Asia Times

Pokiaľ ide o nich (neokonzervatívcov - prop.sk) vojna v Iraku nebola o ZHN alebo inšpekciách OSN, ani o poslúchnutí či neuposlúchnutí, ani o pomyslenom spojení Husseina a al Káidy, oslobodení irackého ľudu alebo Strednom východe, ktorý žije v "demokracii a slobode."

Americké korporatívne médiá nie sú naklonené tomu, aby vám to vysvetlili a absolútna väčšina americkej verejnosti je umŕtvovaná neustálym prívalom technických byrokratických a absolútne periférnych aspektoch vojny v Iraku. Pre prezidentových mužov je to o globálnej dominácii, ak nie o unilaterálnej svetovej dominácii - vojenskej, ekonomickej, politickej a kultúrnej.

V časoch Clintona tvorili temnú skupinu - takmer sektu. Potom sa dostali k moci a opäť: väčšina pracovala pre Reagana a Busha staršieho. Dnes potlačili Ameriku a celý svet do vojny, pretože to tak chceli oni. Bodka. Nie je to konšpirácia, je o o naplnení projektu.
Lexikón Bushovej doktríny na unilaterálne ovládnutie sveta je detailne vyložený v Projekte pre nové americké storočie. (PNAC), organizácii, ktorá bola založená v roku 1997. Všetci tu môžu vidieť ideologické, politické, ekonomické a vojenské základy americkej zahraničnej politiky v honbe za vládou nad svetom.

Krédo PNAC je "riešenia na vytvorenie nového storočia nakloneného americkým princípom a záujmom." Ako sa dalo očakávať úloha OSN je odmietnutá, OSN je vhodná len vtedy, ak slúži záujmom americkej zahraničnej politiky.
Signatári tohto dokumentu sú ako z hry Kto je kto dnes pri moci vo Washingtone: Eliot Cohen, Steve Forbes, Francis Fukuyama, Frank Gaffney, William Bennett, Donald Kagan, Zalmay Khalilzad, Lewis Libby, Norman Podhoretz and Dan Quayle.

Rumsfeld miluje NATO avšak nenávidí OSN. Všetci členovia PNAC a väčšina civilistov Pentagonu v konečnom dôsledku kontrolujú NATO, nie však EÚ.

Žiadny novinár sa Rumsfelda neopýtal v jednom z jeho sedení v Pentagone aká bola jeho 90 minútová schôdzka so Sadámom Husseinom v decembri 1983. Fotografia, na ktorej si podáva ruku s Husseinom, v pozadí s vicepremierom Azízom je dnes zberateľský artikel. Rumsfelda poslal do Iraku Reagan na urovnanie vzťahov medzi USA a Irakom len mesiac po tom, čo si Reagan osvojil tajnú smernicu - pomôcť Sadámovi v boji proti iránskej islamskej revolúcii, ktorá začala v roku 1979. Táto spolupráca viedla k tomu, že Washington predával Iraku obrovské množstvá vojenského a chemického vybavenia. hliníkových trúbiek, komponenty riadených striel a antraxu, ktorý to zase použil proti iránskym vojakom a potom kurdským civilistom v severnom Iraku v roku 1988. Predaj týchto chemických látok organizoval Rumsfeld.

Washington vedel veľmi dobre, že Sadám mal chemické zbrane. Po masakri Halabjá začal Pentagon masívnu dezinformačnú kampaň, ktorej cieľom bolo zatajiť pred verejnosťou fakty a z masakru obvinil Irán. Cheney, šéf Pentagonu od marca 1989 pokračoval v spolupráci so Sadámom. Vojenská pomoc - ktorú organizoval Cheney - umožnla Sadámovi 2. augusta 1990 inváziu do Kuvajtu. V rozpätí rokov 1991 1998 inšpektori OSN dokázali, že americké, britské, nemecké a francúzske firmy predali Iraku časti striel, chemický a bakteriologický materiál.

