rubrika: slovensko 2009

SLOVENSKÝ NÁROD POD OCHRANOU BOHA VŠEMOHÚCEHO OD VEKOV SA UDRŽAL NA ŽIVOTNOM PRIESTORE MU URČENOM, KDE S POMOCOU JEHO, OD KTORÉHO POCHÁDZA VŠETKA MOC A PRÁVO, ZRIADIL SI SVOJ SLOBODNÝ SLOVENSKÝ ŠTÁT.
SLOVENSKÝ ŠTÁT ZDRUŽUJE PODĽA PRIRODZENÉHO PRÁVA VŠETKY MRAVNÉ A HOSPODÁRSKE SILY NÁRODA, KRESŤANSKÚ A NÁRODNÚ POSPOLITOSŤ, ABY V NEJ USMERNIL SOCIÁLNE PROTIVY A VZÁJOMNE SA KRIŽUJÚCE ZÁUJMY VŠETKÝCH STAVOVSKÝCH A ZÁUJMOVÝCH SKUPÍN, ABY AKO VYKONÁVATEĽ SOCIÁLNEJ SPRAVODLIVOSTI A STRÁŽCA VŠEOBECNÉHO DOBRA V SÚLADNEJ JEDNOTNOSTI DOSIAHOL MRAVNÝM A POLITICKÝM VÝVOJOM NAJVYŠŠÍ STUPEŇ BLAHA SPOLOČNOSTI A JEDNOTLIVCOV.
Preambula Ústavy Slovenskej republiky, vyhlásenej 31. júla 1939 v Slovenskom zákonníku pod číslom 185 zo dňa 21. júla 1939

Pred 70-timi rokmi dňa 14. marca 1939 vznikol prvý samostatný slovenský štát. V tento veľký deň v histórii slovenského národa sa uskutočnilo takmer tisícročné úsilie Slovákov o svoju vlastnú štátnost, ktoré sa začalo prejavovať už v časoch feudálneho Uhorska (vláda Matúša Čáka-Trenčianskeho a hnutie Bratríkov), ale na intenzite začalo naberať až na prelome 18. a 19. storočia, keď sa Európa začala prebúdzať a vytvárala prvé národné štáty. Tento pohyb vtedy poznačil aj slovenskú feudálnu národnosť, ktorá sa kodifikáciou bernolákovskej slovenčiny začala pretvárať v národ. Anton Bernolák a Učené tovarišstvo, Ján Hollý, Ľudovít Štúr a jeho družina, Memorandisti, Matica slovenská, Svetozár Hurban Vajanský, Slovenská národná strana, Martinská deklarácia, Andrej Hlinka, Martin Rázus a ľudácka generácia, to sú míľniky na ceste slovenského národa, ktoré zákonite vyústili do slovenského národného záujmu získať svoju vlastnú štátnu nezávislosť.

Nedá sa opomenúť ani význam zahraničnej vetvy tohto boja, ktorý sa najmarkantnejšie prejavil v Spojených štátoch amerických podpísaním Clevelandskej dohody v roku 1915 a Pittsburgskej dohody v roku 1918 medzi zástupcami Slovenskej ligy v Amerike a Českého národného združenia. Slovenská strana v týchto dohodách presadila svoju požiadavku, aby slovenský národ v rámci budúceho česko-slovenského štátu existoval vo vlastnom národnom štáte.

Martinskou deklaráciou z 30. októbra 1918 sa slovenský národ odtrhol od Uhorska a vyvolil si svoju budúcnosť v spoločnom štáte s národom českým. Prvá Československá republika mala nesporne veľký význam v živote českého a slovenského národa, ale aj napriek súčasným oslavám masarykovskej demokracie, nebol to nijaký ideálny štát po stránke politickej, hospodárskej, ani sociálnej. I keď Slováci v tomto štáte zažili aj istý národný rozvoj, vládnuca česká politická garnitúra, stojaca na princípoch politického čechoslovakizmu, neustále odmietala slovenské spoločenské a štáto-právne požiadavky. Táto skutočnosť vyvolávala u veľkej časti slovenskej spoločnosti, sústredenej okolo autonomistického bolku, vedeného Andrejom Hlinkom a Martinom Rázusom, sklamanie, ale aj radikalizáciu veľkej časti ľudáckeho hnutia, iniciovanú Prof. Dr. Vojtechom Tukom a Alexandrom Machom, v presadzovaní slovenského národného programu.

