rubrika: rusko 2009

Pretože vstupujeme do ďalšieho obdobia znepokojujúcich alebo pokryteckých článkov o plynovom spore medzi Ruskom a Ukrajinou, je dobre spomenúť si na pár jednoduchých udalosti z minulosti:

Konflikt začal v roku 1992, nie v roku 2006

Rusko nemôže vyhrať plynovú vojnu s Ukrajinou a tá to sama dobre vie

Skutočná príčina nie je o Rusku ani o Ukrajine

1. Konflikt začal v roku 1992, nie v roku 2006
Väčšina si pamätá udalosti z roku 2006, ktoré boli podnetom na globálne obavy a preto si väčšina mysli že to všetko aj vtedy začalo. Ale to nie je pravda. Rusko a Ukrajina začali mať plynové spory už od doby ako sa rozdelil Sovietsky zväz, to jest od roku 1992. V rokoch 1992 a 1993 boli niekoľkokrát obmedzené dodávky plynu do Európy, čo viedlo hlavných importérov – GDF, Ruhrgas a SNAM, poslať svojich ľudí do Kyjeva a zistiť čo sa tam deje a vyvolať tlak na novovytvorenú Ukrajinu aby neprerušovala dodávky plynu do Európy.

Pol roka som strávil v Kyjeve, v roku 1994 ako zamestnanec GDF. Horlivo som zbieral všetky možné materiály a informácie aby som pripravil správu o ukrajinskom plynovom priemysle, s cieľom použiť väčšinu materiálov aj  pre moju dizertačnú prácu ako PhD, na tému nezávislosť Ukrajiny a jej vzťahu s Ruskom, ktoré obe boli nadmieru definované plynom. Nikdy som nebol schopný zistiť, že Ukrajina niekedy zaplatila za plyn Rusku.

Skutočnosť je taká že sovietsky plynový priemysel sa zrodil na Ukrajine v 30. rokoch 20.storočia, odtiaľ bola vybudovaná aj infraštruktúra a Ukrajina je stále centrom všetkých plynových potrubí Ruska aj napriek tomu že ohnisko sa presunulo na Sibír. Rozdelenie Sovietskeho zväzu znamenalo stratu kľúčovej plynovej oblasti. Výsledok toho je že kľúčová plynová oblasť Gazpromu je na Ukrajine a tá už nie je pod jeho priamou kontrolou.

Väzby medzi krajinami v priemysle sú obrovské, obmedzujúce obe krajiny. Prejavujúce sa hneď ako sa objaví nejaký konflikt medzi týmito krajinami. Pokušenie použiť “plynovú zbraň”(tj. zraniť druhého, v prípade Ruska – neposkytnutie plynu, v prípade Ukrajiny – neposkytnutie exportnej infraštruktúry) je veľké a stalo sa už opakovane, dokým neprevážil zdravý rozum.

Môžete zaloviť v niektorých ukrajinských alebo ruských novinách ktorýkoľvek dátum za posledných 17 rokov a nájdete tam články so zmienkou u ukrajinskom nezaplatenom dlhu za plyn(ktorý sa, od roku 1992, z nevedno akej príčiny neustále pohybuje medzi 1,5 až 2 biliónmi amerických dolárov) a o obojstrannej problémovej politike.
Ale aj napriek tomu plyn cez Ukrajinu prúdi rok čo rok.

Tak prečo si myslíme, že konflikt začal v roku 2006? Problém je dlhý ale len my sme sa začali oň zaujímať až od tohto roku, príčin je niekoľko:

• oranžová revolúcia v roku 2004, umiestnila Ukrajinu na mapu, ako nového, húževnatého člena “demokratického sveta” proti diablovi a ďalším jeho diktátorským štátom, skupina ktorú podľa názorov z Bieleho Domu vedie Rusko. Nehladiac na to, Juščenko bol spočiatku viac prorusky orientovaný ako Janukovič, extrémisti v  U.S.A aj v Kremli boli šťastní že to môžu zahhrať ako bitku Ruska medzi Západom, pričom v skutočnosti obaja boli proti Rusku. Zrazu, tajomné plynové spory, o ktoré sa staralo len pár nákupcov, sa stali frontovou líniou medzi dvoma veľkými blokmi, pričom jeden predstavoval oblasť záujmu západu

• zvyšujúce sa ceny pohonných hmôt od roku 2003 mali dopad na ceny plynu(rusky plyn je predávaný do Európy za ceny zaostávajúce za cenami ropy) a zvýšili aj náš záujem o ceny energetických surovín. Pre Rusko, nutnosť získať viac peňazí z plynu dodávaného Ukrajine rástla, podobne aj Západ zvýšil svoj záujem o energetické suroviny

• rok 2006 je rokom keď sa Veľká Británia stala, vplyvom svojich vodcov, skôr importérom ako exportérom plynu. Zrazu, po prvý krát, ochrana zásobovania plynom sa stala problémom anglicky hovoriacich expertov. Takto dajako sa ruský plyn a Ukrajina ako tranzitná oblasť stali dôležité pre celú Európu, nehladiac na to že Európa berie plyn od Ruska 40 rokov a plynové firmy(GDF, Ruhrgas) sa Ukrajiny ako tranzitnej krajiny obávali už 15 rokov