Dokument National Security Strategy z roku 2002 (NSS) potešil najmä členov PNAC. Niet divu - takmer doslovne reprodukoval správu PNAC zo septembra 2000, ktorá bola zase postavená na základe dnes slávnej Defence Guidance Policy (DPG), ktorú napísali pre Cheyeneho pod dohľadom Wolfowitza. Už v roku 1992 boli hlavnými cieľmi DPG zabrániť akejkoľvek "nepriateľskej sile" pred tým, aby sa zmocnila zdrojov regiónu, ktoré by jej pomohli stať sa svetovou veľmocou, odradiť akúkoľvek industriálnu krajinu pre pokusmi postaviť sa americkému vedeniu a zabrániť vzrastu budúceho možného konkurenta. V tom je náplň dokumentu NSS, ktorý volá po unipolárnom svete v ktorom by moc Washingtonu nemala rivala.

V tomto kontexte je invázia do Iraku len prvým krokom názornej demonštrácie toho, čo sa stane s "darebáckymi štátmi", ktoré majú alebo nemajú ZHN, sú alebo nie sú spojené s terorizmom alebo s kýmkoľvek a čímkoľvek, čo by ohrozilo americkú supremáciu. Európska únia, Rusko, Čína - majte sa na pozore - prepukne Strach a hrôza na základe irackého teatrálneho militarizmu.

Nie je prekvapením, že Bush sa 26. februára rozhodol presadiť víziu nového Stredného východu na objednávku inštitúcie American Enterprise Institute (AEI), pravicového washingtonského think tanku. Kancelárie PNAC nie sú nikde inde ako na 5. poschodí budovy AEI na 17. ulici vo Washingtone. AEI je kľúčovým uzlom neokonzervatívnej zahraničnej politiky - expertov a učencov, z ktorých najvplyvnejší sú členovia PNAC.

AEI je úzko spojená so stranou Likud v Izraeli - ktorá má hlboký vplyv na americkú zahraničnú politiku na Strednom východe, najmä vďaka vplyvu AEI. V tomto obojstranne výhodnom prostredí sú prívrženci AEI známi pod názvom Likudníci.

Bývalý viceprezident AEI je Michael Bolton, jeden z Bushových kľúčových pracovníkov a zástupca ministra vnútra pre kontrolu zbraní a medzinárodnú bezpečnosť. Najmä vďaka Boltonovi USA upustili od Zmluvy z roku 1972 a proti-balistických strelách. Bolton bol zároveň proti založeniu ICC (Medzinárodného trestného súdu). Jediná surovámoc,ktorej AEI rozumie pod svojou víziou neoliberálnej globalizácie je Medzinárodný Menový Fond (IMF), Svetová banka a Svetová obchodná organizácia (WTO). Nepriateľom je všetko skutočne multilaterálne: Zmluva ABM, ICC, Kjótsky protokol, protokol o biologických zbraniach, Zmluva o zákaze výroby nukleárnych zbraní a v poslednom čase i Bezpečnostná rada OSN.

Zahraničnú agendu v AEI vedie sám Richard Perle. Perle je dlhoročným priateľom a poradcom Rumsfelda a bol odmenený pozíciou riaditeľa v pentagonskej rade Defence Policy Board: jej 30 vplyvných členov zahŕňa bezpečnostných radcov, tajomníkov obrany a vedúcich v CIA. Perle je tiež blízkym priateľom mužom č. 2 v Pentagone Wolfowitza. Spolu študovali v 60 - tych rokoch na univerzite v Chicago. Perle sa dnes spovedá Wolfowitzovi.

