rubrika: európa 2009

Voľby do Európskeho parlamentu v júni 2009 sa odohrávali na pozadí globálnej recesie a vážnej ekonomickej krízy. A správanie voličov v Západnej Európe ovplyvnil aj veľký počet ne-európskych obyvateľov, ktorý teraz už presahuje 20 miliónov. Za týchto okolností sa očakávalo, že nacionalistické strany z 27 členských štátov zrejme veľmi získajú. A naozaj v parlamente získali 30 kresiel. Naplnila sa zlá nočná mora
establišmentu európskych politikov a ich dobre platených pisárikov.

Napriek necivilizovanej osočovacej kampani o "nástupe neo-fašistických strán", ktorú doprevádzal neutíchajúci prúd historiek o nebezpečenstve antisemitizmu" a napriek početným reklamám na úcet daňových poplatníkov proti tzv. pravicovému radikalizmu, próza a kázne predstaviteľov EÚ nemali veľký účinok na správanie značnej časti
európskej populácie. A celé voľby boli vlastne veľkým žartom, keďže účast v celej Európe nepresiahla 30 %.

To, že pri urnách sa neukázalo 70 % voličov, vážne spochybnilo dôveryhodnosť Európskej únie. Nacionalistické strany vo Východnej Európe - ako Jobbik v Maďarsku a PRM v Rumunsku - sú celkom spokojné po tom, čo v Európskom parlamente získali po dvoch kreslách.
Ich voliči konečne chápu, že liekom na bývalú komunistickú kontrolu nad myslením nie je západný nerealistický sen o konci dejín, ani rýchla prosperita a la Hollywood. Voličom na Slovensku, v Maďarsku a v Rumunsku na rozdiel od poddajných Západoeurópanov, menej zväzuje ruky cvičný predpis etnickej citlivosti a mediálna cenzúra. Mnohí z nich si želajú, aby ich krajina zostala homogénna a zdá sa, že už majú dosť aj západného džavotania o zázrakoch voľného trhu.

Krisztina Morvaiová, atraktívna kresťanská nacionalistická právnička a šéfka maďarskej strany Jobbik, neváhala reagovať na vyjadrenie "hrdého maďarského Žida", ktorý povedal, že šíri nenávisť a mali by jej zakázať pôsobiť v politike:
"Tešilo by ma, keby sa tí, ktorí sami seba volajú hrdými maďarskými Židmi, vo svojom voľnom čase radšej hrali so svojími malými obrezanými čuráčikmi a nešpinili mňa. Vy ste zvyknutí na to, že niektorí ľudia sa pred vami hneď stavajú do pozoru a snažia sa vám ulahodiť zakaždým, keď si uprdnete. Berte prosím na vedomie, že tomuto je koniec! My teraz dvíhame hlavy vysoko a už sa vám nedáme zastrašovať! Berieme si svoju krajinu späť!"

Komunistické hrôzy v povojnovom Maďarsku, na čele ktorých stál komunista židovského pôvodu Matyáš Rosenfeld aka Rákoši ("Holohlavý vrah"), sú v kolektívnej pamäti Maďarov príliš čerstvé, aby ich bolo možné zastrašovať takým spôsobom, ako sa to deje v Západnej Európe. Nasledovný popis vystihuje názor verejnosti na židovskú povahu maďarskej vlády po II. svetovej vojne:
Maďarskí komunisti hovorili, že od začiatku roku 1953 a ešte viac od Chruščevovho tajného prejavu, nálady v Maďarsku začali byť veľmi antisemitské a vraj by bolo potrebné, aby Rákošiho (a neskôr Geroa) radšej nahradil nejaký ne-Žid (čo povedali miernejšou formou, že by to mal byť niekto "maďarského pôvodu").

Väčšia časť nenávisti zo strany maďarskej populácie bola vtedy namierená proti "veľkej štvorke" maďarských komunistických predstaviteľov, ktorí Maďarsku dominovali v povojnovom období a náhodou boli všetci Židmi: Matyáš Rákoši (Róth), Mihály Farkaš (Wolf),
Jószef Révai (Lederer) a Erno Gero (Singer). Beria vraj počas schôdzky v júni 1953 v Moskve oslovoval Rákošiho "židovský kráľ". Suslov v telegrame, napísanom počas júnovej návštevy v Budapešti, takisto považoval počet Židov na vrchole vedenia za skutočný problém. Vladimír Krjučkov tiež hovoril o tejto záležitosti ako o veľkom probléme. Jánoš Kádár povedal Jurijovi Andropovovi, že židovstvo začali stotožňovať s režimom až za Rákošiho svojvoľnej vlády, čím myslel, že keby boli Rákošiho odvolali, antisemitizmus by sa stratil.

Európania bez Európy
Zakladajúcim mýtom Európskej únie je krédo o voľnom trhu, spolu s občianskym náboženstvom multikulturalizmu a anti-fašizmu. Hlavným architektom tejto ideológie "europaizmu" bol už zosnulý Jean Monnet, francúzsko-britský agent a dlhodobý obchodník so zbraňami, ktorý pomohol zabezpečiť, aby mohli spojenci vniknúť v roku 1944 do Normandie.

