Aby Slováci lepšie pochopili rozhodnutie Francúzov v referende o európskej ústave prinášame vám túto reportáž.

_____________________________________________________

Šarmantná redaktorka Darja Aslamova pobudla niekoľko dní v známom francúzskom prístavnom meste Marseille.

Je piatok. Na pravé poludnie. Práve sa skončila modlitby v kultúrnom centre Sadam a muži sa vyrojili do ulíc. Ženy od hlavy až po päty zahalené do čierneho už rozložili na pultoch svoj zvláštny tovar, dlhé neforemné sandále a rôzne druhy domácich výrobkov či knižočky „židžaba“ (ako sa má obliekať moslimská žena a „Šťastie byť moslimkou„). Všade okolo vidieť chodiacich, jediacich a obchodujúcich. Všade cítiť arómu jedál z baraniny či kávy. Na staručkých magnetofónoch sa do omrzenia znejú arabské melódie, kde prevláda refrén „chabibi„ - srdce moje.

Vitajte v prekrásnom Francúzsku! Nachádzam sa v Marseille, v neobjavenom hlavnom meste moslimskej Európy, v meste, kde z 800 tisíc obyvateľov, polovicu tvoria Arabi. Biele mesto nie je veľké, pekné a funkčné pre turistov a Francúzov, ktoré ho rešpektujú. Čierne mesto, to sú ulice podobajúce skôr na kanály, alebo na strašné skrýše, cez ktoré Marseille odvádza svoje odpady do mora. Do niektorých nebezpečných štvrtí nechodí ani polícia a takmer každú noc tu záhadne skončí život telo, v ktorom je neveľká rana po ostrí noža. V bielom meste jedia rybiu polievku, v čiernom kebab. Na hranici medzi týmito dvoma mestami je rozložený trh, kde celé hodiny sedia muži so skríženými nohami a predávajú niečo neskutočné – obnosenú obuv, použité kazety do magnetofónov, nakradnuté veci a vlastne všetko možné. Videla som tu aj starčeka , ktorý predával reprodukcie Mony Lizy a obuv na ľavú nohu /možno nájde takého, kto stratil pravú nohu a lebo ctiteľa Mony Lizy/. Suk, tak sa volá tento trh, to je znak obchodu, je to aj možnosť ako stráviť čas, je to forma sociálneho stretávania sa a vymieňania si informácií. Tu sa vymieňajú správy a klebety, alebo informácie z domovských krajín.

Marseille, to je morská brána, cez ktorú už celé polstoročie prebieha nenásilné vtrhnutie moslimov do Európy. Podľa štatistík, vo Francúzsku žije viac ako 5 miliónov Arabov, len v minulom roku do tejto krajiny emigrovalo vyše pol milióna Arabov. Ľudia, ktorí sú apokalyptického zmýšľania, hovoria, že práve tu, na juhu Francúzska sa v blízkej budúcnosti dostanú do seba dve najstaršie civilizácie latinská a islamská.

Emigráciu nie náhodou nazývajú motorom histórie. Tajomstvo spočíva v tom, že ak sa začne emigračný prúd, stále zvyšuje svoju rýchlosť. Je to podobné ako s vlakom, ktorý naberá rýchlosť a na konci jeho cesty ho očakáva nevyhnutná zrážka so stojacim nákladným vlakom.

Do roku 1993 vo Francúzsku existoval zákon, ktorý sa podobal na americký, každé dieťa, ktoré sa narodilo vo Francúzsku, dostane francúzske štátne občianstvo a rodičia povolenie na desaťročný pobyt. A tak keď mali alžírske, či marocké ženy porodiť, sadli si na parník a prichádzali do Francúzska, do Marseille. Tam im samozrejme v súlade s francúzskymi humánnymi a sociálnymi zákonmi poskytli lekársku pomoc /tehotné ženy nemohli byť na ulici/. Ďalej už všetko išlo ako po masle. Šťastlivá mamička okamžite pozvala do Francúzska svojho Mustafu alebo Aliho, ktorý mal v pase napísané ešte tri ženy a desať detí. A pretože tu existuje ešte jeden čudesný liberálny zákon – o zjednotení rodiny – za krátky čas prišiel do Francúzska celá plejády príbuzenstva – niekedy aj pätnásť ľudí.

Francúzska vláda samozrejme spanikárila a zmenila právo na občianstvo cudzích novorodencov, vznikla situácia, keď sa jeden snaží, čím skôr zatvoriť dvere, a druhý vsunie do dverí nohu, aby mu ich nedovolil zatvoriť. Chlapcov a dievčatá, ktoré vyrástli vo Francúzku rodičia rýchlo posielali do rodnej krajiny, aby sa tam oženili a vydali. Potom sa odtiaľ vracajú so sviežimi manželmi či manželkami a tak to pokračuje dokola ďalej.