20. septembra 2001 Perle vyštartoval na plný plyn, naplno zmobilizoval Defence Policy Board za účelom vytvorenia spojiva medzi Sadámom a al Káidou. PNAC poslala otvorený list Bushovi o tom, ako by vojna proti terorizmu mala pokračovať. V liste stálo, že Sadám musí preč, aj "keby sa nenašli dôkazy o jeho spojive s útokom." V liste sú tiež uvedené ďalšie postupy, ktoré boli neskôr zavedené do platnosti - ako napríklad obrovské zvýšenie rozpočtu na obranu a absolútna izolácia palestínskej vlády a ďalšie budú zrejme nasledovať ako napríklad úder na Hizblách v Libanone a ešte neformulovaný útok na Irán a najmä Sýriu, ak neprestanú podporovať Hizboláh. (tento dokument bol písaný pre napadnutím Sýrie Izraelom - plán zrejme počítal s týmto scenárom útoku - prop.sk).

Stratégia Bushovej administratívy za posledných niekoľko mesiacov od totálnej izolácie Jásira Arafata bola formulovaná organizáciou PNAC.
Ďalší list PNAC uvádza, že "boj Izraela je naším bojom...pre príčiny morálne a strategické, musíme stáť po boku Izraela v jeho boji proti terorizmu." PNAC neznáša zmluvu z Kemp David medzi Izraelom a Palestínou. Pre nich je nevyhlásená vojna proti Sýrii, Libanonu a Iránu otázkou taktiky.

Perle, bývalý asistent ministra obrany pre medzinárodnú bezpečnosť je tiež členom rady novín Jerusalem Post. Je priateľom ultra-jastraba Feitha, ktorý bol za Reagana jeho špeciálnym radcom a dnes je asistentom ministra obrany a tiež partnerom malej washingtonskej právnej firmy, ktorá reprezentuje izraelských dodávateľov zbraní, ktorí hľadajú vo Washingtone obchodné styky. Najmä vďaka Perlemu dostal Feith svoju dnešnú prácu. Bol jedným z kľúčových ľudí, ktorí boli zodpovední za vojnu proti Talibanu a tiež vojnu v Iraku.

Davi Wumser, bývalý riaditeľ projektu Middle Eatstern project pri AEI, dnes špeciálny asistent Johna Bltona v
PNAC, zástupca ministra vnútra pre kontrolu zbraní a úhlavný nepriateľ multilateralizmu.

V júli 1996 Perle , Feith a Wumser napísali pre Netanyahua notorickú štúdiu pod názvom A Clean Break: A New Strategy for Securing the Realm". Perle, Feith a Wumser radia Nenatyahovi, že Izrael musí odložiť mierové dohody z Osla a permanentne si pripojiť celý západný breh Jordánu a pásmo Gazy. Štúdia tiež odporúča, že Izrael musí trvať na úplnej eliminácii Sadáma. To bude prvé padajúce domino, za ktorým bude nasledovať zmena režimu v Sýrii, Libanone, Iráne a Saudskej Arábii. Táto rozprava z roku 1996 nie je nič iné ako dnešná Šaronova propaganda v praxi.

AEI a PNAC vytvorili oficiálnu Bushovu politiku vnútenia demokracie - bombardovaním Iraku a potom "úspešne transformovali milióny životov ľudí na Strednom východe", slovami Michaela Leedena z AEI. Bush vo svojom prejave neurobil nič iné, len papagájoval Leedenov prejav. Mnohí si neodpustili podotknúť ako úžasná americká demokracia podporovala pôvodné demokracie na celom svete tým, že podporovala významných bojovníkov za slobodu ako Šah v Iráne, Sense Seko Mobutu v Kongu, Augusto Pinočet v Čile, Suharto v Indonézii, Somozas v Nikaragui, Zia ul-Haq v Pakistane a množstvo altinsko-amerických diktátorov. Medzi novými americkými spojencami je Turkmenistan, ktorý je ultra - totalitárny a rovnaký ako Uzbekistan.