30-te roky minulého storočia boli poznačené neustálym rozmachom slovenského národného povedomia. V zložitej vnútropolitickej a medzinárodnej situácii tohto obdobia prežívala Československá republika také politické udalosti, ako diktát Mníchovskej dohody, vyhlásenie autonómie Slovenska, Viedenskú arbitráž, a Homolov puč, ktorý vážne narušil dôveru v ďalšiu existenciu spoločného štátu Čechov a Slovákov.

V tomto hektickom období v marci 1939 - poznačenom nestabilitou česko-slovenskej politickej scény, spôsobovanou českým politickým a štátnym vedením, ktorého úbohým nápadom bol tiež aj smutne známy Homolov puč, v rámci ktorého zosadili z funkcie predsedu slovenskej autonómnej vlády Dr. Jozefa Tisa - pozval ríšsky kancelár Adolf Hitler Dr. Tisa na rozhovory do Berlína.

Dr. Tiso prišiel do Berlína 13. marca 1939. Po predchádzajúcich rozhovoroch s ríšskym ministrom zahraničných vecí Joachimom von Ribbentropom a jeho diplomatmi ho o 18. hodine prijal Adolf Hitler. Rozhovor medzi nimi trval celkovo 75 minút. Hitler v dlhom monológu oznámil Tisovi, že sa rozhodol zlikvidovať "zvyšné Čechy" (Resttschechei), ale že jeho záujmy končia pri Karpatoch. Ďalej mu povedal, že ak sa Slovensko rozhodne pre samostatnosť, on je ochotný uznať ju a zaručiť Slovákom nezávislosť. Inak Slovensko ponechá svojmu osudu. V tom minister Von Ribbentrop predložil práve došlý telegram, že Maďarsko sústreďuje svoje vojská k slovenským hraniciam. Hitler okamžite opätovne zdôraznil, že Slováci sa musia bleskovo (blitzshnell) rozhodnúť, lebo jeho parný valec je už v pohybe a nik ho už nezastaví.

Dr. Tiso v tomto rozhovore nepôsobil ako nejaká slabá bábka, ktorá by sa prišla Hitlerovi poklonkovať, čo bolo v tom čase bežným javom, ale vystupoval ako suverénny, pevný a rozhodný politik, konajúci v súlade s právom svojho štátu, čím sa v rokovaniach s kancelárom vtedy jednej z najsilnejších svetových mocností dostal do pozície váženého partnera. Dr. Tiso Hitlerovi povedal, že ľutuje, ale nie je v pozícii rozhodnúť v tejto veci, pretože to patrí do výlučnej kompetencie Slovenského snemu. Žiadal, aby sa mohol telefonicky spojiť s predsedom slovenskej autonómnej vlády Karolom Sidorom a s prezidentom Česko-slovenskej republiky Dr. Emilom Háchom o nutnosti zvolania Slovenského snemu. Hitler s touto Tisovou požiadavkou súhlasil. Prezident Dr. Hácha zvolal Slovenský snem na nasledujúci deň 14. marca 1939.

Aj po rozhovore s Adolfom Hitlerom, na ďalšom rokovaní na ríšskom ministerstve zahraničných vecí, tak von Ribbetropp, ako aj jeho spolupracovníci, neprestali na Tisa naliehať, aby hneď na mieste vyhlásil samostatnosť Slovenska (dávali mu k dispozícii nemecký ríšsky rozhlas, ba i po slovensky zredigovaný text takéhoto vyhlásenia), ale Dr. Tiso odmietol také svojvoľné konanie a pridržiaval sa inštrukcií slovenských ústavných činiteľov pre tieto rokovania. Pre nepriaznivé počasie sa jeho odlet z Berlína presunul až na ranné hodiny dňa 14. marca.