• takmer v tom istom období, 10 štátov centrálnej a východnej Európy sa stalo súčasťou EÚ. Pretože väčšina boli sovietskymi satelitmi(dokonca súčasťou Sovietskeho zväzu), obávajú sa Ruska a väčšina z nich sú vysoko závislé na ruskom plyne, pretože ich zásobovacia štruktúra bola vybudovaná v prostredí COMECONu. Pretože všetky majú rozdielne dispozície(tranzitné krajiny majú veľký vplyv), tieto krajiny dodali Európe odvahu zamerať pozornosť na ruských plynových dodávateľov bližšie a viac nepriateľsky.

Tieto veci vysvetľujú že daný konflikt tu bol už dlho, ale až teraz vplyvom západu a jeho snahy obmedziť Rusko sa Rusko bráni a konflikt sa dostáva medzi nás ľudí, aby sme mohli mať dôvod byť proti Rusku za cenu ujmy na nikom inom ako na nás samých.

2. Rusko nemôže vyhrať vojnu s Ukrajinou a vie to
Výsledok sovietskeho dedičstva je, že Ukrajina má väčšinu plynovej infraštruktúry sovietskeho obdobia( potrubia sú očividne dôležitou jednotkou, ale tak isto dôležité je, že Ukrajina kontroluje väčšinu úložnej kapacity ruského exportného systému, čo je veľmi dôležité, keď viete že zimná požiadavka plynu je 2-3 krát väčšia ako letná, a potrubia môžu byť urobené menšie(s menším priemerom) a vy môžete plyn posielať týmito trubicami a skladovať ich v blízkosti trhu pre zimné použitie – Ukrajina).Ukrajina je taktiež krajinou s ťažkým priemyslom a  s vysokou požiadavkou plynu. A takmer vždy svoj plyn vyčerpá a je závislá na plyne zo Sibíri.(tu je vidieť že plyn je v Ukrajine, v skladiskách a ona je ten kto ho neposiela, nie Rusko).

Takže je tu veľká obojstranná závislosť, Rusko potrebujúce ukrajinskú plynovú infraštruktúru aby dodržiavalo exportné zmluvy s Európou, a Ukrajina potrebuje ruský plyn. V skorších rokoch tu boli ešte ďalšie obmedzenia, a to také že jediný sovietsky výrobca veľkých potrubí používaných Gazpromom bol na Ukrajine, a jediný výrobca stredne veľkých potrubí (potrebovaných Ukrajincami) bol v Rusku, a plyn idúci do južného Ruska musel isť cez ukrajinské územie. Ja( Jerome a Paris) som o tejto obojstrannej závislosti písal v článku: Ukraine vs Russia: Tales of pipelines and dependence (Dec. 30, 2005).

Ukrajina si zvykla na prídel plynu, a pokračovala očakávajúc rovnaký prídel aj po nezávislosti. Keď sa Rusko prvý krát snažilo získať peniaze za plyn v 90tých rokoch, zlyhalo, keď prvýkrát zastavila dodávky plynu Ukrajine aby dostala zaplatené, Ukrajina jednoducho využívala plyn určený do Európy, keď sa Európa sťažovala, Rusko dodávky plynu pre Ukrajinu obnovilo, bez toho aby dostalo zaplatené. Toto sa stalo opakovane v rokoch 1992-1994 pokým sa obe strany nenaučili že nie je dobre svoje spory robiť verejné.

Presne rovnaké veci sa opakovali roky, ale podstatne nenápadnejšie. Rok 2006 bol iný v tom že spor sa dostal opäť na verejnosť, pričom sa stala úplne ta istá vec ako v minulosti opakovane. Dôkaz tohto je, že Rusko v januári 2006 znova obnovilo dodávky bez oznámenia nejakej dohody medzi Ukrajinou a Ruskom. Toto bolo prehliadnuté západným pohľadom na krízu taktiež ako skutočnosť, že oznámená dohoda bola absurdná – každý si mal uvedomiť, že to bol podvod (cena ktorú Rusko požadovalo a cena ktorú Ukrajina hodlala “platiť” boli rozdielne, dokonca so zahrnutím extrémne lacného plynu z Turkmenistanu – a nikto sa nepýtal prečo by mal Turkmenistan súhlasiť s takou nízkou cenou).

Trpkou realitou je, že Rusko nemôže odstaviť dodávky plynu Ukrajine, čo I len na chvíľu, pretože to ohrozí jeho export (Kyjev to vždy vyrieši obmedzením exportu) a Gazprom to vie veľmi dobre. Ďalšou tvrdou skutočnosťou je že dávať zhruba 20% transportovaného plynu ako platbu za transport (cez priemerne niečo viac ako 1000km) je akceptovateľné oboma stranami. Samozrejme, keď ceny plynu  pôjdu hore, ako posledné roky, lákadlo zmeniť tieto nepísané pravidla sa znova objavuje, ale Rusko zatiaľ nemá spôsob ako to úspešne docieliť.