Chalmers Johnson , prezident Japan Policy Research Institute v Kaliformii, ako mnohí iní verili, že neokonzervatívci čakajú na "katastrofickú a podnetnú" udalosť, ako "nový Pearl Harbor", ktorá by zmobilizovala sily verejnosti a dovolila im vniesť svoje teórie a plány do praxe. 11. september bolo presne to, čo potrebovali.
Johnson pokračuje: "Bushova vláda by nemohla ísť do vojny bez toho, aby ju nespojila určitým spôsobom s 11. septembrom. Najprv teda zahájila ľahkú vojnu proti Afganistanu. Tam aspoň bola viditeľná spojka medzi Osamom bin Ladínom a talibanským režimom, napriek tomu, že Spojené štáty prispeli k rasu Osamu ako teroristu viac ako kedy sa to Afganistanu podarilo. Medzitým začal Biely dom jednu z najpozoruhodnejších propagandistických kampaní moderných dôb za účelom presvedčenia verejnosti, že útok na Sadáma je súčasť amerického boja proti terorizmu. tento pokus nainfikovať vojnovú horúčku vyvlal na svete otázky o skutočných motívoch prezidenta Busha za jeho posadnutosťou Irakom.

Iracká vojna bola predovšetkým vojna Paula Wolfowitza. Bola to jeho svätá misia. USA najprv definovali svoj strategický cieľ, potom propagovali svoje pevné odhodlanie dosiahnuť tento cieľ a nakoniec zhromaždili koalíciu ochotných alebo "koalíciu podplatených a zastrašených", ako to opísali demokrati v Európe. Devastujúca správa Inštitútu pre politické štúdie vo Washingtone ju opísal ako "koalíciu prinútených." Akékoľvek je jej meno, tí, ktorí sa k nej nepridali (absolútna väčšina členských štátov OSN rovnako ako verejná mienka) ostávajú, ako vraví Bush "irelevantní."

So svojou misionárskou horlivosťou Wolfowitz nasledoval svoj iracký sen krok za krokom. V roku 2001 James Woolsey putoval po celej Európe a snažil sa nájsť spojenie medzi Sadámom a al Káidou. Nemohol nájsť nič. V januári 2002 Irak bol zahrnutý do /osi zla spolu s Iránom a Severnou Kóreou." Rumsfeld pridal na otáčkach: vyjadril sa, že Sadám podporuje "teroristov" (v skutočnosti samovrahov z Palestíny, ktorí nemali s al Káidou nič spoločné).

Wolfowitz pravidelne rozpráva o "slobode a demokracii" bez akéhokoľvek kontextu. Jeho spevy znejú ako romantický ideál. Na tomto ideály však nie je nič romantické. Počas prvej Vojny v zálive bol Wolfowitz námestníkom v Pentagone. Cheney bol šéf Pentagonu. Bol to Wolfowitz, ktorý pripravil Púštnu búrku a tiež zohnal peniaze. Účet bol zhruba 90 miliárd dolárov z čoho 80% platili spojenci: dobrý obchod. Bol to Wolfowitz, ktorý presvedčil Izrael, aby sa po zasiahnutí irackými strelami Scud nezapojil do vojny, pretože by arabskí partneri 33 - národnej koalície mohli utiecť.
Wolfowitz a Perle, napriek tomu, že sú blízki priatelia, nie sú rovnakí. Perle je v konečnom dôsledku nerozlíšiteľní od zástancov tvrdej línie strany Likud v Izraeli. Myslí si, že jediná možná cesta pre USA, nie pre západ, pretože Európu ako politického hráča nenávidí, je multi-fazetová, dlhotrvajúca, zákerná konfrontácia proti arabskému a moslimskému svetu. Wolfowitz je prefíkanejší: slúžil ako americký ambasádor v Indonézii. Rozhodne nesúhlasí s Huntingtonovou chybnou teóriou stretu civilizácií, dokonca verí, na rozdiel od Perla v samostatnú Palestínu.