Dominantnou ideou za vznikom Európskej únie bolo držať Nemecko na
uzde a využívať pruskú pracovnú etiku a finančnú veľkodušnosť. Jednu tretinu rozpočtu EÚ zabezpečujú nemeckí daňoví poplatníci. Z pohľadu medzinárodného práva je Nemecko stále ešte vo vojne so spojencami. A to nie je náhoda, že na rozdiel od iných členských štátov Európskej únie, vrátane dvoch ďalších veľkých - Veľkej Británie a Francúzska - Nemecko nemá privilégium usporiadať referendum, keď majú
schvaľovať alebo zamietnuť zmluvy EÚ. Nemecko nemá žiadnu inú voľbu len sa zmieriť s každým rozhodnutím Európskej komisie a smie len povinne prikyvovať v Bundestagu, ktorý ani nemožno popísať.

Pokiaľ ide o inštitucionálnu skladbu, EÚ je vytvorená podobne ako multi-etnický Sovietsky zväz alebo bývalá Juhoslávia. Aparátčici v Európskom parlamente, ktorých počet sa rozrástol na 736 a ktorým platia okolo 120 000 dolárov ročne a tešia sa mnohým výhodám, proporčne volia podľa veľkosti krajiny, z ktorej pochádzajú.

Európsky parlament pripomína najvyšší soviet a mocný 27-členný orgán, známy ako Európska komisia, odzrkadľuje bývalé sovietske politbyro. Európska komisia v roku 1992 - po zakladajúcom EÚ dokumente, známom ako Maastrichtská umluva a po počiatkoch rozpadu Juhoslávie - nijako neskrývala svoju nevôľu, keď sa začala rozpadať umelo vytvorená a multi-etnická Juhoslávia.

Juhosláviu celé roky uvádzali ako vzor multikultúrneho spolužitia pre nekonečne sa rozrastajúcu EÚ. Proto-totalitnú povahu EÚ už výstižne zobrazil bývalý sovietsky dizident Vladimír Bukovský, ktorý v nej vidí presnú kópiu bývalého Sovietskeho zväzu. "Čím skôr sa zrúti, tým menej škody spôsobí nám a iným krajinám."

Neexistuje nič také ako "ekonomická integrácia", s čím sa tak často a zdĺhavo chváli EÚ. Východoeurópske členské štáty predávajú svoje výrobky a služby za smiešne malé ceny. A svojim domácim zamestnancom platia veľmi malé mzdy - čosi medzi polovicou a
štvrtinou mzdy v Západnej Európe. Korporatívne dane sú vo Východnej Európe oveľa nižšie, než v západných členských štátoch, kde predstavujú 20 až 30 %. Ale ani západná ekonomika nie je v lepšej kondícii. EÚ je svedkom novej vlny relokácií, zvlášť vytrácania sa pracovných miest. To penalizuje Západ formou väčšej nezamestnanosti, zatiaľčo východoeurópske krajiny premieňajú na lacné výrobné dielne.

Aká Európska únia?
Idea zjednotenej Európy je taká stará ako sú Európania. Ešte Cézar a následní rímski panovníci sa hrali s tým nápadom. V 9. storočí sa nemecko-európsky kráľ Karol Veľký pokúšal zjednotiť európske kmene od Severného mora po Podunajskú nížinu a ešte ďalej až po Čierne more; hodlal vytvoriť spoločné európske opevnenie voči prenikajúcim
Arabom a Ázijcom. V 16. storočí španielsko-flámsko-nemecký kráľ Karol V. dobre odrazil apokalyptický nápor Turkov na Strednú Európu a urputne sa snažil posilniť zjednotenú kresťanskú európsku domovinu.
Stalin a jeho komunisti tiež chceli zjednotiť Európu. A to isté chceli urobiť aj nemeckí nacionálni socialisti a ich európski spojenci. Uniformy Waffen SS si oblieklo vyše 400 000 Európanov, ktorí nemali nemecký pôvod - dobrovoľníci od Fínska po Albánsko, od Španielska po Bielorusko, vrátane desiatok Američanov a niekoľko stoviek Britov bojovalo v tých uniformách.

1. mája 1945 počas berlínskeho inferna kládli posledný odpor proti postupujúcim bolševickým vojskám zvyšky francúzskej Waffen SS divízie Karola Veľkého. Funkciu vrchného veliteľa zastával francúzsky
hauptsturmfuhrer (kapitán) Henri Fenet (1919 - 2002). Popri francúzskych bojovníkoch tu boli stovky ďalších európskych príslušníkov Waffen SS, vrátane niekoľkých desiatok Estóncov, ako aj 350 španielskych Waffen SS pod velením sturmbannfuhrera Miguela Ezquerru Sancheza. (Robert Forbes: "For Europe: The French Volunteers of the Waffen SS")

Boj za nacionálno-socialistickú verziu zjednotenej Európy sa zastavil jednej vetristej noci dňa 1. mája 1945 o 11. hodine večer na rohu Wilhelmstrasse a Prinz-Albrecht Strasse, v blízkosti hlavného stanu RSHA (hlavný úrad ríšskej bezpečnosti), len pár metrov od bunkra Adolfa Hitlera. Posledný výstrel v hlavnom európskom meste Berlín vystrelil opitý sovietsky vojak, zabijúc ním francúzskeho dobrovoľníka Waffen SS Rogera Alberta Bruneta dňa 2. mája 1945.

(ukážka z článku)
Tom Sunic - autor, prekladateľ, bývalý americký profesor politických vied a bývalý chorvátsky diplomat; napísal knihu "Homo americanus: Child of the Postmodern Age" (2007)"The EU Rip-Off"
http://www.tomsunic.info
http://www.theoccidental Observer.net/authors/Sunic-EU.html