčový význam v tom, že vytvorilo mier a pevnú stabilitu od pobaltských krajín až k Čiernemu moru. Dnes musí byť cieľom udržať stredovýchodnú Európu na správnom kurze, ako stabilnú, aktivistickú a atlanticistickú súčasť širšieho spoločenstva.
Toto je kľúčom nášho úspechu v snahe vyvolať obrodenie spojenectva, ktorému sa Obamova vláda prisľúbila a ktoré podporujeme. Bude potrebné, aby obe strany obrodili tento vzťah a nanovo doň investovali. A ak to urobíme dobre, prospech bude veľmi reálny. Tým, že podnikneme správné kroky teraz, vytvoríme pevný základ pro budúcnosť.

Valdas Adamkus, Martin Bútora, Emil Constantinescu, Pavol Demeš, Luboš Dobrovský, Matyas Eorsi, Istvan Gyarmati, Václav Havel, Rastislav Kačer, Sandra Kalniete, Karel Schwarzenberg, Michal Kováč, Ivan Krastev, Alexander Kwasniewski, Mart Laar, Kadri Liik, Janos Martonyi. Janusz Onyszkiewicz, Adam Rotfeld, Vaira Vike-Freiberga, Alexandr Vondra, Lech Walesa

Preklad do slovenčiny z :  http://www.blisty.cz/art/47975.html
Pôvodny zdroj: http://wyborcza.pl/1,86871,6825987,An_Open_Letter_to_the_Obama_Administration_from_Central.html