Wolwowitz a jeho stúpenci sú tvrdými zástancami Straussa, židovského intelektuála, ktorému sa podarilo uniknúť nacistom a ktorý zomrel v roku 1999 ako 100 ročný muž. Jeho najznámejším žiakom bol Allan Bloom a Harvey Mansfield, ktorí preložili Machiaveliho a Tocquevilla. Strauss bol obľúbencom klasiky . väčšinou Platóa a Aristotela. Strauss veril v prirodzený zákon a nezameniteľnú mieru toho, čo je spravodlivé a čo nie. Množstvo neokonzervatívcov chodilo na Bloomove prednášky na univerzite v Chiagu. Najznámejším žiakom Mansfielda bol zrejme William Kristol, vydavateľ magazínu Weekly Standard. Podľa samotného Kristola všetci neokonzervatívci sú morálne konzervatívny, inklinujúci k náboženstvu, anti-utopickí, anti-moderní a skeptickí voči ľavici a tiež reakčnej pravici.

Ronald Reagan vďaka svojej "morálnej jasnosti" a jeho "prednostiam" je ich najvyššou ikonou. Táto pojmová možnosť je veľmi podstatná k pochopeniu odkiaľ vlastne neokonzervatívci pochádzajú. Zoberme si napríklad pojem "zmena režimu", ktorý nie je náhodný. Strauss rozprával, že "klasická politická filozofia je vedená otázkou najlepšieho režimu." Tu Strauss hovoril konkrétne o Aristotelovi a jeho predstave politeia. Režim alebo politeia - označuje nielen vládu, ale tiež inštitúcie, vzdelanie, etiku a "duch zákona." V mysliach straussovcov je dobytie Sadámovho režimu len obyčajnou zastávkou. "Zmena režimu" v Iraku znamená tiež implantovanie západnej utópie do srdca Stredného východu a na západe vybudovanej politeii.

Perle, tiež newyorčan je značne drsnejší než Wolfowitz. Žiadny Aristoteles. Monotónny muž s psychopatickým pohľadom nedávno obvinil reportéra magazínu New Yorker Seymoura Hersha z terorizmu - za to, že vo svojom článku odhalil ako Perle založil firmu, ktorá bude z vojny na Strednom východe značne profitovať. Perle opakovane povedal, že USA sú pripravené napadnúť Sýriu, Libanon a Irán - všetkých "nepriateľov Izraela."

Perle a Wolfowitz možno tvarujú politiku, jej svetský štatút by nebolo možné presadiť medzi politickými triedami ak by nemali buldoga, ktorý šíri ich slovo v médiách. Tu do hry vstupuje William Kristol, riaditeľ PNAC a magazínu Weekly Standard. Kristolo spolurozhodovateľ v PNAC je Robert Kagan, ktorý je autorom Of Paradise and Power. America vs. Europe in the New World Order - kde podľa chybnej formuly Európanie žijú v akomsi mierovom, utopickom sne, ktorý precitne do reality americkej, bezuzdnej moci. Robert je synom Donalda Kagana, ultrakonzervatívneho profesora z Yale a pozoruhodného historika. Kagan junior je hlavným apoštolom národa, ktorý sa tvaruje ako "rekonštrukcia japonskej politiky a spoločnosti na americký obraz." Ospevuje fakt, že o 60 rokov neskôr sú v Japonsku stále americké jednotky. To isté by sa podľa neho malo stať v Iraku.

William je synom Irvinga Kristol a Gertrud Himmelfarb, klasickej newyorskej židovskej intelektuálnej rodiny a ironicky bývalých trockistov, ktorý to náhle obrátili do krajnej pravice. Bývalý trockisti majú tendenciu veriť, že dejiny in nakoniec dajú za pravdu. Irving, 82, bývalý neo-marxista, neo-trockista, neo-socialista a neo-liberál je dnes oficiálne neo-konzervatívnym prívržencom AEI.

Kristol junior údajne má rád filozofiu, operu, trilery a samozrejme Aristotela a Machiaveliho, ktorí nie náhodou boli obaja eminenciami za panovníkom. Namiesto rebelovania proti rodičom, rebeloval proti svojej generácii - protivojnoví, lásko- mieroví, Dylanom nakazení "baby boomers" 60 - tych rokov. Napriek tomu, že uznal, že vojna bol veľký omyl, Kristol sa rozhodol nezúčastniť sa jej, čo je fakt, ktorý ho kategorizuje ako prototyp "kuracieho jastraba" - vojnového štváča z kresla kancelárie, ktorý nevie nič o hororoch vojny. William chce povýšiť konzervativizmus do stupňa ideológie vlády.