To je dôvod, prečo Rusko hrá túto šarádu (priehľadnú lož) každý rok – obzvlášť teraz keď Európa sa pozorne sústredí na tento spor?

Ja(Jerome Paris) mám jednoduchú teóriu: je to len odpútanie od iného skutočného dôvodu.

Skutočný problém nie je Rusko ani Ukrajina

Vedenie Gazpromu už dávno pochopilo že nedostane žiadne peniaze za dodávky Ukrajine. Problém vyriešili úplne inou cestou, privatizáciou časti plynového trhu smerujúceho na Ukrajinu – obzvlášť časť určenú pre zákazníkov schopných za plyn platiť. Títo zákazníci zvykli platiť centrálnej Ukrajinskej plynovej spoločnosti, ktorá tieto peniaze neodovzdávala Gazpromu, čo viedlo k tomu že vznikol objekt, nesúvisiaci ani s Ukrajinou ani s Gazpromom, ktorý po dohode s danými zákazníkmi dostával platbu priamo od nich(a zákazníkom to bolo lepšie lebo dostali za túto priamu platbu ako odmenu lacnejší plyn, ako keby ho museli platiť Ukrajine).

Samozrejme, len plyn pochádzajúci z Ruska mohol byť doručený, a on stále potreboval využívať ukrajinskú plynovú infraštruktúru, takže aktívne spoločenstvo Gazpromu, ruských a ukrajinských vysoko postavených ľudí muselo vytvoriť správny “obchod” (nemôžete presunúť 30 biliónov kubických metrov plynu za rok bez schválenia vysoko postaveného riadenia a zásterky vysoko postavených politikov) – ale skutočné peniaze získane z plynu nepotrebovali ísť ani do Kyjeva ani do Moskvy. Preto najvyššie postavené osoby ktoré umožnili daný obchod sú schopní osobne masívne benefitovať z toho – a efektívne okradnúť oboch Gazprom a Kyjev (Opísal som to  pre francúzsku IFRI tuto: Gazprom as a Predictable Partner. Another Reading of the Russian-Ukrainian and Russian-Belarusian Energy Crises )

Šťavnatý biznis láka ďalších.  V Ukrajine politická rivalita môže byť jednoducho pochopená, snahou kto bude ukrajinskou súčasťou toho obchodu (nie je to náhoda, že Júlia Tymošenková nadobudla bohatstvo obchodom s plynom v 90tých rokoch, a Janukovič predstavuje jedného z najväčších používateľov plynu v ťažkom priemysle Východnej Ukrajiny). V Rusku, podobne, človek musí vidieť poza monolitický Kremeľ s jeho lojálnym Gazpromom – obaja sú spojený s rivalitou a koalíciou vo vnútri oboch centier odkiaľ sila prichádza a kam odchádza(ako príklad, len sa pozrite ako 50% Gazpromu oficiálne vlastneným Ruskom je rozdelený medzi minimálne dva verejné orgány kontrolované rozdielnymi vysokopostavenými predstaviteľmi Kremľa).

Takže prečo je vlastne svet zameraný na neustále opakujúce sa spory medzi Ukrajinou a Ruskom (Rusko ohrozuje, Ukrajina ustupuje, ale v skutočnosti nie, Rusko obmedzuje dodávky plynu, Ukrajina obmedzuje export, Rusi sú pobúrení, obe strany to dávajú najavo Európe, Rusko obnovuje dodávky, dohoda je oznámená), skutočná bitka nad rabovaním (okrádaním štátu) sa odohráva nenápadne medzi pár oligarchmi v Moskve a Kyjeve. Ale o tomto nikto nehovorí. Aký je skutočný cieľ divadla ktoré sa nám ponúka?

Obavy ohľadom Ruska a Gazpromu a použitia “plynovej zbrane nie sú práve na mieste. Podľa ich oficiálnej verzie obaja sa obávajú absolútnej nezávislosti exportu do Európy pre obrovský podiel príjmu krajiny, a pre potreby stabilného a spoľahlivého partnerstva, potrebného pre investície do rozvoja plynovej infraštruktúry(a oni vedia že ich klienti zdieľajú tieto potreby).  Rady hrajú silovú politiku so Západnymi obavami pretože toto ide ruka v ruke s ich vnútroštátnym obecenstvom, ale v podstate je jasné že plynovú loď nepotopia.

Čo je podstatne viac naháňajúce obavy je že vláda v Ukrajine a Rusku toleruje – a samozrejme podporuje do očí bijúce porušenia ich autority a okrádanie v tak veľkom meritku. Neschopnosť vyšetriť najvyšších predstaviteľov oboch vlád (kto za tým stojí) a neschopnosť nastoliť poriadok ukazuje aký je Putin v boji proti svojim vlastným politikom bezmocný.

preložený pôvodný článok od Jerome a Paris:
http://www.eurotrib.com/story/2009/1/3/786/89128