Z čoho žijú?

Ó, možností je od vidíš do nevidíš! Netreba ani pracovať. Za prvé, novým emigrantom je ponúkanú nejaké – nijaké bezplatné obydlie /hoteli- nocľahárne pre emigrantov, potom časom normálne byty/ každá prefektúra má svoje rezervy – niekedy aj 20 percent bytového fondu. Popri tom sú samozrejmosťou bezplatné komunálne služby, bezplatná lekárska starostlivosť a školy pre deti a niekedy aj prázdninové pobyty pre žiakov. Okrem toho na každého člena rodiny štát vypláca 281 eúr. Tak napríklad štvorčlenná rodina dostáva mesačne 1124 eúr. A tu začína jednoduchá matematika, čím viac detí, tým viac peňazí, a tak priemerná rodina dostáva okolo 2000 eúr na mesiac /čo sú neskutočné peniaze pre biednych Alžírcov či Marokáncov/. Vo Francúzsku práve moslimská emigrácia spotrebuje najviac financií z rozpočtu na sociálne zabezpečenie.

„Nezabudni, že v tejto krajine je lepšie byť biednym a chorým Arabom s desiatimi deťmi, ako byť normálnym a zdravým bielym,“ vysvetľuje mi Antoane, domáci novinár, ktorý nechcel, aby som zverejnila jeho priezvisko. „ Francúzi nepoznajú svoje práca a často sa hanbia obracať sa k sociálnym pracovníkom. Radšej si hľadajú prácu, aby mohli platiť dane. Maž bielu pokožku, znamená od začiatku nebyť tým pravým. Je to koloniálny komplex viny, ktorého sa Francúzsko nedokázalo zbaviť do dnešných čias. A nedajbože, aby človek povedal niečo o emigrácii v novinách či v televízii, potom sa nedokážeš ubrániť obvinení o rasizme a diskriminácii. Je to večný chomút pre každého, či je to už novinár alebo politik. Ja to volám liberálny teror. Vyrastali sme s heslom „sloboda, rovnosť, bratstvo“ a teraz sme sa stali jeho rukojemníkmi. Nemožno sa dotknúť nikoho – ani bielym, ani čiernych, ani farebných, ani moslimov, ani židov, absolútne nikoho. Preuveličený kult korektnosti.

Trp a nes „bremeno bieleho človeka“, a kŕm emigrantov, medzi ktorými je mnoho darmožráčov a chuligánov. A možno že Francúzsko – to je krajina masochistov? V skutočnosti sme už prehrali. Tak ako to v Biblii, Boh sľúbil Agari: A urobím potomstvo tvoje, ako piesok zemný.

„A porodíš syna a nazveš ho menom Izmail,“ dodávam ja. „On bude medzi ľuďmi ako divoký osol, ruky jeho na všetkých a ruky všetkých na neho. A rozmnožím, rozmnožím potomstvo tvoje tak, že sa nebude dať ani spočítať...“

Hoci, počkať – oživol Antoane. „Východná Európa vstúpila do Schengenu. Skoro k nám začnú prichádzať poľské a baltské dievčatá, kresťanky. Obnovenie krvi. Ale tempami rastu výroby detí nad nami islam zvíťazí. Väčšina Francúzov trpí už dnes komplexom prehry, alebo takzvaným pocitom „demografický pesimizmus“. Pozrime sa pravde do očí. Každá druhá arabská žena je v Marseille tehotná /to vidno púhym okom/, čo nemožno povedať o Francúzskach. Za desať rokov bude Marseille arabským mestom a zvyšok Francúzov odtiaľ utečie. Komu by sa páčili susedia, ktorí po nociach hrajú na svojich barabanoch, alebo režú baranov počas Ramadanu priamo na balkóne A nezabúdať, každý moslim s francúzskym pasom - to je občan s právom hlasu a hlasovať bude za svoje záujmy, za svoju spoločnosť. A vôbec, ak by krížiaci videli, ako sa končí dávnoveký boj medzi krížom a polmesiacom, vstali by z hrobov.

