27.10.2009

Kniha Elisabeth  Marescotovej sa napriek svojmu názvu  nesústreďuje výlučne len na kurdskú otázku, ale umožňuje čitateľovi nazrieť pod povrch tureckej spoločnosti od pádu Osmanskej  ríše  trvajúcej viac ako 5. storočí až po turbulentnú súčasnosť.  Autorka analyzuje klady i zápory budovania dnešnej tureckej republiky, ktorá sa zmieta vnútorným rozporom výbojného nacionalizmu Kemalovej doktríny silného štátu a snahou zapáčiť sa Európskej únii, ktorá ho tlačí k mnohým ústupkom.

Avšak reformy, ku ktorým je Turecko nútené sú skôr reformami pre úniu, ako reformami, ktoré by si kládli za cieľ skutočnú zmenu k lepšiemu.  Turecko muselo implementovať množstvo zákonov, ktoré mali zmeniť starú kemalistickú doktrínu na moderný štát.  Táto doktrína však blokovala  prechod Turecka  do skutočnej sociálnej a pluralitnej demokracie, ktorá by umožnila vyriešiť  množstvo problémov, ktorým súčasné Turecko čelí. Jedným z najpálčivejších je nesporne kurdská otázka, práva menšín, Cyprus, či otázky náboženstva. Autorka mapuje vývoj spoločnosti, legislatívny zmeny na pozadí politických  procesov, revolúcie, povstania a nevyhýba sa ani kladom a prínosom, ktoré z týchto procesov vzišli.

Na druhej strane varuje, že je ťažké snažiť sa o pluralitnú spoločnosť či národnú jednotu, ak silné etnické a lingvistické tradície rozdielnych populačných skupín, ktoré žili v krajine dávno pred príchodom Turkov,  sú ignorované. Výsledkom bolo množstvo zrážok s tisícami obetí na životoch, nehovoriac o arménskej genocíde, ktorú Turecko dodnes odmieta uznať. Zastúpenie menšín v parlamente je takmer nemožné, keďže podmienka zastupovania strany v parlamente je získanie 10 % hlasov v celonárodných voľbách.

Demokratické požiadavky sú vnímané ako hrozby, proti ktorým je nutné brániť sa. Štátne násilie riadiace sa doktrínou „ak nepriateľa nie je vidieť, je o to nebezpečnejší“, prenasleduje nielen Kurdov ale aj kresťanov a je výsledkom mýtického odkazu Mustafu Kemala (Ataturka) „chrániť republiku.“  Súčasný stav má ďaleko k európskym štandardom a prijatie Turecka do EÚ, napriek tomu že  došlo k mnohých ústupkom a čiastočným zlepšeniam na poli verejného života, ako vraví autorka, by okrem iného  „znamenalo otvorenú cestu islamu do Európy.“

Autorka končí knihu  otázkou pre samotné Turecko. Bude ochotné uznať autonómiu  Kurdistanu, na území ktorého je voda, ktorá zásobuje väčšinu Blízkeho a Stredného východu a ktorú  od Turecka kupujú aj okolité krajiny?

Roman Nagy, Extra plus 11/2009.