Ako mediálny neokonzervatívec William len nasleduje prácu svojho otca Irvinga Kristola, ktorý bol konečným tnik tankom reaganizmu. Dnes je William Kristol presvedčený, že Stredný východ je nenapraviteľným zdrojom anti-amerikanizme, terorizmu a zbraní hromadného ničenia a tiež rôzneho iného zla. Kristol je samozrejme veľmi dobrým prieteľom Wolfowitza, Kagana a bývalého šéfa CIA Jamesa Woolseaho, ktorý nie náhodou štedro chváli vojnu v Iraku. "The War over Iraq: Saddam´s tyrany and America´s mission - kniha, ktorú napísal Lawrence Kaplan a...William Kristol.

Jastrabi, alebo aspoň niektorí neokonzervatívci rozumejú dôležitosti jemnosti pokiaľ ide o záležitosti stratégie s verejnosťou. Tu do hry vstupuje David Brooks, tiež absolvent univerzity v Chicagu, zamestnanec novín Wall Street Journal a dnes veľká ryba vo Weekly Standard. Bol to on, ktorý prišiel s termínom "bobos" - buržoázni bohémi alebo "caviar left" (kaviárska ľavica - prop.sk), ako ich poznajú v krajinách latinskej Ameriky. "Bobos", čiže neokonzervatívci, nerobia absolútne nič, aby zmenili sociálny poriadok, proti ktorému sa pretvarujú že bojujú, avšak z ktorého profitujú. "Bobo bashing" je jedna z ideologických stratégií neokonzervatívcov na zneškodnenie ich kritikov.

Na konferencii Svetového sociálneho fóra v Porto Alegre v Brazílii v januári, Noam Chomsky demistifikoval mechanizmus pomocou ktorého títo "recyklovaní ľudia z reaganovej vlády" zavádzajú svoju agendu.
Hrajú známy scenár: vžente krajinu do deficitu, aby mohla zničiť svoj sociálny program, vyhláste vojnu terorizmu a pričarujte jedno zlo za druhým, aby ste mohli populáciu držať v strachu a poslušnosti. V 80-tych rokoch to bol lýbijčan, najatý vrah, ktorý sa túlal ulicami Washingtonu aby zavraždil našich vodcov, potom nikaragujská armáda len dva dni pešo od texasu, čo bola hrozba tak vážna, že Reagan vyhlásil národnú pohotovosť. Alebo to boli letiská Grenady, kde nás chceli zbombardovať Rusi alebo arabskí teroristi, ktorí chcú zabiť Američanov všade na svete alebo juhoamerickí drogoví pašeráci, ktorí chcú zničiť našu mládež atď., atď...

Pre AEI a PNAC je Stredný východ krajinou bez ľudí a ropa bez krajiny a to potvrdí každý v koridoroch moci v Kaire, Amane, Bejrúte, Damsku alebo Bagdade. Zavedenie politiky AEI a PNAC do praxe viedlo k transformácii Ariela Šarona na "muža mieru "- Bushove vlastné slová z Bieleho domu a semi-fašistická strana Likud sa stala neochvejným spojencom americkej civilizácie. Okupované palestínske územia sa stali "tzv. okupovanými územiami" (vlastné slová Rumsfelda).