Diktatúra politickej korektnosti

Ako vyzerá pocit koloniálnej viny u Francúzov, som mala možnosť vidieť na televíznej obrazovke, v talk – shov, ktorá mala názov „ Existuje rasizmus voči bielym ? „. Štúdiu sa rozdelilo na dve časti, Araby a Afričania na jednej strane, bieli na druhej. V skutočnosti o tom, že vo Francúzsku sa objavil „ antibiely rasizmus“ nikto nepochybuje. Ale ako rýchlo sa z obviňovaných stali vinníci. „Spomeňte si, ako ste zabíjali našich bratov v Alžíri!“ – kričali Arabi „vy ste dostali ekonomiky Afriky na kolená!“, vykrikovala temperamentná černoška. Pod výpočtami historických obvinení, bieli účastníci diskusie čoraz viac skláňali hlavu. Talk- show skončila s takýmto výsledkom: rasizmus proti bielym je následok bielych „činov“, je to svojim spôsobom historické vykúpenie a trest bez viny nebýva – tento rezultát tlmočili farební účastníci talk-show.

Jediný človek vo Francúzsku, ktorý hovorí o demografickej agresii, o pošliapavaní francúzskej kultúry a francúzskeho obrazu života, o blížiacej sa katastrofe a bielej menšine, to je predseda strany Národný front Jean Marie Le Pen. On je persona non grata, nie je dobré mať ho za priateľa, nedávajú mu priestor ani noviny a ani televízia. Nazývajú ho rasistom a fašistom , ale on tvrdí, že je iba patriot: Ja milujem svoje dcéry viac, ako svojich strýkov, strýkov milujem viac, ako svojich susedov, ale susedia sú mi bližší, ako neznámi ľudia a ja pokladám neznámych za svojich nepriateľov. To isté platí o národoch. Na prvom mieste sú u mňa Francúzi, potom Európania, potom v globáli predstavitelia krajín západnej civilizácie a potom krajiny – priatelia Francúzska“. Známe si vyjadrenia Le Pena: „Hoďte udicu a sami lovte ryby vo svojom potoku.“ „Obývajte svoj dom a saďte svoju záhradu.“

Tento starý pán žije v jednej z najrozkošnejších štvrtí Paríža, Saint- Cloude, vo veľkom dome so starým nábytkom. Všetko okolo je ako symbol francúzskej civilizácie. Keď sa pozeráš z okien na kvitnúcu záhradu len ťažko môžeš uveriť, že celá táto rozkoš, Paríž v jarnom opare s jeho šampanským, skvelými vínami a módou, môžu zmiznúť ako Atlantída, pod vlnami cudzej civilizácie.

Možno, že zveličujete? spytujem sa Le Pena. „Veď život sa zdá taký pokojný..." „Za päť minút do vojny, je vždy mier – odpovedá starý pán. A potom v tejto vojne, nebude výstrelov. Spomínam si na jednu arabskú ženu, ktorá sa pohladila rukou po bruchu a povedala : To je naša zbraň. My získame svet bez krviprelievania.“

Existuje nejaké východisko?
„Samozrejme, úplná kontrola hraníc a víz a to najhlavnejšie, prerušenie finančných dotácií pre cudzincov. Prichádzajú sem preto, lebo vedia, že vo Francúzsku dostanú desaťkrát viac, ako doma, a pritom nemusia pracovať.“

Vás nemajú veľmi radi vo Francúzsku? To je preto, lebo hovorí to hlasno, čo si iní len myslia. Mám mnoho známych priateľov, ako napríklad A. Delon alebo B. Bardotová, ktorí sa nikdy nezúčastňujú na politických kampaniach Národného frontu. Je to totiž nebezpečné pre ich reputáciu. Jeden známy spevák súhlasil, že vystúpi s koncertom na našom mítingu. Jeho producent sa hneď chytil za hlavu: To nesmieš urobiť! Nebudeš potom môcť nahrať nové platne, zatvoria pred tebou rádio i televíziu! Spevák , samozrejme koncert odriekol.

V jednom rozhovore som povedal: Keď bude vo Francúzsku žiť 25 miliónov moslimov, Francúzi budú chodiť po uliciach a budú sa báť zdvihnúť aj hlavu“, okamžite podali na mňa trestné oznámenie za diskrimináciu a pokutovali ma sumou 20 000 frankov. O Rusku Le Pen hovorí s radosťou. „ Som členom Komisie EÚ, ktorá sa zaoberá spoluprácou s vašou krajinou a niekoľkokrát som u vás už bol. Páči sa mi vaše metro.

Metro? – začudovala som sa. Prečo? Pretože tam vidím ľudí tej iste farby kože akú mám ja - odpovedal Le Pen. /Tu som si spomenula na svoju malú dcérku, ktorá keď sa po prvý raz ocitla v parížskom metre položila mi otázku : A Francúzi sú akí, čierni, alebo svetlí. Obyčajne sú bieli – odpovedala som, ale majú aj iné farby./

_______________________________________________

Z  www.kp.ru Svätoboj Clementis