14. marca o 10:57 hod. Snem Slovenskej krajiny otvoril svoje mimoriadne zasadnutie, na ktorom sa zúčastnilo 57 poslancov z celkového počtu 63. Predseda slovenskej autonómnej vlády Karol Sidor predložil snemu demisiu svojej vlády, ktorú snem prijal a hneď o tom rozhodnutí informovali prezidenta Česko-slovenskej republiky Dr. Emila Háchu. Potom poslanec Dr. Jozef Tiso informoval snem o svojich rokovaniach v Berlíne. Neurobil žiadny osobný návrh, ale svoj prejav zakončil slovami: "Skladám tu pred snem sucho zhrnutý materiál mojej berlínskej návštevy, ktorý ste tu vypočuli a prosím: uvažujte, rozhodujte!" Nato predseda snemu Dr. Martin Sokol vyzval poslancov, aby hlasovali, či sú za samostatný slovenský štát alebo nie. Všetci prítomní poslanci povstaním zo svojich miest odhlasovali utvorenie samostatného slovenského štátu.

Po hlasovaní predseda Slovenského snemu Dr. Martin Sokol vyhlásil: "Zisťujem, že Slovenský snem ako jediný kompetentný orgán politickej vôle slovenského národa sa uzniesol, že je za samostatný slovenský štát." Bolo 12:07 hodín. Poslanci Slovenského snemu otvorili túto novú epochu slovenských dejín zaspievaním historickej hymny slovenského národa "Hej, Slováci!". Po krátkej prestávke predseda Dr. Sokol predložil snemu na schválenie "Zákon o samostatnom slovenskom štáte" a potom predsedníctvo snemu pristúpilo k vymenovaniu prvej vlády samostaného slovenského štátu, ktorú tvorili:
Dr. Jozef Tiso - predseda vlády
Dr. Vojtech Tuka - podpredseda vlády
Karol Sidor - minister vnútra
pplk. Ferdinand Čatloš - minister národnej obrany
Jozef Sivák - minister školstva
Gejza Medrický - minister hospodárstva
Dr. Fedinand Ďurčanský - minister zahraničných vecí
Dr. Gejza Fritz - minister pravosúdia
Dr. Mikuláš Pružinský - minister financií
Július Stano - minister dopravy a verejných prác.

V ten deň na celom Slovensku zvonili zvony. Tak slovenský národ oslávil vznik svojho prvého samostatného štátu od čias Veľkomoravskej ríše. V ten deň sa náš národ stal skutočným pánom vo svojej vlasti. Po rokoch český historik Bohdan Chudoba takto komentoval 14. marec 1939 na Slovensku: "Ale touha po samostatnosti byla mezi Slováky taková, že se při vyvrcholení osudových udalostí v údobí 1938-39 nakonec nenašel jediný slovenský poslanec, který by hlasoval proti zřízení samostatného slovenského státu."

Vzník samostatnej Slovenskej republiky bol veľkým prelomom v histórii slovenského národa, čo umocňuje aj to, že toto vyvrcholenie úsilia o vlastnú štátnost sa dostavilo vo veľmi ťažkej dobe. Veď podľa Hitlerových slov, vydanie Slovenska napospas "svojmu osudu" v skutočnosti značilo rozdelenie slovenského územia medzi Poľsko, Maďarsko a Nemecko. Tým by Slováci prakticky zanikli ako národ. Vyhlásenie slovenskej štátnej samostatnosti, to bola záchrana národa a vlasti. Medzinárodné uznanie Slovenskej republiky raz navždy pochovalo ideu Svätoštefanskej koruny a Veľkého Maďarska a Slovensko sa tým stalo subjektom medzinárodného práva vo svetovom spoločenstve.
Preto nezabúdajme na 14. marec 1939 ako na "Great Day" v histórii slovenského národa!
Slová Alexandra Macha: "Mať svoj štát znamená život" stále platia.

Dr. Peter V. Záhajský
9. marca 2009