Jednou z hlavných výhovoriek Washingtonu za vojnou v Iraku bola eliminácia terorizmu a teroristov a "osi zla", ktorá ich podporuje. To je však absolútna chyba. Výhovorka je podkopávaná samotnými USA. Ani len Washington neverí, že vojna je spôsob ako bojovať proti terorizmu, ináč by si Bushova vláda neadoptovala agendu AEI a PNAC, agendu, ktorá podporuje "demokraciu a slobodu" v arabskom svete. Avšak ani Arabi, ani ktokoľvek iný na svete verí tomu, že USA skutočne ide o demokraciu alebo "teritoriálnu integritu Iraku", keď kľúčoví členovia administratívy ako napríklad Perle podpísali v roku 1996 "Clean break", kde radili Benajminovi Netanyahu, že Irak a ktorákoľvek iná krajina, ktorá sa pokúsi vzoprieť Izraelu by mala byť zničená. (smashed)
Odkaz ľudí z PNAC Netanyahuovi v roku 1996 a Bushovi až dodnes znel rovnako: medzinárodný zákon je proti našim záujmom, upravíme svoje ciele a pôjdeme do toho a zvyšok bude nasledovať - alebo nebude. Dokonca aj Zbig Brzezinski uznal, že americká korporatívna tlač na rozdiel od európskej tlače nespomenula ani len jediným slovom absolútnu podobnosť agendy. Mnohí Američania si však už uvedomili, že superveľmoci chýba trpezlivosť, takt a mnohí tvrdia i historická dôveryhodnosť

Na balíku kariet nie je veľa demokracie. Iračania a celý arabský svet sa na ne pozerá ako na nenapraviteľnú urážku a krivdu oficiálneho amerického plánu vynútiť de facto vojenskú okupáciu. Iračania, Palestínčania a Arabi sú šokovaní: nielenže USA porušilo legitímnosťou vojny medzinárodná právo, zaviedlo tiež izraelského zástupcu ako guvernéra Iraku a naďalej sa pretvarujú, že sú oddaní rezolúciám OSN.

Pokiaľ ide o Izrael, vo väčšine 1.3 miliardového moslimského sveta je považovaný za de facto 51 americký štát a mnohí zodpovední Američania považujú túto vojnu za Šaronovu vojnu. Washingtonskí likudníci - AEI, PNAC a evanjelickí kresťania vedú zahraničnú politiku Washingtonu na Strednom východe. Od jesene roku 2002 sa im podarilo presvedčiť Busha, aby zvýšil tempo, nekonzultoval s Kongresom alebo americkou verejnosťou a vsadil na kritický bod bez návratu vo svojom scenári v Iraku. Medzitým Šaron pokračuje vo svojej neúnavnej kampani presvedčiť Busha, že vojna proti Palestíne sa rovná vojne proti terorizmu. Išiel však o krok ďalej: presvedčil Busha, že palestínska intifáda, ak Káida a Sadám sú všetko tie isté mačky vo vreci, ktorých jediným cieľom je zničiť židovsko-kresťanskú civilizáciu. Následne sa teda Bushova administratíva snaží presvedčiť verejnosť, že Sadám je spojencom bin Ladína. Niektorí do pasce padnú. Európski stratégovia však pochopili a pracujú na hypotéze, že geopolitická os na Strednom východe sa zmení z Kairo - Rijád - Teherán na Tel Aviv - Ankara -Bagdad.

Na nedávnom zasadnutí senátneho výboru pre zahraničné záležitosti Mark Grossman a Douglas Feith hovorili hodiny na svojich 86 - tich stranách o tom, ako USA po oslobodení vybudujú Irak. Feith dokonca povedal, že "táto vojna nie je o rope", a neskôr pár vetami spomenul, že USA budú nový OPEC. Zdroje potvrdzujú, že senátne zasadanie nemalo absolútne šajn o arabskom svete. Senátori sa pýtali aká drahá by bola vojna a nikto nemal odpoveď. Grossman a Feith sa vyjadrili, že zatiaľ to nie je známe.

Arabi, Ázijci, Európania a niekoľko Američanov varuje nad odvetou: celý Stredný východ môže explodovať v násilnom, zákernom proti-imperialistickom boji. Stratégia propagovaná evanjelickými apoštolmi ozbrojenej demokratizácie - použitím vojenskej sily, zvrhnutím vlád, unilaterálneho mocenského vnútenia, zabratia zeme, re-kolonizácie, protektorátov je odcudzovaná rovnakými vzdelanými arabskými vodcami, ktorí by sa mohli stať prirodzenými vodcami demokratizácie. Mnohí nespytujú ciele Washingtonu, ale metódy: nemôžu prehltnúť verziu "imperiálneho liberalizmu" propagovanú jastrabmi. Súčasný absolútny chaos v Afganistane je ďalšou demonštráciou tejto "demokratizácie." 16 vynikajúcich britských právnikov uznalo, že Bushova doktrína preventívnej vojny je v medzinárodnom práve ilegálna.

Moslimovia rozumejú, že francúzsko - nemecko - ruská os mieru sa snaží zabrániť tomu, čo al Káida a fundamentalisti chcú: vojnu civilizácií a vojnu náboženstiev. A svetová verejnosť sa domnieva, že Washington možno vojnu bez schválenie OSN vyhrá, prehrá však mier. Ako to povedal diplomat z Washingtonu: "Svet volil jednohlasne: nechce byť znovu usporiadaný skupinou vo Washingtone."

Ľudí v AEI a PNAC môžeme obviniť z netolerancie, arogancie moci, nezakrývaných fašistických tendencií, ignorancie dejín a kultúrnej obmedzenosti - do rôznej miery. Táto debata je otvorená. Možno sú kuracími jastrabmi ako Kristol junior alebo útočnými psami ako Rumsfeld. Čo však najviac mätie vzdelanú verejnosť na celom svete je súčasné neoddelenie cirkvi a štátu v USA.

George W. Bush idelologicky nie je neokonzervatívec. Je to však určite muž s notorickým nedostatkom intelektuálnej zvedavosti. Podporovaní voličskou základňou 60 až 70 miliónov veriacich kresťanov, znovunarodených bushov sa opäť a opäť vyberá na krížovú výpravu do Babylonu na boj so zlom - ktoré je zosobnené Sadámom.

Koncovka sa ukáže byť lacnou rodinnou fraškou: Bushova rodina dáva Sadámovej rodine ultimáta. "Politický spolok Bush - Cheney" , ako to opísal Gore Vidal, vyhral: Cheney, Rumsfeld, Wolfowitz, Perle, AEI a PNAC. Wolfowitz vyhral osobnú výpravu. Colin Powell prehral všetko. Nezáleží na tom, že správa Ministerstva vnútra sa nazýva "Iraq, the Middel east and Change: no dominoes." Wolfowitz a Perle sa so svojimi dominami hrajú naďalej.

Pomocou predvídateľného mechanizmu moci, starého ako ľudstvo samo to bol Powell - nepriateľ novej doktríny prevencie, ktorý bol odsúdený k tomu, aby ju pred svetom bránil. Zdroje v New Yorku potvrdzujú, že mu bolo prikázané nevytŕčať a jeho smer, jeho reč tela a celé správanie sa zmenilo. Skúsení politickí diplomati sú zdesení nad devastujúcim politickým a diplomatickým zlyhaním Bushovej administratívy. Vedia, že rozhodnutím ísť do vojny unilaterálne a zanechajúc medzinárodný systém za sebou v troskách - USA zahodilo svoj najväčší tromf - medzinárodnú legitímnosť. A čo je na veci najhoršie - v Spojených štátoch neexistovala na danú tému absolútne žiadna debata.

Američania sa musia prebúdzať do reality izolácie vo svete. Svet bude naďalej rozmiestňovať svoje zbrane masovej demokracie. Nemôže existovať "medzinárodné spoločenstvo" pokiaľ vo svete ostáva populárna percepcia zrážky medzi západom a Islamom. Stovky milióny Američanov sú to ochotní uznať a zachrániť pred fatálnym unilateralizmom destilovaným americkými fundamentalistami z PNAC a AEI.

http://www.atimes.com/atimes/Middle_East/EC20Ak07.html